Azda niet sporu o tom, že Milan Hodža
bol vtedy v slobodnom svete najvýraznejšou a najznámejšou politickou osobnosťou Slovenska. Tešil sa podpore aktivistov domáceho odboja na Slovensku
a mal potrebnú prestíž v diplomatických
kruhoch demokratických štátov. Ani
v záverečnej etape Hodžovej životnej
dráhy a politickej kariéry, ktorú strávil
v exile, nebola núdza o škandáliky a pikantérie z jeho súkromia. Vyplávali na
povrch v súvislosti s politickým súbojom
o post lídra československého osloboditeľského hnutia v emigrácii a stali sa
vďačnou témou Hodžových odporcov.
V politickom vedení zahraničného
odboja, ktoré sa formovalo v Paríži, si
Hodža nárokoval vedúce miesto z dôvodu jeho funkcie posledného ministerského predsedu ČSR. Narazil však
na odpor časti českých politických
emigrantov a niekoľkých slovenských
politikov – konzekventných stúpencov
doktríny čechoslovakizmu, pre ktorých
bol neohrozeným vodcom zahraničného odboja niekdajší prezident Edvard
Beneš. Tento spor vyvrcholil tým, že
na prelome rokov 1939 a 1940 pôsobili
v emigrácii dve československé politické
ustanovizne: Československý národný
výbor (ČNV) pod neformálnym vedením
Beneša a Česko-slovenská národná rada
(ČSNR), ktorej predsedal Hodža.
Rozhodnutie v súboji medzi obidvoma organizáciami, a v neposlednom
rade medzi dvoma konkurujúcimi lídrami, prišlo v lete 1940 a jeho víťazom sa
stal bývalý prezident. Po porážke Francúzska sa novým útočiskom politických
exulantov z Československa, Poľska, Juhoslávie a ďalších štátov stalo Spojené
kráľovstvo Veľkej Británie a Severného
Írska, kde mal Beneš silnejšiu pozíciu
ako v Paríži. Dokázal to politicky využiť a 21. júla 1940 vďaka diplomatickej
ofenzíve dosiahol uznanie dočasnej
československej vlády Spojeným kráľovstvom. Foreign Office, čiže britské ministerstvo zahraničných vecí, však od Beneša požadovalo kompromis s Hodžom
ako najreprezentatívnejším Slovákom
v exile, ktorý mal byť symbolom česko-
-slovenskej spolupráce a jednoty. Beneš
sa v memorande pre Foreign Office zaviazal, že túto podmienku splní. Niekdajší
prezident však Hodžovi nehodlal rezervovať miesto v prvom rade – expremiér
sa mal uspokojiť s podradnou funkciou
podpredsedu Štátnej rady, československého exilového kvázi parlamentu, kde
mal sedieť po boku „velikána“ slovenskej politickej scény
Pavla Macháčka, ktorému Beneš zveril rovnakú funkciu ako
Hodžovi.
V úsilí prinútiť Hodžu k tomuto kroku
siahli jeho protivníci po zbraniach veľkého kalibru vrátane represívnych opatrení, ktoré sa dotkli expremiérových súpútnikov. Medzinárodné okolnosti a pocit zodpovednosti by zrejme postačovali
na to, aby Hodža prijal funkciu podpredsedu Štátnej rady, no jeho hlavní odporcovia a Beneš mali k dispozícii aj ďalšie
argumenty: členovia Hodžom vedenej
ČSNR (okrem iných jej tajomník Peter
Prídavok) boli hneď po príchode do Albiónu zatknutí britskými bezpečnostnými orgánmi a umiestnení v internačných táboroch, čo zapríčinilo jej rozpad.
Presvedčivé informácie potvrdzujú, že
v pozadí internácie týchto československých občanov stála spravodajská skupina plukovníka Františka Moravca. Jej
pracovníci totiž v dôverných informáciách pre Britov označili členov Hodžovej rady za nespoľahlivé osoby, v krajných prípadoch dokonca za individuá,
ktoré mali byť v spojení s gestapom.1
Spravodajské orgány ČNV si poistili
Hodžov súhlas s postom podpredsedu Štátnej rady aj iným spôsobom. Už
v Paríži totiž infiltrovali okruh jeho najbližších spolupracovníkov a pedantne
zbierali všetky informácie o Hodžovom
súkromí, ktoré využili v momente, keď
sa v Spojenom kráľovstve lámal chlieb.
Z ich informácií vyplývalo, že Hodža
bol zraniteľný, a preto aj politicky vydierateľný na dvoch miestach – možno
ich zhrnúť do hesiel peniaze a (údajná)
milenka.
V úsilí prinútiť Hodžu k tomuto kroku
siahli jeho protivníci po zbraniach veľkého kalibru vrátane represívnych opatrení, ktoré sa dotkli expremiérových súpútnikov. Medzinárodné okolnosti a pocit zodpovednosti by zrejme postačovali
na to, aby Hodža prijal funkciu podpredsedu Štátnej rady, no jeho hlavní odporcovia a Beneš mali k dispozícii aj ďalšie
argumenty: členovia Hodžom vedenej
ČSNR (okrem iných jej tajomník Peter
Prídavok) boli hneď po príchode do Albiónu zatknutí britskými bezpečnostnými orgánmi a umiestnení v internačných táboroch, čo zapríčinilo jej rozpad.
Presvedčivé informácie potvrdzujú, že
v pozadí internácie týchto československých občanov stála spravodajská skupina plukovníka Františka Moravca. Jej
pracovníci totiž v dôverných informáciách pre Britov označili členov Hodžovej rady za nespoľahlivé osoby, v krajných prípadoch dokonca za individuá,
okrem iných jej tajomník Peter
Prídavok
Buckinghamský palác (1941)
Zľava: Juraj VI (King George), Mária Juhoslovanská, Wilhelmina Holandská, Hana Benešová,
kráľovná Alžbeta (Queen Elizabeth), Edvard
Beneš, Haakon VII (nórsky kráľ) and Władysław
Raczkiewicz (prezident poľskej exilovej vlády),
Zdroj: GettyImages
Zlé meno vo Foreign Office
Obidva motívy spolu súviseli. K dôveryhodnosti týchto domnienok a klebiet
v kruhu Hodžových politických nepriateľov prispievali reminiscencie na aféry
z ČSR, ktoré sa chtiacnechtiac, či už
oprávnene alebo nie, spájali s Hodžom.
Už v začiatočnej fáze zahraničného odboja sa dôverne hovorilo o finančnom
pozadí Hodžových politických aktivít.
Podľa správy Jaroslava Lípu, československého vyslanca v Belehrade, mal
expremiér od českých agrárnikov dostať
3 mil. Kč určených na financovanie činnosti ČSNR. Tieto peniaze sa však napokon do Juhoslávie nedostali.2
V máji
1940 Hodža požiadal britské ministerstvo financií o súhlas na prevod 700
tis. francúzskych frankov z Francúzska
na svoj účet v Barclay̕s Bank v Londýne.
Vzbudil tým podozrenie britských vládnych úradov, ktoré sa negatívne podpísalo na jeho mene vo Foreign Office
a v konečnom dôsledku prispelo k oslabeniu jeho pozície v politickom súboji
s Benešom o prvenstvo v československom zahraničnom hnutí. Bývalý prezident sa o tom dozvedel od Karla Lisického, československého chargé d‘affaires
v Londýne, a Roberta Brucea Lockharta,
britského diplomatického zástupcu pri
dočasnej československej vláde.3
V júni
1940 Hodža presídlil do Londýna a požiadal britské úrady
o povolenie previesť
do Veľkej Británie 70
tis. libier šterlingov.4
Do tejto záležitosti
zasiahla poľská vláda s cieľom pomôcť mu, avšak efekt jej
intervencie vo Foreign Office bol úplne
opačný, ako by si bola želala. Medvediu
službu bývalému premiérovi preukázal
Jan Ciechanowski z poľského ministerstva zahraničia, ktorý ho v rozhovore
s Lockhartom označil za „staršieho pána
so zmätkom v hlave“.
5
Hodža sa po príchode na Britské
ostrovy okamžite dostal pod drobnohľad spravodajských služieb. Nie však
britských, ale československých. Spravodajcovia zo skupiny plk. Moravca prejavovali čulý záujem o intímne detaily
zo súkromného života rodáka zo Sučian.
Cenným informačným prameňom im bol
Karol Eisner, spolumajiteľ exkluzívneho obchodu s odevami firmy Modes et
Styles Ltd. so sídlom v Londýne. Eisner
spočiatku nesmelo prezradil zopár aktuálnych podrobností z Hodžovho súkromia, čím si pravdepodobne chcel získať
dôveru spravodajcov a nemožno vylúčiť
ani to, že počítal s finančnou odmenou, prípadne výhodnou protislužbou.
„Tu v Londýne býva v elegantnom hoteli v City, že kde, to nemôžem povedať,“
začal tajnostkársky Eisner stretnutie
s informátorom v januári 1940. „Nemá
veľa peňazí síce“, pokračoval, „ale niekoľko rokov i keď nie veľkopánsky, vydrží.
Každopádne vydrží do konca boja o Československo. Žije spolu s jednou dámou,
s ktorou už bol v priateľskom styku v Československu. To je veľmi poctivá osoba,
pomáhala mnohým previesť majetok pri
legálnom kurze s nadplatkom len 20-percentným. Táto dáma má toľko peňazí,
aby Dr. Hodža mohol do konca bojov
o Československo vydržať. Nesmiem ale
o týchto veciach hovoriť, lebo ma viaže
úradné tajomstvo.“ Zakrátko však prišiel
k záveru, že diskrétnosť nie je natoľko
potrebná. Na ďalšom stretnutí s agentom tajnej služby bol totiž podstatne
zhovorčivejší. Pritvrdil slová, ktorými
sa vyjadroval o Hodžovej známosti: nebola už anonymnou dámou, ale Annou
Serafínou Mayerovou, rodenou Havránkovou, 38-ročnou československou
štátnou príslušníčkou nemeckej národnosti, a teraz už nebola „veľmi poctivou osobou“; Eisner sa o nej vyslovil
obzvlášť vulgárne: „Táto ženská je obyčajná kurva.“6
Neskôr sa Eisner vtelil do
roly záchrancu Hodžu pred zlom, ktoré
stelesňoval expremiérov dámsky sprievod. „Treba hľadať možnosť záchrany
Dra Hodžu zpod vplyvu pani Mayerovej,“
oznamoval koncom februára 1940 informátorovi. Eisnerovi, ktorý bol pred
vojnou podľa vlastného tvrdenia hospodárskym konzultantom Mayerovej, išlo
najmä o to, aby sa „zachovala autorita
jeho (Hodžovej) vedeckej základne vytvorená jeho poňatím československej
jednoty obsaženej v knihe Československý rozkol“. Český obchodník rozprával
o prepychu, v ktorom roku 1938 po príchode do Prahy žila pôvodom chudobná
Mayerová (priezvisko mala po manželovi, rakúskom obchodníkovi, s ktorým
sa roku 1932 rozviedla): údajne najprv
bývala v prenajatej vile na Vinohradoch,
neskôr si vraj kúpila „krásne auto a uniformovaného šoféra k tomu“, a tiež vilu
v mestskej časti Dejvice, ktorú nechala
moderne prestavať a v jej záhrade vybudovať bazén. V osudných septembrových dňoch roku 1938 Mayerová odcestovala z Československa do Švajčiarska
za Hodžom. Eisnerovi sa vraj pochválila,
že „cestovala rýchlikom v kupé salónneho vozu v sprievode SS a SA mužov“,
z čoho si vyvodil podivuhodný záver, že
„Mayerová bude asi v službách nacistov“.
Ďalej poukazoval na detaily finančných
operácií, ktoré mal uskutočňovať istý
Vacek, majiteľ obchodu s kožušinami
a textilom na Národní třídě 20 v Prahe. Jeho manželka bola sestrou Mayerovej. Tieto transakcie spočívali vo výmene devíz. Eisner hovoril o osobe,
ktorá zaplatila na účet Hodžu v Živnostenskej banke v Prahe sumu 2 175 000
Kč a po príchode do Londýna jej za to
bola „presne a načas“ vyplatená protihodnota 5 000 libier šterlingov. Pred
príslušníkom československej spravodajskej služby neváhal vysloviť vskutku
opovážlivú domnienku, že rôzne skutočnosti nasvedčujú, že v službách nacistov
je nielen Mayerová: „Bojím sa toho, že
tu už nebude možné od týchto služieb
oddeliť aj Dra Hodžu.“ A pokračoval:
„Preto si myslím, že je veľmi ťažké vymaniť Dra Hodžu spod vplyvu tejto ženskej.“
Na záver Eisner prosil agenta o zachovanie anonymity a zdôraznil: „Stojím
k službám, lebo mi záleží na konsolidácii
a zdare nášho československého odboja
v zahraničí a tiež na jeho jednote.“7
„Neter“ v internácii
Osoby typu Eisner, ktorým tak veľmi
ležal na srdci osud zahraničného odboja, boli vítanou pomocou pre agentov
československej spravodajskej skupiny.
Vďaka takýmto informáciám (nechajme
bokom ich vierohodnosť) videli doslova
do spálne Hodžu či, presnejšie, Mayerovej. V stručnej správe o jej pôsobení,
ktorú odovzdali plk. Moravcovi, totiž
okrem iného uviedli, že v Londýne bývala s expremiérom. „Ve všech hotelech
bydleli v pokojích, spojených spojovacími
dveřmi. V Hotelu Carlton byla však Mayerová tak opatrná, že se vydávala za neteř
Dr. Milana Hodži.“8
Vzťah Hodžu s Mayerovou bol verejným tajomstvom. V konkurenčnom politickom boji – je totiž naivné domnievať
sa, že všetci slovenskí a českí politici
v exile za druhej svetovej vojny svorne
ťahali za jeden povraz – bol tento ľúbostný román bývalého premiéra vhodnou príležitosťou pre jeho oponentov,
ktorí sa ho pokúšali zdiskreditovať.
Patril k nim Ján Bečko, člen Predsed
níctva ČNV. Práve v jeho hlave sa zrodil
plán dostať do blízkosti Mayerovej konfidentku, ktorá by podrobne referovala
o pikantériách zo súkromného života
expremiéra. Tento plán však stroskotal
v zárodku, pretože skôr, ako Bečkova
dôverníčka stihla priniesť akékoľvek
kompromitujúce informácie o Hodžovi,
zatkli ju príslušníci londýnskej metropolitnej polície Scatland Yardu.
9
Onedlho však aj Mayerovú stretol podobný osud: 20. júla 1940 vtrhli do jej
izby v londýnskom hoteli Carlton príslušníci britských bezpečnostných orgánov a zatkli ju. Počas tohto zákroku spojeného s podrobnou prehliadkou jej hotelovej izby bol na mieste aj Hodža. Zo
záznamu britských úradníkov vyplýva,
že incident ho viditeľne rozrušil. Držal
sa dohodnutej verzie o neteri, ako oslovoval zadržanú, čím chcel zrejme vyvrátiť dojem, že ho s ňou spája čosi viac ako
rodinné zväzky.10 Mayerovú eskortovali
do ženského väzenia Holloway v Londýne. Podobne ako v prípade zadržaných
členov ČSNR, i tu vzniká otázka, či v pozadí jej zatknutia stála spravodajská
skupina plk. Moravca. A rovnako ako
v prípade internácie členov Hodžovej
rady, aj tu je odpoveď kladná. Svedčí
o tom správa z 3. júla 1940 vypracovaná
úradom, ktorý bol predchodcom československého ministerstva vnútra, určená pre Home Office, čiže britské ministerstvo vnútra. Zo správy jednoznačne
vyplýva, že informácie označujúce Mayerovú za podozrivú osobu, ktorá môže
škodiť britským záujmom, odovzdala
Britom československá spravodajská
služba. „Na vašu otázku, či má byť Anna
Mayerová internovaná,“ znel úvod správy, „vám oznamujeme, čo
nasleduje:.. dali sme vám
k dispozícii odborný materiál, ktorý sme o Mayerovej
získali. Ak tento materiál
spolu s vami získanými informáciami
kvalifikujú Mayerovú ako osobu, ktorá by
svojou činnosťou mohla škodiť anglickým
záujmom a ak ste sa na základe toho rozhodli internovať ju, súhlasíme s vašim
rozhodnutím a budeme vás podporovať
v tom zmysle, že sami zamietneme všetky
eventuálne intervencie“ za jej prepustenie. Spravodajcovia hodnotili Mayerovej
uväznenie „z odborného hľadiska“ ako
„prospešné riešenie“.
11 Briti konzultovali s československým ministerstvom
vnútra ďalší postup v tejto záležitosti.12
Začiatkom augusta 1940 sa Hodža
obrátil so žiadosťou o intervenciu v prospech Mayerovej na Beneša. Sťažoval sa,
že ju zatkli na žiadosť českých vojakov.13
Niekdajší prezident by pravdepodobne
nič nenamietal proti jej prepusteniu, no
pred prípadným krokom v tomto smere
ho v hlásení z 8. augusta 1940 varovalo československé ministerstvo vnútra.
Konštatovalo totiž, že vo Foreign Office
a v britských bezpečnostných úradoch
„převládá názor, že by event(uální) intervence presidenta Dr. Beneša ve prospěch Mayerové mohla býti považována
za důkaz, že mu více (záleží na) přátelství a politické spolupráci s dr. Hodžou,
než na bezpečnostních
zájmech anglických“. Britské bezpečnostné orgány
údajne disponovali informáciami o Mayerovej z vlastných zdrojov, vrátane správ o jej zahraničných
cestách a pofidérnych kontaktoch. Nedá
sa však potvrdiť, aké to boli informácie.
Jediná známa stopa k „podozrivým“
cestovateľským aktivitám zadržanej vedie k spomínanej výpovedi Karla Eisnera, ktorú zaznamenal informátor spravodajskej skupiny plk. Moravca. „Rovněž
k Hodžovi samému je nedůvěra,“ pokračovalo hlásenie ministerstva vnútra pre
prezidentskú kanceláriu, „zejména pro
nevyjasněné otázky finanční.“ Britské
kruhy mali preto nabádať na veľkú opatrnosť, „pokud sa týče Hodži samotného“.
14 Chceli tým čs. spravodajcovia držať v šachu Hodžu a vyostrovať napätie
medzi ním a Benešom, ktorého varovali
pred prípadnou intervenciou v prospech
Mayerovej?
Bonviván a askéta
Hodža niekoľkokrát intervenoval so
žiadosťou o uvoľnenie Mayerovej na
Foreign Office aj na War Office, britskom
ministerstve vojny. Beneš vedel o delikátnych záležitostiach z Hodžovho súkromia. Na rozdiel od Hodžu, ktorý si
získaval sympatie salónov svojím prirodzeným šarmom a ktorého nejeden
súčasník považoval za bonvivána a človeka so záľubou v luxuse, Beneš predstavoval skôr typ askétu, ktorý vysokú
politickú pozíciu získal húževnatosťou
a tvrdou, vytrvalou prácou v prítmí
pracovne. Vstup do nej si prísne strážil
a platilo to aj o jeho súkromí. Okrem
toho Beneš svojím priam suchopárnym
životným štýlom nebol tým pravým lákadlom pre bulvár. Z tohto kontrastu
charakteru obidvoch štátnikov sa roku
1941 zrodil Benešov úsudok o Hodžovi,
keď konštatoval, že ten, kto nemá v poriadku svoje peňažné a rodinné záležitosti, nemôže mať usporiadaný ani politický program. Vnútorná kríza Hodžu
bola pre Beneša symptómom krízy celej
slovenskej spoločnosti.15 Neznamená
to však, že by Hodža nemal predstavu
o politickej budúcnosti – práve naopak.
Problém však spočíval v tom, že jeho
téza o samobytnom Slovensku v „železnom rámci“ Československa a otváranie
diskusie o slovenskej otázke v exile za
druhej svetovej vojny boli pre Beneša
celkom neprijateľné.
Obrat v kauze Mayeorová prišiel začiatkom novembra 1940, keď československé ministerstvo vnútra oznamovalo
britskému Home Office: „V prípade Mayerovej vznikla situácia, ktorá nás v rozpore
s našim princípom núti ku kompromisu“. Kompromisom bol v tomto prípade návrh spravodajcov na prepustenie
Hodžovej „družky“ z väzby. Všetko malo
závisieť od stanoviska Home Office. Nasledovala informácia o tom, že Hodža
bol vymenovaný za podpredsedu Štátnej rady, čo malo byť prejavom „eminentného záujmu na politickej jednote“
československého zahraničného hnutia.
Zaujímavo znie nasledujúca pasáž listu:
„Skutočnosť, že Mayerová, osoba, ktorá
je Dr. Hodžovi tak blízka, je internovaná,
by sa mohla nepriaznivo prejaviť na výkone funkcie Dr. Hodžu a bola by v rozpore
s jeho vysokým postom. Na rokovaniach
s prezidentom ČSR (Benešom) o tejto
chúlostivej záležitosti sme sa dohodli, že sa budeme usilovať o to, aby naši
anglickí priatelia priaznivo vybavili túto
záležitosť, ktorej pozitívne vyriešenie pre
nás znamená ďalšiu politickú výhodu.“
Náhle teda Mayerová nebola osobou
podozrivou z kontaktov s nacistami.
V stanovisku československého ministerstva vnútra sa totiž uvádza, že jej
duševný stav, ako aj skutočnosť, že výhrady voči nej vychádzali skôr z indícií
ako z priamych dôkazov, naznačujú, že
nepredstavuje vážne nebezpečenstvo.
„Z týchto dôvodov sa prihovárame za
prepustenie Mayerovej a žiadame, aby sa
jej prepustenie urýchlene
uskutočnilo vzhľadom na
vymenovanie Dr. Hodžu“
za podpredsedu Štátnej
rady.16
Všetko nasvedčuje
tomu, že nečakaná zmena v záležitosti zadržanej
úzko súvisela s rozhodnutím Milana Hodžu z 1.
novembra 1940, keď po
váhaní napokon prijal
post podpredsedu Štátnej
rady.17 O štyri dni neskôr
československé orgány
doručili citovaný list britskému ministerstvu vnútra
so žiadosťou o prepustenie Mayerovej
z väzby. Bola to len náhodná zhoda
okolností? Téza o tom, že medzi Hodžom
a Benešom sa uzavrel akýsi tajný obchod s mottom sloboda Mayerovej za
Hodžov súhlas s postom miestopredsedu emigračného parlamentu, povedané
inak, demonštratívne gesto symbolizujúce jednotu československého zahraničného odboja pod nespochybniteľným
vedením Beneša, získava na dôveryhodnosti. Veľavravný je záznam Jaromíra
Smutného, prednostu Benešovej kancelárie, ktorý si 2. novembra 1940 do
denníka zapísal: „Možná, že se o tom
[o prepustení Mayerovej – D. S.] přímo
mezi Benešem a Hodžou nemluvilo, ale
oba kšeftu si byli vědomi.“18 Slovo kšeft
je v tomto kontexte veľmi výstižné. Aj
Jan Masaryk, ktorý bol povestný tým,
že si často nedával servítku pred ústa,
totiž konštatoval, že by bolo veľmi zložité „dokopať“ Hodžu k tomu, aby funkciu podpredsedu prijal, keby Mayerová
nebola internovaná.19 Hodža síce prijal
miesto podpredsedu Štátnej rady – čo
vnímali s uspokojením nielen členovia
dočasnej československej vlády a Beneš, ale aj Briti, no funkciu nevykonával.
Jednak si uvedomoval bezvýznamnosť
navrhnutého postu nezodpovedajúceho jeho politickým ambíciám a jednak
sa nedokázal stotožniť s charakterom
a oklieštenými kompetenciami Štátnej
rady, ktorá mala byť namiesto kontrolného len poradným orgánom výkonnej
moci.
Prepustenie Mayerovej z internácie
nijakým spôsobom neoslabilo záujem
spravodajcov o pikantné záležitosti
z Hodžovho súkromia. Svedčí o tom hlásenie zo septembra 1941, ktorého prameňom bol informátor československej
rozviedky z britského Home Office. Tvrdil, že Hodža má kanceláriu v Londýne
na Portland Square, v ktorej zamestnáva niekoľko osôb. Aj keď sa Britom nepodarilo o nich zistiť konkrétne údaje,
zaznamenali, že ako sekretárka tam formálne pracuje „jeho milenka Mayerová“.
Hodža podľa toho istého informačného
prameňa dal pred svojím odchodom do
USA v októbri 1941 previesť zo svojho
bankového konta 60 tis. libier šterlingov na Mayerovú. Československý agent
tejto informácii spočiatku nechcel uve
riť. Pochyboval totiž, „že by Hodža měl
tolik peněz“, no pracovník britského
ministerstva vnútra ho ubezpečoval, že
„to má bezpečně zjištěno“.
20
Roku 1941 už Hodža nepredstavoval vážne nebezpečenstvo pre dočasnú vládu. Jeho politická pozícia bola
silne otrasená. Čelil kampani svojich
oponentov, ktorej cieľom bola jeho diskreditácia a v konečnom dôsledku politická eliminácia. Ich boj bol napokon
úspešný – podarilo sa im vyštvať Hodžu
z Londýna. V jeseni 1941, po prehratej
politickej bitke s Benešom, odcestoval
do USA. Ešte pred odchodom sa chcel
finančne zabezpečiť. V auguste 1941
žiadal Beneša o finančné prostriedky na
cestu do Ameriky. S rovnakou žiadosťou
sa obrátil aj na Edvarda Outratu, ministra financií v dočasnej vláde, od ktorého
požadoval ekvivalent 2 mil. Kč, ktoré mu
údajne sľúbili z domova.21 Hodža disponoval aj vlastnými finančnými prostriedkami. Pred odchodom požiadal britské
úrady o povolenie na vývoz 15 tis. libier
šterlingov v hotovosti a šperkov, resp.
iných cenností v celkovej hodnote 3 000
– 4 000 libier šterlingov, čím, podobne
ako rok predtým, vzbudil pohoršenie
Britov.22
Bývalý premiér sa však v nijakom
prípade nehodlal zmieriť s odsunutím
na vedľajšiu koľaj. Na odchod do politického dôchodku bolo ešte priskoro.
Hodža dúfal, že v USA, medzi slovenskými a českými krajanmi, nájde živnú
pôdu pre svoj politický comeback. Ďalším dôležitým motívom jeho rozhodnutia odísť do Ameriky bola túžba byť opäť
s rodinou, ktorá sem pricestovala už
v máji 1941, a taktiež zotaviť sa zo zdravotnej stránky. Nový pokus o návrat do
centra pozornosti a uskutočnenie veľkolepých politických plánov, ku ktorým
patrilo zjednotenie amerických Slovákov
v politickom orgáne pod jeho predsedníctvom, začal prednáškovým turné po
amerických mestách s početnými krajanskými komunitami (Chicago, Detroit,
Cleveland) a publicistickými príspevkami v slovenskej krajanskej a po anglicky
písanej tlači. Expremiér sa pritom netajil
tým, že na mnohé zahraničnopolitické
otázky (napríklad postoj k Sovietskemu
zväzu) a predovšetkým na otázku budúceho postavenia Slovenska má celkom
odlišný názor ako oficiálni predstavitelia
Československa v exile.
Veľké očakávania Hodžu a jeho stúpencov sa napriek sľubne rozbehnutej
kampani nenaplnili. Na realizáciu vytýčených politických cieľov bolo treba vynaložiť množstvo síl a tie Hodžovi citeľne chýbali. Už pred príchodom do Ameriky v jeseni 1941 zápasil so zdravotnými
ťažkosťami. Keď sa ho istý americký novinár spýtal, čo hodlá robiť v USA, Hodža
symbolicky vytiahol ampulku s liekmi
a odpovedal mu, že v prvom rade sa chce
liečiť.23 Jeho zdravotný stav sa nezlepšil napriek viacerým liečebným pobytom
v niekoľkých sanatóriách – počnúc horskými rekreačnými strediskami v Lake
Placid a Hot Springs a končiac sanatóriom v Clearwateri na slnečnej Floride.
Práve tu sa podrobil osudnej operácii,
počas ktorej 27. júna 1944 o 22.40
zomrel.24
Tieň Mayerovej
Aj post mortem Hodžu prenasledoval nepríjemný tieň Mayerovej, ktorá za ním
roku 1941 pricestovala do Ameriky. Po
jeho smrti si ponechala korešpondenciu,
ktorú okrem iného viedol s poľskými vládnymi úradmi. Vzhľadom na to, že v nich
rezonovala aj téma finančnej podpory
poľskej vlády pre Hodžovu činnosť, nebolo
vhodné, aby sa dostali do rúk československých orgánov. Mayerová pochopila, že z týchto písomností môže vyťažiť.
Rozhodla sa preto navštíviť poľského generálneho konzula v New Yorku Sylwina
Strakacza, ktorému na ukážku priniesla
fotokópiu Hodžovho listu pre ministera
propagandy Stanisława Kota, azda najväčšieho sympatizanta a podporovateľa
československého expremiéra v poľskej
vláde. Nedá sa určiť, či bol autentický,
obsahoval však prosbu, aby v prípade
Hodžovho úmrtia Poliaci aspoň časť sumy,
o ktorú ich žiadal – a tá bola naozaj úctyhodná, keďže presahovala 30 tis. amerických dolárov –, poukázali Mayerovej. Tá
v týchto listoch opäť figuruje ako Hodžova
neter. Poľského konzula táto nečakaná
návšteva zaskočila a informoval o nej svoju politickú centrálu v Londýne. Upozorňoval, že v kontakte s Mayerovou treba
byť mimoriadne ostražitým. Skutočnosť,
že mu ukázala len kópiu jedného z listov,
a nie originál, považoval za dôkaz toho,
že je veľmi chytrá. Vzťah Hodžu s Mayerovou nebol pre Strakacza nijakým tajomstvom. Od Hodžových najbližších spolupracovníkov totiž vedel, že práve Mayerová
je príčinou jeho súkromných a finančných
problémov. Údajne využívala jeho slabosť
pre ňu a vyťahovala od neho peniaze určené na jeho politickú činnosť. Niektorí
Hodžovi priatelia dokonca podozrievali
Mayerovú, že bola agentkou československej vlády, ktorej donášala podrobné informácie o pôsobení expremiéra.25
V politickej a napokon aj životnej derniére Milana Hodžu, ktorú strávil v exile,
nachádzame niekoľko nenaplnených nádejí. Prehral zrejme najdôležitejšiu vnútornú
politickú bitku v českom a slovenskom exile
za druhej svetovej vojny, konkrétne súboj
s Benešom o post lídra československého
zahraničného hnutia. Po tejto porážke si
napriek pokusom o návrat nedokázal nájsť
miesto na politickej scéne, ktoré by uspokojovalo jeho ambície. Na Hodžových politických neúspechoch sa negatívne prejavil
jednak limitujúci faktor v podobe zdravotných komplikácií, ktoré mu znemožnili
rozvinúť kontinuálnu a rozsiahlu agitačnú
kampaň, a jednak pikantérie z jeho súkromného života s ľúbostným a finančným motívom, ktoré až do úmrtia v roku
1944 sprevádzali jeho profesionálnu kariéru.26
Poznámky
1
Bližšie k internácii členov ČSNR v Spojenom
kráľovstve pozri Kuklík, Jan – Němeček,
Jan. Proti Benešovi!: Česká a slovenská
protibenešovská opozice v Londýně 1939
– 1945. Praha: Karolinum, 2004, s. 369-
- ISBN 8024607778.
2 Kuklík, Jan – Němeček, Jan. Hodža versus Beneš: Milan Hodža a slovenská otázka
v zahraničním odboji za druhé světové války. Praha: Karolinum, 1999, s. 86. ISBN
9788071848288.
3
Ref. 2, s. 115 a nasl. 4
Ref. 2, s. 135.
5
„A muddle-headed old gentleman.“ Citované podľa Kamiński, K. Marek. Edvard
Beneš kontra gen. Władysław Sikorski : polityka władz czechosłowackich na emigracji wobec rządu polskiego na uchodźstwie
1939-1943. Warszawa: Wydawn. Neriton;
Instytut Historii PAN, 2005, s. 45. ISBN
9788389729118.
6
Archiv Ústavu T. G. Masaryka (AÚTGM), Praha, fond (f.) Edvard Beneš (EB) II/1, sig.
EB L 96. Záznam anonymného informátora
z 20. 2. 1940. 7
AÚTGM, f. EB II/1, sig. EB L 96. Záznam
o rozhovore čs. informátora s K. Eisnerom
z 26. 2. 1940. 8
Archiv ministerstva zahraničních věcí
(AMZV) Praha, f. Londýnský archiv – důvěrný, kartón (k.) 45. Záznam s rukopisnou poznámkou: „Originál předán plk. Moravcovi, 16. 4.“, rok nie je uvedený. 9 Dokumenty z historie československé politiky
1939 – 1943: Vztahy mezinárodní diplomacie k politice československé emigrace na
západě, 1. zv. Acta Occupationis Bohemiae
& Moraviae. (DHČSP). Eds. Libuše Otáhalová, Milada Červinková. Praha: Academia,
1966, 412 s. Dokument č. 79 – Záznam
J. Smutného z 3. 4. 1940. 10 Ref. 8, Nedatovaný záznam.
11 Ref. 8, správa v nemčine pre Johnsona z 3. - 1940 s poznámkou Juraja Slávika „Dáno
Johnsonovi 3/7“.
12 Svedčí o tom napríklad vyjadrenie čs. ministerstva vnútra k obsahu denníka Mayerovej, ktorý zaistili britské bezpečnostné
orgány. Ref. 8, list v nemčine pre Johnsona, Londýn 17. 8. 1940. Na jeho margu
je poznámka ministra vnútra J. Slávika:
„Dáno Johnsonovi.“
13 Ref. 2, s. 106. 14 Ref. 7. Hlásenie dôverníka československého ministerstva vnútra z 8. 8. 1940. 15 Beneš doslova povedal Jánovi Lichnerovi:
„On [Hodža – D. Š] nemá v pořádku ani své
věci peněžní, ani rodinné. Proto nemá pořádek ani v politice, to už je vždycky běžný jev
a zákon. I na něm je vidět, jaká je a bude
krize na Slovensku…“ Cit. podľa, ref. 2,
s. 116.
16 Ref. 8. List československého ministerstva
vnútra datovaný 4. 10. 1940. Smerodajný
je však prípis ministra J. Slávika na margu,
ktorý znie: „Dáno 4/11 (1940) Johnsonovi.“
17 K okolnostiam, ktoré viedli k vymenovaniu
Hodžu na post podpredsedu Štátnej rady,
bližšie pozri: Kuklík, J. – Němeček, J.,
ref. 2, s. 169. Tiež list E. Benešovi, v ktorom Hodža formálne prijíma túto funkciu,
s. 225-226.
18 Ref. 9, dok. č. 109.
19 Ref. 18.
20 Ref. 7. Hlásenie pracovníka čs. vojenského
spravodajstva z 24. 9. 1941. 21 Ref. 2, s. 135. 22 Ref. 21.
23 Túto príhodu spomína Hodžov osobný tajomník v USA Michal Múdry-Šebík. Pozri
MÚDRY-ŠEBÍK, Michal. Milan Hodža v Amerike: Medzi americkými Slovákmi. Články,
reči, štúdie. Hodža a stredná Európa. Chicago: Geringer, 1949, s. 20.
24 Hodža trpel rakovinou hrubého čreva
a priamou príčinou jeho smrti bolo podľa
lekárskej správy upchatie (vnútorná obturácia) čreva. Pozri LUKÁČ, Pavol. Milan
Hodža vzápase o budúcnosť strednej Európy
v rokoch 1939 – 1944. Ed. Štefan Šebesta.
Bratislava: Veda, 2005, s. 173.
25 Archiwum Instytutu Polskiego i Muzeum
im. gen. Sikorskiego, Londýn, f. 25/51 A.
List S. Strakacza pre S. Kota z 25. 10. 1944. 26 Prvá verzia štúdie bola publikovaná v publikácii Storočie škandálov: Aféry v moderných dejinách Slovenska. Ed. Valerián
Bystrický, Jaroslava Roguľová. Bratislava:
Spoločnosť Pro Historia, 2008, s. 187-200.
ISBN 978-80-970060-3-7.
Milan Hodža, prvý Slovák na poste predsedu československej vlády v dejinách, predstavoval typický príklad
homo politicus z prvej polovice 20. storočia. Od mladého veku sa pohyboval v dôležitých spoločensko-politických
kruhoch a postupne sa vypracoval na špičkového politika a štátnika prvej Československej republiky (ČSR) so
stabilným miestom na politickom výslní. Ani v európskych salónoch rozhodne nepatril k anonymným postavám.
To boli ideálne predpoklady na to, aby sa stal centrom pozornosti masovokomunikačných prostriedkov, ktoré
prejavovali nemalý záujem aj o tienisté stránky Hodžovej profesionálnej kariery. Prvý zlom v jeho politickej
kariére znamenala tzv. koburská (coburská) aféra, ale už po krátkej politickej odmlke sa dokázal presadiť
na čelo agrárnej strany a neskôr aj do najvyšších štátnických funkcií: v 30. rokoch bol najprv ministrom
zahraničných vecí a potom ministerským predsedom československej vlády. Krátko po tom, ako 22. septembra
1938 pod vplyvom mníchovských udalostí abdikoval z postu premiéra, odcestoval na dlhodobý liečebný pobyt do
Švajčiarska. Na scénu opäť vstúpil krátko po vypuknutí druhej svetovej vojny, keď presídlil do Francúzska.