VOJENSKÁ HISTÓRIA

Časopis

pre vojenskú históriu múzejníctvo

a archívnictvo

1/2019

VYDÁVA VOJENSKÝ HISTORICKÝ ÚSTAV V BRATISLAVE

© Vojenský historický ústav, Bratislava 2019 www.vhu.sk

Všetky práva vyhradené. Žiadna časť publikovaného časopisu nesmie byť reprodukovaná alebo použitá a šírená v akejkoľvek forme a akýmikoľvek prostriedkami, elektronicky alebo mechanicky, vrátane kopírovania, digitalizácie alebo uchovávaná v akýchkoľvek informačných pamätiach, databázach a informačných pamätiach, databázach a informačných systémoch bez predchádzajúceho písomného súhlasu Vojenského historického ústavu a autorov.

Príspevky vyjadrujú názory autorov a nemusia byť totožné so stanoviskom vydavateľa a redakcie.

OBSAH

Štúdie

HURBANIČ, Martin: Dve výpravy v jednom roku? K otázke chronológie počiatku východorímskych ťažení proti Avarom v období vlády cisára Maurikia (582 – 602)……………………………………………………………………………………………………………. 7

SCHNEIDER, Filip: The Byzantine anabasis of the Hungarian Prince Béla……………………………………………………………………………………………………………… 24

PEJS, Oldřich: Osud slovenských posádek v okupovaném západoslovenském území………………………………………………………………………………………………………………. 45

KOZOLKA, Jaroslav: Štátna slovenská vojenská reálka (1942 – 1945). II. časť……………………………………………………………………………………………………………… 69

Dokumenty a materiály

ČERVENKA, Juraj: Letecké operácie nad Piavou počas poslednej rakúsko-uhorskej

ofenzívy v júni 1918……………………………………………………………………………………………………………… 94

VYHLÍDAL, Milan: První ze tří konšelů. Zpravodajský důstojník štábní kapitán

František Fárek (1894–1973)……………………………………………………………………………………………………………. 123

Vojenské múzejníctvo

KONEČNÝ, Martin: Nemecká vojenská technika v tankovom múzeu Munster

(1918 – 1945)……………………………………………………………………………………………………………. 146

Recenzie

ANDRIESSEN, J. H. J.: První světová válka v dokumentární fotografii. 4. upravené

vydanie (M. Burda)……………………………………………………………………………………………………………. 157

HUSÁK, Otakar. JDI! Vzpomínky legionáře Otakara Husáka. Kniha II. (F. Vrábel)……………………………………………………………………………………………………………. 158

JAŠEK, Peter: Biľak. Zradca alebo kolaborant? (M. Medvecký)……………………………………………………………………………………………………………. 160

Bibliografia………………………………………………………………………………………….. 162

Anotácie, glosy………………………………………………………………………………………….. 184

Kronika………………………………………………………………………………………….. 198

INHALT

Studien

HURBANIČ, Martin: Zwei Feldzüge in einem Jahr? Zur Frage der Chronologie der Anfänge von den oströmischen Feldzügen gegen die Awaren im Zeitalter

der Herrschaft des Kaisers Maurikios (582 – 602)…………………………………………………………………………………………………………………. 7

SCHNEIDER, Filip: Die byzantinische Anabasis des Königssohnes Béla……………………………………………………………………………………………………………….. 24

PEJS, Oldřich: Das Schicksal von slowakischen Besatzungen auf dem

von Deutschland besetzten Gebiet der Westslowakei……………………………………………………………………………………………………………….. 45

KOZOLKA, Jaroslav: Die slowakische staatliche militärische Realschule

(1942 – 1945). Teil II……………………………………………………………………………………………………………….. 69

Dokumente und Materialien

ČERVENKA, Juraj: Flugoperationen über der Piave während der letzten

österreich-ungarischen Offensive im Juni 1918……………………………………………………………………………………………………………….. 94

VYHLÍDAL, Milan: Der erste von den drei Schöffen. Nachrichtenoffizier

Stabkapitän František Fárek (1894 – 1973)………………………………………………………………………………………………………………. 123

Militärische Museumskunde

KONEČNÝ, Martin: Die deutsche Militärtechnik im Deutschen

Panzermuseum Munster (1918 – 1945)………………………………………………………………………………………………………………. 146

Rezensionen…………………………………………………………………………………………… 157

Bibliographie…………………………………………………………………………………………… 162

Annotationen, Glossen…………………………………………………………………………………………… 184

Chronik…………………………………………………………………………………………… 198

Studies

HURBANIČ, Martin: Two expeditions in one year? Comments on the Question of Chronology of the Beginning of East Roman Campaigns against the Avars

during the Reign of Emperor Maurice (582 – 602)……………………………………………………………………………………………………………….. 7

PEJS, Oldřich: The Fate of Slovak Crews in the Occupied Western Slovak Territory……………………………………………………………………………………………………………… 45

KOZOLKA, Jaroslav: Slovak State Military Grammar School (1942 – 1945). Part II……………………………………………………………………………………………………………… 69

Documents and Materials

ČERVENKA, Juraj: Air Operations over Piave during the Last Austro-Hungarian

Offensive in June 1918……………………………,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,,……………………………………………………………………………………………………………… 94

VYHLÍDAL, Milan: First of the Three Aldermen. Intelligence Officer, Staff Captain, František Fárek (1894 – 1973)………………………………………………………………………………………………………… 123

Military Museology

KONEČNÝ, Martin: German Military Hardware in the Munster

Tank Museum (1918 – 1945)……………………………………………………………………………………………………………. 146

Reviews………………………………………………………………………………………….. 157

Bibliography………………………………………………………………………………………….. 162

Annotations, Glossary………………………………………………………………………………………….. 184

Chronicle………………………………………………………………………………………….. 198

ŠTÚDIE

DVE VÝPRAVY V JEDNOM ROKU? K otázke chronológie počiatku východorímskych ťažení proti Avarom v období vlády cisára Maurikia (582 – 602)

MARTIN HURBANIČ

HURBANIČ, M.: Two expeditions in one year? Comments on the Question of Chronology of the Beginning of East Roman Campaigns against the Avars during the Reign of Emperor Maurice (582-602). Vojenská história, 1, 23, 2019, pp 7-23, Bratislava.

The question of the exact chronology belongs undisputedly to the most discussed topics relating to the work of the Late Antique Greek historian Theophylact Simocatta. One of the most controversial aspects in this matter is the exact chronology of the Avar–Roman wars. Up to this time, at least four major hypotheses were proposed by various scholars. A conclusive solution, however, is still open to discussion and the present historiography either follows the chronological scheme of Maria Nystazopoulou-Pelekidou or that of Michael Whitby. This contribution deals with the two starting points of the chronology of the second phase of the Roman–Avar wars – the campaign of the Emperor Maurice in person (V.16-VI.3) and the subsequent Avar attack (VI.3-VI.5). Contrary to the previous scholars, I would like to propose a new chronological solution for these two military operations. Based on the close textual examination, I argue that they were not only inserted into Simocattaʼs Historia in the wrong chronological order, but they were also closely related and occurred in one and the same year – 590.

Military history. Late antiquity. Theophylact Simocatta. Avar Wars, Emperor Maurice. Chronology.

Za počiatok novej etapy vojenskej konfrontácie Východorímskej ríše s Avarmi a Slovanmi sa vo všeobecnosti považuje výprava pod osobným vedením vtedajšieho východorímskeho cisára Maurikia (582 – 602), ktorú viedol až k čiernomorskému mestu Anchialos (dnes Pomorje v Bulharsku).1 Podrobný itinerár postupu cisárskych vojsk obsahuje iba jediný primárny prameň zachovaný pod názvami Oikumenike historia (Všeobecné dejiny), resp. Historiai (Histórie). Jeho autorom bol právnik pôvodom z Egypta Theofylaktos Simokattes, ktorý nadviazal na dielo svojho predchodcu Menandra zvaného Protektor a zaznamenal udalosti, ktoré sa odohrali počas vlády cisára Maurikia až po jeho tragickú smrť roku 602.2

¹Táto štúdia bola vypracovaná s podporou nasledovných projektov KEGA 042UK-4/2018; VEGA 1/0814/18 a KEGA 004UKF-4/2018. K tejto výprave najnovšie podrobne: WOLOSZYN, Marcin. Theophylaktos Simokates und die Slaw- en am Ende des westlichen Ozeans — die erste Erwähnung der Ostseeslawen? (Teofilakt Simokatta i Słowianie znad brzegu Oceanu Zachodniego. Najstarsze świadectwo obecności Słowian nad Bałtykiem?). Krakovia : Instytut Ar- cheologii i Etnologii Polskiej Akademii Nauk, 2014, najmä s. 74-84. ISBN 978-83-935130-4-8. Porovnaj tiež v tejto súvislosti AVENARIUS, Alexander. Die Awaren in Europa. Bratislava, Amsterdam : Veda, A. Hakkert, 1974, s. 219-

220. ISBN 9789025607364; POHL, Walter. Die Awaren. Ein Steppenvolk in Mitteleuropa 567–822. München : C.

H. Beck, 1988, s. 128-135. ISBN 13: 9783406333309; WHITBY, Michael. The Emperor Maurice and his Historian: Theophylact Simocatta on Persian and Balkan Warfare. Oxford : Oxford University Press, 1988, s. 156-158. ISBN 0198229453; KARDARAS, Georgios. Byzantium and the Avars, 6th–9th Century AD: political, diplomati and cul- tural relations. Leiden; Boston : Brill, 2018, s. 48-50. ISBN 978-90-04-38226-8.

Simokattes na jednej strane podriadil svoj historický spis chronologickému kritériu, avšak látku rozdelil na dva samostatné tematické celky. V prvom z nich hovorí o vojnách s Avarmi a Slovanmi na Balkáne, v druhom o vojnách s Perziou. Informácie o výprave cisára Maurikia zaznamenáva na konci piatej a na začiatku šiestej knihy svojich dejín. Samotnú výpravu síce konkrétne nedatuje, avšak ponúka niekoľko záchytných, hoci problematických časových údajov, s ktorými pracovali predošlí historici.

Piatu knihu dejín uzatvára Simokattes podrobným popisom vnútorného konfliktu v Perzii medzi legitímnym, no dočasne zosadeným sasánovským kráľom Husravom II. a uzurpátorom trónu Vahramom Čobinom. Mladý perzský kráľ v tejto vojne síce napokon zvíťazil, avšak najmä v dôsledku výraznej pomoci cisára Maurikia, ktorý mu poslal na pomoc elitné východorímske oddiely. V lete roku 591 zasadol Husrav II. opätovne na perzský trón a na jeseň podpísal nový mier s cisárom Maurikiom, ktorý formálne ukončil nielen tento konflikt, ale najmä predošlú dlhú vojnu medzi Východorímskou ríšou a Perziou (572 – 591).3

Simokattes následne ešte v piatej knihe svojich dejín obrátil pozornosť k udalostiam na Balkáne, ktorých počiatok mala predstavovať práve výprava cisára Maurikia. Podľa jeho tvrdenia cisár začal svoje ťaženie tým, že nariadil presunúť vojská z Ázie do Európy.4 Zo samotného zaradenia týchto udalostí vyplýva, že spomínaná výprava cisára Maurikia k mestu Anchialos sa musela odohrať až po formálnom ukončení vnútorného konfliktu s Perziou (leto/jeseň 591), ktorý viazal podstatnú časť východorímskych branných síl.

Druhým chronologickým údajom Simokattovej správy je údaj o zatmení slnka, ktoré cisára Maurikia zastihlo po jeho odchode z Konštantínopola. Simokattes v tejto súvislosti dodáva, že sa tak stalo v 9. roku jeho vlády. Keďže Maurikios bol korunovaný dňa 14. augusta roku 582, potom zmienený časový údaj zodpovedá obdobiu od 14. augusta 590 po 13. august roku 591.5 Tretiu záchytnú, avšak veľmi problematickú informáciu uvádza Simokattes na konci svojho rozprávania o Maurikiovej výprave. V tejto súvislosti sa zmieňuje o tom, že po návrate cisára do Konštantínopola ho navštívili vyslanci Keltiberov, teda podľa neho Frankov, vyslaných od kráľa Theodoricha, ktorí požadovali tribút za vedenie vojny proti Avarom.6 Viacero historikov identifikovalo Theodoricha s vtedajším nedospelým kráľom Theuderichom II., kráľom Burgundska a neskôr Austrasie, ktorý sa však trónu formálne neujal skôr než v období medzi 28. marcom až júlom 596.7

Na začiatku 9. storočia zo Simokattových Histórií čerpal byzantský mních Theofanes, ktorý sa však pokúsil zmienené udalosti aj konkrétne datovať. Už spomínaný presun východorímskych vojsk do Európy (presnejšie oblasti Thrákie) zaradil do roku 6082 tzv. alexandrijskej éry. Keďže kalendárny rok vo Východorímskej a neskôr aj v Byzantskej ríši sa nezačínal 1. januárom, ale už 1. septembrom, zodpovedá uvedený údaj obdobiu vymedzenému 1. septembrom roku 589 až 31. augustom roku 590.8 Druhú udalosť – výpravu cisára Maurikia k takzvaným Dlhým hradbám – umiestnil Theofanes do

²K Simokattovi a jeho dielu pozri najmä: OLAJOS, Thérèse. Les sources de Theophylacte Simocatta, historien. (Byzantina Neerlandica 10). Leiden, New York, and Copenhagen : Brill, 1988. ISBN 10:9004082727; WHITBY, ref. 1, s. 28-51, 92-109; SCHREINER, Peter. (ed.): Theophylaktos Simokates, Geschichte. (Bibliothek der griechischen Literatur 20). Stuttgart : Anton Hiersemann, 1985, s. 7-25. ISBN 3777285331; WOLOSZYN, ref. 1., s. 43-47.

3K chronológii týchto udalostí pozri najmä: HIGGINS, Martin. The Persian war of the Emperor Maurice (582– 602). Washington D. C. : The Catholic University of America Press, 1939. ISBN 9607100786.

⁴THEOPHYLACTUS SIMOCATTES. Historiae, V.16.1, ed. C. de Boor, Theophylacti Simocattae historiae, Leipzig 1887, s. 218.

5THEOPHYLACTUS SIMOCATTES, ref. 4, V.16.5, s. 218.

6THEOPHYLACTUS SIMOCATTES, ref. 4, VI.3.6, s. 225.

7SCHREINER, Peter. Eine merowingische Gesandtschaft in Konstantinopel (590?). In Frühmittelalterliche Stu- dien 1985, roč. 19, s. 198. ISSN 0071-9706.

⁸THEOPHANES CONFESSOR, Chronographia, ed. C. de Boor, vol. 1. Leipzig, 1883, s. 267.

nasledujúceho roka (6083 od stvorenia sveta), teda do obdobia od 1. septembra roku 590 do

31. augusta roku 591.9

Prvým historikom, ktorý sa seriózne zaoberal nejasnosťami v datovaní Simokattom opisovaných vojen proti Avarom bol známy írsky medievista John Bagnell Bury. Vo svojom krátkom príspevku vychádzal z datovania ukončenia perzskej vojny cisára Maurikia, ktorá skončila znovunastolením zákonného kráľa Husrava II. v lete roku 591 a podpisom mieru v jeseni toho istého roka. Bury upozornil na už zmienené chronologické nezrovnalosti v Simokattovom diele, ale aj z neho vychádzajúcej kroniky Theofana. Na jednej strane síce akceptoval Theofanovo datovanie (r. 590) presunu východorímskych armád do Thrákie, ale pripomenul, že toto presunutie muselo byť len čiastočné, pretože k opätovnému nastoleniu Husrava II. za zákonného perzského kráľa prišlo až v lete roku 591. Podľa Buryho sa teda väčšina cisárskych oddielov začala presúvať do Thrákie až v lete roku 591. Keďže Simokattes datoval počiatok výpravy cisára Maurikia 9. rokom jeho vlády (14. august 590 – 13. august 591), Bury usúdil, že obidve udalosti – teda presun vojsk a výprava cisára Maurikia sa museli uskutočniť do konca 9. roku jeho vlády – teda do 13. augusta roku 591.10 Druhým autorom, ktorý podrobnejšie venoval pozornosť chronológii avarských vojen v období cisára Maurikia, bol poľský bádateľ Gerard Labuda. Ten v úvode rekapituloval problematické časti Simokattových datovaní. Na rozdiel od Buryho však nepokladal údaj o 9. roku vlády Maurikia, ani zmienku o zatmení za relevantné časové koordináty.11 Podľa Labudu bolo tiež nepravdepodobné, aby cisár začínal s novou vojnou proti Avarom v takom krátkom čase po ukončení vojny s Peržanmi.12 Poľský historik tiež poukazoval na to, že astronomické zatmenia slnka sa vyskytovali aj v rokoch 594 a 596. Naopak, najväčšiu pozornosť prikladal Simokattovej zmienke o franskom vyslanectve kráľa Theodoricha, ktoré datoval do roku 595. Podľa Labudu sa teda výprava cisára Maurikia k mestu Anchialos musela odohrať až v tomto roku.13

Azda najpodrobnejšie zo všetkých autorov sa zmienenou otázkou chronológie zaoberala grécka historička Maria Nystazopoulou-Pelekidou.14 Po kritických postrehoch k staršiemu bádaniu si za svoj východiskový bod zobrala Simokattov údaj o zatmení slnka, keďže podľa nej tieto prírodné úkazy možno bezpečne datovať na základe astronomických výpočtov. Nystazopoulou-Pelekidou uvádza pre inkriminované obdobie štyri takéto zatmenia: a) 4.

10. 590; b) 30.3. 591, c) 23. 9. 591 a d) 19.3. 590.15 Autorka upozorňuje v tejto súvislosti na fakt, že v Konštantínopole, a teda aj na jeho predmestí Hebdomon, kde ho pozoroval cisár so svojimi oddielmi, boli viditeľné z týchto štyroch zatmení slnka iba dve, a to dňa 4. 10. 590 a 19. 3. 592. Podľa Nystazopoulou-Pelekidou prvé zatmenie so sebou skrýva isté problémy. Po prvé, upozorňuje na to, že vojenské výpravy sa neuskutočňovali v Byzancii v jesenných mesiacoch, obzvlášť v severných oblastiach ríše. Po druhé, autorka prihliada na informáciu o presune východorímskych vojsk do Európy, ktorá sa podľa nej mohla uskutočniť až po skončení ich aktívnej účasti na zmienenom vnútornom konflikte v Perzii, teda až po jeseni roku 591. Nystazopoulou-Pelekidou pri svojich úvahách vychádzala primárne z tejto informácie, preto výpravu cisára Maurikia datovala na jar roku 592, presnejšie, s ohľadom na druhé zatmenie slnka, na 19. 3. 592.16

9THEOPHANES CONFESSOR, ref. 8, s. 268.

10BURY, John Bagnell. The Chronology of Theophylaktos Simokatta. In English Historical Review, 1888, roč. 3, s.

311. ISSN 00138266.

11LABUDA, Gerard. Chronologie des guerres de Byzance contre les Avars et les Slaves à la fin du VIe siècle. In Byz- antinoslavica, 1950, roč. 11, s. 168. ISSN 0007-7712.

12LABUDA, ref. 11, s. 169.

13LABUDA, ref. 11, s. 170-171.

14NYSTAZOPOULOU-PELEKIDOU, Maria. Συμβολή είς τήν χρονολόγησιν των Άβαρικών καί σλαβικών επιδρομών έπί Μαυρικίου (582-602) (μετ’ επιμέτρου περί τών Περσικών πολέμων). In Σύμμεικτα, 1970, roč. 2, s. 153-154.

15NYSTAZOPOULOU-PELEKIDOU, ref. 14, 153-154.

¹⁶Pozri v tejto súvislosti chronologickú tabuľku u NYSTAZOPOULOU-PELEKIDOU, ref. 14, s. 194.

Chronológiou východorímskych ťažení proti Avarom a dolnodunajským Slovanom sa v osobitnom exkurze zaoberal aj slovenský medievista a byzantológ Alexander Avenarius. Vo svojej monografii k dejinám Avarov rekapituloval hlavné chronologické záchytné body Simokattovho textu: ukončenie vnútorného konfliktu v Perzii; 9. rok vlády Maurikia (14. 8. 590 – 13. 8. 591) a správu o zatmení slnka na počiatku Maurikiovej výpravy. Avenarius sa vo svojej argumentácii priklonil k názoru, že v prípade datovania Maurikiovej výpravy muselo ísť o astronomické zatmenie pripadajúce na 4. októbra roku 590. Paradoxne, i napriek tomu odmietol jednoznačný chronologický údaj vyplývajúci zo Simokattových Histórií, pretože poukázal na to, že v mesiaci októbri nemohol cisár Maurikios absolvovať žiadnu výpravu proti Avarom vzhľadom k neskorému ročnému termínu. Podľa Avenaria sa preto jeho ťaženie muselo odohrať až na jar nasledujúceho roka, čo by odpovedalo Simokattovmu údaju, že výprava sa odohrala v 9. roku Maurikiovej vlády.17 Avenarius však zároveň upozornil na to, že cisár po 15 dňoch výpravu opustil a vrátil sa do hlavného mesta, pričom uvedený sled udalostí musel podľa slovenského historika zodpovedať ešte jari roku

591. V hlavnom meste ríše Maurikia, ako vieme, očakávali perzskí vyslanci a o tri dni neskôr prišli vyslanci Keltiberov, teda podľa predošlých tvrdení poslovia franského kráľa Theudericha II. Avenarius, podobne ako už pred ním Labuda, mylne považoval za počiatok jeho vlády rok 595, avšak na rozdiel od poľského bádateľa sa snažil tento časový údaj nebrať do úvahy. Počiatok Maurikiovej výpravy, teda podľa vlastných záverov, datoval do jari roku 591, pričom sa rozhodol akceptovať aj Simokattovu zmienku o príchode franských vyslancov (595). Avenarius tento rozpor vysvetľoval omylom samotného Simokattu, ktorý nesprávne spojil do jedného kontextu dve časovo odlišné udalosti.18

V roku 1980 publikoval značne rozporuplné výsledky svojej doktorskej práce Timothy Alan Duket, ktorý na základe viacerých hypotetických úvah zaradil jednotlivé epizódy tejto výpravy do rôznych rokov (591 – 596).19 Oveľa prínosnejšiu diskusiu k tomuto problému načrtol vo svojich dvoch príspevkoch byzantológ Peter Schreiner. V prvom krátkom príspevku datoval Maurikiovu výpravu v súlade so Simokattovými informáciami do roku 590, hoci bez bližšieho objasnenia.20 Schreiner venoval najviac pozornosti už spomenutej správe o posolstve Keltiberov (Frankov?) do Konštantínopola. Vzhľadom na veľké nejasnosti nevylučoval, že mohlo ísť aj o posolstvo vizigótske, hoci túto možnosť nepovažoval za veľmi pravdepodobnú.21 Schreiner napokon po dlhších úvahách dospel k záveru, že Simokattes mohol v jednej zmienke zjednotiť viaceré franské posolstvá počas Maurikiovej vlády.22 Na druhej strane však svoju rozpravu uzavrel tým, že na základe štylistickej a obsahovej analýzy sa uvedené informácie o tomto posolstve naozaj môžu vzťahovať k roku 590.23

Svoje ďalšie úvahy a závery Schreiner následne predostrel v historickom komentári k Simokattovým dejinám.24 Ohľadom datovania Maurikiovej výpravy odmietol (ako už viacerí historici pred ním) jasný časový údaj (9. rok vlády cisára Maurikia kombinovaný so správou o zatmení slnka 4. 10. roku 590). Schreiner v plnej miere akceptoval závery už zmienenej M. Nystazopoulou-Pelekidou, ktorá datovala Maurikiovu výpravu do roku 592.

17AVENARIUS, ref. 1, s. 219.

18AVENARIUS, ref. 1, s. 219.

19DUKET, Timothy Alan. A study in Byzantine historiography. An analysis of Theophanesʼ Chronographia and its relationship to Theophylactʼs History. The reigns of Maurice and the 7th century to 711. Boston : Chestnut Hill, Mass, 1980, s. 27-33.

20SCHREINER, ref. 7, s. 197.

21SCHREINER, ref. 7, s. 198-199.

22SCHREINER, ref. 7, s. 200; podobne už predtým GOUBERT, Paul. Byzance avant lʼIslam, II. Byzance et lʼOcci- dent sous les successeurs de Justinien, 1 : Byzance et les Francs. Paris : Picard 1956, s. 90-92.

23SCHREINER, ref. 7, s. 200.

24SCHREINER, ref. 2, s. 321-322, pozn. 793.

Podobne ako grécka historička aj Schreiner považoval za východisko svojej chronológie údaj o premiestnení východorímskych vojsk z Ázie do Európy. Tým pádom nemecký historik úplne vylúčil navrhované jednoznačné datovanie udalosti do roku 590 s poznámkou, že v uvedenom roku bola situácia na perzskom fronte ešte otvorená a navyše výprava v takých neskorých jesenných mesiacoch by podľa neho neprichádzala do úvahy.25 K datovaniu do roku 592 sa následne priklonil aj významný medievista a popredný odborník na dejiny Avarov Walter Pohl.26

Posledným významným autorom, ktorý sa vyjadril k tejto otázke, bol britský historik a odborník na dejiny východorímskej ríše v druhej polovici 6. storočia Michael Whitby. Na rozdiel od všetkých predošlých autorov sa priklonil k dvom základným časovým údajom Simokattu a počiatok výpravy cisára Maurikia datoval 4. októbrom roku 590.27

Ak zosumarizujeme navrhované datovania počiatku obnoveného konfliktu východorímskej ríše a Avarov v druhej polovici 6. storočia, musíme konštatovať, že prevažná väčšina historikov – až na jednu výnimku (M. Whitby) – datovala Maurikiovu výpravu k mestu Anchialos až po roku 591, keď došlo k ukončeniu vnútorného konfliktu v Perzii. Východiskom pre takéto datovanie je už zmienený kontext Simokattových dejín. Autor skončil rozprávanie o udalostiach na perzskom fronte a prešiel k novej téme, k opisu balkánskych vojen v období Maurikiovej vlády. Svoje rozprávanie Simokattes začína až poetickým premostením deja: „Keď sa práve teraz na záležitosti na Východe usmial nový deň a zornička viac nevstávala ako v báji z barbarského lôžka, vyjadriac sa jazykom Homéra, a nechcela sa viac nazývať „ružovoprstou,“ pretože meč sa viac nefarbil krvou do červena, cisár (Maurikios) premiestnil svoje oddiely čo najrýchlejšie do Európy a pripravoval pochod do (mesta) Anchialos. Dozvedel sa totiž, že Avari sa opäť chystajú k vpádu.“28

Z citovaného úryvku vyplýva, že cisár uskutočnil túto výpravu po skončení perzskej vojny. Napriek tomu treba zdôrazniť, že ide o informáciu pomerne vágnu, nepodloženú žiadnymi konkrétnymi chronologickými údajmi. Jediným doloženým takýmto údajom je Simokattova zmienka, že cisár sa na výpravu z Konštantínopola odobral v 9. roku svojej vlády (14. augusta 590 – 13. augusta 591). Tento rok nemožno nijakým spôsobom spochybniť a je ho treba zohľadniť pri nasledujúcich úvahách. Ďalšia dôležitá zmienka sa týka astronomického zatmenia slnka. Možno pritom súhlasiť s konštatovaniami predošlých autorov (M. Nystazopoulou-Pelekidou, P. Schreiner), že v Konštantínopole mohli v uvedenom období pozorovať iba dve takéto zatmenia – počas 4. októbra roku 590 a 19. marca roku 592. Pri posudzovaní, o ktoré z nich išlo, vystupuje do popredia jedna základná vec, na ktorú upozornil už M. Whitby. Časovému údaju o 9. roku vlády cisára Maurikia zodpovedá iba jedno zo spomínaných zatmení – zatmenie datované dňom 4. októbra roku

590. V tomto prípade je nanajvýš zrejmé, že tento údaj chronologicky spadá do časového rámca vymedzeného 9. rokom Maurikiovej vlády.

Napriek jasnej zhode, paradoxne, väčšina historikov odmietla uznať tento fakt, a to z viacerých dôvodov. Po prvé, v októbri roku 590 sa ešte neskončila perzská vojna, preto nemohlo dôjsť k presunu východorímskych vojsk na balkánske bojisko. Po druhé, viacerí z nich zdôraznili, že na jeseň sa žiadne vojenské ťaženia nezvykli uskutočňovať. Posledne menovaný postreh si akiste právom zasluhuje pozornosť, dotýka sa totiž samotnej povahy a príčin, pre ktoré sa cisár Maurikios rozhodol opustiť bezpečné hradby hlavného mesta a vydať sa k čiernomorskému prístavu Anchialos.

²⁵SCHREINER, ref. 2, s. 321-322.

²⁶POHL, ref. 1, s. 130.

²⁷WHITBY, ref. 1, s. 152, 156-157 a najmä poznámka 27 na s. 157.

²⁸THEOPHYLACTUS SIMOCATTES, ref. 4, V.16.1, s. 218.

Ako som už v úvode konštatoval, Simokattes venuje tejto výprave podrobný opis, ktorý miestami zachádza až do drobnokresby. Autor v prvom rade jednoznačne konštatuje, že konečným cieľom výpravy malo byť samotné mesto Anchialos, avšak neuvádza prečo. V tejto súvislosti iba vágne dodáva, že po tom, ako sa cisár Maurikios dozvedel o nešpecifikovanom nebezpečenstve zo strany Avarov, rozhodol sa vykonať vojenské prípravy a napriek prosbám patriarchu, senátu a vlastnej manželky sa postavil na čelo vojska ako vrchný veliteľ.29

Po svojom rozhodnutí sa cisár odobral z Konštantínopola na predmestie Hebdomon, ktoré sa nachádzalo v blízkosti hlavného mesta. V tento deň došlo podľa Simokattu k úplnému zatmeniu slnka, ku ktorému pripojil časový údaj, že sa tak stalo v 9. roku vlády cisára Maurikia.30 Ešte v tomto dni sa strhla strašná búrka a cisár sa dozvedel o príchode perzského vyslanca. Rozhodol sa, že sa vráti do hlavného mesta, aby ho mohol prijať.31 Nasledujúcu noc Maurikios strávil na základe vlastných nešpecifikovaných obáv v katedrálnom chráme Božej Múdrosti, aby sa na druhý deň odobral na predmestie ku chrámu Bohorodičky Pégé, ktorý sa nachádzal približne kilometer od južného okraja Theodosiánskych hradieb Konštantínopola.32 Odtiaľ cisár odišiel opäť na pláň zvanú Hebdomon a na šiesty deň prišiel do predmestia Region (dn. Küçükçekmece), ktoré sa nachádzalo asi 12 km od Konštantínopola.33 Tu rozdal zhromaždenému davu almužny a na ďalší deň sa odobral so svojím vojskom po známej magistrále Via Egnatia, ktorá spájala Konštantínopol s prístavom Dyrrachion (dnes prístav Drač na pobreží Jadranského mora v Albánsku). V blízkosti mesta Ramfos nechal zoskupiť oddiely do šíku na čele so svojou telesnou strážou. Cisár pochodoval vzadu s relikviou Kristovho kríža na zlatej žrdi.34 Na ďalší deň sa neočakávane objavil pred cisárom diviak, avšak nezaútočil na neho.35 Maurikios sa na svojom pochode dostal do mesta Selymbria pri Marmarskom mori (dn. Silivri, v európskej časti Turecka), odkiaľ sa loďou rozhodol pokračovať do mesta Herakleia (dn. Marmara Ereğlisi v európskej časti Turecka), centra niekdajšej rímskej provincie Europe.36 Tu ho zastihla so sprievodom búrka, avšak cisár unikol nebezpečenstvu a pristál v meste Daonion nachádzajúcom sa medzi mestami Herakleia a Selymbria.37 Nasledujúceho rána sa odobral do Herakleie. Počas svojej prehliadky mesta navštívil aj preslávený kostol sv. Glykerie, ktorému venoval peňažnú sumu, aby mohla byť opravená jeho časť, ktorú vypálili Avari.38 Na konci dňa sa rozložil na priľahlom pahorku za mestom a nechal vybudovať tábor. Na tomto mieste sa vyskytol incident so ženou, ktorá porodila načisto zdeformované dieťa, ktoré nechal cisár zabiť mečom.39 Na ďalší deň prišiel Maurikios k miestu nazývanému Henaton, nachádzajúcemu sa pravdepodobne na ceste vedúcej k mestu Tzurullon (dn. Çorlu v európskej časti Turecka). Tu ho postretla ďalšia nepríjemná udalosť, pretože mu náhle skonal jeho obľúbený kôň. Podľa Simokattu

²⁹THEOPHYLACTUS SIMOCATTES, ref. 4, V.16.2–V.16.3, s. 218.

³⁰THEOPHYLACTUS SIMOCATTES, ref. 4, V.16.5, s. 218.

³¹THEOPHYLACTUS SIMOCATTES ref. 4, V.16.5–V.16.6, s. 219.

³²THEOPHYLACTUS SIMOCATTES, ref. 4, V.16.8, s. 219.

³³THEOPHYLACTUS SIMOCATTES, ref. 4, V.16.9–V.16.10., s. 219. K lokalizácii: KÜLZER, Andreas. Ostthra- kien: Eurōpē (Tabula Imperii Byzantini 12). Wien : Österreichsche Akademie der Wissenschaften, 2008, s. 615. ISBN 10: 3700139454.

³⁴THEOPHYLACTUS SIMOCATTES, ref. 4, V.16.11. K lokalizácii mesta Ramfos pozri KÜLZER ref. 33, s. 613. K použitiu relikvie pravého Kristovho kríža v uvedenom období v Konštantínopole pozri KLEIN, Holger. A. Byzanz, der Westen und das „wahre“ Kreuz. Die Geschichte einer Reliquie und ihrer künstlerischen Fassung in Byzanz und im Abendland. Wiesbaden : Reichert, 2004, s. 32–34. ISBN 10: 3895003166.

³⁵THEOPHYLACTUS SIMOCATTES, ref. 4, V.16.12, s. 220.

³⁶THEOPHYLACTUS SIMOCATTES, ref. 4, VI.1.1, s. 220. K lokalizácii pozri: KÜLZER, ref. 33, s. 398–400.

³⁷THEOPHYLACTUS SIMOCATTES, ref. 4, VI.1.2, s. 220. K lokalizácii pozri: KÜLZER, ref. 33, s. 321.

³⁸THEOPHYLACTUS SIMOCATTES, ref. 4, VI.1.3, s. 221.

³⁹THEOPHYLACTUS SIMOCATTES, ref. 4, VI.1.5–VI.1.8, s. 221.

Maurikios považoval všetky tieto znamenia ako predzvesť budúcich nešťastí.40 Ďalšieho dňa sa vyskytol nový incident v podobe úkladnej vraždy jedného z vojakov počas lovu jeleňov, ktorý však zostal nevyšetrený.41

Na ďalší deň sa odohrala veľmi známa udalosť, keď cisársky tábor navštívili traja Slovania, ktorí, ako uvádzal Simokattes, neboli ozbrojení a so sebou si niesli iba strunové nástroje zvané kitharai (pravdepodobne lýry).42 Cisár sa od nich údajne dozvedel, že pochádzajú z končín pri západnom Oceáne, a že k nim poslal avarský kagan poslov pre tamojších náčelníkov, aby Slovanov získal za spojencov. Podľa tvrdenia týchto mužov, predáci Slovanov prijali dary, avšak odopreli kaganovi pomoc z dôvodu vzdialenosti. Muži cisárovi Maurikiovi tvrdili, že sú vyslancami týchto Slovanov ku kaganovi, aby mu priniesli odpoveď na jeho žiadosť. Toto posolstvo bolo údajne na ceste dlhých 15 mesiacov, avšak podľa názoru vyslancov sa im údajne kagan rozhodol zabrániť v návrate. Slovanskí vyslanci sa teda vydali na juh do Thrákie, pretože sa údajne dopočuli o sláve Rimanov. Podľa ich vlastných slov so sebou niesli hudobné nástroje preto, pretože v ich zemi nepoznajú železo a oni sami nažívajú v mieri. Cisár Maurikios sa rozhodol slovanských poslov (alebo vyzvedačov?) poslať do mesta Herakleia, o ich ďalších osudoch nie je nič známe.43 Tri dni po tejto udalosti prišli do cisárskeho tábora vyslanci konštantínopolského senátu, aby cisára poprosili k návratu do hlavného mesta. Na ďalší deň sa cisár rozhodol pokračovať vo svojej ceste a prišiel k rieke zvanej Xerogypsos, kde čelil problémom pri prechode mosta. Maurikios nesporne postupoval severovýchodným smerom po rímskej ceste, ktorá sa začínala v meste Herakleia a viedla k zmienenému čiernomorskému mestu Anchialos. Rieka Xerogypsos sa musela nachádzať nesporne v blízkom okolí Anchialu, pretože cisárske vojsko dosiahlo toto mesto už nasledujúceho dňa.44 Podľa Simokattu sa Maurikios zdržal v Anchiale nasledujúcich 15 dní. Keď sa dozvedel o príchode perzských vyslancov do Konštantínopola, rozhodol sa vrátiť do hlavného mesta.45

Podrobný popis Maurikiovej trasy so sebou prináša zásadnú otázku, aký zmysel malo mať toto ťaženie. V prvom rade je potrebné obrátiť pozornosť najskôr k zdrojom, ktoré Simokattes využil vo svojom historickom diele. Z kontextu jeho historického spisu je totiž zrejmé, že výprava cisára Maurikia sa už na prvý pohľad odlišuje svojím charakterom i zameraním od zvyšných častí tohto diela, ktoré v prvom rade čerpá z nezachovaných vojenských zápiskov súčasníka avarských ťažení.46 Naproti tomu informácie o ceste Maurikia do Anchialu pripomínajú skôr hagiograficky ladený záznam, v ktorom sa vyskytujú viaceré nepriaznivé znamenia poukazujúce na neskorší tragický osud tohto cisára. M. Whitby však v tejto súvislosti predpokladá pre túto udalosť existenciu až dvoch prameňov. Podľa neho mal jedným z nich byť spomínaný hagiografický záznam a druhý krátka kronikárska správa o ceste cisára k Anchialu. Podľa Whitbyho sa ale väčšina podrobných informácií nevzťahuje k tejto výprave, ale pravdepodobne k neskoršej ceste cisára Maurikia. Whitby sa totiž domnieval, že Simokattes mechanicky spojil obe tieto udalosti, ktoré spolu nesúviseli, inak si nemožno neho vysvetliť viaceré kontradikcie

⁴⁰THEOPHYLACTUS SIMOCATTES, ref. 4, VI.2.1–VI.2.2, s. 222.

⁴¹THEOPHYLACTUS SIMOCATTES, ref. 4, VI.2.3–VI.2.9, s. 222-223.

⁴²THEOPHYLACTUS SIMOCATTES, ref. 4, VI.2.10, 223. K tejto správe pozri najmä WOLOSZYN, ref. 1, s. 49–58 (s odkazmi na ďalšiu literatúru). Pozri tiež MESIARKIN, Adam. Územie Slovanov v byzantských prame- ňoch 6. storočia. Sumarizácia, aktualizácia a niekoľko paradoxov. In Byzantinoslovaca 2017, 6, s. 72 ⁴³THEOPHYLACTUS SIMOCATTES, ref. 4, VI.2.10–VI.2.16, s. 223-224.

⁴⁴THEOPHYLACTUS SIMOCATTES, ref. 4, VI.3.1–VI.3.5, s. 224-225. K lokalizácii mosta a zmienenej rieky pozri KÜLZER, ref. 33, s. 691.

⁴⁵THEOPHYLACTUS SIMOCATTES, ref. 4, VI.3.5–VI.3.6, s. 225.

⁴⁶V tejto súvislosti pozri: HAUSSIG, Hans, W. Theophylakts Exkurs über die skythischen Völker. In Byzantion,

roč. 23, 1954, s. 295–300. ISSN 0378-2506; OLAJOS, ref. 2, 128–148; WHITBY, ref. 1, s. 94-107.

v Simokattovom texte.47 Tieto rozpory sa, ako už bolo spomenuté, týkajú primárne otázky datovania, avšak nie itinerára samotnej výpravy. Jedinou problematickou informáciou z tohto pohľadu je Simokattov údaj, podľa ktorého Maurikios prešiel most cez rieku Xerogypsos a nasledujúci deň dosiahol mesto Anchialos. Keďže táto rieka sa zväčša stotožňuje s dnešnou tureckou Çorlu Suyu, znamenalo by to, že cisár spolu so svojimi vojenskými oddielmi by museli prejsť vzdialenosť zhruba 180 km za jediný deň, čo je, samozrejme, nemožné.48 Túto nepresnosť však možno logicky vysvetliť bez toho, aby sme museli predpokladať, že Simokattes čerpal z dvoch prameňov a kombinoval dve udalosti do jednej. Autor buď opäť krátil svoj zdroj, alebo sa zmienka o rieke Xerogypsos vzťahuje na inú, rovnomennú topografickú lokalitu. Bulharský historik V. Beševliev predpokladal, že Simokattova zmienka by mohla zodpovedať dvom menším riekam v blízkosti Anchialu (Sredecka alebo Aitoska).49

Zo samotného kontextu Simokattovej správy vyplýva už na prvý pohľad jedna zásadná vec, ktorú doposiaľ prakticky nikto z predošlých autorov nebral ohľad. Maurikiovo

„ťaženie“ rozhodne nebolo vojenskou výpravou s konkrétnymi strategickými cieľmi.50 Samozrejme, kritici budú tvrdiť opak, avšak z kontextu je zrejmé, že cisár iba obchádzal so svojím vojskom vybrané časti oblasti Thrákie od pobrežia Marmarského mora až k pobrežiu čiernomorskému. Prečo navštevoval tamojšie mestá a oblasti? Na túto otázku nenašiel doposiaľ nik z historikov uspokojivú odpoveď. V tejto súvislosti sa ponúkajú. dve možné vysvetlenia. Buď malo ísť o preventívny útok proti Avarom, tak ako uvádza sám Simokattes, alebo táto „výprava“ bola práve naopak reakciou na predošlý vpád. Čo sa prvej možnosti týka, Simokattes síce spomína pred týmto ťažením akúsi vágnu avarskú hrozbu, ale nič konkrétne neuvádza. Naopak, o útoku Avarov hovorí bezprostredne po skončení cisárovej výpravy a jeho návratu do hlavného mesta Konštantínopola. Pozrime sa na jeho priebeh tak ako ho zaznamenal sám Simokattes.

Ťaženie Avarov v Thrákii (Theofylaktos Simokattes VI.3.9-VI.6.1)

Simokattes sa naposledy zmieňoval o Avaroch v druhej knihe svojich Histórií, konkrétne spomínal ich porážku v Thrákii pri Adrianopole, ktorá sa zvykne datovať do roku 586. Historik však nespomína žiadne dozvuky tohto vpádu ani uzavretie mieru medzi Avarmi a cisárom Maurikiom.51 V ďalších knihách Simokattes následne venoval výlučne pozornosť bojom s Peržanmi a o novej avarskej výprave prináša informácie až v VI. knihe svojho historického diela, po skončení výpravy cisára Maurikia k mestu Anchialos.

V počiatku svojej správy Simokattes udáva, že avarský kagan žiadal cisára Maurikia

⁴⁷ WHITBY, Michael. Theophanesʼ chronicle source for the reign of Justin II, Tiberius and Maurice (A. D. 565 – 602). In Byzantion, 1983, roč. 53, s. 332. ISSN 0378-2506. Podľa Whitbyho hagiograficky ladený materiál skôr odkazuje na inú správu Theofylakta Simokattu (7.15.7), ktorú britský historik datuje do roku 598. V tejto správe sa spomína avarský útok do Thrákie i reakcia cisára Maurikia, ktorý nechal zvolať svoju telesnú stráž a spolu s predstaviteľmi cirkusových strán ju poslal strážiť Dlhé hradby, ktoré chránili bezprostredné zázemie hlavného mesta. Na základe Simokattových údajov sa teda Avari v tom čase nachádzali priamo v Thrákii, kde následne aj prijali posolstvo cisára Maurikia. Historický kontext oboch týchto výprav teda vykazuje zjavné odlišnosti. Za- tiaľ čo v prvom prípade Maurikios obchádzal oblasť Thrákie bez akejkoľvek vojenskej hrozby zo strany Avarov, v druhom priamo reaguje na ich vojenskú prítomnosť v tejto oblasti. Whitbyho téza, podľa ktorej sa hagiograficky ladený záznam z V. a VI. knihy Simokattových dejín vzťahuje k výprave z roku 598, tým stráca svoje opodstatne- nie. K Dlhým hradbám pozri pozn. 88.

⁴⁸ WHITBY, ref. 47, s. 331, pozn. 89; SCHREINER, ref. 2, s. 344, pozn. 815.

⁴⁹ BEŠEVLIEV, Veselin. Bemerkungen über die antiken Heerstraßen in Ostteil der Balkanhalbinsel. In Klio 1969, roč. 51, s. 490. ISSN 2192-7669.

⁵⁰ Jedinou výnimkou bol spomínaný M. Whitby (ref. 1, s. 156-157), ktorý za hlavný účel tejto výpravy považoval zdvihnutie morálky tamojšieho obyvateľstva prostredníctvom osobnej prítomnosti cisára v Thrákii.

⁵¹ THEOPHYLACTUS SIMOCATTES, ref. 4, 2.10.8–2.17.13, s. 90-105.

o zvýšenie dohodnutých poplatkov, avšak po odmietnutí z jeho strany Avari okamžite začali s útokom.52 Bližšie podrobnosti o týchto udalostiach sa, žiaľ, nedozvedáme, pretože Simokattes hneď prechádza k itineráru avarskej výpravy. Kagan nariadil Slovanom, aby v blízkosti pevnosti Singidunum (dn. Belehrad v Srbsku) postavili množstvo člnov, pomocou ktorých by sa mohol so svojím vojskom dostať na južný breh rieky Istros (Dunaj).53 Táto informácia je nesporne zaujímavá z jedného pohľadu. Pevnosť Singidunum ležala na sútoku riek Dunaja a Sávy a chránila vstup do centrálnej a východnej časti dn. Balkánu. Ak sa chceli útočníci – či už Avari, alebo Slovania – dostať do jej blízkosti, museli sa nejakým spôsobom prepraviť buď cez jednu, alebo druhú rieku. Slovania mali teda na kaganov rozkaz vybudovať zo svojich člnov pontónový most, pomocou ktorého by avarská jazda mohla prekonať Dunaj. Po zdolaní tejto prekážky by Avarom stačilo premiestniť sa po rímskych cestách k zraniteľným rovinatým oblastiam Thrákie na juhu, kde mohli využiť svoje prednosti rýchleho presunu a bleskových útokov.54 Simokattes však udáva, že východorímskej posádke Singidunu sa darilo pomocou častých prepadov ničiť lode Slovanov. Ak Slovania mali skutočne za cieľ prekonať Dunaj, potom museli prísť z jeho severného brehu. Simokattes dodáva, že obrancovia lode Slovanov spaľovali. Keďže Singidunum sa nachádzalo na južnom brehu Dunaja, posádka pevnosti pravdepodobne robila prepady pomocou svojich vlastných plavidiel. Z tohto dôvodu podľa Simokattu prišlo k následnému obliehaniu Singidunu, avšak útočníkov označuje všeobecným termínom „barbari,“ nie je teda jasné, či išlo o Slovanov, alebo Avarov. Každopádne k začatiu útoku mohlo dôjsť až po prekonaní Dunaja alebo Sávy. Boli to nesporne Slovania, ktorí na svojich monoxyloch, teda člnoch vydlabaných/vypálených z jedného kmeňa stromu, zabezpečovali prechod cez tieto vodné toky. Na druhej strane je zrejmé, že Slovania síce dokázali zabezpečiť takýto presun, ale len v obmedzenej miere. Inými slovami povedané, monoxyly dokázali prepraviť časť bojovníkov, nie však jadro avarského vojska pozostávajúceho z ťažkej jazdy. Pre tento účel bolo nutné vybudovať skutočný pontónový most z pospájaných člnov, pomocou ktorého by sa jazda mohla presunúť na opačný breh rieky. Simokattes ďalej udáva, že útočníci napriek veľkému náporu nedokázali Singidunum dobyť a uspokojili sa len s výkupným.55

Avarskému kaganovi bolo jasné, že bez vyradenia Singidunu nebude možné v jeho blízkosti vystavať most, pomocou ktorého by sa dostal na otvorené thrácke pláne v blízkosti hlavného mesta Konštantínopola. Kagan sa preto premiestnil k niekdajšiemu významnému rímskemu mestu Sirmium, ktoré sa však od roku 582 nachádzalo v ruinách. Až doposiaľ Avari podnikali svoje výpravy práve z tejto oblasti. Ako je všeobecne známe, Avari eliminovali Sirmium práve vďaka výstavbe mosta v jeho blízkosti, čím zabránili prísunu východorímskych síl od rieky Dunaj.56 Bolo teda zrejmé, že v čase tejto avarskej výpravy spomínaný most už nestál. Z tohto dôvodu sa kagan najskôr pokúšal dostať na druhý

⁵² THEOPHYLACTUS SIMOCATTES, ref. 4, VI.3.9, s. 225.

⁵³ THEOPHYLACTUS SIMOCATTES, ref. 4, VI.3.9, s. 226.

⁵⁴ K povahe týchto útokov pozri HURBANIČ, Martin. Vpády Avarov na balkánske územia Východorímskej ríše v rokoch 582 – 626. In Historický časopis 2015, roč. 63, 387-404. ISSN 0018-2575.

⁵⁵ THEOPHYLACTUS SIMOCATTES, ref. 4, VI.4.1–VI.4.4, s. 226.

⁵⁶ Pozri JÁN Z EFEZU: Historia ecclesiastica, trans. R. Payne – Smith, The Third Part of the Ecclesiastical His- tory of John of Ephesus. Oxford 1860, VI.32. Ján z Efezu však hovorí o moste cez Dunaj, avšak je zrejmé, že ide o chybu autora. Pozri v tejto súvislosti MENANDER PROTECTOR, Fragmenta XXV.1., ed. R. C. Blockley, The History of Menander the Guardsman, Liverpool : F. Cairns, 1985, s. 222. ISBN 0905205456. K rímskym mostom pozri ЈЕРЕМИЋ Мирослав. Сирмијум, „Град – острво“ и његова два острва. In РАКОЦИЈА, Миша. (ed.). Ниш и Византија V (Niš and Byzantium V), Зборник радова са међународног симпозијума византолога у оквиру прославе Дани Св. цара Константина и царице Јелене, 3–5. јун 2006, Ниш 2007, s. 237-238. ISBN 9788683505951 a MILOŠEVIĆ, Petar. Roman bridges near Sirmium. In SREJOVIĆ, Dragoslav (ed.). The age of Tetrarchs. Belgrade : Serbian Academy of Sciences and Arts, 1995, s. 199-202. ISBN 8670251981. Autor predpo- kladá (s. 200), že Avari vybudovali len jeden most, a to východne od Sirmia, pričom zo západnej strany im posta- čilo strážiť pôvodný rímsky most, známy ako Pons Basentis.

breh Dunaja v priestore Singidunu, ale keď narazil na odpor, presunul sa do bezpečnejšej oblasti pri ruinách niekdajšieho Sirmia. Simokattes ďalej udáva, že kagan donútil Slovanov vystavať zo svojich člnov pontónový most cez Sávu, pomocou ktorého sa Avari presunuli na južný breh tejto rieky. Odtiaľ už mohli bezpečne pokračovať po vedľajšej rímskej ceste vedúcej k Singidunu. Avari jednoducho zmienenú pevnosť obišli a pokračovali pozdĺž Dunaja na východ a následne na juh do zraniteľnej rovinatej oblasti Thrákie.57 V dôsledku týchto zvestí sa cisár Maurikios rozhodol, že za vrchného veliteľa východorímskych síl v Thrákii (magister militum per Thraciam) menuje Priska, ktorý v roku 588 nakrátko zastával post vrchného veliteľa východnej armády (magister militum per Orientem).58

Avari následne cválali pozdĺž južného brehu Dunaja a potom sa otočili na juh a napojili sa na cestu vedúcu k pevnosti Markianopolis. Vrchný veliteľ Priskos vyslal proti Avarom predvoj pod vedením Salbiana a pokúsil sa Avarom zablokovať prístup do rovinatej oblasti Thrákie cez východobalkánsky priesmyk zvaný ako Portae Haemi (Brána pohoria Haimos – Stará Planina, Balkán). Tento priesmyk sa nachádzal medzi súčasnými bulharskými dedinami Bulair (predtým Belibe) a Golica a bránil prístup k už zmieňovanému čiernomorskému mestu Anchialos.59 Na rozdiel od predošlých ťažení si Avari vybojovali priechod až s nasadením všetkých dostupných síl. Kagan so svojím vojskom následne prišiel k Anchialu, avšak jeho dobytie sa v texte nespomína.60

Avari sa následne presunuli do oblasti Thrákie a napadli mesto Druzipara (dn. turecký Büyük Karýţtýran) na hlavnej vojenskej ceste (Via militaris).61 Kagan však napokon od obliehania upustil a odtiahol na juh k mestu Herakleia. V jej blízkosti avarské vojsko neočakávane v noci prepadlo tábor východorímskej jazdy, ktorá sa rozložila pred mestom.62 Avari zrejme využili nastávajúci chaos a podarilo sa im vpadnúť aj do mesta, kde zapálili časť chrámu sv. Glykerie.63 Vrchný veliteľ Priskos zrejme nedokázal Herakleiu so zostávajúcou pechotou ubrániť a napokon sa uchýlil do mesta Tzurullon vo východnej Thrákii.64 Avari Tzurullon obľahli, avšak kagan nakoniec od priameho útoku upustil, pravdepodobne na základe falošných zvestí o pripravovanom diverznom útoku východorímskej flotily, ale aj pokročilému času od začatia výpravy. Avarský náčelník sa uspokojil s výkupným a odtiahol pravdepodobne z obavy z možného odrezania ústupovej cesty do Panónie.65

⁵⁷ THEOPHYLACTUS SIMOCATTES, ref. 4, VI.4.5–VI.4.6, s. 226.

⁵⁸ THEOPHYLACTUS SIMOCATTES, ref. 4, VI.4.7, s. 226. K jeho kariére v uvedenom období MARTINDALE, John R. The Prosopography of the Later Roman Empire 2. Vol. 3, AD 527–641, Cambridge : Cambridge University Press, 1992, s. 1052-1053. ISBN 10: 0521201608.

⁵⁹ THEOPHYLACTUS SIMOCATTES, ref. 4, VI.4.7–V.5.1, s. 226-227. Pozri v tejto súvislosti DINTCHEV,

Ventzislav. The East-Bakan Barrier Wall and the „Gates of Haemus“ Complex. In VAGALINSKI, Ljudmil, SHA- RANKOV, Nicolay, TORBATOV, Sergey. The Lower Danube Roman Limes (1st–6th C. AD). Sofia : National Archaeological Institute with Museum, 2012, s. 495-526. ISBN 9789549472165.

⁶⁰ THEOPHYLACTUS SIMOCATTES, ref. 4, VI.5.2, s. 227-228. Simokattes nespomína dobytie Anchiala, avšak hovorí o spálení chrámu mučeníka Alexandra. V tomto prípade je zrejmé, že historik krátil svoj prameň a nemal jasné predstavy o jednotlivých topografických lokalitách. Zmienený kostol sv. Alexandra spolu s hrobkou tohto mučeníka popraveného v epoche cisára Diokletiana sa totiž nenachádzal pri Anchiale, ale južnejšie pri meste Dru- zipara. K jeho lokalizácii KÜLZER, ref. 33, s. 338.

⁶¹ THEOPHYLACTUS SIMOCATTES. ref. 4, VI.5.4, s. 228.

⁶² Pozri Mauricii Strategicon, IX.2, ed. George T. Dennis, trans Ernst Gamillscheg, Das Strategikon des Mauri- kios, Wien : Verlag der Akademie der Wissenschaften, 1981, s. 306. ISBN 3700104030.

⁶³ THEOPHYLACTUS SIMOCATTES, ref. 4,VI.5.8, s. 228. Simokattes na tomto mieste nehovorí o dobytí He- rakleie, avšak zničenie chrámu sv. Glykerie spomína v súvislosti s výpravou cisára Maurikia k mestu Anchialos. Tento chrám sa podľa všetkého nachádzal v samotnej Herakleii a nie v jej blízkosti, ako som predpokladal vo svojom staršom príspevku. Pozri HURBANIČ, ref. 54, s. 397.

⁶⁴ THEOPHYLACTUS SIMOCATTES. ref. 4, VI.5.10, s. 229.

⁶⁵ THEOPHYLACTUS SIMOCATTES. ref. 4, VI.5.11–VI.5.16, s. 229.

Simokattes zaraďuje správy o tomto avarskom útoku hneď za informácie o výprave cisára Maurikia k mestu Anchialos, avšak bez akéhokoľvek ozrejmenia bližšieho kontextu. Už predošlí autori sa zamýšľali nad otázkou, aká súvislosť je vlastne medzi oboma akciami?66 Ak Avari zaútočili pri Singidune, prečo cisár Maurikios viedol svoje ťaženie úplne opačným smerom k mestu Anchialos.67 Simokattes navodzuje bezprostredným zaradením oboch týchto správ za sebou predstavu, že výprava Maurikia i následný útok Avarov sa museli odohrať vo veľmi krátkom čase.68 Navyše ďalším problémom je to, že tento útok – na rozdiel od predošlej výpravy cisára Maurikia – neobsahuje žiadne chronologické údaje. Už predošlí historici, ktorí výpravu cisára Maurikia kládli do rokov 591, 592, resp. 595, museli tým pádom zohľadniť, že spomínaný avarský útok do Thrákie sa musel odohrať v krátkom časovom slede po skončení Maurikiovho ťaženia.69 M. Nystazopoulou-Pelekidou datovala, ako už vieme, Maurikiovu výpravu na jar roku 592 a súčasne s tým na leto/jeseň toho istého roka kládla aj zmienenú výpravu Avarov do Thrákie.

Jediný M. Whitby, ktorý datoval Maurikiovu výpravu k mestu Anchialos do roku 590, pripustil inú možnosť, a to, že Simokattes zmienené ťaženie Avarov do Thrákie zle časovo zaradil na základe nesprávneho vyhodnotenia svojich zdrojov.70 Whitby následne toto ťaženie datoval už do roku 588, teda dva roky pred Maurikiovu výpravu k mestu Anchialos. Treba povedať, že na podporu svojich tvrdení uviedol tento britský historik vskutku relevantné dôvody. Po prvé správne poukazuje na správu Simokattu, že východorímsky veliteľ Priskos mal k odvráteniu Avarov k dispozícii slabé sily.71 Ak sa výprava Priska naozaj uskutočnila až po presunutí jadra východorímskych vojsk na Balkán po skončení perzskej vojny, ako si potom možno vysvetliť málopočetnosť a nedostatočnosť síl čeliacich avarskému vpádu do Thrákie.Whitby rovnako tak upozorňuje na zničenie kostola sv. Glykerie v Herakleii, ktorý nechal cisár Maurikios opraviť.72 Takéto zničenie bezpochyby muselo byť reakciou na predošlý vpád, ktorý však Simokattes vôbec nespomína. Whitby tiež poukazuje na list, ktorý v júli roku 593 zaslal Priskovi vtedajší pápež Gregor I. Rímsky pontifik v ňom vyjadruje radosť, že niekdajší vrchný veliteľ opäť získal priazeň cisára Maurikia.73 Ak by sme kládli avarské ťaženie v Thrákii do roku 592, v takom prípade by Priskos strávil v cisárskej nemilosti príliš krátky čas. Avšak reakcia pápeža Gregora z leta roku 593 skôr podľa Whitbyho naznačuje, že muselo ísť z tohto pohľadu o dlhší časový úsek.74

Whitbyho téza o zlom zaradení oboch udalostí zo strany Simokattu má podľa môjho názoru nesporne svoje opodstatnenie, avšak súčasne s tým aj niekoľko slabých miest. Britský historik predovšetkým datuje zmienený avarský vpád do Thrákie rokom 588, a to na základe správ súdobých cirkevných historikov Jána z Efezu a Evagria Scholastika.75 Prvý z menovaných po sebe zanechal rozsiahle, avšak neúplné Cirkevné dejiny. Niektoré časti zo záverečnej VI. knihy, vrátane správ o útokoch Avarov a Slovanov, sa zachovali až v neskoršej kronike z 13. storočia, ktorej autorom bol Michal Sýrsky. Napriek torzovitosti ide o správy dôležité, pretože Ján z Efezu sa na sklonku života nachádzal v Konštantínopole (umrel pravdepodobne po 588) a osobne zažíval paniku, ktorú spôsobili útoky Avarov

⁶⁶ Pozri v tejto súvislosti SCHREINER, ref. s. 197. Autor však nevidel medzi týmito udalosťami žiaden logický súvis.

⁶⁷ Porovnaj už SCHREINER, ref. 7, s. 326, pozn. 820.

⁶⁸ SCHREINER, ref. 7, s. 196.

⁶⁹ K rôznym datovaniam tejto udalosti pozri BURY, ref. 10, s. 1888 (r. 591); LABUDA, ref. 11, s. 170 (r. 595);

NYSTAZOPOULOU-PELEKIDOU, ref. 14, s. 161 a 194–195; AVENARIUS, ref. 1, s. 103 (r. 596); SCHREINER,

ref. 2, s. 326, pozn. 820 (r. 592); KARDARAS, ref. 1, s. 50 (r. 592).

⁷⁰ WHITBY, ref. 2, s. 152.

⁷¹ THEOPHYLACTUS SIMOCATTES. ref. 4, VI.4.7. Porovnaj WHITBY, ref. 1, s. 152.

⁷² WHITBY, ref. 1, s. 152.

⁷³ WHITBY, ref. 1, s. 153.

⁷⁴ WHITBY, ref. 1, s. 153.

⁷⁵ WHITBY, ref. 1, s. 151.

a Slovanov v tomto období.76 V uvedenej správe sa nehovorí o zničení samotného mesta Anchialos, ako sa domnieval Whitby, ale iba jeho chýrnych kúpeľov.77 Tieto kúpele sa dokázateľne nachádzali v blízkosti mesta a od čias cisára Justiniána boli obohnané vlastnou hradbou.78 Informácie zachované v kronike Michala Sýrskeho sa teda nemôžu vzťahovať k roku 588, ale k prvému avarskému útoku počas vlády cisára Maurikia, datovanému zväčša do roku 584, ktorý spomína aj Theofylaktos Simokattes.79 Uvedený autor sa v tejto súvislosti výslovne zmieňuje o týchto kúpeľoch pri Anchiale, v ktorých sa mali kúpať kaganove ženy. Z uvedeného sú teda zrejmé dve veci: 1) správu Michala Sýrskeho nemožno datovať do roku 588, ale o niekoľko rokov skôr; 2) v uvedenom období nedošlo k dobytiu Anchialu, ktoré nespomína žiaden z týchto prameňov.

Druhý z autorov uvádzaných Whitbym – Evagrios Scholastikos pôsobil v ďalekej sýrskej Antiochii, aj keď treba povedať, že navštívil Konštantínopol roku 588. V šiestej knihe svojich cirkevných dejín spomína dva avarské útoky, po ktorých mali padnúť pevnosti Singidunum, Anchialos spolu s celým Gréckom, ako aj inými pevnosťami a mestami.80 Chronologické údaje v tejto knihe sú však veľmi problematické a najmenej spoľahlivé z pohľadu Evagriových Cirkevných dejín.81 Evagrios zmienenú správu uvádza bez datovania v podobe zovšeobecňujúcej sumarizácie bez akýchkoľvek podrobností. Túto správu teda ťažko možno predložiť ako spoľahlivý doklad pre datovanie avarského vpádu do Thrákie do roku 588.

M. Whitby na podporu svojho datovania, okrem iného, tiež hovorí o zničení Singidunu Avarmi v súlade so správou Evagria, avšak z kontextu podrobného itinerára tohto ťaženia uvádzaného Simokattom vyplýva, že Singidunum nebolo v inkriminovanom čase dobyté, ale Avari ho po zdolaní rieky Sávy, ako vieme, napokon obišli.82 Ďalším problémovým miestom datovania avarskej výpravy do Thrákie rokom 588 je účasť samotného vrchného veliteľa Priska na týchto akciách. Samotný Priskos bol totiž na začiatku tohto roka menovaný novým vrchným veliteľom východnej armády. V apríli roku 588 sa bezpečne nachádzal v rímskej Mezopotámii v tábore Monokarton v blízkosti mesta Konstantina (dnes Viranşehir v juhovýchodnej časti Turecka). Tu ho zastihla veľká vzbura východnej armády v dôsledku cisárskeho nariadenia o krátení platieb.83 Whitby predpokladá, že už v máji toho istého roka sa vrchný veliteľ ocitol v Konštantínopole, aby hneď nato čelil útoku Avarov v Thrákii.84 Sám pritom však konštatuje, že obrana východobalkánskych priesmykov, ktoré organizoval proti Avarom Priskos, musela trvať istý čas. Z tohto dôvodu je málo pravdepodobné, že by sa tento veliteľ stihol v pomerne krátkej dobe premiestniť zo vzdialeného východného frontu do Konštantínopola, a súčasne s tým sa okamžite zapojiť do obrany balkánskych priesmykov.

Každopádne Whitbyho téza o súvislosti, a zároveň o obrátenej časovej postupnosti avarského vpádu do Thrákie a pochodu cisára Maurikia k mestu Anchialos má ešte jedno zásadné opodstatnenie. Topografické lokality, ktoré sa spomínajú v súvislosti s avarským ťažením, zodpovedajú miestam, ktoré počas svojej cesty po Thrákii navštívil cisár Maurikios. Obzvlášť dôležitým je Simokattov údaj, že cisár zanechal v meste Herakleia sumu peňazí na

⁷⁶ WHITBY, ref. 1, s. 111.

⁷⁷ MICHAEL LE SYRIEN. Chronique, t. II., X.21, ed., trans. J. – B. Chabot. Paris 1901, s. 362-363. Pozri tiež: MARQUART, Jozef. Osteuropäische und ostasiatische Streifzüge. Leipzig : Dietrich, 1903, s. 484.

⁷⁸ PROCOPIUS. De aedificiis, III.7.18–III.7.23, ed. J. Haury und G. Wirth. Leipzig : Teubner, 1964, s. 101-102.

⁷⁹ K tomuto útoku pozri HURBANIČ, ref. 54, s. 391-392.

⁸⁰ EVAGRIUS SCHOLASTICUS. Historia ecclesiastica, VI.10, ed. J. Bidez and L. Parmentier : The Ecclesiastical History of Evagrius with the scholia. London 1898, s. 228. ISBN 9780404600044.

⁸¹ ALLEN, Pauline. Evagrius Scholasticus. The Church Historian. Louvain : Spicilegium Sacrum Lovaniense, 1981, s. 244. ISBN 9780754616856.

⁸² THEOPHYLACTUS SIMOCATTES, ref. 4, VI.4.1–VI.4.4, s. 226.

⁸³ K tejto vzbure pozri WHITBY, ref. 1, s. 286-288.

⁸⁴ WHITBY, ref. 1, s. 153.

opravu časti kostola sv. Glykerie, ktorý, ako Simokattes doslovne uvádza, poškodili Avari. Simokattes takisto konštatuje, že konečným rezultátom cisárovej cesty malo byť miesto Anchialos, pričom z kontextu avarskej výpravy do Thrákie je zrejmé, že práve okolo tohto pobrežného mesta prechádzali Avari, ktorí s určitosťou vyplienili nechránené oblasti. Ak sa teda zamyslíme nad chronológiou Maurikiovej výpravy, nie je možné len tak odmietnuť dva jasné časové koordináty (9. rok jeho vlády a informáciu o zatmení slnka) a eliminovať ich navrstvovaním čoraz komplikovanejších hypotéz.85

Maurikos svojím odchodom z Konštantínopola na čele vojska skôr reagoval na dôsledky predošlého avarského vpádu. Musel to však byť vpád nedávny, a nie dva roky starý, ako sa domnieval Whitby. Ak prijmeme tézu, že tento útok sa odohral v priebehu jari a leta roku 590, potom vieme aj logicky vysvetliť pomerne neskorý odchod cisára z hlavného mesta. Dňa 4. októbra roku 590 sa cisár Maurikios rozhodol napriek odporu senátorov, patriarchu a cisárovnej, že osobne navštívi miesta v Thrákii, aby zistil rozsah škôd, ktoré Avari napáchali počas svojho letného ťaženia. V tejto súvislosti stojí za zmienku, že už zmieňovaný kronikár Theofanes, ktorý informácie k tejto výprave čerpal takmer výhradne z Theofylakta Simokattu, sa na jednom mieste od neho odklonil a konštatoval, že príčinou Maurikiovho odchodu z Konštantínopola bola obhliadka škôd napáchaných Avarmi.86

Po zhruba vyše mesiaci (október – zač. novembra 590) sa napokon po strávení času v meste Anchialos cisár Maurikos rozhodol vrátiť sa s príchodom zimy, teda začiatkom decembra toho istého roka do hlavného mesta.87 Zároveň absolvoval túto cestu preto, aby obyvateľom týchto oblastí viditeľne ukázal svoju vladársku autoritu. Jeho itinerár, ale aj absencia zjavného strategického cieľa, či vedenia zamýšľaných vojenských akcií jasne potvrdzujú, že táto „výprava“ nebola v striktnom význame slova vojenským ťažením, ale inšpekčnou cestou po trase avarského pustošenia. Na tomto mieste si však treba položiť otázku, či bol takýto spôsob preukazovania cisárskeho majestátu v danom období niečím ojedinelý? Rozhodne nie, ako dokazuje udalosť, ktorá sa odohrala na konci vlády cisára Justiniána.

V mrazivých mesiacoch na prelome rokov 558/559 sa podarilo veľkému zoskupeniu turkických Kutrigurov a možno aj Slovanov prekročiť zamrznutý Dunaj a vpadnúť do vnútrozemia východorímskeho Balkánu. Útočníci dokonca prekonali aj takzvané Dlhé hradby, teda 45 km dlhé opevnenie rozkladajúce sa od Čierneho k Marmarskému moru.88 Nesporne im v tom pomohlo nedávne zemetrasenie, v dôsledku ktorého sa časť múrov zosunula a zostala v ruinách. Keďže sa Kutriguri dostali až k bezprostrednému okoliu Konštantínopola a v meste sa nenachádzali takmer nijaké vojenské oddiely, Justinián musel povolať už predčasne penzionovaného veterána Belisaria, víťaza nad Vandalmi a Gótmi, ktorému sa s pomerne malými silami podarilo zahnať Kutrigurov od byzantskej metropoly.89 Na jar roku 559 po skončení osláv sviatku Veľkej noci sa Justinián odobral k mestu Selymbria a spolu s ním veľké množstvo obyvateľov, ktorí prišli pomôcť obnoviť Dlhé hradby, na miestach, cez ktoré útočníci nedávno prešli. Cisár v tomto priestore zostal až do polovice augusta roku 559.90 Podobnosť medzi Justiniánovou a Maurikiovou cestou je viac ako zrejmá. Obaja cisári sa odobrali skontrolovať škody, ktoré napáchali útočníci

⁸⁵ Konštantínopol sa nachádzal v centrálnej zóne zatmenia z roku 590, zatiaľ čo zatmenie z roku 592 prebiehalo na severozápadnom okraji od byzantskej metropoly. Pozri v tejto súvislosti GINZEL, Friedrich K. Spezieller Kanon der Sonnen- und Mondfinsternisse. Berlin 1899, s. 227 a tabuľku 15. Pozri tiež WHITBY, ref. 1, s. 157, pozn. 27.

⁸⁶ THEOPHANES CONFESSOR, ref. 8, s. 268.3-4.

⁸⁷ Pozri k týmto údajom SCHREINER, ref. 2, s. 324, pozn. 816.

⁸⁸ K tomuto opevneniu sumárne HURBANIČ, Martin. Konstantinopol 626. Poslední bitva antiky. Praha : Acade- mia 2016, s. 235 (s odkazmi na ďalšiu literatúru). ISBN 9788020025593.

⁸⁹ K tomuto útoku BYSTRICKÝ, Peter. Slovanské a bulharské vpády na Balkán do roku 559. In Historický časo- pis, 2003, roč. 51, č. 3, s. 397-398. ISSN 0018-2575. Pozri tiež HURBANIČ, ref. 88, s. 247 (s odkazom na ďalšiu literatúru).

⁹⁰ THEOPHANES CONFESSOR, ref. 8, s. 234.

v nedávnom období a svojou autoritou podporiť opätovnú výstavbu poškodených opevnení a ďalších budov.

Záverom možno teda skonštatovať, že obe spomínané udalosti, ktoré sú predmetom tohto príspevku, sa odohrali v jednom a tom istom roku a to 590. Už M. Whitby podľa mňa správne určil cieľ tejto výpravy a takisto správne predpokladal, že avarský útok sa uskutočnil ešte pred výpravou cisára Maurikia. Jediným problémom je, že tento avarský útok datoval už do roku 588, v dôsledku čoho vzniká veľmi dlhá doba medzi oboma udalosťami. Inými slovami povedané, Maurikios asi nečakal dva roky v hlavnom meste, aby sa prišiel pozrieť na rozsah avarských škôd. Cisárova výprava nemala vojenský charakter, ale predstavovala reakciu na bezprostredný avarský vpád do Thrákie. Išlo o inšpekčnú cestu podobnú tej, ktorú vykonal cisár Justinián roku 559 po skončení kutrigurského nájazdu na predmestia Konštantínopola. Maurikiova výprava tým pádom nebola počiatkom systematickej ofenzívy proti Avarom po skončení perzskej vojny. Snahy o jej datovanie do roku 592, resp. 595 preto nemajú žiadne logické ani argumentačné opodstatnenie.

M. HURBANIČ: ZWEI FELDZÜGE IN EINEM JAHR? ZUR FRAGE DER CHRONO- LOGIE DER ANFÄNGE VON DEN OSTRÖMISCHEN FELDZÜGEN GEGEN DIE AWA- REN IM ZEITALTER DER HERRSCHAFT DES KAISERS MAURIKIOS (582 – 602)

Das Nichtvorhandensein einer genaueren Datierung in den schriftlichen Vermerken von spätantiken und byzantinischen Historikern stellt sehr oft die Frage nach der konkreten zeitlichen Einordnung von historischen Ereignissen. Selbst das historische Werk von Historiker Theophylaktos Simokates, der von den Kämpfen des Oströmischen Reiches gegen die Awaren und Perser berichtet, stellt diesbezüglich keine Ausnahme. Schon in der Vergangenheit waren die historischen Forscher um eine genaue Datierung von ausgewählten Ereignissen bemüht, zu denen Simokrates nur wage oder unzureichende chronologische Angaben macht. Dank der Schlüsse von Historiker Martin J. Higgins betreffend die Kämpfe des Oströmischen Reiches gegen die Perser kann man zwar heute auf eine verlässliche Rekonstruktion der Datierung dieser Ereignisse zurückgreifen, allerdings besteht unter den historischen Forschern nach wie vor keine Einvernahme, was die genaue Datierung der einzelnen Phasen der militärischen Auseinandersetzung mit den Awaren betrifft. Am meisten teilen sich die Meinungen zur sog. zweiten Phase des Krieges, deren Anfang die Expedition des Kaisers Maurikios auf die Stadt Anchialos setzte. Da im Werk Simokrates’ einige widersprüchliche chronologische Angaben vorzufinden sind, wurde die Expedition in den Werken von Historikern, die auf sein Werk angeknüpft haben, unterschiedlich datiert. Dabei hat der Großteil der Autoren die primären chronologischen Angaben (das 9 Jahr der Herrschaft der Kaisers und die Sonnenfinsternis, laut astronomischen Angaben mit dem 4.

10. 50 datiert) nicht in Betracht gezogen und stattdessen die dürftige Information bevorzugt, die von der Verlagerung des kaiserliche Heeres nach Europa handelte. Laut dieser These stand diese Verlagerung des Heeres im engen Zusammenhang mit der Beilegung des militärischen Konflikts des Oströmischen Reiches mit Persien (Herbst 591), und die Expedition Maurikios’ soll demzufolge erst danach stattgefunden haben. Die Befürworter einer späteren Datierung der Expedition haben allerdings das wahre Ziel diese Unternehmens nicht hinterfragt, sie beschränkten sich lediglich auf die Ablehnung einer Datierung auf Herbst 591 mit dem Verweis darauf, dass die Expeditionen in einer dermaßen fortgeschrittenen Jahreszeit nicht stattfinden konnten. Der Autor des vorliegenden Beitrags weist darauf hin, dass die Datierung der Expedition Maurikios’ laut Simokrates’ (Herbst 590) keineswegs falsch ist, allerdings müssen die Angaben korrigiert werden. Die Expedition hatte nämlich kein

strikt militärisches Ziel, sondern im Gegenteil, sie war eine Reaktion auf den kurz davor stattgefundenen Einbruch der Awaren. Im Beitrag wird ebenfalls darauf hingewiesen, dass der Einbruch der Awaren in Thrakien von Simokrates in seinem VI. Buch des Großwerks “Geschichte” erst nach der Expedition des Kaisers Maurikios datiert und somit zeitlich falsch eingeordnet wurde. Das Itinerar dieser zwei Unterfangen weist topographische Übereinstimmungen auf. Anders gesagt bereiste Kaiser Maurikios im Jahre 590 genau jene Gebiete, die im Frühling desselben Jahres von dem Einbruch der Awaren betroffen waren. Der Historiker Michael Whitby hat als einziger Forscher die wahren Beweggründe der Expedition richtig gedeutet und zugleich auch richtig vermutet, dass der Angriff der Awaren noch vor der Expedition Maurikios’ stattfand. Das einzige Problem lag darin, dass Whitby den Angriff der Awaren mit dem Jahr 588 zu früh datierte. Es ist jedoch kaum anzunehmen, dass Maurikios zwei Jahre lang in der Hauptstadt Konstantinopel wartete, ehe er sich dazu entschlossen hat, sich von dem Ausmaß der Verwüstungen infolge des awarischen Angriffs selbst ein Bild zu machen. Die Expedition Maurikios’ stellte demzufolge nicht den Anfang einer systematischen Offensive gegen die Awaren nach der Beendigung des Perser Krieges. Den Bemühungen um eine spätere Datierung der Expedition fehlt es deshalb an logischer und argumentatorischer Grundlage.

Použitá literatúra:

EVAGRIUS SCHOLASTICUS. Historia ecclesiastica, ed. J. Bidez and L. Parmentier: The Ecclesiastical History of Evagrius with the scholia. London, 1898. ISBN 9780404600044.

JÁN Z EFEZU. Historia ecclesiastica, trans. R. Payne–Smith, The Third Part of the Ecclesiastical History of John of Ephesus. Oxford 1860

Mauricii Strategicon, ed. G. T. Dennis, trans E. Gamillscheg, Das Strategikon des Maurikios, Wien : Verlag der Akademie der Wissenschaften, 1981. ISBN 3700104030.

MICHAEL LE SYRIEN. Chronique, ed., trans. J. – B. Chabot. Paris 1901.

MENANDER PROTECTOR, Fragmenta, ed. R. C. Blockley, The History of Menander the Guardsman, Liverpool : F. Cairns, 1985. ISBN 0905205456.

PROCOPIUS. De aedificiis, ed. J. Haury und G. Wirth. Leipzig : Teubner, 1964. THEOPHANES CONFESSOR, Chronographia, ed. C. de Boor, vol. 1. Leipzig, 1883.

THEOPHYLACTUS SIMOCATTES. Historiae, ed. C. de Boor, Theophylacti Simocattae historiae, Leipzig 1887.

ALLEN, Pauline. Evagrius Scholasticus. The Church Historian. Louvain : Spicilegium Sacrum Lovaniense, 1981. ISBN 9780754616856.

AVENARIUS, Alexander. Die Awaren in Europa. Bratislava, Amsterdam : Veda, A. Hakkert 1974. ISBN 9789025607364.

BEŠEVLIEV, Veselin. Bemerkungen über die antiken Heerstraßen in Ostteil der Balkanhalbinsel. In Klio 1969, roč. 51, s. 483-495. ISSN 2192-7669.

BURY, John Bagnell. The Chronology of Theophylaktos Simokatta. In English Historical Review 1888, roč. 3, s. 310-315. ISSN 00138266.

BYSTRICKÝ, Peter. Slovanské a bulharské vpády na Balkán do roku 559. In Historický časopis, 2003, roč. 51, č. 3, s. 385-402. ISSN 0018-2575.

DINTCHEV, Ventzislav. The East–Balkan Barrier Wall and the “Gates of Haemus” Complex. In VAGALINSKI, Ljudmil, SHARANKOV, Nicolay, TORBATOV, Sergey. The Lower Danube Roman Limes (1st–6th C. AD). Sofia : National Archaeological Institute with Museum, 2012, s. 495-526. ISBN 9789549472165.

DUKET, Timothy Alan. A study in Byzantine historiography. An analysis of Theophanesʼ Chronographia and its relationship to Theophylactʼs History. The reigns of Maurice and the 7th century to 711. Boston : Chestnut Hill, Mass, 1980.

GINZEL, Friedrich K. Spezieller Kanon der Sonnen- und Mondfinsternisse. Berlin 1899.

GOUBERT, Paul. Byzance avant lʼIslam, II. Byzance et lʼOccident sous les successeurs de Justinien, 1: Byzance et les Francs. Paris : Picard 1956.

HAUSSIG, Hans, W. Theophylakts Exkurs über die skythischen Völker. In Byzantion 1954, roč. 23, s. 275-462. ISSN 0378-2506.

HIGGINS, Martin. The Persian war of the Emperor Maurice (582– 602). Washington D. C.

: The Catholic University of America Press, 1939. ISBN 9607100786.

HURBANIČ, Martin. Vpády Avarov na balkánske územia Východorímskej ríše v rokoch 582 – 626. In Historický časopis 2015, roč. 63, s. 387-404. ISSN 0018-2575.

HURBANIČ, Martin. Konstantinopol 626. Poslední bitva antiky. Praha : Academia 2016. ISBN 9788020025593.

ЈЕРЕМИЋ Мирослав. Сирмијум, „Град– острво“и његова два острва. In РАКОЦИЈА, Миша. (ed.). Ниш и Византија V (Niš and Byzantium V), Зборник радова са међународног симпозијума византолога у оквиру прославе Дани Св. цара Константина и царице Јелене, 3–5. јун 2006, Ниш 2007, s. 227-242. ISBN 9788683505951.

KARDARAS, Georgios. Byzantium and the Avars, 6th–9th Century AD: political,

diplomatic and cultural relations. Leiden; Boston : Brill, 2018. ISBN 978-90-04-38226-8.

KLEIN, Holger. A. Byzanz, der Westen und das „wahre“ Kreuz. Die Geschichte einer Reliquie und ihrer künstlerischen Fassung in Byzanz und im Abendland. Wiesbaden: Reichert, 2004. ISBN 10: 3895003166.

KÜLZER, Andreas. Ostthrakien: Eurōpē (Tabula Imperii Byzantini 12). Wien : Österreichische Akademie der Wissenschaften, phil.–hist. Kl., Denkschriften 369, 2008. ISBN 10: 3700139454.

LABUDA, Gerard. Chronologie des guerres de Byzance contre les Avars et les Slaves à la

fin du VIe siècle. In Byzantinoslavica 1950, roč. 11, s. 167-173. ISSN 0007-7712. MARQUART, Jozef. Osteuropäische und ostasiatische Streifzüge. Leipzig : Dietrich, 1903.

MARTINDALE, John R. The Prosopography of the Later Roman Empire 2. Vol. 3, AD 527–641, Cambridge : Cambridge University Press, 1992. ISBN 10: 0521201608.

MESIARKIN, Adam. Územie Slovanov v byzantských prameňoch 6. storočia. Sumarizácia, aktualizácia a niekoľko paradoxov. In Byzantinoslovaca 2017, 6, s. 59-74.

MILOŠEVIĆ, Petar. Roman bridges near Sirmium. In SREJOVIĆ, Dragoslav (ed.). The age of Tetrarchs, Belgrade : Serbian Academy of Sciences and Arts, 1995, s. 197-202. ISBN 8670251981.

NYSTAZOPOULOU-PLEKIDOU, Maria. Συμβολή είς τήν χρονολόγησιν των Άβαρικών καί σλαβικών επιδρομών έπί Μαυρικίου (582-602) (μετ‘ επιμέτρου περί τών Περσικών πολέμων). In Σύμμεικτα, 1970, roč. 2, s. 145-207.

OLAJOS, Thérèse. Les sources de Theophylacte Simocatta, historien. (Byzantina Neerlandica 10). Leiden, New York, and Copenhagen : Brill, 1988. ISBN 10: 9004082727

POHL, Walter. Die Awaren. Ein Steppenvolk in Mitteleuropa 567 – 822. München : C. H. Beck 1988. ISBN 13:9783406333309.

SCHREINER, Peter. Eine merowingische Gesandtschaft in Konstantinopel (590?). In

Frühmittelalterliche Studien 1985, roč. 19, s. 195–200. ISSN 0071-9706.

SCHREINER, Peter. (ed.): Theophylaktos Simokates, Geschichte. (Bibliothek der griechischen Literatur 20). Stuttgart : Anton Hiersemann, 1985. ISBN 3777285331

WHITBY, Michael. Theophanesʼ chronicle source for the reign of Justin II, Tiberius and Maurice (A. D. 565 – 602). In Byzantion 1983, roč. 53, s. 312-345. ISSN 0378-2506.

WHITBY, Michael. The Emperor Maurice and his Historian: Theophylact Simocatta on

Persian and Balkan Warfare. Oxford : Oxford University Press, 1988. ISBN 0198229453.

WOLOSZYN, Marcin. Theophylaktos Simokates und die Slawen am Ende des westlichen Ozeans — die erste Erwähnung der Ostseeslawen? (Teofilakt Simokatta i Słowianie znad brzegu Oceanu Zachodniego. Najstarsze świadectwo obecności Słowian nad Bałtykiem?). Krakovia : Instytut Archeologii i Etnologii Polskiej Akademii Nauk, 2014. ISBN 978-83- 935130-4-8.

THE BYZANTINE ANABASIS OF THE HUNGARIAN PRINCE BÉLA

FILIP SCHNEIDER

SCHNEIDER, F.: The Byzantine Anabasis of the Hungarian Prince Béla. Vojenská história, 1, 23, 2019, pp 24-44, Bratislava.

Whilst not gaining such fame as other Árpad rulers, there is no doubt that Béla III was one of the most capable kings not only among the Árpads but all the Hungarian rulers in general. However, he did not gain a special place in the collective memory of Hungarians compared to other kings, for instance his son Andrew II. The reason for this, despite all his qualities, may lie in his life in the Byzantine Empire, which was perceived negatively by the Latin world, Hungary was a part of. Doubtlessly, however, his education and life at the Byzantine imperial court had the largest influence on his rule. This article is going to examine Béla’s childhood and his path to the Hungarian throne, beginning with his time in Hungary under the rule of Géza II and Stephen III, followed by his life at the Byzantine imperial court, until he was summoned back to Hungary. I will describe the wars between Hungary and Byzantium not only witnessed but also participated by Béla in person during his life in Constantinople. And finally, I will take a brief look into the spiritual life of Byzantium through Béla’s education as well as the Byzantine perception of his personality.

Military history. Hungarian kingdom, Byzantine Empire, Béla III, Manuel Comnenos.

Béla III, the future king, was born in 1148 as the second son of the Hungarian king Géza II and Euphrozina, daughter of Prince Mstislav of Kievan Rus. There is little known about his childhood at the Hungarian court except for the fact that his father appointed him as the Duke of Croatia and Dalmatia.1

The best known fact about his youth is that in 1163 he left for Byzantium, where he was raised at the imperial court. A Hungarian chronicler of a later period, Simonis de Kéza, referred to Béla in his work as Béla the Greek (lat. Bela Graecus),2 which indicates the author’s knowledge of Béla’s education in Byzantium. However, the Byzantine Empire was already present in Béla’s life before his departure to Constantinople, during the reigns of his father and older brother.

Géza II’s ruling period in Hungary (1141 – 1161) can be marked as the most important for Béla’s future not only because Géza was Béla’s father, but also because in 1143 the imperial throne of the Byzantine Empire was succeeded by Manuel Comnenos, who would become the future patron of young Béla. However, in the first period of his reign, Géza had to look westward, where troubles were coming from.

Géza succeeded to the Hungarian throne in 1141 at the age of 11. Because of this, his mother, the royal widow Helena and her brother, the Serbian grand-župan Beloš, ruled until he reached full age.3 The first years were marked by deteriorated relations with the Holy Roman Empire as well as the Czech neighbours.

¹ SEGEŠ Vladimír (ed.). Kniha kráľov: Panovníci v dejinách Slovenska a Slovákov. Bratislava : Slovenské peda- gogické nakladateľstvo, 2003, s. 92. ISBN 80-10-00324-7.

² Simonis de Kéza. Gesta Hungarorum. Ed.: VESZPRÉMY László a SCHAER Frank. Budapešť : Centra Europe- an University press, 1999, s. 142 ISBN 963-9116-31-9.

³ KÓNYA Peter (ed.). Dejiny Uhorska (1000 – 1918). Prešov : Vydavateľstvo Prešovskej univerzity v Prešove, 2013, s. 63. ISBN 978-80-555-0921-1.

Once again, Boris reappeared with his claims for the Hungarian throne.4 He received the support of the German court as well as of the Austrian Duke Henry II Jasomirgott. In 1146, Boris invaded Hungary with mercenaries and seized Pressburg (Bratislava). The Hungarians managed to bribe the mercenaries, who retreated thereafter. Later that year, however, the German mercenaries were getting ready to attack again but Hungary was prepared this time. The Illuminated Chronicle describes Géza was belted with his sword prior to the battle.5 By this act, he was acknowledged as full-aged. In the battle taking place at the Leitha River on September 11th 1146, the Hungarian army defeated the troops of Henry II Jasomirgott.6

In the following year, the armies of the Second Crusade, led by the Holy Roman Emperor Conrad III (1138 – 1152), set off from the Holy Roman Empire. Just as in the case of the First Crusade, the route led through Hungary to Constantinople. According to the Illuminated Chronicle, Emperor Conrad behaved like a tyrant and a marauder, enforcing high payments, especially from churches and monasteries.7 However, it should be noted that because of the previous conflicts and the battle at Leitha, the author of the Chronicle probably perceived the Germans as enemies, which may have biased his judgement.

After the transition of Emperor Conrad’s army, the French army led by King Louis VII (1137 – 1180) arrived at Hungary. In the Illuminated Chronicle, the transition of the French army is described as peaceful. The French king was even supposed to befriend Géza II.8 Géza found out that Boris had also joined Louis’ army and he asked the French king to release him, which was rejected by Louis due to the old habit of the right of asylum.9 Boris has therefore left Hungary with the French army and continued to Byzantium, where he stayed at last.

Through his marriage to Euphrozina from the House of Rurik, Géza got involved in the political matters of the Kievan Rus in 1146, sending an army there in 1150 to support Euphrozina’s brother, prince Izjaslav II. At the same time, however, the Hungarian king got into a conflict with the Byzantine Emperor Manuel in the Balkans.

Hungarian-Byzantine Conflict

In 1150 the Byzantine Emperor Manuel Comnenos launched an expedition against Hungary. The reason was the Hungarian support for the Serbian uprising. In autumn 1150, the Emperor defeated the rebellious Serbs supported by a strong Hungarian army at the Tara River.10 Following this defeat, the Serbs submitted to Byzantium.

For their aid to Serbs, emperor Manuel decided to go on a punitive expedition against Hungary. John Kinnamos provides an account of how the Emperor arrived at the Semlin fortress (today’s Zemun, municipality of Belgrade, Serbia), where after realising that he won’t conquer it easily, he entrusted the quest to his brother-in-law, Theodor Batatzes, while plundering the surrounding villages and taking captives. Finally, after the fort

⁴ He was the alleged son of king Kálman (1095 – 1116) and the princess of Kievan Rus Euphemia. Kálman had to reject Euphemia after he caught being unfaithgul, and she gave birth to Boris after her return to Rus. See SEGEŠ, ref. 1, s. 79.

⁵ Marek z Káltu. Viedenská maľovaná kronika. Trans.: SOPKO Július a LENGYELOVÁ Tünde. Bratislava : Per- fekt, 2016, s. 253. ISBN 978-80-8046-770-8; The Illuminated Chronicle (Cronica picta) is a chronicle from the 14th century, whose writer is considered to be Marek of Kált. The chronicle describes the history of Hungary from the ancient times until 1330.

⁶ KÓNYA, ref. 3, s. 63.

⁷ Marek z Káltu, ref. 5, s. 254.

⁸ Marek z Káltu, ref. 5, s. 255.

⁹ KÓNYA, ref. 3, s. 64.

¹⁰ SEGEŠ, ref. 1, s. 91.

garrison realised that the Hungarian king is not coming to help, they surrendered Semlin to Manuel.11

When the Hungarian king heard of this attack, he interrupted his campaign in the Rus and went southwards to settle down the issues. According to the distinguished Byzantinist Paul Stephenson, king Géza learnt of the Byzantine attack from a letter obtained from the Byzantine Emperor. This letter, according to Stephenson, was also a testimony that Emperor Manuel wasn’t planning to occupy the Hungarian territories, only to punish Hungary for their aid to the Serbs.12

When the Emperor heard of Géza’s march southwards, he planned to meet him in an open battle, despite the warnings of his commanders. According to Kinnamos’ account, the first one approaching the Byzantine army was duke Beloš, against whom the Emperor marched with his army, forcing Beloš to retreat to the city of Braničevo.13

Kálman’s alleged son Boris also got involved in this conflict. When the Emperor reached Braničevo and encamped there, he sent Boris, commander of a part of the Byzantine troops, to plunder the Temeš river basin territory.14 According to the sources, he managed to defeat some of the Hungarian units who believed that the Byzantine Emperor was not too far. However, after king Géza realised that it was Boris instead of Manuel who was plundering the Temeš River territories, he began chasing Boris, who managed to flee into the Byzantine territory, dying soon afterwards.15

Finally, Géza II decided to conclude a peace treaty with Emperor Manuel, since a direct confrontation with the Byzantine army would be disadvantageous for Hungary. Afterwards, the Emperor returned back to Constantinople, where according to Kinnamos’s report his wife, Empress Irene (formerly Berta of Sulzbach) gave birth to their daughter called Mary.16 Later on, Mary played an important role in the life of Béla, Géza’s son.

The following year, however, king Géza discontented with the previous events, decided to make a retaliatory attack against Byzantium. When the Emperor heard of Géza’s advance, he marched to approach him. According to Kinnamos’ account, both armies were standing on the opposite banks of Danube.17 In the end, the armies did not fight, because the Byzantine Emperor decided to accept Géza’s demand to return the captives taken in the previous campaign, which resulted in depopulation of the Sirmium territory. The Emperor’s decision to consent was based on his intention to concentrate his attention and sources on a campaign against the Norman Sicily.18 Therefore, both rulers concluded a treaty lasting until 1154.

Later on, the relations between Hungary and Byzantium got complicated due to Emperor Manuel’s cousin – Andronicus Comnenos (around 1118 – 1185). This happened during the childhood of the future King Béla III. As will be shown later, Andronicus played a role during Béla’s entire life.

In 1152 Andronicus suffered a heavy defeat from the Armenians in Cilicia (southeast Anatolia). Emperor Manuel became suspicious of Andronicus holding contacts with foreign rulers, withdrawing him from Cilicia to the Balkans and appointing him the governor of

¹¹ KINNAMOS John. The deeds of John and Manuel Comnenus. Trans.: BRAND Charles M. New York : Colum- bia university press, 1976, s. 91. ISBN 0-231-04080-6.

¹² STEPHENSON Paul. Byzantium´s Balkan frontier. A political study to the Northern Balkans, 900 – 1204. Cam- bridge : Cambridge university press, 2004, s. 230. ISBN 0-511-03402-4.

¹³ KINNAMOS, ref. 11, s. 93.

¹⁴ KÓNYA, ref. 3, s. 65.

¹⁵ KÓNYA, ref. 3, s. 65.

¹⁶ KINNAMOS, ref. 11, s. 94.

¹⁷ KINNAMOS, ref. 11, s. 95.

¹⁸ STEPHENSON, ref. 12, s. 231.

Niš, Braničevo and Belgrade.19 At that time, Andronicus began organising a conspiracy against the Emperor. In accordance with Kinnamos’ account, Andronicus sent a letter to the Hungarian king, promising him to give up the claims on Braničevo and Niš after he would gain the imperial throne, in return for the Hungarian support in the intended coup.20 However, the Byzantine Emperor revealed Andronicus’ plan and got him imprisoned. Yet, this did not prevent a conflict between Byzantium and Hungary.

According to the Byzantine sources, following Andronicus’ imprisonment, the Hungarian king was supposed to invade the Byzantine territory and besiege Braničevo. After the Emperor heard of this attack, he made a move against the Hungarian army. The Byzantine sources are not consistent as regards the result of the clash. Niketas Choniates writes that the Byzantine armies under the command of Basil Tzintziloukas met the Hungarians in a battle, where they prevailed.21

John Kinnamos provides a closer description of the clash. In his work, he describes how the Hungarian army decided to leave the siege of Braničevo after hearing that Emperor Manuel is approaching and marched back towards Belgrade. Basil, whom Choniates mentions, was according to Kinnamos supposed to chase the withdrawing Hungarians with a smaller part of the army, finally meeting them in a battle seeing the victory of the Hungarian army. According to the description, it was only a smaller Byzantine unit that met the complete Hungarian army, thanks to which the Hungarians managed to prevail the Byzantines in number.22

The Byzantine Emperor tried to follow the withdrawing Hungarian army, without succeeding since king Géza was in lead, reaching his country shortly. However, Manuel didn’t let go and the following year, in 1155, he launched a punitive expedition against Hungary. Both rulers met at Danube, without meeting in a battle in the end. The Hungarian king realised that constant wars were weakening the military potential and internal stability of the country, and therefore concluded peace with the Byzantine Emperor for five years.23 According to Kinnamos, the Emperor first refused the peace terms, but finally accepted the request and started negotiating.24 The Byzantine Emperor wanted to focus on Italy and the issues in the eastern part of the Empire.

After the treaty of 1155, king Géza didn’t get into conflict with Byzantium anymore. However, there were issues arising in Hungary itself. Due to the long-lasting wars, dissatisfaction was rising among aristocrats with Géza’s reign and they began organising a conspiracy lead by Géza’s younger brother Stephen.

Already during the reign of their father Béla II, both Géza’s brothers, Stephen and Ladislaus, were overshadowed by their older brother who was supposed to inherit the throne.25 Both younger brothers well provided for, but did not participate in the reign. The Illuminated Chronicle only mentions that Géza gave both Stephen and Ladislaus a lot of duchies.26 The older brother cut them off from power in 1152 already, when he appointed his eldest son Stephen as his heir and both his brothers had to be satisfied with material security.27 Because

¹⁹ MAKK Ferenc. The Árpáds and the Comneni: Political relations between Hungary and Byzantium in the 12th

century. Budapest : Akadémiai Kiadó, 1989, s. 60. ISBN 963 05 5268 X.

²⁰ KINNAMOS, ref. 11, s. 100.

²¹ NIKETAS CHONIATES. O city of Byzantium: Annals of Niketas Choniates. Trans.: Magoulias Harry J. Detroit

: Wayne state university press, 1984, s. 58. ISBN 0-8143-1764-2.

²² KINNAMOS, ref. 11, s. 103-104.

²³ KÓNYA, ref. 3, s. 65.

²⁴ KINNAMOS, ref. 11, s. 105.

²⁵ SEGEŠ, ref. 1, s. 98.

²⁶ Marek z Káltu, ref. 5, s. 255.

²⁷ SEGEŠ, ref. 1, s. 98.

of their high ambitions, both Stephen and Ladislaus stood up against their older brother. However, the first conspiracy led by Stephen was revealed in 1157 and he had to flee from Hungary to Germany. After failing to get any support there, he left for Byzantium, later followed by Ladislaus.28

Yet, that was not the end of the dynastic struggles. When Stephen III succeeded to the throne in 1162 after the death of his father Géza II, both younger brothers of the deceased king began claiming the Hungarian throne. Thus, Hungary had to face the dynastic struggles in the future, in which Byzantium also played a great role.

Reign of Stephen III

Stephen III (ruling with a short break from 1161 to 1173) had to face serious opposition from his uncles, Stephen and Ladislaus, from the beginning. Emperor Manuel wanted to use both brothers of deceased Géza for his political goals. He saw potential vassals in them through which he would indirectly rule over Hungary.

During Géza’s lifetime already, the Emperor attempted to attach both brothers to himself through marriage. John Kinnamos mentions that Stephen married Manuel’s niece, Mary, while Ladislaus remained single.29 After Géza’s death, both brothers with the support of the Byzantine Emperor tried to seize the Hungarian throne. Under pretence of advocating the claims for Géza’s brothers based on the rota system, the Byzantine army invaded Hungary. In the meantime, the Byzantine diplomacy spent a lot of money to bribe the Hungarian aristocrats to turn away from Stephen III.30 Thus, after less than six weeks of his reign, Stephen III was defeated near Kapuvár (today’s Hungary) by the united forces of Byzantine army and Hungarian supporters of Géza’s brothers. After the defeat, Stephen III pulled back to the Bratislava castle with his family. His younger brother Béla was most probably with him.

After Stephen’s defeat, Ladislaus, being the older of Géza’s brothers, was crowned a king. However, the coronation ceremony was held by the archbishop of Kalocsa Miko instead of archbishop of Esztergom Lucas, the traditional Hungarian primate. This was because Lucas (1158 – 1181) was the only one who publicly supported the young king Stephen III and refused to crown Ladislaus.31 What is more, he proclaimed Ladislaus’ coronation invalid and excommunicated him. For this, he was imprisoned by the new king. After the intervention of Pope Alexander III, Lucas was released from prison on December 25th 1162, but Ladislaus II sent him back the same day, because the archbishop still refused to recognise the legitimacy of his rule.32

Ladislaus II’s rule did not last long. According to the Illuminated Chronicle, he ruled for half a year and then his brother Stephen usurped the crown.33 The same situation as with Ladislaus repeated when the archbishop of Esztergom refused to crown Stephen a king and the act was held once again by the archbishop of Kalocsa. Stephen was also excommunicated by Lucas, however, he did not imprison Lucas like his older brother, only limiting the option of free movement for Hungarian clergymen and banning them from direct communication with the papal curia.34

Stephen IV was not as popular as his brother Ladislaus in Hungary. The Byzantine

²⁸ MKÓNYA, ref. 3, s. 65.

²⁹ KINNAMOS, ref. 11, s. 155.

³⁰ KÓNYA, ref. 3, s. 66.

³¹ KÓNYA, ref. 3, s. 66.

³² SEGEŠ, ref. 1, s. 98.

³³ Marek z Káltu, ref. 5, s. 256.

³⁴ SEGEŠ, ref. 1, s. 99.

historian Niketas Choniates writes that after Ladislaus’ death the Hungarians turned back to the reign of Stephen III, which was against the will of the Byzantine Emperor.35 The dissatisfaction of Hungarians laid especially in Stephen IV’s allegiance towards the Byzantine Empire. This was reflected by his attempt to establish the Byzantine monetary system in Hungary.36 The deposed king Stephen III, still residing at the Bratislava castle, made use of the public dissatisfaction and initiated contacts with the Emperor of the Holy Roman Empire, Frederick I Barbarossa (1155 – 1190), who was supposed to be the powerful counterpart to the Byzantine Emperor.

Thanks to the help of Frederick I Barbarossa, Stephen III recruited German and Austrian mercenaries and with his loyal supporters, he defeated his uncle in a battle near Székesfehérvár on June 19th 1163.37 Stephen IV was captured, however, later released by the advice of Archbishop Lucas. Shortly afterwards, Stephen IV went to Byzantium to ask the Emperor for help in reclaiming the Hungarian throne. The response was immediate and Manuel Comnenos marched into Hungary with his army.

The Emperor set off with his army into Hungary in summer of 1163. He hoped to return Stephen IV to the throne, which would make the country Byzantium’s subordinate. The Emperor’s stance, however, changed after his arrival to Belgrade. He found out that the Hungarian aristocrats refuse to accept Stephen IV as their king. John Kinnamos provides a report about that: “…[the Emperor] realized that it was then impossible for Stephen to rule the Hungarians´ land (for already they had hastily installed Stephen son of Géza again)…”38 Thus, the Emperor was aware that if he wants to have any influence on Hungary, he needs a different solution.

Manuel Comnenos started negotiating with Stephen III. Both rulers agreed that Emperor Manuel will stop supporting the claim of Stephen IV, while Stephen III will release his younger brother, Prince Béla, to marry Mary, the Emperor’s daughter.39

The treaty of Belgrade of 1163 decided the future fate of both Béla and Hungary. As a matter of course, nobody knew back then, that Béla would become one of the strongest Hungarian kings in the future. His stay in Byzantium had influenced the formation of his personality greatly.

As the Duke of Croatia and Dalmatia, Béla brought claims to these lands with him into Byzantine hegemony. Béla left for Constantinople with a Byzantine escort led by a sebastos (the title, which in the times of Alexius Comnenos was the foundation for the highest titles and was given to the aristocracy, especially the Comneni relatives)40 Georgios Paleologos. From this moment on we can talk about the culmination of Hungarian-Byzantine relations.

Béla’s Life in Byzantium

At the end of 1163, the Byzantine delegation led by sebastos Georgios Paleologos brought young prince Béla, who was between 13 and 15 years old at that time,41 to Constantinople. Béla was baptised to Christianity of Byzantine rite, adopting the name Alexios. After being baptised, Béla was engaged to the daughter of Emperor Manuel and his first wife Berta from Sulzbach (who adopted the name Irene in Byzantium), Mary Porphyrogenita (1152 – 1182).

³⁵ MNIKETAS CHONIATES, ref. 21, s. 73.

³⁶ KÓNYA, ref. 3, s. 66.

³⁷ KÓNYA, ref. 3, s. 66.

³⁸ KINNAMOS, ref. 11, s. 163.

³⁹ MAKK, ref. 19, s. 86.

⁴⁰ KAZHDAN Alexander P. (ed.). The Oxford dictionary of Byzantium, volume 3. New York, Oxford : Oxford university press, 1991, s. 1862. ISBN 0-19-504652-8.

⁴¹ MAKK, ref. 19, s. 86.

Alongside the engagement, Béla received despotes title, which was created specifically for him.42

In the Byzantine hierarchy, the title despotes had the second highest rank after the title basileus and it preceded the titles sebastokrator and caesar.43 According to the renowned Byzantinist George Ostrogorsky, Béla received the title despotes as the heir to the Byzantine throne. However, it is unlikely that Béla-Alexios would become the heir to the throne before 1165. Niketas Choniates writes that “Since Manuel had not yet begotten a son [end of 1165 or beginning of 1166], he fixed the succession on his daughter Maria, whom his German wife had borne him, and bound everyone by sworn oaths to recognize Maria and her husband Alexios, who, as we have said, came from Hungary, as heirs of his throne and to submit and make obeisance to them as emperor and empress of the Romans after his death.”45 This report comes from the period after Manuel’s campaign against the Serbs in summer 1165. Prior to that, it was the Emperor’s daughter Mary who was considered as the sole heir to the throne. Béla-Alexious could have been titled as despotes only as the fiancé of the rightful heiress of the Byzantine crown.46

The term despotes appears in the sources even before 1163, however, at that time it used to be a synonym for higher nobility. Despotes as a title has been used often since the 13th century. The emperors granted it to multiple persons, most often their sons. However, the holding this title did not automatically mean a succession to the throne.47 After the conquest of Constantinople by the Crusaders in 1204, smaller states, the so-called Byzantine succession states, originated, ruled by men titled as despotes. Among the despotates of Epirus, Thessaloniki and Morea, the Despotate of Epirus was the most significant one. In the beginning, Epirus competed with another successor state, the Empire of Nicaea, for the imperial title. In 1246 however, the Nicaean Emperor John Vatazes (1222 – 1254) defeated the Emperor of Epirus, Theodor Angelos. Following this defeat, the rulers of Epirus had to recognise the imperial title to the ruler of Nicaea. In return, the Nicaean Emperor granted them the title of despotes and Epirus as a despotate existed for some time as a semi- dependent Byzantine principality.48 In the Palaeologan period, the despots were still active in Constantinople, but also continued ruling the great lots such as Thessaloniki, Epirus and Morea. There is also evidence of using the title in Bulgaria in the 13th century, as well as in Serbia, first granted to Jovan Oliver (1310 – 1356).49

The title despotes marked Béla’s political rank in Byzantium. According to a document released in Constantinople, he was third in the imperial hierarchy, right behind Emperor Manuel and Empress Mary.50 The high rank at the imperial court, however, did not guarantee a positive perception by the Emperor’s subordinates.

As already mentioned, the Emperor enforced an oath of obedience to his daughter Mary and her fiancé Béla-Alexios. It should be said, however, that not everyone was satisfied with Béla as the Emperor’s successor. In his work, Niketas Choniates provides an account of the negative reaction of Andronicus Comnenos, Eemperor Manuel’s cousin, to Béla’s engagement

⁴² MAKK, ref. 19, s. 86. See also Korai Magyar történeti lexikon (9 – 14. század). Ed. Kristó, Gyula. Budapešť: Akadémiai kiadó, 1994, s. 167. ISBN 963-05-6122-9.

⁴³ OSTROGORSKY George. Geschichte des Byzantinischen Staates. München : C. H. Beck´sche Verlagsbuchhan- dlung, 1963, s. 320. ISBN 3-406-01414-3.

⁴⁴ OSTROGORSKY, ref. 43, s. 320.

⁴⁵ NIKETAS CHONIATES, ref. 21, s. 78.

⁴⁶ MAKK, ref. 19, s. 88.

⁴⁷ KAZHDAN Alexander P. ed. The Oxford dictionary of Byzantium, volume 1. New York, Oxford : Oxford uni- versity press, 1991, s. 614. ISBN 0-19-504652-8.

⁴⁸ GREGORY Timothy E. A history of Byzantium. Blackwell publishing, 2005, s. 291. ISBN 0-631-23512-4.

⁴⁹ KAZHDAN ( ed.), ref. 47, s. 614.

⁵⁰ KRISTÓ Gyula, MAKK Ferenc. III. Béla emlékezete. Budapest : Magyar Helikon, 1981. s. 52. ISBN 9632079124.

with Mary and his establishment as an heir to the throne. In accordance with the account, after many obeyed Emperor’s order and swore loyalty to Béla and Mary, Andronicus took a refusing stance and proclaimed that the Emperor should enter a second marriage, from which a son could come as an heir to the throne.51 However, he continued: “What madness is this of the emperor to deem every Roman male unworthy of his daughter’s nuptial bed, to choose before all others this foreigner and interloper to be emperor of the Romans and to sit above all as master?”52

In can be concluded from the statement, how Andronicus and others of similar thinking perceived the Hungarian prince Béla at the Byzantine court. However, for deeper understanding, it is necessary to understand how the Byzantines saw the members of foreign nations as well as themselves.

In the medieval times, there was no such thing as the modern concept of nationalism based on nationality or ethnicity. The nationalism that existed at that time was political, which marks affiliation to the state in which people were born and where they lived. This concept also applied to the Byzantine Empire. Since its citizens lived in the Roman Empire, they called themselves Romans regardless of their ethnic origins. The term Byzantium and Byzantine didn’t exist at that time, or more precisely, was only used for the capital city and its inhabitants. This was because Constantinople grew in the place of the ancient Greek city Byzantion and its name was preserved as one of the terms for the city.

Along the political affiliation, the religious affiliation was important in the Empire as well. A majority of the citizens of the Empire professed to Orthodox Christianity, which played an important role in their lives. These two aspects are pivotal for understanding the Byzantine perception of the Empire and the world. The Emperor’s personality stood in the centre of it. Since the era of Constantine the Great (272 – 337), the Emperor was considered as the secondary God on earth by the Romans. Leaving the habits of the previous pagan Roman Emperors, who were considered Gods themselves, Constantine introduced a new model within his Christian faith, which survived until the end of the Roman (Byzantine) Empire. The Emperor was chosen by God, summoned to rule with divine providence and to fulfil the will of God as a ruler of the Empire protected by God.53 The image of the Empire protected by God was also supported by the accounts of the early Christian theoreticians, according to which a state of this kind was a part of the divine plan. By the creation of a Christian Empire, which occurred by the adoption of Christianity in the Roman Empire, the divine

plan culminated.54

The Byzantines saw themselves as the peoples of an Empire protected by God, lead by an Emperor as His representative. This perception also formed their view on their neighbour states and nations. In the imaginative hierarchy of rulers, the Byzantine Emperor, who claimed supremacy over the entire Christian world, the entire Christian oikumene (inhabited world), was at the top.55 However, the status of other rulers in the hierarchy differed. The hierarchy was based on an imaginative spiritual parenthood. There are testimonies according to which the Byzantine emperors call the Bulgarian rulers by the term son. During the Comneni period, the rulers from France and the Holy Roman Empire, who were called the brothers of the Emperor, had the highest status among the European states. The spiritual brother was a term used for a Persian ruler at the beginning before it was granted to Charlemagne after

⁵¹ NIKETAS CHONIATES, ref. 21, s. 78.

⁵² NIKETAS CHONIATES, ref. 21, s. 78.

⁵³ OSTROGORSKY George. The Byzantine Emperor and the Hierarchical World Order. In The Slavonic and East European studies, 1956, Vol. 35, No. 84, s. 2. ISSN 00376795.

⁵⁴ ZÁSTĚROVÁ Bohumila (ed.). Dějiny Byzance. Praha : Academia, 1992, s. 11. ISBN 80-200-0454-8

⁵⁵ ZÁSTĚROVÁ, ref. 54, s. 14.

the recognition of his imperial rank.56 Since then, his German and French successors have enjoyed this title.

The status of the ruler as a representative of the country reflected the status of the country itself, which means that a hierarchy of rulers was also a hierarchy of the states.57 However, we the sources also provide another Byzantine perception of foreigners than the hierarchical one. One of the most interesting testimonies is given by Anna Comnena (1083 – 1153), the aunt of Emperor Manuel, in her work Alexiad. She describes the clashes between the Byzantine Empire and the western Latin world, especially with the Normans and the Crusaders. People from the West are portrayed in a negative light. Regardless of their country of origin, all westerners are labelled as Latins, Franks, Celts, Anna even uses the term barbarians. The terms applied not only to soldiers but to Catholic priests as well. In one of the passages she writes:

We understand the role of a priest in a different way than Latins. We are taught by the Church and mundane laws and by Evangelium: “Do not touch, do not yell, do not attack, you are sacred!” A Latin barbarian can serve a mass while holding a shield in his left hand and a spear in his right hand, offer the body and blood of the Lord while watching the killing…58 This passage shows a negative attitude towards the Catholic Church officers. However, this was nothing peculiar. The stress between the Eastern and Western Church existed for

centuries and was deepened after the so-called Great schism in 1054.

According to Niketas Choniates, Andronicus Comnenos wasn’t the only one with a reluctant attitude to Béla being the heir to the throne. It is stated in his work that following the oath ceremony, there were people taking Andronicus’ stance. Others argued that it was not to the advantage of either the emperor’s daughter or the Roman citizenry to graft onto the fruitful and good olive tree the branch from an orchard of another species.59

From the aforementioned, as well as from the report of Niketas Choniates, we learn that as a foreigner, coming from a Catholic (Latin) country of a nation subordinated to Byzantium, Béla wasn’t a proper nor popular candidate to the throne. Even though he had almost the highest position in the Empire and he converted to Orthodox Christianity, Béla was probably always seen as a foreigner and unworthy to become God’s representative on earth. Despite all of this, he started getting involved in the political and religious matters of the Byzantine Empire.

The question of Béla-Alexios´ education is problematic, since there is information missing in the sources on this matter. However, some details can be inferred from the character of the Empire, and other can be assumed from the well-known information concerning education at the imperial court available from the earlier examples.

The only thing to be claimed for sure is that Béla adopted the Greek language as the official language of Byzantium. The roots of Greek as the official language date back to the times of Alexander the Great (356 BCE – 323 BCE), who spread the Greek language and culture to the conquered territories. The significance of the Greek language did not decline even after Greece, Anatolia and other eastern lands were conquered by the Romans. Quite the opposite; the Greek language and culture continued to prevail in the eastern province even at the expense of Latin, the official language of the Romans. Therefore it is not surprising that after the end of the Western Roman Empire the Greek language was gaining greater significance in the Eastern Roman Empire. Latin was still the official language of the Empire during the period of Emperor Justinian (527 – 565), however, the first signs of promotion of

⁵⁶ OSTROGORSKY, ref. 53, s. 12.

⁵⁷ Tamže.

⁵⁸ ANNA KOMNENA. Paměti byzantské princezny. Trans.: Dostálová Růžena. Praha : Odeon, 1996, s. 299. ISBN 80-207-0527-9.

⁵⁹ NIKETAS CHONIATES, ref. 21, s. 78.

Greek were appearing. At the end of the 6th century, Greek completely prevailed in the public life of Byzantium and it became the language of both state administration and the Church.60 Thus, Greek was the language of the state and culture in the Byzantine Empire. Béla as despotes and later as the heir to the imperial throne had to learn Greek, so he could carry out not only the administrative matters but, as will be mentioned below, the military matters as

well and also to participate in the religious life.

Learning the Greek language was most probably connected with theological and philosophical education. In Byzantium, reading was taught through the Bible and by reading the poems of Homer as a part of higher education.61 Despite the negative perception of the period of pagan antiquity by Christian Byzantines, reading and studying the works of ancient philosophers was included in education. However, this was rather connected with the form in which the Byzantine literary works were written. In theology, the ancient logic and philosophy were used for spreading Christian thoughts.62

We can assume that as a member of the Byzantine higher class, Béla was learning the new language through by studying the ancient as well as Christian philosophers. The purpose was to understand the literary Greek used by aristocracy, scholars, but also by the state officers and the clergy, for whom education was one of the primary conditions for holding the offices. It is highly likely that as the heir to the throne, Béla-Alexios also had to study history, with special emphasis on the examples of good and bad rulers.63 We can conclude this on the example of Emperor Theodosius (379 – 395) who urged his sons to study history. Closer to Béla’s times, we have an example from the 11th century, when the mother of Constantine Doukas, an heir to

the throne, is praised for picking up the lecturers, who taught her son history.64

Another field in which Béla-Alexios may have been educated was the skill of ruling, which involved rhetoric and military strategies. Emperor Manuel was trained in both fields himself.65 Therefore, it can be assumed that the same system applied in Béla’s case as well. Since the second half of the 11th century, the military and physical training was a part of the future rulers’ upbringing.66

There are reports about military training and education also from an earlier period. In the case of Béla-Alexios, we can assume this based on his personal participation in military campaigns. Last but not least, it should be mentioned that a Byzantine military commander usually carried along a manual on strategies as well as meteorology and dream interpretation.67 It can be presumed that Béla-Alexios likewise had a basic knowledge in these fields.

Finally, it is necessary to take a brief look at the physical training. Future emperors had to take part in it due to the common belief that the Byzantine Emperor, as the representative of God, has to be sound not only mentally, but physically as well. That is one of the reasons why the opponents often resorted to mutilation during the coups or attempts to get rid of the future emperors. Physical training was also important because the emperors personally attended military campaigns. Therefore they had to be skilled at horse riding. The game called polo was one of the ways how to attest the horse riding skills.68 There are, however, critical reports

⁶⁰ SZÁSTĚROVÁ, ref. 54, s. 10.

⁶¹ DOSTÁLOVÁ Růžena. Byzantská vzdělanost. Praha : Vyšehrad, 2003, s. 92. ISBN 80-7021-409-0.

⁶² Tamže, s. 38.

⁶³ PAPACONSTANTINOU Arietta a TALBOT Alice-Mary (ed.). Becoming Byzantine: Children and Childhood in Byzantium. Washington D.C.: Dumbarton Oaks, 2009, s. 106. ISBN 978-0-88402-356-2.

⁶⁴ PAPACONSTANTINOU, TALBOT (ed.), ref. 63, s. 106.

⁶⁵ PAPACONSTANTINOU, TALBOT (ed.), ref. 63, s. 106.

⁶⁶ PAPACONSTANTINOU, TALBOT (ed.), ref. 63, s. 106.

⁶⁷ DOSTÁLOVÁ, ref. 61, s. 91.

⁶⁸ PAPACONSTANTINOU, TALBOT (ed.), ref. 63, s. 110.

Polo was a game in which the players tried to hit a ball on the ground with a mallet to score a goal to the opponent, while riding a horse

regarding the game, saying that the emperors should learn military skills primarily. Weapon training can be assumed as well, since the emperors used to hunt. In addition, the examples of emperors wounded in battles or even capture thereof, as in the case of Romanos IV Diogenes (1068 – 1071) at the Battle of Manzikert, may testify combat training.

To summarize the above, Béla-Alexios was certainly literate, most probably knowing the literary Greek language. Presumably, he was educated in the fields of theology, philosophy, rhetoric and history, as was required from a member of the high class and especially the imperial family. Béla’s military campaigns may testify of his military skills both in the field of theoretical and physical training. Thus, he was conscientiously prepared for the ruling duties and most probably also gained some administrative experiences. This, as well as his knowledge in the field of Orthodox Christian theology, is testified by his participation at the Church synod of 1166.

In 1166, the Church synod was held in Constantinople regarding the dogmatic disputation of “My Father is greater than I”. The whole dispute started by certain Demetrios of Lampe who, according to Kinnamos, only had a secular education, but dedicated all his time to holy doctrines.69 After returning from Western Europe, he was supposed to deal with the question about Christ’s status in relation to God. He refused to accept the thesis that Christ is both subordinated and equal to God. This thesis was acknowledged both by Western and Eastern Christians after the council in Chalcedon (451), which resulted in a contention that there are two inseparable natures in Christ, a human and divine, that have existed alongside, without one surpassing the other. The thesis was professed by Emperor Manuel himself, who was, according to Kinnamos, in dispute with Demetrios thereabout.70 However, since Demetrios continued spreading his thoughts even after the discussion, the Emperor summoned a Church synod in Constantinople:

“Then lord Manuel Comnenos appeared in the hall, crowned by the God, our noble and holy Emperor and Ruler, presiding (the Synod); with him, the godlike and most powerful, lord Alexios (Béla) filled the place in the committee, the holy despotes, noble and beloved son; Lord Lucas, the holiest patriarch of the oikumene (Lucas Chrysoberges, the patriarch of Constantinople 1156 – 1169); lord Athanasios the Great, the holiest patriarch of the divine city of Antioch; lord Nikephoros, the holiest patriarch of Jerusalem; next to our mighty and holy Emperor stood his very beloved nephew, the son of his holy, magnificent and famous, purple-born brother Andronikos (died 1142), the sebastokrator.”71

As we can see from the report, Béla also attended the synod. This report is another testimony of his high position at the Byzantine imperial court and therefore in the Orthodox Church. The committee condemned Demetrios’ teaching as heretical and his followers were excommunicated.72

Byzantine-Hungarian Conflicts in 1164 – 1166

As the heir to the Byzantine throne, Béla-Alexios got involved in the Byzantine wars. During the Comneni period, the emperors were personally engaged in the military campaigns, therefore Béla’s participation at the campaigns is not surprising. Ironically, at the time of his stay in Byzantium, wars were waged against his homeland – Hungary.

The conflict between Byzantium and Hungary started the year following Béla’s arrival at Constantinople, in 1164. The cause was a refusal by the Hungarian king to hand over

⁶⁹ KINNAMOS, ref. 11, s. 189.

⁷⁰ Tamže.

⁷¹ KRISTÓ – MAKK, ref. 50, s. 52.

⁷² KINNAMOS, ref. 11, s. 193.

Croatia and Dalmatia, Béla’s duchies. The traditional Byzantine ally, Stephen IV, appeared in Sirmium, which forced King Stephen III to take a march. The Emperor also set off towards Danube to defend Béla’s rights.73 Manuel, accompanied by Béla-Alexios, crossed the Danube River with their army and marched towards the city of Báč. There the Emperor started negotiating with the Czech king Vladislav II (1110 – 1174) who came to support the Hungarian king. The negotiations were also joined by Stephen III and ultimately, both sides made peace. In the new treaty, Manuel promised to prevent Stephen IV from attacking Hungary, while Stephen III promised to release Béla’s heritage.74 However, Stephen IV did not withdraw from Sirmium and the Emperor left a part of the Byzantine army with him.

The following year, Stephen III attacked Sirmium once again. In this case, the whole territory bearing this name was affected, as written by Michael of Anchialos (the patriarch of Constantinople 1170 – 1178): “His (Stephen III) intention was to regain back Sirmium, the most fertile – and one could say the best – part, and the lowlands behind Danube where tribes of foreign languages, foreign nations, great cities and lands were already mapped. These lands were added to the Roman property by the triumphant and victorious Roman Emperor shortly before …” 75

The Hungarian king arrived at the Zemun fortress, where Stephen IV was staying. The fortress was finally conquered after Stephen III closed a deal with some of its defenders. These managed to poison Stephen IV. By his death, the resistance ended as well and the fortress fell into the hands of the Hungarian king.

In the meantime, back in Constantinople, Emperor Manuel was preparing a campaign against Stephen III. After the previous experience with the Czech support for Hungary, the Emperor tried to isolate Hungary in the diplomatic field.76 He secured himself the aid of the Russian prince Rastislav (1110 – 1167) as well as the promise from the prince of Galicia, Jaroslav (1135 – 1187), whose daughter was engaged to Stephen III, that he will not come to help the Hungarian king. The Emperor also ensured military aid from the Venetians, as written by Kinnamos: “The Venetians too then agreed to aid the Romans with a fleet of a hundred triremes for conflicts by sea…”77

So prepared, Manuel set off to march towards Hungary. The main core of the Byzantine army under the leadership of the Emperor, including Béla-Alexios and Andronicus, began to besiege Semlin.78 After a few days, the fortress finally fell and the Byzantine plundered it, as testified by Kinnamos. However, he also mentions one thing in connection to Béla: “When it (the city) was already taken, Gregory and his fellow generals of the Hungarians approached the emperor in disgrace in the stated fashion of guise as petitioners, and made lamentation. For some time he [Manuel] declined to look upon them; later, however, when Béla requested it, he prohibited their execution, but dispatched them to prison.”79

This report directly testifies Béla-Alexios’ participation in the military campaign against his homeland. Besides that, it can be concluded that he cared for the lives of Hungarians, for he asked the Emperor to spare them. It is possible that he still felt a certain responsibility for his once subordinated countrymen.

In the meantime, a part of the Byzantine army led by John Doukas, occupied Dalmatia. At the time, the success in Dalmatia was supported by the Venetian fleet, which managed

⁷³ CURTA Florin. Southeastern Europe in the Middle Ages, 500-1250. Cambridge : Cambridge university press, 2006, s. 333. ISBN-13 978-0-521-89452-4.

⁷⁴ KMAKK, ref. 19, s. 91.

⁷⁵ KRISTÓ – MAKK, ref. 50, s. 49-50.

⁷⁶ MAKK, ref. 19, s. 91.

⁷⁷ KINNAMOS, ref. 11, s. 178.

⁷⁸ MAKK, ref. 19, s. 92.

⁷⁹ KINNAMOS, ref. 11, s. 184.

to regain Zara from the Hungarians.80 Under this pressure, Stephen III was forced to agree to the peace with Byzantium, on the condition that Byzantium would keep the conquered territories of Sirmium and Dalmatia.

Following year, in 1166, the Hungarian king tried to recapture Sirmium once again. The army lead by župan Denis defeated the Byzantine armies under the leadership of Michael Gabras, the Byzantine governor of the province, and Michael Branas. Thus, Sirmium, with the exception of Semlin, was passed over into Hungarian hands.81 The Emperor responded quickly and sent three armies against Hungary. As stated by Kinnamos, Béla was present in one of them, marching towards Danube: “He (the Emperor) sent to the Danube Alexius [i.e., Béla, brother of king Stephen of Hungary], to whom he had betrothed his daughter, with numerous forces, which Alexius [Axouchos] who was protostrator commanded, to give the Hungarians the expectation that he would again attack them by way of the customary regions.”82 The army was supposed to keep the Hungarian attention, while other armies, led by Leo Batatzes and John Doukas, were to attack Transylvania from the southeast.83 According to Kinnamos’ report, the army with Béla-Alexios arrived at Danube, fooling the Hungarians that they will lead the main attack there, while Batatzes was attacking in the East and pillaging those lands.84

The Byzantine attack caused great damage to Hungary. The situation was supposed to be settled by a truce and negotiation between the emperor Manuel and the Austrian duke Henry as the mediator, taking place in the city of Sardica (today’s Sofia, Bulgaria). Alongside the Byzantine-Hungarian conflict, the negotiations were supposed to deal with the troubled relations between Byzantium and the Holy Roman Emperor Frederick Barbarossa, arising from the matters of Italy and Frederick’s planned campaign there. The negotiations, however, failed. In the same year, Stephen III sent his fiancé, the daughter of Prince of Galicia, home and married Henry’s daughter Agnes.85 Using this marriage, he wanted to ensure the support of the Holy Roman Emperor.

Battle of Sirmium, 1167

At the end of 1166, Hungary made an attempt to occupy Dalmatia. Stephen III relied on his alliance with the Western Emperor. This attack helped Barbarossa in his Italian policy, keeping Byzantium busy.86 The Emperor Manuel decided to take a counter-attack as soon as the winter is over and therefore, on April 9th 1167, he left for the city of Philippopolis (today’s Plovdiv, Bulgaria) where, according to Kinnamos’ report, he met the Hungarian envoys.87 The attempt to negotiate, however, failed and the Emperor sent the envoys back to Hungary. In the meantime, župan Denis led the Hungarian army to Sirmium, marching towards Semlin.88

The chief command over the Byzantine army was entrusted to Emperor’s relative, the megas doux (commander of the fleet)89 Andronicus Kontostephanos (1132/33 – 1183), since the Emperor was not able to participate in the campaign due to his health condition.

⁸⁰ MAKK, ref. 19, s. 92.

⁸¹ Tamže, s. 99.

⁸² KINNAMOS, ref. 11, s. 195.

⁸³ CURTA, ref. 73, s. 333.

⁸⁴ KINNAMOS, ref. 11, s. 195.

⁸⁵ MAKK, ref. 19, s. 99.

⁸⁶ MAKK, ref. 19, s. 100.

⁸⁷ KINNAMOS, ref. 11, s. 199.

⁸⁸ MAKK, ref. 19, s. 100.

⁸⁹ KAZHDAN Alexander P. ed. The Oxford dictionary of Byzantium, volume 2. New York, Oxford : Oxford uni- versity press, 1991, s. 1130. ISBN 0-19-504652-8.

According to Kinnamos, alongside the Romans, the army was made of the Cumans, Turks, Serbs and Italian mercenaries.90 Thus, the Byzantine army set off towards Sirmium, where they met the Hungarians. The battle, taking place on 8th July 1167 near the Sava River, is described by the Byzantine sources of John Kinnamos and Niketas Choniates.

Kinnamos provides information about the number of troops in the Hungarian army. It is said to be made of 15.000 men, including armoured knights, archers and light cavalry, 37 commanders, with župan Dionysos being the chief commander.91 This information was supposed to be obtained by the chief commander Andronicus from a Hungarian captive, which might make the numbers exaggerated.

Andronicus positioned his army into three troops. The first consisted of Cumans and Turks with a Roman regiment on each side. They were followed by an infantry combined with the archers. The third part was made of Romans, Turks, Serbs and Italian mercenaries.92 The centre of the third part was led by Andronicus Kontostephanos in person. The right wing was lead by chartoularios (in this case meaning subordinated to the commander93) Andronicus Lampardas and the left wing by other commanders.94

The Hungarians began the battle with a massive attack against the Byzantine army. Choniates writes about Hungarian army: “…he (Dionysos) neither divided his troops into right and left wings, nor did he separate his horse from the phalanxes, but forming them into a close and compact mass… enemy line, wholly constituted of lance-bearing cavalrymen, was truly a fearsome and terrifying sight.”95 The Byzantine army spread out with a plan to let the Hungarians proceed into the middle and enclose them from both sides. Kontostephanos commanded the archers to fire quickly and continuously, to disrupt the compactness of the Hungarian troops.96

After the clash, the greatest pressure lied on the left wing of the Byzantine army. Kinnamos describes two regiments of the first troopt, led by Kogh Vasil and Tatikios, holding together, with the rest being tossed away. The commander of the third left wing, Demetrios Branas, attacked the enemy but was seriously injured, captured and taken into the Hungarian camp.97 When the left wing faced the attack, the right wing of the Byzantine army attacked the Hungarians. When Dionysos saw the Hungarian army being pushed, he tried to attack Andronicus Kontostephanos himself. Andronicus Lampardas, fearing of such raid, attacked Dionysos and was later supported by the brother of Demetrion Branas, Georgios.98 These troops were exhausted and almost defeated when Kontostephanos saw it, attacking the Hungarians with a great raid, until the Roman army drove them away. Kinnamos describes a massacre the Byzantines delivered to the Hungarians, after which they captured their banner.99

The Byzantine army won the Battle of Sirmium. Kinnamos writes that Dionysos managed to escape, but his horse was seized. They also managed to capture five Hungarian commanders and 800 soldiers.100

A report about the Byzantine victory is also given by the German chronicler Henry Mügeln. According to his report, King Stephen III made a deal with prince Béla III after the battle,

⁹⁰ KINNAMOS, ref. 11, s. 203.

⁹¹ KINNAMOS, ref. 11, s. 203.

⁹² KINNAMOS, ref. 11, s. 203.

⁹³ KAZHDAN ( ed.), ref. 47, s. 416.

⁹⁴ NIKETAS CHONIATES, ref. 21, s. 87.

⁹⁵ NIKETAS CHONIATES, ref. 21, s. 88.

⁹⁶ NIKETAS CHONIATES, ref. 21, s. 89.

⁹⁷ KINNAMOS, ref. 11, s. 204.

⁹⁸ KINNAMOS, ref. 11, s. 204.

⁹⁹ KINNAMOS, ref. 11, s. 205.

¹⁰⁰ KINNAMOS, ref. 11, s. 205.

saying that Béla would keep his principalities.101 These principalities included Sirmium, Dalmatia and Bosna and since Béla’s was living at the imperial court, it fell to Byzantium de facto. In summary, the Byzantine victory was overwhelming and Stephen III was forced to accept the defeat and meet his commitments made four years ago. By this victory, the wars between the Byzantine Empire and the Hungarian kingdom, lasting from 1164, came to an end. Later on, Stephen III led wars in Dalmatia, but this time against the Venetians.

Final Years in Byzantium

Béla’s status in Byzantium changed markedly on 14th September 1169. In the purple chamber of the imperial palace, Empress Mary gave birth to a boy, a long-desired son of Emperor Manuel. The boy was named Alexios (1169 – 1183). However, according to Choniates, this was not a sign of respect towards the first Comneni Emperor – Alexios, but because of a supposed prophecy about lasting of the dynasty.102

Since Manuel had a son now, the situation of succession to the throne had changed. The Emperor annulled the engagement of his daughter Mary and Béla, even withdrawing his title of despotes and proclaiming him caesar.103 The meaning of the title caesar (kaisar) went through major changes during the existence of the Byzantine Empire. Formerly the title marking the Emperor himself, changed in the Diocletian era (284 – 312 CE), when the title began to mark a younger emperor, who was subordinated to an older emperor titled augustus. The title of caesar retained its meaning until the time of Alexios Comnenos, who made it subordinate to the title of sebastokrator.104 As mentioned above, despotes, the title created for Béla specifically, was ranking higher in the hierarchy than sebastokrator and therefore as caesar as well.

However, after annulling the engagement, the Emperor found a new wife for Béla – Agnes of Antioch (1154 – 1184), sister of Emperor’s wife Mary. In Byzantium, Agnes accepted the name Anna,105 under which she became historically known.

In March 1171 the Emperor proclaimed his son Alexios the co-emperor, making the people swear obedience, as they once did to Béla-Alexios and Mary.106 Thus, Béla’s status decreased drastically, due to which started looking back to his old homeland – Hungary. This is testified by the fact that he started using the title: “…lord Alexios (Béla), Duke of Hungary, Dalmatia and Croatia…”108 as is recorded in a report of Béla’s donation for the Order of Hospitallers in Jerusalem. According to Ferenc Makk, the fact that Béla returned to the title he had before leaving for Constantinople after losing the status of Emperor’s heir, testifies the change of his attitude towards his old homeland. And Béla did not have to wait long for an opportunity to return.

On March 4th 1172, the Hungarian king Stephen III died unexpectedly at the age of 25. Since his death was unexpected, rumours aroused about him being poisoned. The rumours were neither confirmed nor refuted.109 Many reckoned that it was the work of King’s brother Béla, who apparently had many followers in Hungary. The royal widow Agnes who was pregnant at the time, was taken back home by her father, Austrian duke Henry, after the funeral. Agnes never returned back to Hungary and the fate of hers and her Stephen’s posthumous child is unknown.110

¹⁰¹ KRISTÓ – MAKK, ref. 50, s. 53.

¹⁰² NIKETAS CHONIATES, ref. 21, s. 96.

¹⁰³ KINNAMOS, ref. 11, s. 214.

¹⁰⁴ KAZHDAN ( ed.), ref. 47, s. 363.

¹⁰⁵ MAKK, ref. 19, s. 106.

¹⁰⁶ NIKETAS CHONIATES, ref. 21, s. 96.

¹⁰⁷ KRISTÓ – MAKK, ref. 50, s. 53.

¹⁰⁸ MAKK, ref. 19, s. 106.

¹⁰⁹ SEGEŠ, ref. 1, s. 96.

¹¹⁰ SEGEŠ, ref. 1, s. 96.

For Béla, the death of his brother opened a way to the Hungarian throne. Shortly after Stephen’s death, Hungarian envoy came to Byzantium, asking Emperor Manuel to send them Béla as their king, for the throne belonged to him legally and according to the tradition. For the Emperor it was a great opportunity and, as Kinnamos wrote, he sent Béla to Hungary with his wife, after Béla’s oath to observe for the whole course of his life whatever would be beneficial to the emperor and the Romans.111 After the oath, Béla arrived at Hungary, where according to Kinnamos he was accompanied by a protosebastos John Comnenos and by other aristocrats.112 This may be explained by the Emperor’s expectations of difficulties for Béla’s accession to the throne, wherefore the aristocrats had a smaller army available to support the new king.

Conclusion

Béla III spent almost 9 years in Constantinople. During this time he was actively participating in the political and non-political matters of the Empire, due to which he gained many practical experiences. As a fiancé of the Emperor’s daughter and later as the heir to the throne, he most probably received higher education, which was requested for the holders of high positions in the Empire. We can claim for sure that he was literate, knowing the Greek language both by word and letter. Thus, Béla returned back to Hungary not as an inexperienced young man, but as an educated man with practical experiences in many fields, which allowed him to reform and consolidate Hungary.

The Hungarian throne can be seen as a sort of compensation for Béla after his removal from the position of the Emperor’s heir. However, it can be noted that the following development of events was very fortunate for Béla because even though the imperial title and throne were way much more prestigious, he probably wouldn’t have enjoyed them for long. This is indicated by the subsequent development in Byzantium after the death of Manuel Comnenos in 1180. His wife, the imperial widow Mary, who ruled as a regent for the Emperor’s underage son, was overthrown. The reason was her unpopularity due to her pro-Latin politics.113 This caused a great coup against her, which ended with the accession of Andronicus Comnenos, Manuel’s cousin, to the throne and the murder of Mary and her son Alexios.

As mentioned above, for his Latin origins, Béla was not popular in Byzantium as the heir to the throne and Andronicus was one of the loudest critics. It is most likely that if Béla would succeed the throne of Constantinople, an uprising would have arisen against him, perhaps led by Andronicus, and Béla-Alexios would have been overthrown and perhaps also killed.

Béla, therefore, wouldn’t have lasted long on the Byzantine throne. Because of the birth of Alexios, Emperor’s son, as well as the death of Stephen III and subsequent summoning of Béla to Hungary, it can be claimed that the development was very fortunate for Béla, but also for Hungary considering the following years.

F. SCHNEIDER: THE BYZANTINE ANABASIS OF THE HUNGARIAN PRINCE BÉLA

Béla was born in 1148 as the second son of the Hungarian king Géza II. It is a paradox that the times of Béla’s childhood in Hungary was characterised by conflicts between Hungary and the Byzantine Empire, firstly led by his father King Géza and later by the new King and Béla’s brother, Stephen III.

¹¹¹ KINNAMOS, ref. 11, s. 214-215.

¹¹² Tamže, s. 215.

¹¹³ ZÁSTĚROVÁ, ref. 54, s. 259.

Géza’s conflicts with Byzantium were focused around the Serbian city of Braničevo. The struggle began with a punitive campaign of Byzantium against Hungary for helping in a Serbian uprising. The following conflict originated due to the Hungarian support of Andronicus Comnenos’ plan to overthrow his cousin, Emperor Manuel, from the throne. The series of conflicts finally ended in 1155 by a truce between Byzantium and Hungary and Géza II didn’t get into a conflict with the Byzantine Empire anymore.

However, a problem arose in Hungary itself, since the King’s younger brothers, Stephen and Ladislaus, planned an uprising against Géza and after his death against his son, Stephen. After Géza’s death, both of them returned to Hungary with Byzantine support, defeating King Stephen III in a battle and forcing him to draw back to the Bratislava castle. Ladislaus was crowned thereafter, however, he died a few months later and the crown was transferred to his brother Stephen IV. The Hungarian nobility, however, turned away from him and he was forced to seek Emperor Manuel’s help. The Emperor saw that Hungary supports Stephen III and decided to conclude a deal with the young king, according to which the King’s younger brother Béla will be handed over to the Emperor to marry his daughter Mary.

After his arrival to Constantinople, Béla was baptised in the Eastern rite Christianity and adopted the name Alexios. Afterwards, he was engaged to Mary and granted a newly created title despotes, which provided Béla with the highest position in Byzantium after the Emperor and his wife. Later on, he was even proclaimed an heir to the Byzantine throne.

Despite all of this, Béla was perceived in negative light in Byzantium. Under the influence of their specific worldview, the Byzantine saw Béla as a foreigner unworthy of a succession to the Byzantine throne. Despite this, Béla started participating in the political life of the Empire. For that, however, he needed a sufficient education. In order to live in the Empire, he was forced to learn its official language – Greek – both by word and letter. Due to his position, it can be assumed that Béla was educated in the fields of theology, philosophy, rhetoric and history. Military education can be presumed as well, both in the field of theoretical and physical training.

Béla also used his education in practice when actively participating in the Empire’s politics. This is testified by his attendance at the Church synod in Constantinople in 1166, as well as the military campaigns, led especially against his homeland, Hungary. Béla participated in the wars in 1164 – 1166, focusing around the Sirmium fortress in Serbia. The affairs of Sirmium were solved in a battle in 1167 when the Byzantine army overran the Hungarian one and Byzantium not only gained Sirmium but also Béla’s duchies of Croatia and Dalmatia, which his brother Stephen III refused to hand over to him.

In 1169 however, a son was born to Emperor Manuel, which made him cancel Béla’s engagement to Mary and withdraw his title despotes. With a new wife, Agnes of Antioch, and a lower title of caesar, Béla started looking back to his homeland. He didn’t have to wait for long, since Stephen III died in 1172 and an envoy arrived from Hungary, asking for Béla to ascend to the Hungarian throne. Emperor Manuel agreed, sending Béla to Hungary with an escort.

It should be said that Béla’s fate was very fortunate, being able to use the education and experiences from Byzantium to later consolidate Hungary. It is more than likely that should he have ascended to the Byzantine throne, he would have been overthrown and killed as a foreigner, as can be suggested from the events following the death of Emperor Manuel.

F. SCHNEIDER: BYZANTSKÁ ANABÁZA UHORSKÉHO KRÁĽOVIČA BELA

Belo III. sa narodil v roku 1148 ako druhý syn uhorského kráľa Gejzu II. Pre obdobie Belovho detstva v Uhorsku boli paradoxne typické konflikty medzi Uhorskom a Byzantskou ríšou, ktoré viedol sprvu jeho otec kráľ Gejza a neskôr nový uhorský kráľ a Belov brat, Štefan III.

Gejzove konflikty s Byzanciou sa sústredili okolo srbského mesta Braničevo. Spor sa začal trestnou výpravou Byzancie proti Uhorsku za pomoc pri srbskom odboji. Nasledujúci konflikt vznikol v uhorskej podpore plánu Andronika Komnéna zvrhnúť svojho bratranca, cisára Manuela, z trónu. Séria konfliktov sa napokon skončila v roku 1155 mierovou dohodou medzi Byzanciou a Uhorskom a Gejza II. sa viac nedostal do konfliktu s Byzantskou ríšou. Problém vzrástol však vo vnútri Uhorska, keď kráľovi mladší bratia Štefan a Ladislav plánovali povstanie proti Gejzovi a po jeho smrti proti Štefanovi. Po Gejzovej smrti sa teda obaja vrátili do Uhorska s byzantskou podporou a v boji porazili kráľa Štefana III., ktorý bol nútený sa utiahnuť na bratislavský hrad. Nato bol korunovaný Ladislav, ktorý však po niekoľkých mesiacoch zomrel a koruna prešla do rúk jeho bratovi Štefanovi IV. Od toho sa však uhorská šľachta odvrátila a on bol nútený vyhľadať pomoc cisára Manuela. Cisár však videl, že Uhorsko stojí za Štefanom III. a rozhodol sa uzavrieť dohodu s mladým kráľom, podľa ktorej bude cisárovi vydaný kráľov mladší brat Belo, aby sa oženil s jeho

dcérou Máriou.

Po príchode do Konštantínopola bol Belo pokrstený na kresťanstvo východného rítu a prijal meno Alexios. Potom bol zasnúbený s Máriou a bol mu udelený novo vytvorený titul despota, s ktorým mal Belo najvyššie postavenie v Byzancii po cisárovi a jeho manželke. Neskôr bol dokonca prehlásený za dediča byzantského trónu.

Napriek tomu sa však na Bela pozerali v Byzancii negatívne. Pod vplyvom svojho špecifického pohľadu na svet vnímali Byzantínci Bela ako cudzinca a nehodného následníctva byzantského trónu. Napriek tomu sa Belo začal zúčastňovať politického života v ríši. K tomu však potreboval dostatočné vzdelanie. Pre život v ríši bol nútený sa naučiť jej úradný jazyk – gréčtinu – slovom aj písmom. Vzhľadom na jeho postavenie možno predpokladať, že Belo bol vzdelaný aj v oblasti teológie, filozofie, rétoriky a dejepisu. Predpokladať možno aj vojenskú výchovu, či už v oblasti vzdelania alebo fyzického výcviku.

Svoje vzdelanie využil Belo aj v praktickej rovine, keď sa zúčastňoval aktívne politiky ríše. Svedčí o tom nielen jeho účasť na cirkevnej synode v Konštantínopole v roku 1166, ale aj účasť na vojenských ťaženiach, vedených najmä proti jeho domovine Uhorsku. Belo sa zúčastnil vojen v rokoch 1164 až 1166, ktoré sa sústredili okolo pevnosti Sirmium v Srbsku. Otázka Sirmia bola vyriešená v bitke v roku 1167, keď byzantské vojská prevalcovali uhorské a Byzancia nielen získala Sirmium, ale aj Belove údelné vojvodstvá Chorvátsko a Dalmácia, ktoré mu jeho brat Štefan III odmietal vydať.

V roku 1169 sa však cisárovi Manuelovi narodil syn, kvôli čomu zrušil Belove zásnuby s Máriou a odobral mu titul despotu. S novou manželkou Agnes Antiochijskou a nižším titulom caesar sa začal Belo obzerať po svojej domovine. Nemusel čakať dlho, nakoľko v roku 1172 Štefan III. zomrel a z Uhorska prišli vyslanci, žiadajúc o Bela pre uhorský trón. Cisár Manuel im vyhovel a s eskortou poslal Bela do Uhorska.

Treba poznamenať, že Belo mal šťastný osud, nakoľko v Byzancii získal vzdelanie a skúsenosti, ktoré potom využil pri konsolidácii Uhorska. Je viac ako pravdepodobné, že v prípade nástupu na byzantský trón by ako cudzinec bol zvrhnutý a zabitý, čomu udalosti po smrti cisára Manuela nasvedčujú.

FILIP SCHNEIDER: DIE BYZANTINISCHE ANABASIS DES KÖNIGSSOHNES BÉLA

Béla III. kam 1148 zur Welt als der zweite Sohn des ungarischen Königs Géza II. Das typische Merkmal der Zeit, als Béla aufgewachsen ist, war paradoxerweise die sich wiederholende Auseinandersetzung zwischen Königreich Ungarn und dem Byzantinischen Reich, die zunächst von Bélas Vater, König Géza und später von Bélas älteren Bruder, König Stephan III. geführt wurde.

Gézas Konflikte mit Byzanz konzentrierten sich um die serbische Stadt Braničevo. Der Streit entfaltete sich infolge der Strafexpedition des Byzantinischen Reichs gegen Ungarn wegen der vom Königreich geleisteten Hilfe an die serbischen Widerstandskämpfer. Ursache für den darauffolgenden Konflikt war die Unterstützung Ungarns für die Pläne des Andronikos Komnenos, der beabsichtigte, seinen Vetter, den Kaiser Manuel I., vom Thron zu stürzen. Die Konfliktserie wurde im Jahre 1155 beigelegt durch die Unterzeichnung eines Friedensvertrags zwischen Byzanz und Ungarn. Géza II. konnte seither die kriegerischen Auseinandersetzungen mit dem Byzantinischen Reich meiden.

Das eigentliche Problem deutete sich jedoch im Inneren Ungarns an, als die zwei jüngeren Brüder von König Géza – Stephan und Ladislaus – einen zunächst gegen ihn, und nach seinem Tod gegen seinen Nachfolger Stephan gerichteten Aufstand geplant haben. Nach dem Géza verstorben ist, kehrten beide Brüder mit der Unterstützung des Byzantinischen Reichs zurück nach Ungarn. Sie konnten König Stephan III. im Kampf bezwingen und ihn dazu bewegen, dass er sich auf die Preßburger Burg zurückzieht. Danach wurde Ladislaus

II. als Gegenkönig gekrönt, verstarb allerdings unerwartet nach wenigen Monaten und die Königskrone übernahm in der Folge sein Bruder Stephan IV. Der ungarische Adel wandte dem neuen König den Rücken und dieser war gezwungen, den byzantinischen Kaiser Manuel um Hilfe zu bitten. Kaiser vermochte jedoch den wahren Stand der Lage erkennen und ihm war klar, dass Ungarns Elite hinter dem angesetzten König Stephan III. steht. Manuel traf deshalb eine Vereinbarung mit dem Jungkönig, wonach dieser sich verpflichtete, seinen jüngeren Bruder Béla zum kaiserlichen Hof nach Konstantinopel zu schicken, wo er anschließend Kaisers Tochter Maria Komnene heiratete.

Nach seinem Eintreffen in Konstantinopel wurde Béla nach den Regeln des orthodoxen Christentums getauft und nahm den Namen Alexios an. Nach seiner Taufe fand die Verlobung mit Maria statt. Béla wurde ein neu geschaffener Titel des Despoten verliehen. Dieser machte Béla zum dritthöchstgestellten Herrscher in Byzanz – gleich hinter dem Kaiser und seiner Gattin. Später wurde er sogar zum Erbfolger des kaiserlichen Throns ernannt.

Trotz all dem war die Wahrnehmung Bélas in Byzanz negativ. Als Ausländer war er laut der Auffassung der Byzantiner kein würdiger Thronfolger. Das hielt allerdings Béla nicht davon ab, aktiv am politischen Geschehen im Byzantinischen Reich teilzunehmen. Seiner Bildung kam diesbezüglich eine besondere Bedeutung zu. Béla erlernte Griechisch, die Amtssprache des Kaisertums, und beherrschte die Sprache in Wort und Schrift. Man kann aufgrund seiner Stellung davon ausgehen, dass er sich intensiv mit der Theologie, Philosophie, Rhetorik und der Geschichte beschäftigte. Es ist ebenfalls anzunehmen, dass er eine militärische Erziehung absolvierte, sowohl in Theorie als auch auf dem Übungsplatz. Das erlangte Wissen konnte Béla in der praktischen Ebene umsetzten als der aktive Teilnehmer des politischen Geschehens im Lande. Davon zeugt u. a. seine Teilnahme an der kirchlichen Synode in Konstantinopel im Jahre 1166 und an mehreren Kreuzzügen, insbesondere gegen seine alte Heimat – Königreich Ungarn. Er machte mit an den von Byzanz geführten Kriegen in den Jahren 1164 und 1166 in der Nähe der Festung Sirmium im heutigen Serbien. Die Entscheidung fiel erst in der Schlacht von 1167, als das ungarische Heer von den Byzantinern förmlich niedergewalzt wurde. Byzanz eroberte nicht nur Sirmium, sondern auch die Erbherzogtümer Bélas – Kroatien und Dalmatien, die sein Bruder Stephan

III. nicht preisgeben wollte.

1169 wurde Kaiser Emanuels Sohn geboren, was nicht ohne Bedeutung für Béla war. Der Kaiser hat ihm den Titel des Despoten aberkannt und löste ebenfalls seine Verlobung mit Maria auf. Béla heiratete Agnes de Châtillon und erwarb einen vom Range her wenige bedeutenden Titel Caesar. Immer wieder zog es ihn in seine alte Heimat. Lange musste er nicht warten: im Jahre 1172 verstarb Stephan III. und aus Ungarn kamen Boten nach

Konstantinopel, die nach Bélas Rückkehr verlangten und ihn als Thronfolger unterstützten. Kaiser Manuel kam diesem Wunsch entgegen und stellte Béla eine Eskorte zur Verfügung, die ihn nach Ungarn begleitete.

Béla hatte ein fröhliches Schicksal. Die in Byzanz erworbenen Kenntnisse und Erfahrungen konnte er erfolgreich bei der Konsolidierung des ungarischen Königreichs umsetzten.

Es ist mehr als wahrscheinlich, dass er im Falle einer eventuellen Thronbesteigung in Byzanz als Ausländer gestürzt und getötet worden wäre, wovon u. a. die Ereignisse nach dem Tode des Kaisers Manuel zeugen.

List of selected literature:

CURTA Florin. Southeastern Europe in the Middle Ages, 500-1250. Cambridge : Cambridge university press, 2006. ISBN-13 978-0-521-89452-4.

DOSTÁLOVÁ Růžena. Byzantská vzdělanost. Praha : Vyšehrad, 2003. ISBN 80-7021-409-0.

GREGORY Timothy E. A history of Byzantium. Blackwell publishing, 2005. ISBN 0-631- 23512-4.

KAZHDAN Alexander P. (ed.). The Oxford dictionary of Byzantium, volume 1. New York, Oxford : Oxford university press, 1991. ISBN 0-19-504652-8.

KAZHDAN Alexander P. (ed.). The Oxford dictionary of Byzantium, volume 2. New York, Oxford : Oxford university press, 1991. ISBN 0-19-504652-8.

KAZHDAN Alexander P. (ed.). The Oxford dictionary of Byzantium, volume 3. New York, Oxford : Oxford university press, 1991. ISBN 0-19-504652-8.

KÓNYA Peter (ed.). Dejiny Uhorska (1000 – 1918). Prešov : Vydavateľstvo Prešovskej univerzity v Prešove, 2013. ISBN 978-80-555-0921-1.

Kristó, Gyula (ed.) Korai Magyar történeti lexikon (9 – 14. század). Budapešť : Akadémiai kiadó, 1994. ISBN 963-05-6122-9.

MAKK Ferenc. The Árpáds and the Comneni: Political relations between Hungary and Byzantium in the 12th century. Budapest : Akadémiai Kiadó, 1989. ISBN 963 05 5268 X.

OSTROGORSKY George. Geschichte des Byzantinischen Staates. München : C. H. Beck´sche Verlagsbuchhandlung, 1963. ISBN 3-406-01414-3.

OSTROGORSKY George. The Byzantine Emperor and the Hierarchical World Order. In.

The Slavonic and East European studies, 1956, Vol. 35, No. 84. ISSN 00376795.

PAPACONSTANTINOU Arietta a TALBOT Alice-Mary (ed.). Becoming Byzantine: Children and Childhood in Byzantium. Washington D.C.: Dumbarton Oaks, 2009. ISBN 978-0-88402-356-2.

SEGEŠ Vladimír (ed.). Kniha kráľov: Panovníci v dejinách Slovenska a Slovákov. Bratislava

: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2003. ISBN 80-10-00324-7.

STEPHENSON Paul. Byzantium´s Balkan frontier. A political study to the Northern Balkans, 900 – 1204. Cambridge : Cambridge university press, 2004. ISBN 0-511-03402-4.

ZÁSTĚROVÁ Bohumila (ed.). Dějiny Byzance. Praha : Academia, 1992. ISBN 80-200- 0454-8.

Archives:

ANNA KOMNENA. Paměti byzantské princezny. Trans.: Dostálová Růžena. Praha : Odeon, 1996. ISBN 80-207-0527-9.

KINNAMOS John. The deeds of John and Manuel Comnenus. Trans.: BRAND Charles M. New York : Columbia university press, 1976. ISBN 0-231-04080-6.

KRISTÓ Gyula, MAKK Ferenc. III. Béla emlékezete. Budapest : Magyar Helikon, 1981. ISBN 9632079124.

Marek z Káltu. Viedenská maľovaná kronika. Trans.: SOPKO Július a LENGYELOVÁ Tünde. Bratislava : Perfekt, 2016. ISBN 978-80-8046-770-8.

NIKETAS CHONIATES. O city of Byzantium: Annals of Niketas Choniates. Trans.: Magoulias Harry J. Detroit : Wayne state university press, 1984. ISBN 0-8143-1764-2.

Simonis de Kéza. Gesta Hungarorum. Ed.: VESZPRÉMY László a SCHAER Frank. Budapešť: Centra European University press, 1999, s. 142 ISBN 963-9116-31-9.

OSUD SLOVENSKÝCH POSÁDEK V OKUPOVANÉM

ZÁPADOSLOVENSKÉM ÚZEMÍ

OLDŘICH PEJS

PEJS, O.: The Fate of Slovak Crews in the Occupied Western Slovak Territory. Vojenská história, 1, 23, 2019, pp 45-68, Bratislava.

In March 1939, the German Army occupied a part of the western Slovak territory up to the Váh River. The German battalions blocked the Slovak troops in the places of their dislocation, interning a part of soldiers in the barracks and starting to carry away the military material, equipment and armament from the occupied territory. They ignored the protests from the Slovak State civil and military authorities.

The author maps the procedure of the occupational German battalions and focuses on the military situation in individual Slovak garrisons. The article presents the crude German pressure to clear the occupied territory, to which the Slovak part surrendered in April 1939.The evacuation of several Slovak garrisons is also described. In spite of the German disapproval, the Slovak symbolic crew guards remained in the occupied territory, however without any actual combat value. Finally, in May 1939, the Germans agreed to bilateral negotiations on the status and border of the occupied territory free of the Slovak military presence.

Military history. Slovakia. 1939. Slovak-German Military Relationships. Slovak Garrisons in the Occupied Territory of Western Slovakia.

Pro německého vůdce Adolfa Hitlera představoval Mnichov neúspěch, pouhé dílčí řešení na cestě k ovládnutí českomoravského prostoru, k rozbití mezinárodně oslabeného československého státu. Uspokojení mu mohla přinést pouze likvidace „Rest Tschechei“. Českomoravský prostor byl považován na linii Malých a Bílých Karpat za východní přirozenou hranici velkoněmeckého prostoru, jako výchozí nástupní operační a týlový prostor k dalším výbojům na severovýchod proti Polsku a v perspektivě na jihovýchod na Balkán. Při likvidaci zbytku českých zemí mělo tak dojít k uzavření českomoravského prostoru a k jeho oddělení od Slovenska.1 Z vojensko-dopravních důvodů k naplnění předpokladu německého nástupního prostoru k následnému pronikání na východ Evropy bylo nutné, aby k tomuto uzavření došlo až za dosavadní zemskou moravsko-slovenskou hranicí v údolí řeky Váh na linii od polské hranice podél řeky Kysuca k Váhu, údolím řeky Váh, dále východními svahy Malých Karpat až k Devínu.2 Mělo jít o pouhou „pacifikační akci“, která bude provedena bez mobilizace, pouze s nasazením mírových vojenských sil. Navenek tak nemělo jít o válečný podnik. Německý generální konzul v Bratislavě Ernst von Druffel obdržel proto 14. března 1939 telegram z Berlína, že německé oddíly postoupí „až na čáru Nové Mesto – východní

¹ KLIMKO, Jozef. Tretia ríša a ľudácky režim na Slovensku. Bratislava : Obzor, 1986, s. 65.

² HUBENÁK, Ladislav. Nacistické výboje a nemecká ochranná zóna na Slovensku. In Právnické štúdie, 1971, roč. 19, s. 170. ISSN 0551-9039. Názor, že důvodem okupace západoslovenského území bylo znemožnění čs. jednot- kám, které by se v případě okupace českých zemí postavily na odpor, v jejich ústupu na východ, z geopolitických hledisek sotva obstojí. LÁŠEK, Radan. Jednotka určení SOS – díl třetí. Praha : Codyprint, 2008, s. 313. ISBN 978-80-902964-9-7.

svah Malých Karpat – údolí Váhu“.3 Žádné ohledy na suverenitu či územní celistvost nově vznikajícího Slovenského štátu se na německé straně nebraly, neboť o existenci samostatného Slovenska ještě zdaleka nebylo v nejvyšších politických kruzích nacionálně- socialistického Německa rozhodnuto. Vojáci zastávali „radikálnější“ stanovisko a těžko se s existencí samostatného Slovenska s příslovečnou arogancí smiřovali, diplomaté zase s příslovečnou pokryteckou uhlazeností existenci samostatného Slovenska v zákulisí připouštěli, rozhodující však byl postoj Hitlera, který váhal a s existencí samostatného Slovenska si doslova velmocensky pohrával.4

Německé oddíly pod záminkou udržení klidu a pořádku a převzetí ochrany obyvatelstva okupovaly po 15. březnu 1939 poměrně značnou část západoslovenského území v délce kolem 200 km a na některých směrech až do hloubky 40 až 50 km. Na akci se účastnily armádní jednotky vídeňské Heeresgruppe 5 (Armádní skupina 5) pod velením General der Infanterie Wilhelma Lista, jejíž linecký XVII. armádní sbor (velitel General der Infanterie Werner Kienitz) zajišťoval zázemí pro okupaci prostoru Malých a Bílých Karpat (Malacky, Skalica, Senica, Myjava, Nové Mesto nad Váhom, Trenčín), zatímco její vratislavský VIII. armádní sbor (velitel General der Infanterie Ernst Busch) zajišťoval oblast severozápadního Slovenska (Čadca, Veľká Bytča až k Púchovu).5 Na západní Slovensko však přicházely i oddíly SS, německé pohraniční stráže a německé finanční stráže, ale i německý policejní a bezpečnostní aparát.6 Vše vyvolávalo na slovenské straně nejistotu, zda okupované západoslovenské území nebude od Slovenska odtrženo a slovenská hranice se neposune až k řece Váh. Nasvědčovalo tomu uplatňování různých německých výnosů a vyhlášek, které se objevily nejen v okupovaných českých zemích, ale i v západoslovenských obcích a městech. Okupované západoslovenské území tak bylo z východní strany od ostatního slovenského území uzavřené. Dostalo se pod německou vojenskou správu, jejíž kroky naznačovaly, že se má zajistit pokojný přechod získaných území pod civilní okupační režim, stejně jako se tak dělo na druhé straně řeky Moravy.7 Nakonec Hitlerův výnos o zřízení Protektorátu Čechy a Morava přesně neurčil jeho hranice, ale účelově hovořil, že „Části bývalé Česko- Slovenské republiky, obsazené v březnu 1939 německými oddíly, náleží od nynějška k území Velkoněmecké říše a vstupují jako ´Protektorát Čechy a Morava´ pod její ochranu.“8

Příchod německých okupačních oddílů

Na okupaci západoslovenského území se podílely německé oddíly Gruppe Engelbrecht

³ Protifašistický a národně osvobozenecký boj českého a slovenského lidu 1938 – 1945, Edice dokumentů, Hlavní řada, I. díl Mnichov a březnová tragédie, 3. svazek Po Mnichovu, 4. Sešit Období od 9. února 1939 do 15. března 1939. Praha : Ústav marxismu-leninismu ÚV KSČ; Archivní správa MV ČSR; Státní ústřední archiv, 1988, dok. č. 1232, s. 152.

⁴ BAKA, Igor. Politický systém a režim Slovenskej republiky v rokoch 1939 – 1940. Bratislava : Vojenský historic- ký ústav, 2010, s. 31. ISBN 978-80-969375-9-2.

⁵ TVARŮŽEK, Břetislav. Okupace Čech a Moravy a vojenská správa (15. březen až 15. duben 1939). In Historie a vojenství, 1992, roč. 41, č. 3, s. 37. ISSN 0018-2583. Němci původně nevylučovali ani obsazení Bratislavy, a to jedním praporem. Od tohoto záměru nakonec ustoupili a přiblížili se „pouze“ k jejímu západnímu okraji. Tehdejší předseda slovenské autonomní vlády Karol Sidor si zaznamenal, že zakročil, aby „české“ vojsko neodporovalo nastupujícímu německému vojsku. SIDOR, Karol. Takto vznikol Slovenský štát. Bratislava : Odkaz; Ozveny, 1991,

s. 134. ISBN 80-85193-12-4.

⁶ HUBENÁK, Ladislav. Nemecko-slovenská zmluva z roku 1939. In Právny obzor, 1969, roč. 52, č. 4, s. 344-345.

ISSN 0032-6984.

⁷ MARŠÁLEK, Pavel. Veřejná správa Protektorátu Čechy a Morava v letech 1939 – 1945. Praha : VODNÁŘ, 1999, s. 8. ISBN 80- 85889-26-9.

⁸ „Die von den deutschen Truppen im März 1939 besetzten Landesteile der ehemaligen tschecho-slowakischen Republik gehören von jetzt ab zum Gebiet des Grossdeutschen Reiches und treten als ´Protektorat Böhmen und Mähren´ unter dessen Schutz.“ UHLÍŘ, Jan B. Protektorát Čechy a Morava v obrazech. Praha : Ottovo naklada- telství, 2008, s. 103. ISBN 978-80-7360-675-6.

(Skupina Engelbrecht) postupující z okupovaného rakouského území, dále oddíly 4. leichte Division (4. lehká divize) přicházející několika směry z území okupované Moravy a nakonec oddíly 8. Infanterie-Division (8. pěší divize), které vyrazily ze Slezska. Vedle příslušníků Wehrmachtu nechyběli na čele jednotlivých pochodových proudů ani příslušníci SS.9

Kolony od Gruppe Engelbrecht (velitel Generalmajor Erwin Engelbrecht) a SS-Standarte

„Der Führer“ (velitel SS-Standartenführer Georg Keppler) podřízené XII. armádnímu sboru překročily za obcí Lanžhot slovenské hranice a obsazovaly v rychlém sledu souvislý pás na východ řeky Moravy (Kúty, Malacky, Zohor, Lozorno), aby se vydaly do slovenského Záhoří s tamními vojenskými cvičišti. Zabraly Jablonové, Pernek, Kuchyňa, Rárbok (dnes Rohožník), Plavecké Podhradie, Plavecký Svätý Mikuláš. Kolona motorizované pěchoty doprovázená rotou obrněných automobilů odbočila v obci Pernek na východ, překonala přes sedlo Baba hřeben Malých Karpat a na jejich východním úbočí obsadila obec Pezinok (motorizovaný oddíl SS) a zablokovala železniční trať Bratislava – Trnava a křižovatku silnic na město Senec a na město Modra (dvě čety motorizovaného oddílu SS). Do obce Svätý Jur vniklo na 280 německých vojáků a do obce Račišdorf (dnes Rača) na 250 vojáků a 50 příslušníků SS (dvě čety).11 V obci Vrbové u Piešťan se objevilo na 800 příslušníků SS. Hlavní síly Gruppe Engelbrecht se tak nalézaly na východním okraji Malých Karpat.

Oddíly 4. leichte Division (velitel Generalmajor Alfred Ritter von Hubicki) měly podle plánu postupovat ve čtyřech motorizovaných kolonách od Hodonína na Holíč, od Strání na Moravské Lieskové, od Starého Hrozenkova směrem na vesnici Drietoma a Trenčín a od Valašských Klobouků na vesnici Nemšová, takže se předpokládalo, že obsadí východní úbočí Bílých Karpat (Šaštínské Stráže, Senica, Brezová pod Bradlom, Myjava, Nové Mesto nad Váhom), aby dorazily do města Trenčín až po čáru dotyku s jednotkami VIII. armádního sboru postupujícími od severu. Část jednotek postupovala podél železniční tratě Vsetín – Horní Lideč – Lysá pod Makytou, aby prošla přes Lyský průsmyk, vnikla do města Púchov a vydala se na sever k městu Považská Bystrica. Další proud směřoval od Púchova podél řeky Váh na jih, obsadil město Ilava a dorazil od města Dubnica nad Váhom až do města Trenčín. Jiná kolona prošla přes Vlárský průsmyk a zajišťovala prostor Nemšová – Trenčín.12 Jednotky podřízené VIII. armádnímu sboru měly vyrazit na Turzovku a severním směrem obsadit město Čadca a proniknout až k polským hranicím a jižním směrem obsadit území západně od čáry Žilina – Bytča – Považská Bystrica – Púchov.

Směrem k zemské moravsko-slovenské hranici byli vysláni vstříc přicházejícím německým oddílům styční důstojníci vznikající slovenské armády. Postupující němečtí vojáci však jejich pozice překročili a pokračovali dále do vnitrozemí. Styční důstojníci se tak museli stahovat z původních postavení, aby mohli podávat hlášení o přítomnosti německých vojáků. Nejvíce hlášení pochází z 16. a 17. března 1939. Pohyb styčných důstojníků tak zaznamenáme v: Jablonica (por. pěch. v zál. Karel Paták), Brezová pod Bradlom, Vrbovce, Myjava, silnice Moravské Lieskové – Strání (Morava), Nové Mesto nad Váhom, Kostolná (por. pěch. v zál. Josef Putz), Vlársky priesmyk (mjr. pěch. Josef Hamrle z velitelství V. sboru), Nemšová, silnice Červený Kameň – Brumov (Morava), přechod Turzovka – Hamry (Morava) (kpt. pěch. v zál. Jaroslav Rozhold). Němečtí velitelé obdrželi rozkaz, že říšskoněmecká hranice povede po čáře západní kraj města Bratislava – východní okraj města Nové Mesto nad Váhom – řeka Váh k městu Žilina při zajištění odsunu československých, nyní tedy slovenských

⁹ KOKOŠKA, Stanislav. Unternehmen Südost : Okupace českých zemí v březnu 1939. In Historie a vojenství,

1997, roč. 46, č. 6, s. 142-145. ISSN 0018-2583.

¹⁰ JOHN, Miloslav – KLIMENT, K. Charles – NAKLÁDAL, Břetislav. Březen 1939. Praha : Ares; Naše vojsko, 2004, s. 221. ISBN 80-86158-38-1.

¹¹ HUBENÁK, Ladislav. Politika nemeckej ochrannej zóny na Slovensku roku 1939. In Sborník archivních prací,

1967, roč. 17, č. 2, dok. č. 28, s. 354. ISSN 0036-5246.

¹² JOHN, ref. 10, s. 221.

vojáků na území vzniklého slovenského státu, t. j. za řeku Váh. Slovenský ministr národní obrany pplk. gšt. Ferdinand Čatloš byl proto nucen 15. března vydat slovenským jednotkám rozkaz, že všechny transporty západně od údolí řeky Váh, od města Žilina po město Trenčín a západně Malých a Bílých Karpat jsou zakázány.13

Československá armáda jako armáda společného státu se na Slovensku rozpadla a vznikajícímu slovenskému vojsku dosud chyběla takříkajíc „vojenská tvář“, aby mohlo plnit očekávanou státobezpečnostní funkci při zajištění ochrany hranic oficiálně vyhlášeného Slovenského štátu. Traduje se, že i Čatloš začal budovat vlastní Ministerstvo národnej obrany za pomoci dvou důstojníků a jednoho aspiranta písaře.14 Rozhodnutí, aby ve všech útvarech (včetně posádek) a službách dosavadní armády společného státu převzali velení služebně nejstarší důstojníci zbraní (u útvarů služeb důstojníci služeb) slovenské národnosti, narazilo na realitu nedostatku slovenských důstojníků, nemluvě o jejich odbornosti a zkušenostech z velení útvarům.15 Následovala úpěnlivá a opakovaná výzva k urychlenému nástupu záložních důstojníků, zejména z řad učitelů.16 Nezbývalo než tam, kde Slovák nebyl, ponechat ve velitelské funkci dosavadní velitele, především české národnosti.17 Další rozhodnutí požadovalo okamžité odzbrojení vojáků české národnosti. „Posádky blízko demarkačnej čiary nemecko – slovenskej, t.j. podlž Váhu odošlú bezbranné mužstvo z Moravy a Čiech najbližšou (najkratšou) cestou na nemeckú stranu behom 17. marca bezpodmienečne.“ Ostatní posádky měly zajistit vlakové transporty tak, aby 22. března nebylo již na Slovensku žádné mužstvo z Čech a Moravy, přičemž s tímto mužstvem měli odejít i gážisté, kteří se mohli stěhovat, t. j. svobodní, bez nábytku a pod.18 Slovenské vojenské styčné orgány vyjednávaly s nejbližším německým velitelstvím přechod „demarkační čáry“, aby odevzdání mužstva Němcům „bolo rýchle, hladké a správne“.19

Podél řeky Váh byly rozmístěny útvary V. sboru, jehož velení se ujal mjr. gšt. Štefan Jurech. Ten se vyrovnával s faktem, že Němci žádné „demarkační čáry“ neuznávali a okupovali i posádky mimo budoucí tzv. ochranné pásmo. Obdržel proto upřesnění, „mužstvo českej národnosti odovzdajte okamžite do najbližších posádok, kde sú nemecká veliteľstvá (ako Žilina, Nové Mesto n/Váhom a pod.). Tam kde má mužstvo dlhú cestu do týchto posádok, postarajte sa o dopravné prostriedky pre jeho zavazadlá. V mieste, kde sa mužstvo odovzdá nemeckým veliteľstvám, P.V. (posádkové veliteľstvá – pozn. O. P.) sa postarajú, aby nemecké veliteľstvá odsunuly toto mužstvo ďalej pomocou dopravných prostriedkov.“20 Posádky

¹³ Sme v pohotovosti! In Slovák, 1939, roč. 21, č. 63, s. 3. ISSN 1336-4464.

¹⁴ MLÁDEK, Belo – KORČEK, František. Slovenská armáda. In Slovenské vojsko, 1940, roč. 1, č. 6, s. 91.

¹⁵ BYSTRICKÝ, Jozef. Aká bola slovenská armáda pred a počas ťaženia proti Poľsku? In OLEJKO, Andrzej – KORZENIOWSKI, P. (eds.). Podkarpacki wrzesień. Polityczne i wojskowe aspekty wojny obronnej Polskie 1939 r. na Podkarpaciu. Rzeszów : Zakład Historii Wojskowości – Institut Historii Uniwersytetu Rzeszowskiego, 2010,

s. 40. ISBN 978-83-931207-0-3.

¹⁶ „Na rozkaz MNO slovenského štátu budú útvary vojska doplnené záložnými dôstojníkmi tak, aby vrátane stot- nín boly všetky veliteľstvá obsadené dôstojníkmi-Slovákmi. Z týchto dôstojníkov bude doplnený sbor slovenských dôstojníkov, prípadne podľa potreby prevedený výber pre ich aktivovanie. Preto sa vyzývajú dôstojníci v zálohe, Slováci, aby sa za cieľom prihlásili k dobrovolnému cvičeniu v zbrani. Žiadosti zašlite hneď na najbližšie posád- kové veliteľstvo. Dôstojníkov na cvičenie povolá MNO slovenského štátu. Prihlásiť sa možu aj dôstojníci v zálohe všetkých kategorií služieb.“ Záložníci Slováci do aktívnej služby! In Slovák, 1939, roč. 21, č. 66, s. 1. ISSN 1336- 4464; Vojsko pod slovenským velením. In Slovák, 1939, roč. 21, č. 67, s. 3. ISSN 1336-4464.

¹⁷ Vojenský historický archív (dále VHA) Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 1, č.j. 200.024.

¹⁸ Není od věci připomenout, že někteří slovenští velitelé z tohoto důvodu jako termín zahájení výstavby slovenské armády uvádějí následující den po 23. březnu 1939. KRENČEJ, Ján. Naši vojaci, vodiči motorových vozidiel počas pokoja a vo vojne. In Slovák, 1939, roč. 21, č. 233, s. 4. ISSN 1336-4464.

¹⁹ Propouštělo se i mužstvo rusínské národnosti na Karpatskou Ukrajinu. Toto odzbrojené mužstvo přebírala nejbližší posádková velitelství a s maďarskými veliteli se vyjednávaly formality přesunu, překročení demarkační čáry, ubytování, odsunu do cílové stanice apod. VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 1, č. j. 200.081.

²⁰ VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 1, č.j. 200.596.

blízko „demarkační čáry“ (jmenovitě Bratislava, Malacky, Plavecké Podhradie, Modra, Senica, Pezinok, Turecký vrch, Trnava, Leopoldov, Nitra, Sereď) měly odeslat odzbrojené mužstvo české národnosti nejkratší cestou do Bratislavy.21

Místo oslabeného vznikajícího slovenského vojska tak nastoupila ke všemu odhodlaná a všudypřítomná Hlinkova garda, která jako organizovaná fungující polovojenská (dobově militantní) organizace převzala asistenční bezpečnostní službu, a to i na okupovaném západoslovenském území. Nově jmenovaný hlavní velitel Hlinkovy gardy Alexander Mach vydal 15. března rozkaz, ve kterém nařídil pohotovost gardistů na celém území Slovenska. Vojáci záložníci z Hlinkovy gardy se měli dát k dispozici slovenskému vojsku.22 Jeho nejbližší spolupracovník náčelník politického štábu Hlinkovy gardy Karol Murgaš týž den rozkázal místním, okresním a oblastním velitelstvím Hlinkovy gardy na území, kterým procházejí německé oddíly, aby se velitel Hlinkovy gardy po příchodu Němců do obce hlásil ihned u velícího německého důstojníka a vyžádal si od něho pokyny pro další postup. Zakázal jakýkoliv odpor.

„Gardisti nech upozorňujú obyvateľstvo, že nejde o útočné úmysly, ale o vec prechodného rázu.“23 Murgaš následující den přispěchal do Malacek, aby zde projednal otázky strážní služby, kterou měla Hlinkova garda vykonávat na železnici a v území, kudy prochází nebo se zdržuje německé vojsko. Oberstleutnant Rudolf Richter ze štábu velícího německého Generalmajor Erwina Engelbrechta měl při této příležitosti prohlásit, že Hlinkova garda se svou disciplínou natolik osvědčila, že strážení železničních stanic, železničních tratí a železničních objektů zcela ponechává v jejích rukou. „Obyvateľstvo, ktoré vidí, že o vnútorný poriadok sa i v mestách, kde je nemecká armáda nateraz posádková, stará HG, je úplne spokojné a kľudné.“24

Do prezentované idyly to však mělo hodně daleko. Němci se v okupované západní části nově vyhlášeného Slovenského štátu chovali jako na dobytém území s právem rabovat. Blokovali vojenské jednotky zanikající armády společného československého státu a vznikajícího slovenského vojska v jejich posádkách, odzbrojovali je a ultimativně navzdory protestům slovenských vojenských činitelů odtud odváželi vojenskou výzbroj, výstroj, zařízení a materiál.25 Situace zaskočila všechny včetně Hlinkovy gardy, nevyjímaje ani vysoké ľudácké představitele. Mach jako šéf Úřadu propagandy a hlavní velitel Hlinkovy gardy nesměle připustil, že „na západnom Slovensku a do niektorých vojensky dôležitých bodov Považia prišli oddiely nemecké. Menovite prišli do Modry, Pezinka, Račišdorfa, do Malaciek a ešte do dvoch-troch dedín. Zo začiatku zprávy o príchode týchto oddielov vyvolali pochopiteľný rozruch a obavy.“ Přiznal, že

„niektoré udalosti zdali sa byť síce i dnes dosť hrozivými a tak sa zdalo, ako by stáli v protive s tým faktom, že máme samostatný a neodvislý Slovenský štát.“26 Vzápětí však slovenskou veřejnost ujišťoval, že „U mnohých z nás sú určité obavy, ale nedajme sa pomýliť. Keď kde- tu po našich dedinách a mestečkách prídu nemeckí vojaci, spomeňme, že v poprevratových časoch boli u nás spojeneckí vojaci a nikto v tom nevidel dôkaz nejakého začínajúceho otroctva. Netreba sa nám obávať vojaka, ktorý je naším spojencom a priateľom.“27 Bezostyšně lhal, když

²¹ JAŠEK, Peter. Odsun českých vojakov zo Slovenska po vzniku Slovenského štátu. In BYSTRICKÝ, Valerián – MICHELA, Miroslav – SCHVARC, Michal et al. Rozbitie alebo rozpad? : Historické reflexie zániku Česko-Slo- venska. Bratislava : Veda, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2010, s. 509. ISBN 978-80-224-1150-9.

²² HG na stráži proti Maďarom a rozvratníkom. In Slovák, 1939, roč. 21, č. 63, s. 2. ISSN 1336-4464.

²³ Rozkaz Hlinkovej garde. In Slovák, 1939, roč. 21, č. 63, s. 2. ISSN 1336-4464.

²⁴ Priateľský pomer medzi slovenským obyvateľstvom a nemeckou armádou. In Slovák, 1939, roč. 21, č. 64, s. 2. ISSN 1336-4464.

²⁵ HUBENÁK, ref. 6, s. 347-348; konkrétně k rozsahu rabování vojenské výzbroje, výstroje a dalšího vojenského materiálu srov. MIČIANIK, Pavel. Obsadenie západného Slovenska Wehrmachtom v marci 1939 a vyrabovanie slovenských vojenských skladov. In HRUBOŇ, Anton – JANKECH, Juraj – RISTVEYOVÁ, Katarína – GABČO, Martin (eds.). Slovensko v rokoch neslobody 1938 – 1989 IV : Slovensko, jeho susedia a Európa. Banská Bystrica : Filozofická fakulta Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, 2016, s. 230-242. ISBN 978-80-557-1180-5.

²⁶ HUBENÁK, ref. 11, s. 321.

²⁷ Do boja za náš vznešený ideál. In Slovák, 1939, roč. 21, č. 67, s. 4. ISSN 1336-4464.

prohlašoval: „Nemeckí vojaci, ktorí odzbrojili vojakov českých, oddelili českých vojakov od slovenských, slovenských vojakov sa nedotkli, zbrane im ponechali a tak slovenskí vojaci na tých pár málo miestach, kde kvôli určitým opatreniam prišli Nemci, môžu slobodne vykonávať rozkazy slovenskej vlády a slovenských veliteľov.“28 Oficiální vyhlášení k uklidnění slovenské veřejnosti tak vyznívala zcela falešně: „O pohyboch nemeckého vojska nezodpovedné elementy a panikári rozširujú rozličné zprávy. S kompetentného miesta sme splnomocneni vyhlásiť, že tieto zprávy sú vymyšlené a ich nepravdivosť bola potvrzená nielen na našich zodpovedných miestach, ale aj nemeckými vojenskými kruhmi. Nejde o nijaké ďalšie pohyby nemeckého vojska a pokiaľ sú, sú to len prípravy na odchod.“29 Sborový velitel Hlinkovy mládeže Ján Dafčík si udělal vlastní názor: „Dostali sme zprávu, že maďarské a poľské vojsko chce vtrhnúť 15. III. na Slovensko. Požiadali sme Nemecko o okamžitú pomoc a podporu. Nemecko poslalo na Slov. [ensko] jeden sbor. Dnes nebezpečie je už zažehnané a nemecké vojsko bude odchádzať. Menšie posádky budú tu ale dlhšiu dobu, snáď i rok.“30

Slovenští vojáci by však mohli vyprávět, jak takové přípravy na „odchod“ vypadají, pokud čelili pod hrozbou zbraní nevybíravým německým požadavkům. Prvním cílem byl zejména vojenský Výcvikový tábor č. 1 u Malacek s tábory (tábořišti) Plavecké Podhradie, dvor Obora, Dúbrava, Rárbok, Nový dvor, Turecký vrch.31 V Malackách sídlil za časů společné československé armády

III. prapor Pěšího pluku č. 23 „Amerických Slovákov“, velitelství Jezdeckého (dragounského) pluku č. 3 „Svatopluka knížete Velkomoravského“ s pomocnou eskadronou a remontní eskadronou, jehož I. korouhev se nalézala v obci Velké Leváre, II. korouhev v obci Plavecké Podhradie, kulometná eskadrona v obci Malé Leváre, náhradní eskadrona v tábořišti Nový dvor (měla být přemístěna do Malacek – pozn. O. P.), dále v Malackách sídlila remontní eskadrona náhradní korouhve Jezdeckého (dragounského) pluku č. 11 „Krále Carola II. Rumunského“. V samotném tábořišti Nový dvor se nalézala letecká správa Výcvikového tábora č. 1, byla zde letecká střelnice, Letecká radioelektrická stanice č. 5 a Letecká povětrnostní stanice č. 7. V Plaveckém Podhradí byl dále umístěn I. oddíl Dělostřeleckého (lehkého hipomobilního) pluku č. 9 „T. G. Masaryka“, na úbočí Malých Karpat v Pezinku se nalézal náhradní prapor Pěšího pluku č. 39 „Výzvědného generála Grazianiho“, severněji v Modre I. prapor Pěšího pluku č. 33 „Doss´ Alto“, v Hlbokém zase dělostřelecká střelnice a na severním pomezí výcvikového prostoru v Senici sídlilo velitelství Pěšího pluku č. 33 „Doss´ Alto“ s II. a III. praporem.32 V Malackách se však zatím usadil německý Generalmajor Erwin Engelbrecht (Grenzschutz- Abschnitt-Kommando 30), který své vlastní velitelské pravomoci podřídil i slovenské úřady a slovenské posádky, nevyjímaje oblastní velitelství Hlinkovy gardy. Do Pezinku proto přijel

19. března za gen. Wilhelmem Listem, který velel Heeresgruppe 5, Murgaš, aby zde vyjednal poměr Hlinkovy gardy k německému vojsku.33 A jak to vlastně dopadlo? „Vzhľadom na to, že v oblasti Malacky poriadkovú a bezpečnostnú službu zaobstaráva HG pod veliteľstvom oblastného veliteľa dr. Karola Danihela tak, ako si to vyžaduje jeho dohoda a stály styk s nemeckým vojenským veliteľstvom, oblasť túto vynímame úplne zpod povinnosti plniť rozkazy hlavného veliteľstva, vysielané rozhlasom, keďže tieto rozkazy týkajú sa všeobecnosti celého

²⁸ Nemeckí vojaci v Modre, Pezinku, Malackách. In Národné noviny, 1939, roč. 70, č. 64, s. 1. ISSN 1337-1479.

²⁹ Falošné zprávy panikárov. In Slovák, 1939, roč. 21, č. 64, s. 1. ISSN 1336-4464.

³⁰ Vojenský ústřední archiv – Vojenský historický archiv (dále VÚA – VHA) Praha, f. Sbírka dokumentů armády Slovenské republiky 1939 – 1945, šk. 59, Peší pluk 41, inv. č. 33/9, č.j. 139/39/zprav.1939, Zprav. hlásenie p. pl. 41,

22. marec 1939.

³¹ K tomuto výcvikovému táboru srov. ŠLOSAR, Vladimír – DUBÁNEK, Martin – MINAŘÍK, Pavel – URMIN- SKÝ, Ivan. Vojenské výcvikové prostory československé armády. In BALÁŽ, Július – DUBÁNEK, Martin (eds.). Ročenka 2011 : Vojenský historický archiv. Praha : Ministerstvo obrany České republiky, 2012, s. 37 a 92. ISBN 978-80-7278-578-0.

³² SANDER, Rudolf. Abecední přehled dislokace československé mírové armády v letech 1918 – 1939. In Sborník

archivních prací, 2000, roč. 50, č. 1, s. 257, 261, 268, 276-277, 291, 309. ISSN 0036-5246.

³³ Gardista, 1939, roč. 1, č. 10, s. 12. ISSN 1337-7558.

Slovenska. Všetky miestne veliteľstvá na území oblasti Malacky plnia výlučne to, čo im nariaďuje oblastný veliteľ dr. Karol Danihel na základe pokynov a úprav, daných mu nemeckým veliacim generálom.“34 Murgaš se do Malacek musel vydat ještě jednou, 21. března, údajně na pozvání Generalmajor Engelbrechta, aby se přesvědčil, že doprava, která byla dočasně zastavená, je znovu otevřená, „takže každý panikársky chýr je bezpodstatný. Pravda, auta sa stále pozerajú, aby nijaké nekalé živly nemohly páchať podvody, poprípade pašovať nejaké veci.“35

Když se však do Plaveckého Podhradí 18. března na rozkaz Čatloše dostavil por. del. Boris Horváth jako slovenský důstojník, aby převzal velení nad tamním vojenským táborem od českého důstojníka pplk. děl. Leopolda Vacha, ten mu předložil Engelbrechtův rozkaz, kterým ho i nadále ustanovil velitelem vojenského tábora a dělostřelecké střelnice, přičemž měl odzbrojit všechny vojenské osoby bez rozdílu národnosti a nepřijímat žádné rozkazy od slovenských velitelství (výslovně ministerstva národní obrany, dále 9. divize, ani Hlinkovy gardy).36 Velitel posádky Plavecké Podhradie pplk. Vach se ale již o den dříve dožadoval na slovenském Krajinskom vojenskom veliteľstve v Bratislave rozhodnutí k velitelské pravomoci, neboť Generalmajor Engelbrecht určil, že útvary posádky Plavecké Podhradie se přičlení k posádce Malacky a rozkazy pro ně bude vydávat pouze německé velitelství. Vach si stěžoval, že dostává rozkazy jak od německého velitelství, tak od slovenského velitelství 9. divize a VII. sboru, které si vzájemně odporují.37 Překvapený Čatloš neprodleně požádal Ministerstvo zahraničných vecí předestřít kompetentním německým úřadům, aby německé velitelství povolilo evakuaci slovenského vojska a všeho vojenského materiálu (koně, zbraně, střelivo, výzbroj, výstroj, nářadí apod.) z míst, která jsou nyní obsazena německými oddíly (Malacky, Plavecké Podhradie, Turecký vrch, Hlboké, Pezinok, Modra, Nový dvor, Senica).38 Důstojníci v Malackách a v Pezinku (zejména velitel posádky mjr. pech. Ladislav Bodický, převelený sem

³⁴ Do pozornosti HG v oblasti Malaciek. In Slovák, 1939, roč. 21, č. 66, s. 5. ISSN 1336-4464.

³⁵ Na západnom Slovensku normálna doprava. In Slovák, 1939, roč. 21, č. 68, s. 1. ISSN 1336-4464.

³⁶ HUBENÁK, ref. 11, dok. č. 16, s. 347.

³⁷ VHA Bratislava, f. Krajinské vojenské veliteľstvo Bratislava január – jún 1939, šk. 6, sg. 6-49-1, č.j. 22.173/ Dôv./1.odd.1939; Vach předal velení Horváthovi 25. března 1939. VÚA – VHA Praha, f. Ministerstvo národní obrany – Hlavní štáb 1919 – 1939, organisační oddělení, k. 365, inv. č. 8090, sg. 39 1/8; Horváth: „Dňa 17. marca bol som ustanovený osobným rozkazom p. ministra nár.[odnej] obrany veliteľom výcvikového tábora v Plaveckom Podhradí a del.[ostreleckej] strel.[nice] v Hlbokom.“ Horváth zde měl s jedním rotmistrem jako hospodářským orgánem převzít materiál od českých gážistů. „Nakoľko behom desiatich dní prišlo do Plav.[eckého] Podhradia nemecké vojsko a zabralo všetok materiál tedy i motorové vozidlá a ja na rozkaz MNO som však musel ostať tam prítomný za účelom predania zase oboch jednotiek nemeckému vojsku, k mojim cestám mezi Plav.[eckým] Podhra- dím a Hlbokým sa pridružilo ešte jezdenie k nem.[eckému] gen. Engelbrechtovi do Malaciek.“ VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 18, č.j. 203.037.

³⁸ VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 2, č.j. 803/I.dôv.1939 (uloženo pod č.j. 200.596).

³⁹ „Vzhľadom k neudržateľnému vzájomnému pomeru nemeckého Ortskom[m]anda a posádkového veliteľstva v Malackách, navrhujem zrušenie našich útvarov i posádkového veliteľstva v Malackách. V opačnom prípade prosím, aby som bol pozbavený velenia posádky v Malackách,“ oznamoval Bodický do Bratislavy a ostře se vůči německému postupu ohradil: „Ako dôstojník slovenského oslobodeného štátu nemôžem byť podriadeným dôstojní- kom nemeckého veliteľa gen. Engelbrechta. Jeho slúžobný spôsob jednania vydržal som 4 dni len preto, že som bral ohľad na moju trojčlennú rodinu“. Za neplnění německých příkazů byl ze strany Hlinkovy gardy kárán, „veliteľ HG. Dr. Danihel mi vytýkal, že som jednal netakticky voči našim ochráncom“. VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 1, č.j. 200.323.

⁴⁰ „Hlásim neprístojnosti, ktoré sa staly dňa 15. marca pri príchode nemeckého vojska „SS-Verfügungstruppe“. 1) Dňa

15. marca asi o 10 hod. prišli na autách tieto ozbrojené jednotky sprevádzané miestnými nemeckými F.S. (Freiwillige Schutzdienst – pozn. O. P.) členmi, ktorých viedol p. Ludevít Wittgruker mld. A prvý čin ich bol, že strhli našu slovenskú zástavu a vytiahli na stožár zástavu F. S. s hákovým krížom. 2) Gážistom, po odzbrojení, nariadili okamžité opustenie ka- sáreň s podmienkou neopustenia Pezinka. Mužstvo po odzbrojení, pod bodákmi odviedli do zámku v Pezinku vzdáleného asi ½ km od kasáreň, kde toto internovali. Takto pod bodákmi ich vodia k výdaju stravy do kasáreň, čo budí oprávnené rozhorčenie miestného slovenského obyvateľstva. 3) Dňa 16. marca, po mojom uzdravení, žiadal som veliteľa „Standar- tenführer u. Komandeur“, aby vyvesil našu zástavu – toto mi slúbil urobiť -, a aby zrušil internovanie vojakov, vydal mi zbrane a kasárne – toto urobiť povedal, že nie je v jeho kompetencii. Veliteľ posádky: mjr. Lad. Bodický.“ Je zde parafa, že viděl Čatloš. VHA Bratislava, f. Zbierka „53“, fasc. 53/39-111, Pos. veliteľstvo Pezinok, 16. marca 1939.

od Pešieho pluku 39)39 čelili obrovskému tlaku, slovenští vojáci zažili internaci.40 Němci odváželi všechny mobilizační zásoby výzbroje a výstroje, i koně.41 V muničním skladišti v Plaveckom Podhradí se zmocnili veškeré pěchotní a dělostřelecké munice, letecký detachement v Novém dvoru nedopadl jinak. V Pezinku vyprázdnili augmentační sklad Pešieho pluku 39. Velitel Pešieho pluku 33 v Senici kpt. pech. Elemír Beskid dostával ultimáta jedno po druhém od německého Hauptmann Wieschemanna z Panzer-Abwehr-Abteilung 50, který se svou jednotkou okupoval Senici, až německé vojsko násilím vniklo do kasáren.42 V Myjave zase

„úřadoval“ velitel Panzer-Abwehr-Abteilung 50 Major Thümmel ve funkci posádkového velitele Ortskommando 50, který rozhlašoval, že pokud bude Slovensko dané pod německý protektorát na způsob českých zemí, dostane všechen materiál zpět.43 Do Nového dvora byli vysláni od Leteckého pluku č. 3 „Generála letce M. R. Štefánika“ z Piešťan por. let. Ľudovít Kukorelli, šrtm. Bohumil Havlíček a rtm. Ján Chupek. Kukorelli podal výstižné hlášení o situaci: … „vypadá to tam, ako v koncentračnom tábore. Vojaci nesmú opustiť ubikácie. Nemecké vojsko je hrubé a s našimi dôstojníkmi jedná, ako s válečnými zajatcami.“44 Čatloš k tomu poznamenal: (V)ýkonný generál Engelbrecht nerozoznával slovenské územie od protektorátnej Moravy a plienil v tzv. ochrannom pásme jednako. Naši velitelia v Malackách, Senici a iných vojenských posádkach tohto územia nechovali sa tak, ako proti maďarskému vojsku na východe. Boli dezorientovaní nemeckým spojenectvom a povoľní. Dostali však odvahu, keď som nástojil na sebavedomom odpore. Major Bodický v Malackách sa dostal preto do povážlivého konfliktu s Engelbrechtom, ktorý mal osobné dozvuky ešte aj v septembrovom poľskom ťažení, keď ho Engelbrecht dával poľnému súdu. Bodickému i iným som kategoricky nariadil, aby v prípade nerešpektovania slovenských záujmov bez rozmýšľania strieľali do nemeckých plieniteľov (sic!).45 Stotníkovi (ve sledovaném období v hodnosti poručíka – pozn. O. P.) Horvátovi (správně Horváthovi – pozn. O. P.) na strelnici v Hlbokom som osobne prísne rozkázal, aby nevydával Nemcom delostrelecký materiál, ktorý jednoducho brali ako vojennú korisť, odvolávajúc sa na majetok skladov do Nemšovej. Pred nemeckou presilou a brutalitou však naši velitelia boli bezmocní, avšak ich rozhodný odpor predsa zachránil, čo sa zachrániť dalo.“46 Murgašovi však jakákoliv alarmující fakta nebránila přetavit geopolitické zájmy nacionálně-socialistického Německa spojené s rabováním na malá nedorozumění dobromyslných německých nižších důstojníků. „Začala sa systematická šepkaná protinemecká propaganda medzi slovenským ľudom. Umele sa

⁴¹ Němci se nenamáhali vystavovat nějaké doklady, zámky násilím vytrhali, dveře vylámali, materiál odváželi většinou v noci. VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 13, č.j. 202.068.

⁴² Archív Múzea SNP, f. XII, pr. č. 277/60, Kollárik Vojtech, Po ceste za svetlom : životopis, s. 27.

⁴³ HUBENÁK, ref. 11, dok. č. 20, s. 351.

⁴⁴ VHA Bratislava, f. Zbierka „53“, fasc. 53/39-24, Krajinské vojenské veliteľstvo, č.j. 51.622.

⁴⁵ Čatloš fabuluje, sám se omezil na demarše o případech německého plenění postupované slovenskému minis- terstvu zahraničních věcí k diplomatickým zákrokům v Berlíně. Vlastní důstojníci mu zasílali alarmující hlášení a sami byli pod hrozbou násilí z německé strany. „Prípad mjr. Bodického pokladá (Engelbrecht – pozn. O. P.) za definitívne vyriešený a žiadá, aby menovaný ostal na svojom veliteľskom mieste,“ dozvídáme se z nedatovaného a neparafovaného záznamu pro Čatloše „Slovutný pán minister“. VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 4 (uloženo u č.j. 200.920).

⁴⁶ ČATLOŠ, Ferdinand. Marec 1939. In BYSTRICKÝ, Valerián – LETZ, Róbert – PODOLEC, Ondrej (eds.). Vznik Slovenského štátu : 14. marec 1939 : Spomienky aktérov historických udalostí 1. diel. Bratislava : AEPress, s.r.o., 2007, s. 53. ISBN 978-80-88880-79-0. Na rozdíl od tvrzení Čatloše velitel 16. divize mjr. del. Jozef Turanec poznamenal: „Ako sa len pán Čatloš rozčuľoval, keď npor. Horváth na strelnici ukryl moderné delá zo Škodovky a chcel ich previesť do Bratislavy. Priam reval, že Horvátha zavrie, nariadil delá generálovi Engelbrechtovi vydať, hovoriac: Nemcom musíme byť povďačnými, oni nás oslobodili a oni nás aj vyzbroja modernejšími zbraňami.“ BYSTRICKÝ, Jozef (ed.). Pamäti generála Jozefa Turanca : pramene obrany. Banská Bystrica : Múzeum Sloven- ského národného povstania, 2012, s. 155. ISBN 978-80-89514-19-9. „Ohľadom materiálu, ktorý našiel na strelnici v Hlbokej, prehlásil (Engelbrecht – pozn. O. P.), že je to materiál neprihlásený, teda že prepadá.“ Nedatovaný a neparafovaný záznam pro Čatloše „Slovutný pán minister.“ VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939

– 1940, šk. 4 (uloženo u č.j. 200.920).

nafukovaly malé nedorozumenia, alebo dobromyseľné omyly, ktorých sa dopustili nižší dôstojníci nemeckej armády, ktorá je v časti karpatskej oblasti nášho Slovenska.47 Veřejné mínění chytře usměrňovali i nejvyšší státní představitelé. Tiso v rozhlasovém projevu 30. března demagogicky prohlásil, že „miesto prelievania slovenskej krvi dejú sa po niektorých krajoch Slovenska prechmaty cudzích financov a vojakov, nevysvetľujeme to len tým, že radšej zaplatíme taxu svojho oslobodenia v tejto forme, ako by sme ju mali platiť v podobe krvi, ale aj tým, že pražská vláda hneď po 6. októbri veľkú čiastku vojenného materiálu predala nemeckej vláde, ktorá teda mocou svojho kúpneho práva odváža predmety vojenského výzbroja a nás takto automaticky oslobodzuje od alikvotnej účasti na štátnom dlhu, ktorý vznikol práve hromadením vojenného materiálu.“48 Pozadu nezůstal ani Tuka, který v rozhlasovém projevu následující den doplnil, že „vláda niekdajšej ČSR predala vojenný materiál Nemcom, a kedže veľkú časť vojenného materiálu uskladnili na Slovensku, nemecké vojsko si to odváža domov“.49

V Novom Meste nad Váhom sídlil za časů společné československé armády náhradní prapor Pěšího pluku č. 33 „Doss´ Alto“, dále ženisté z náhradního praporu Ženijního pluku č. 4, z náhradního praporu Ženijního pluku č. 6 a ze Ženijního skladu č. 2, dále Telegrafní prapor č. 3 a vojenský Telegrafní sklad č. 1.50 Město okupoval pluk motorizovaného jezdectva (1 200 až 2 000 mužů), jemuž velel Oberstleutnant Walther Brehmer (Kavallerie-Schützen- Regiment 10). Německé vojsko bylo 16. března slavnostně přivítáno za zvuku národních hymen, uvítací řeč přednesl okresní náčelník, účastnila se Hlinkova garda a čestná setnina místní posádky. Jaké však bylo překvapení, když mužstvo, i slovenské národnosti, bylo odzbrojeno, vycházky zakázány, hlídkovou činnost ve městě a na přístupech k městu prováděly německé stráže. Do okresu zamířily i orgány německé pohraniční stráže, německé finanční stráže, nechyběly ani tajná státní policie (Gestapo), či oddíly SS (ve městě samotném se zdržoval SS-Scharführer Hans Koller). Velitelé slovenských útvarů nedokázali zabránit odvozu zbraní ani spojovacího a ženijního materiálu, včetně trhavin.51 „Nemecké vojsko, ktoré prišlo do Nového Mesta sa chovalo ako víťaz k porazenému, takže pomer medzi nemeckým a slov.[enským] vojskom nebol práve najlepší. Tento sa ešte zhoršil, keď nemecké vojsko bez toho, že by sa niekoho pýtalo, odvážalo materiál do Nemecka“, popisuje situaci kronika Telegrafného práporu 3.52

Nejdůležitější posádkové město na středním Pováží bezpochyby představoval Trenčín. Zde sídlilo velitelství V. sboru (velitel mjr. gšt. Štefan Jurech) se sborovým stavebním ředitelstvím, dále velitelství 15. divize (velitel škpt. pech. Jozef Martin Kristin, který vykonával i funkci velitele posádky), Pěší pluk č. 17, náhradní oddíl Dělostřeleckého (protiletadlového) pluku č. 153, Automobilní prapor č. 3, Sborová zbrojnice č. 5,

⁴⁷ Predseda vlády dr. Jozef Tiso : Chceme žiť zo svojho a podľa svojho. In Slovák, 1939, roč. 21, č. 77, s. 3. ISSN 1336-4464.

⁴⁸ Falošné zprávy panikárov. In Slovák, 1939, roč. 21, č. 64, s. 1. ISSN 1336-4464.

⁴⁹ Predseda vlády dr. Jozef Tiso : Chceme žiť zo svojho a podľa svojho. In Slovák, 1939, roč. 21, č. 77, s. 3. ISSN 1336-4464.

⁵⁰ SANDER, ref. 32, s. 267.

⁵¹ HUBENÁK, ref. 11, dok. č. 7, s. 340, dok. č. 16, s. 345-346, dok. č. 18, s. 348-349 a dok. č. 35, s. 359. Por. tel. Pavel Beťko, který přebíral velení Telegrafního skladu č. 1, hlásil fonogramem do Bratislavy: „Nemci odvážajú pušky a municiu do Uherského Hradišťa. Prebierajú na vel.[iteľstve] praporu 3 (Telegrafný prápor 3 – pozn. O. P.) skladištia a radio-prístroje. Doposial vel.[iteľ] telegr.[afného] skladu (Telegrafný sklad 1 – pozn. O. P.) zabezpečil spoj.[ovací] mat.[eriál] tým, že uzavrel všetký skladištia, na skladištia prilepil papiere, na kterých je napísané:

‚Skladištia stoja pod svrchovanosťou Slovenského štátu.‘ Pod tým je nadpis nemecký v tom istom znení. V ľavom rohu dole je odznak Slovenska. Prosím o zdelenie rozkazov v prípade, že by sa Nemci domáhali spoj.[ovacieho] materiálu, aby som mohol zariadiť dalšie potrebné.“ VHA Bratislava, f. Zbierka „53“, fasc. 53/39-111, Fonogram.

⁵² VHA Bratislava, f. Zbierka „55“. fasc. 55-59-2, Kronika Telegrafného práporu 3 od 14./3. do 31./12.1939; LAC- KO, Martin (ed.). Zrod Slovenského štátu v kronikách slovenskej armády. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2010,

s. 109. ISBN 978-80-89335-19-0.

Automobilní zbrojovka č. 2, odbočka Proviantního skladu č. 10, velitelství Evidence koňstva č. 13, velitelství Evidence motorových vozidel č. 5.53 Sborový proviantní sklad č. 9 byl umístěn v nedaleké Nemšové, která měla samostatné posádkové velitelství. Zde se nalézala i vozatajská eskadrona č. 9 (velitel mjr. jezd. Jan Švarc, správce augmentačního skladu prap. jezd. Alois Ferda).54 V Trenčíně se objevilo v první vlně 500 až 800 německých vojáků.55 Šlo o dvě roty vojáků a vícero vojenských a pancéřových vozů Aufklärungs- Regiment 9 (velitel Oberstleutnant Bruno Ritter von Hauenschild), kteří přišli pod velením Oberstleutnant Josefa Vichytila z prostoru Drietoma – Kostolná, další přicestovali vlakem. Posléze byla ve městě zaznamenána i přítomnost vojáků z Artillerie-Regiment 102 (velitel Oberst Werner Kampfhenkel). Přivítání německých vojáků se uskutečnilo 17. března, kdy se sešla skupina místních Němců, zástupy místních obyvatel a asi stovka slovenských vojáků. Mezi jinými řečníky pozdravil německé vojáky také posádkový velitel škpt. Kristin.56 Severněji od města Trenčín pravý břeh Váhu v prostoru Pruské (1 200 vojáků) – Borčice – Liborča (dnes součást Nemšová) – Nemšová a mosty přes řeku Váh obsadily prapory Kavallerie-Schützen-Regiment 11 (velitel Oberst Wilhelm von Appel). Výkonnou moc v Trenčíně převzal pplk. Ritter a okamžitě se zajímal o vojenský materiál. „Na odpor v tejto situácii nebolo pomyšlenie, pričom politická situácia nebola a dosial nenie jasná. Veliteľ sboru nepočítal s tým, že do Trenčína príjdu Nemci a preto nemohlo byť nič spálené, lebo nemeckí dôstojníci došli ihned po obsazeniu Trenčína. O vydanie spisov sa pokusím, ale už teraz môžem ujistit, že to bude bezvýsledné, pretože pobyt nemeckých jednotek tu má charakter okupačný“, hlásil Jurech do Bratislavy.57

Nejdůležitějším centrem na severu okupovaného území se stalo město Žilina, které bylo posádkovým městem. Byl zde umístěn Pěší pluk č. 41 „Dr. Edvarda Beneše“, zatímco

I. prapor tohoto pluku kasernoval v Čadca (velitel npor. pech. Ľudovít Sozanský), dále Dělostřelecký (hrubý hipomobilní) pluk č. 110 a Dělostřelecký (hrubý motorizovaný) pluk č. 126, odloučené oddělení remontní baterie č. 10 (pro výcvik vojenských koní dělostřelectva), odbočka Proviantního skladu č. 10, Vojenská továrna č. 4, Vojenská stavební správa Žilina, ale také 15. (pozorovací) letka Leteckého pluku č. 3 „Generála letce M. R. Štefánika“ a letecká povětrnostní stanice.58 Vstříc německým oddílům na přechod Turzovka–Hamry byl vyslán kpt. pěch. v zál. Jaroslav Rozhold,59 který se stal styčným důstojníkem u německého vojska. První německé oddíly překročily moravsko-slovenskou hranici 15. března v 16 hod. Šlo o Maschinengewehrbataillon 15 (velitel Oberstleutnant Friedrich-August Schack), který zajišťoval úsek od obce Konečná do Žiliny. Velitelství praporu s 2. a 3. rotou obsadilo kasárna Pešieho pluku 41 v Žilině, 1. rota se rozmístila v městě Kysucké Nové Mesto a 4. rota v městě

⁵³ SANDER, ref. 32, s. 302.

⁵⁴ Tamže, s. 265.

⁵⁵ VHA Bratislava, f. Zbierka „53“, fasc. 53/39-25, Krajinské vojenské veliteľstvo, č.j. 51.765.

⁵⁶ LACKO, Martin (ed.). Proti Poľsku : Odraz ťaženia roku 1939 v denníkoch a kronikách slovenskej armády.

Bratislava : Ústav pamäti národa, 2007, s. 94. ISBN 978-80-89335-00-8.

⁵⁷ VHA Bratislava, f. Zbierka „53“, fasc. 53/39-24, Krajinské vojenské veliteľstvo, č.j. 51.633.

⁵⁸ SANDER, ref. 32, s. 316.

⁵⁹ Rozholda nahradil 31. března por. pech. v zál. Halmoš, místní funkcionář Hlinkovy gardy, která hrála v prvních dnech samostatnosti prim. Zpravodajský důstojník Pešieho pluku 41 npor. pech. v zál. Jozef Rusko však později upozornil: „Medzi ľudom badať nespokojnosť s našou vnútornou situáciou. Reptanie proti vláde a jej domnelej nečinnosti je čím ďalej hlasitejšie. Jakési trieštenie síl pozorovať i v HG v tunajšej oblasti, o čom sa presvedčujem častým stykom s jej funkcionármi. Aby sa predišlo možným komplikáciam, nech sú HG, kde sa to ešte nestalo, odobraté zbrane. Nech sa presne vymedzí pojem, právomoc a vôbec funkcia HG a to hlavne čo sa týka pomeru k slov.[enskej] armáde. Jako vojaci nemožeme trpieť, aby posádkový veliteľ jednej z okolitných posádok bol skoro donútený podať pri slávnosti A.[dolfa] H.[itlera] /20. IV./ hlásenie na námestí pánu okresnému veliteľovi HG, ktorý snáď nebol ani vojakom. Toto je znevažovanie slov.[enskej] armády a HG nekoná tým dobrú službu ani sebe, ani slov.[enskej] armáde, ani štátu.“ VÚA – VHA Praha, f. Sbírka dokumentů armády Slovenské republiky 1939 – 1945, šk. 59, Peší pluk 41, inv. č. 33/9, č.j. 180/39 Dôv.zprav.1939.

Čadca. Do Žiliny dorazil 16. března o 19. hod. i velitel 8. Infanterie-Division Generalleutnant Rudolf Koch (- Erpach) se štábem.60 Německým vojákům se dostalo oficiálního přivítání ze strany poslance Vojtecha Tvrdého, za Hlinkovu gardu byl přítomen komisař Emil Kianička a za vojenskou posádku škpt. pech. Karol Hasenberg.61 Generalleutnant Koch se ovšem ihned po příchodu dožadoval odevzdání plánu „ZH“ (Zajištění hranic – pozn. O. P.) a příslušných oleát, čemuž pod hrozbou násilí velitel posádky a velitel Pešieho pluku 41 v jedné osobě škpt. pech. Rudolf Tesárek nedokázal zabránit.62 Ve městě se objevil i motorizovaný prapor SS- Leibstandarte „Adolf Hitler“, v závěsu za ním i německá finanční stráž. Jednotky německé

8. pěší divize a příslušníci SS tak kasernovali v Žilině a jejím širokém okolí. Aktivitou hýřila především místní část Hlinkovy gardy. Ve městě hrála německá vojenská hudba, konalo se slavnostní defilé, nechyběla vojenská slavnost, při níž si oblastní velitelství Hlinkovy gardy s oddílem SS vyměnily vlajky.63 Nakonec se v Žilině objevilo i na 60 příslušníků Luftwaffe.64 Bývalý velitel slovenského letectva pplk. let. Ján Ambruš, který v létě 1939 emigroval, podal čs. exilovým orgánům tento obrázek: „V Žilině na letišti chtěla stráž se zbraní v ruce chránit drahý letecký materiál. Druhého dne ráno postavili Němci na letišti dvacet kulometů, ulomili zámky skladišť a hangárů a materiál odváželi na autech takovým chvatem, že velitel neměl času zaznamenat a kontrolovat množství odváženého materiálu.“65

Němci však obsadili i města Dubnica nad Váhom a Považská Bystrica. Šlo jim zejména o tamní zbrojovky, které měly velký hospodářský a vojenský význam.66 Německá vojenská správa zdůrazňovala, že je třeba začlenit města Žilina, Považská Bystrica, Dubnica nad Váhom a Trenčín a část východně od Váhu až do vzdálenosti šesti kilometrů u Žiliny, Dubnice nad Váhom, Považské Bystrice a Kubre do plánované německé ochranné zóny.67 Při Akciové společnosti, dříve Škodovy závody, závod Dubnica nad Váhom, působil Zbrojně technický úřad č. 10, a při České zbrojovce, a.s. v Brně, závod Považská Bystrica, zase Zbrojně technický úřad č. 4.68 Do závodu v Dubnici nad Váhom a jeho okolí ihned přicestoval Oberst Jakob Ohnacker z německé Zbrojní inspekce pozemního vojska (Feldzeug-Inspektion des Heeres) za doprovodu pplk. tech. zbroj. sl. Ing. Josefa Krause z likvidujícího Ministerstva národní obrany v Praze a škpt. tech. zbroj. sl. RTDr. Ing. Miloše Marka jako zástupce slovenského Ministerstva národní obrany v Bratislavě.69 Podle hlášení Zbrojného technického úradu 4 obsadily německé oddíly SS (velitel SS-Hauptsturmführer Mallé) závod v Považské Bystrici 23. března, ale 12. dubna

⁶⁰ VÚA – VHA Praha, f. Sbírka dokumentů armády Slovenské republiky 1939 – 1945, šk. 59, Peší pluk 41, inv. č. 33/9, Hlásenie, 17.3.1939.

⁶¹ Nemecká armáda v Žiline. In Slovák, 1939, roč. 21, č. 64, s. 3. ISSN 1336-4464.

⁶² Velitel 16. divize mjr. del. Jozef Turanec zaznamenal: „A čo robil Čatloš v tejto istej dobe? Vydával prísne roz- kazy Trenčínu, aby sa všetko nechalo na mieste Nemcom, a aby sa im nerobili ťažkosti. Pamätám sa, ako nariadil štábnemu kapitánovi Tesárkovi, posádkovému veliteľovi v Žiline, aby ihned vydal Nemcom česko-slovenské nástu- pové plány pešieho pluku 41 proti Poľsku. Nemci ho s revolverom v ruke nútili, aby plány vydal. On však odmietal, až ho k vydaniu plánov prinútil pán Čatloš.“ BYSTRICKÝ, ref. 46, s. 155.

⁶³ VÚA – VHA Praha, f. Sbírka dokumentů armády Slovenské republiky 1939 – 1945, šk. 59, Peší pluk 41, inv. č. 33/9, č.j. 141/39 Dôv.zprav.1939, č.j. 146/39 Dôv.zprav.1939.

⁶⁴ VHA Bratislava, f. Zbierka „53“, fasc. 53/39-25, Krajinské vojenské veliteľstvo, č.j. 51.765.

⁶⁵ VALIŠ, Zdeněk. Ján Ambruš o samostatném Slovenském štátu 2. část. In Letecké listy, 1993, roč. 1, č. 6, s. 3; obdobně srov. CHYTKA, V. Stanislav – VALIŠ, Zdeněk. Generálplukovník Ján Ambruš. In Vojenská história, 2003, roč. 7, č. 1, s. 98-99. ISSN 1335-3314.

⁶⁶ HEŠTEROVÁ, Zdenka. Zbrojársky priemysel na strednom Považí v rokoch 1939 – 1941 (od vzniku Slovenského štátu do vojny proti Sovietskemu zväzu). In MIČKO, Peter – HALLON, Ľudovít et al. Lesk a tiene hospodárskeho rozvoja Slovenska v rokoch 1939 – 1941. Krakov : Spolok Slovákov v Poľsku, 2015, s. 183. ISBN 978-83-7490-865-8.

⁶⁷ HEŠTEROVÁ, Zdenka. Zbrojársky priemysel na strednom Považí v rokoch 1938 – 1945. Banská Bystrica : Belianum, 2014, s. 50–52. ISBN 978-80-557-0824-9.

⁶⁸ SANDER, ref. 32, s. 224 a 280.

⁶⁹ VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 90, č.j. 100.203.

⁷⁰ VÚA – VHA Praha, f. Sbírka dokumentů armády Slovenské republiky 1939 – 1945, šk. 62, inv. č. 36/5, Zbrojný technický úrad 4, č.j. 219/dôv.1939.

byli vojáci vystřídáni německým četnictvem v síle 30 mužů pod velením Leutnant Schrotta. Německé vojenské orgány pohlížely na Slovensko jako na území po rozpadlém Česko-

Slovensku, kde německá armáda uplatňuje právo válečné kořisti a slovenská strana není rovnocenný partner.71 Uváděly proto, že slovenská armáda nebude již československé zbraně potřebovat. Slovenské námitky, že slovenská armáda zůstane bez možnosti bránit své hranice, pokud bude odvezen zabavený vojenský materiál po československé armádě ze slovenského území, ignorovaly. Chování Němců jako na dobytém a okupovaném území iritovalo i Čatloše, který si však mohl jen povzdychnout: „Naše protesty v Berlíne sa zdĺhave vybavovali, kde nás zavázali tým, že ich rozkazy ťažko prenikajú k vojenským veliteľom, očividne tým cieľom, aby ´neinformovaným´ generálom poskytli čas na čo najväčší záber.“72 Do Bratislavy dorazila německá suita generálního štábu a finančních kruhů na čele s Generalleutnant Franzem Barckhausenem jako zvláštním zplnomocněncem Hlavního velitelství německé branné moci (Sonderbeautragten des Oberkommandos der Wehrmacht). Jednala ve dnech 4. – 5. dubna 1939 s ministry hospodářství Gejzou Medrickým, financí Mikulášem Pružinským a národní obrany Ferdinandem Čatlošem právě o vojenském materiálu, který byl uskladněný na Slovensku, ale také o Škodových závodech.73 „Cieľom porady je urýchliť a dokončiť mimoriadne opatrenia(sic!), ktoré boly prevedené nemeckým vojskom.“74 Slovenská strana dostala od Němců za úkol ihned sepsat všechny zbraně, munici, přístroje apod. (vyjma potřebné výzbroje pro plánované slovenské vojsko a jeho mobilizační zásoby), aby mohly být dány k dispozici Německu.75 Na Slovensku byl ponechán Major im Generalstab Heinrich Becker jako styčný (spojovací) důstojník Vrchního velitelství německého pozemního vojska (Verbindungsoffizier des Oberkommandos des deutschen Heeres), který obdržel z rozkazu Čatloše od náčelníka štábu krajinského vojenského velitelství škpt. gšt. Štefana Tatarky 13. dubna povolení „navštevovať všetky voj.[enské] posádky na území slovenského štátu“,76 což přeloženo do běžné řeči znamená, že si Becker mohl na slovenském území dělat, co chtěl. A taky přikazovat.

Odchod slovenských posádek

Slovenská strana si uvědomila, že na základě německo-slovenské ochranné smlouvy z 18./23. března 1939 nebude přítomnost Němců v okupovaném západoslovenském území zřejmě dočasná. Čatloš „pre smiešanú komisiu slovensko-nemeckú, ktorá bude mať na

⁷¹ Proviantní sklad v Nemšové byl například likvidován tak, že okupační německý důstojník nechal velitele skla- du (por. prov. v zál. Ján Antošík) a dva civilní zaměstnance eskortovat pod stráží do Trenčína. VHA Bratislava,

f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 2, č.j. 200.407. Když se velitel skladu pokusil zachránit vojenské koně jejich ukrytím u civilistů, donutil německý velitel jednoho rotmistra pod bodáky obejít celou obec a ukryté koně zase shromáždit. VHA Bratislava, f. Zbierka „53“, fasc. 53/39-25, Krajinské vojenské veliteľstvo, č.j. 51.765.

⁷² ČATLOŠ, ref. 46, s. 53.

⁷³ Barckhausen nastoupil do centrály Škodových závodů v Plzni 19. března 1939 jako zvláštní zmocněnec němec- kého Vrchního velitelství pozemního vojska (Oberkommando des Heeres) a závod v Dubnici nad Váhom navštívil

31. března 1939. KARLICKÝ, Vladimír et al. Svět okřídleného šípu : Koncern Škoda Plzeň 1918 – 1945. Plzeň : Škoda, a.s.; Paseka, 1999, s. 260. ISBN 80-7185-269-4.

⁷⁴ Dôležitá porada slovenských a nemeckých hospodárskych kruhov. In Slovák, 1939, roč. 21, č. 80, s. 2. ISSN 1336-4464.

⁷⁵ Čatloš se koncem března 1939 utěšoval: „ Ináč nás Nemci ujisťujú, že úmernú časť [materiálu] na Slovensku ne- chajú.“ Engelbrecht měl však od počátku jasno: „Nem.[ecký] gen. Engelbrecht žiadá odovzdať predbežne 33 % voj. [enského] materiálu z celého Slovenska na účet neskoršieho odovzdania 75 %.“ Slovenská strana měla představu o poměru 1:3 ve svůj prospěch. To považovali Němci za nepřijatelné. Engelbrecht žádal „preukázať s našej strany dobrú vôľu a odoslať z materiálu nachádzajúceho sa u vojsk.[ových] telies /tiež v Bratislave/ 33 % z celkového počtu materiálu ako zásielky à konto.“ Nedatovaný a neparafovaný záznam pro Čatloše „Slovutný pán minister“. VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 4 (uloženo u č.j. 200.920), šk. 3, č. j. 200.645.

⁷⁶ VHA Bratislava, f. Ministerstvo národnej obrany, Spisy dôverné 1940 – 1945, šk. 14, č.j. Krajinské vojenské veliteľstvo, č.j. 51.763 Dôv. 1939 (uloženo pod č.j. 161.626/1940).

starosti určenie zóny /:pásma:/ nemeckého vojska v Bielych Karpatoch“, určil 31. března 1939 slovenské členy: reaktivovaný pplk. pech. Eduard Lifka, dále škpt. gšt. Karol Peknik, škpt. pech. Jakub Roubal a škpt. pech. Robert Schneider.77 Německý vůdce Adolf Hitler však rozhodl, že v okupovaném pásmu, který ohraničuje moravsko-slovenská hranice a linie stanovená v německo-slovenské ochranné smlouvě, nesmí Slovensko udržovat žádné ozbrojené útvary a pouze Hlinkova garda si v tomto pásmu může ponechat ruční zbraně.78 Němečtí velitelé v okupovaném západoslovenském území začali okamžitě jednat. V Senici ultimátum k vystěhování Pešieho pluku 33 předal Hauptmann Wieschemann s termínem do středy 5. dubna, neboť následující den měla do Senice dorazit kasernovat německá pěchota. Wieschemann se přitom odvolával na ujednání mezi Hitlerem a Tisem. Velitel pluku Beskid hodlal toto ultimátum akceptovat i bez rozkazu vyššího slovenského velitelství.79 V Novom Meste nad Váhom Oberstleutnant Brehmer vystěhování z posádky bezpodmínečně termínoval do soboty 8. dubna, přičemž se rovněž odvolával na ujednání mezi Hitlerem a Tisem. Situace se stala natolik naléhavou, že do Bratislavy dorazili velitelé útvarů a skladů tamní posádky, aby se pokusili zachránit alespoň to, co Němci nestačili vyrabovat.80 Podle mínění slovenských velitelů: „Zachránený materiál bezpodmienečne odviesť, i keď by snáď sklady sa odtiaľ nepresťahovaly, aby ho Nemci dodatočne nevzali. Navrhujú Tel.[egrafný] prápor do Trnavy, Tel.[egrafný] sklad do Piešťan, Žen.[ijný] pl.[uk] a sklady do Bratislavy, lebo dľa rozkazu do miesť, kde to bude isté pred Nemcami.“81 Velitel 9. divize škpt. del. Štefan Majerčík urychleně nařídil změnu posádky pro I. prapor Pešieho pluku 33 (velitel por. pech. Martin Ďuriš-Rubanský), který dosud sídlil v Modre, do Trnavy, a pro náhradní prapor Pešieho pluku 39 (velitel npor. pech. v zál. Ján Kulík), který dosud sídlil v Pezinku, do Bratislavy.82 Čatloš po jednání s Barckhausenem zakročil u německého velitelství ve věci senického pluku, odpověď z Berlína očekával do středy 5. dubna do oběda, ale zároveň nařídil vše připravit k vystěhování, ke kterému však mělo dojít až na rozkaz ministerstva národní obrany.83 Slovenské jednotky dislokované západně řeky Váh však od německého velitelství Heeresgruppe 5 obdržely ultimátum, aby se z tohoto prostoru vystěhovaly do 12. – 13. dubna.84 Rozhodnutí Berlína potvrdil i Becker 11. dubna při rozhovoru se slovenským styčným důstojníkem škpt. pech. Robertem Schneiderem (jinak důstojníkem německé národnosti), když se mu snažil vysvětlit, že německá velitelství na slovenském území postupují na příkaz Berlína přesně podle německo-slovenské ochranné smlouvy z 18./23. března 1939 a děje se tak se souhlasem obou států (sic!). Čatloš mohl jenom tušit, že Hitler se slovenským

⁷⁷ VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 3, č.j. 200.645. Určení důstojníci měli dále zjistit, na kterých státech mají Němci zájem, aby tam bylo možné vyvážet zbraně, munici a vojenský materiál ze slovenských továren, ale také zjistit, kolik materiálu Němci ze Slovenska vyvezli a požádat je, aby slovenské straně poskytli inventáře, které ve skladištích zabrali. To Čatloše vedlo k tomu, že složky hlavního vojenského velitelství, které prováděly soupis válečného materiálu (4. oddělení služeb, zbrojní služba, intendance, ale také „skupina škpt. Peknika“), podřídil 28. dubna 1939 po stránce evidence materiálu div. gen. Rudolfu Viestovi. VHA Bratislava, f. Ministerstvo národnej obrany – Domáce rozkazy 1939 – 1942, šk. 1, Hlavné vojenské veliteľstvo, Domáci rozkaz, 1939, č. 32, čl. II, Orgány, prevádzajúce súpis vál. materiálu – podriadenie. Peknik na čele skupiny vystřídal Lifku, který byl velitelem II. praporu Pešieho pluku 26 ve Zvolenu a následně se stal velitelem nově postaveného Pešieho pluku 5 v Nitře.

⁷⁸ NIŽŇANSKÝ, Eduard et al. Slovensko-nemecké vzťahy 1938 – 1941 v dokumentoch I.: Od Mníchova k vojne proti ZSSR. Prešov : Spoločnosť PRO HISTORIA; UNIVERSUM-EU, s.r.o., 2009, dok. č. 120, s. 344. ISBN 978- 80-89046-61-4.

⁷⁹ VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 3, č. j. 200.760.

⁸⁰ Němci zkonfiskovali augmentační zásoby, t. j. dispoziční zásobu ministerstva národní obrany spojovacího a ženijního materiálu, všech sborů na Slovensku a III. sboru z Moravy.

⁸¹ VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 3, č.j. 200.755.

⁸² VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 3, č.j. 200.780.

⁸³ VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 4, č.j. 200.790.

⁸⁴ HUBENÁK, ref. 2, s. 181.

územím a tím i s existencí samostatného Slovenského štátu licituje s beckovským Polskem a horthyovským Maďarskem ve hře o evropský středovýchodní prostor. Uvědomoval si však obrovský tlak Němců a nemožnosti mu vojenskými prostředky čelit, zároveň tušil, že jednání s místními německými veliteli nemají naději na úspěch, jediný kontakt na Berlín představoval Becker. Učinil prakticky zoufalý pokus celou záležitost Beckerovi vysvětlit, když mu avizoval stanovisko slovenského ministerstva zahraničních věcí o neoprávněnosti a tím pádem v rozporu s ochrannou smlouvou požadovat vyprázdnění území západně řeky Váh útvary slovenské armády, ale zároveň ho informoval, že ministerstvo národní obrany nařídilo tento prostor vyklidit.85 Ministerstvo národní obrany totiž urychleně 11. dubna telegraficky i telefonicky (až teprve následně 15. dubna písemně) vyrozumívalo podřízená velitelství o nařízené evakuaci. Na velitelství V. sboru šla telegrafická výzva (dálnopisem) k evakuaci útvarů z Nového Mesta nad Váhom a Nemšové. Posádkové velitelství se mělo přemístit z Nového Mesta nad Váhom do Trenčína, náhradní prapor Pešieho pluku 33 do Trnavy, náhradní prapory Ženijného pluku 4 a Ženijného pluku 6 do Topoľčan, Ženijný sklad 2 do Topoľčan a Hlohovce, Telegrafný prápor 3 a Telegrafný sklad 1 (mužstvo, dopravní prostředky, dílny, část materiálu) do Trnavy a (cenný materiál: přístroje, kabely apod.) do Piešťan, posádkové velitelství z Nemšové do Trenčína, vozatajská eskadrona č. 9 Dragúnskeho pluku 3 do Hlohovce (mužstvo slovenské národnosti eskadrony bylo však již v březnu 1939 přemístěno z Nemšové do obce Zlatovce – pozn. O. P.), Sborový proviantný sklad 9 do Zvolena, útvary z Istebníku nad Váhom (dnes součást města Trenčín) do Piešťan. Na velitelství 9. divize šla telefonická výzva k evakuaci útvarů: Senice, Modra, Pezinok, Turecký vrch, Malacky, Plavecké Podhradie. Peší pluk 33 ze Senice a jeho I. prapor z Modry se měl přemístit do Bratislavy, III. prapor Pešieho pluku 23 z Malacek do Trnavy, dále náhradní prapor Pešieho pluku 39 z Pezinku do Bratislavy, z Plaveckého Podhradí I. oddíl Delostreleckého pluku 9 (I. oddíl pluku však již byl rozdělen do zbývajících oddílů pluku – pozn. O. P.) do Bratislavy a III. oddíl Delostreleckého pluku č. 15 do Topoľčan (III. oddíl byl již v obci Urmince u Topoľčan – pozn. O. P.), výcvikový tábor Turecký vrch do Bratislavy. Přímá telefonická výzva šla i na posádkové velitelství Malacky a také na tábořiště Nový dvor k zajištění evakuace Dragúnskeho pluku 3 ze všech dosavadních posádek do posádky Sereď, leteckého detachementu z Nového dvora do Piešťan a střelnice z Plaveckého Podhradí a z Hlbokého do Bratislavy.86 Becker dále k potvrzení osobního i telefonického rozhovoru se slovenskou stranou 11. dubna oznámil, že německé Hlavní velitelství německé branné moci (Oberkommando der Wehrmacht) souhlasilo s tím, aby ve městech Trenčín a Žilina mohly být až do odvolání (tj. až do konečného rozhodnutí dvoustranné komise) dočasně umístěny slovenské útvary, pokud bude volné místo (sic!), neboť německé obsazení těchto měst bude pokračovat.87

Není divu, že Němci požadovali okupovaný prostor západně řeky Váh vyprázdnit. Sami chtěli částečně prostor vyklidit a nemohli zde slovenské posádky s nejasným statusem potřebovat. Německá vojenská správa končila i v sousedním česko-moravském protektorátu.88 Hlavním účelem však bylo vyprázdnit předpokládané ochranné pásmo před jednáním o jeho statutu a ohraničení, čímž by slovenská strana přišla o pádný argument k zachování výsostných práv slovenské státní svrchovanosti a územní celistvosti symbolizovaných vlastní státní administrativou, bezpečnostními složkami a vojenskou mocí. Okupované západoslovenské území tak do 15. dubna opouštěly i německé jednotky Heeresgruppe 5, ale ve vážském údolí

⁸⁵ VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 5, č. j. 200.978.

⁸⁶ VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 4, č.j. 200.951.

⁸⁷ VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 5, č.j. 200.979.

⁸⁸ MARŠÁLEK, Pavel. Protektorát Čechy a Morava. Praha : Nakladatelství Karolinum, 2002, s. 47. ISBN 80- 246-0302-0.

zůstala skupina od VIII. armádního sboru v prostoru Žilina – Čadca a skupina od XVII. armádního sboru v prostoru Trenčín – Nové Mesto nad Váhom a dále zvláštní skupina Heeresdienststelle 30 (Armádní služebna 30) v dosud smluvně neukotveném ochranném pásmu.89 V městě Žilina pak spolunažívala slovenská armáda s německou armádou. Obsazeny byly jak budovy Štefánikových kasáren, tak Hurbanových kasáren, když Němci využívali některé objekty Štefánikových kasáren, na letišti v jednom objektu pobývala německá stráž, v druhém slovenští vojáci z 15. letky (velitel por. let. Štefan Csákányi).90 Škola na důstojníky hrubého dělostřelectva v záloze (velitel kpt. del. Emil Némethy) musela ubytovat 180 německých vojáků a z důvodu odchodu aspirantů české a rusínské národnosti a nedostatku profesorského sboru se sloučila do jedné třídy.91 Situace v březnových dnech v Žilině nebyla pro místní slovenské vojenské a gardistické činitele čitelná, za zády měli „ochránce“ Němce, kteří se však nechovali jako spojenci, ale pod hrozbami vyprázdnili místní letiště i s leteckým a vojenským materiálem, odváželi zařízení a materiál z vojenské chemické továrny, kde si postavili vlastní stráž. Obavu z rabování intenzivně vnímal Delostrelecký pluk 126 s velitelem kpt. del. Ľudovítem Stalmaškem („urýchlene boly porobené kroky na záchranu aspoň čiastky del.[ostreleckého] materiálu a to jeho prevozom do miest, kde niet nem.[eckej] posádky“), jemuž se podařilo před očima Němců zachránit část dělostřeleckého materiálu, když se vydával za jednotku z Ružomberka (zde byl umístěn horský Delostrelecký pluk 201 – pozn. O. P.), která v Žilině pouze cvičila a do Ružomberka se po cvičení vrací. „Styč. [nému] dôstojníkovi bolo pohrozené, že ak sa jeho zpráva ukáže nepravdivou, bude postavený k múru.“92 Podařilo se zachránit i část materiálu z Vojenskej (chemické) továrně 4 (velitel por. tech. zbroj. František Kuracina) a dopravit ho do Vrútok.93 Na bratislavské krajinské vojenské velitelství se 14. dubna dostavil Becker spolu s Oberleutnant Willy Rittlerem a oba se dožadovali odmontování a odvozu zařízení vojenské továrny v Žilině a skladiště v Skale u Trenčína (dnes obec Skalka nad Váhom). Ministerstvo zahraničních věcí proto urychleně

15. dubna zaujalo stanovisko, že podle dohody o vojenských otázkách v Berlíně může německá armáda převzít v zásadě pouze hotový vojenský materiál uskladněný v „pevnostnej zóne západného Slovenska“, nebylo tedy dohodnuto převzetí předmětů nebo objektů (továren), které mají sloužit výrobě vojenského materiálu, a mimo dosah uvedené dohody stojí též všechny objekty a vojenský materiál, který se nachází vně německé pevnostní zóny (vojenská továrna v Žilině, sklad ve Skale u Trenčína).94

O záchranu protiletadlového dělostřelectva z Trenčína se zase snažilo letectvo. Hledalo pro náhradní oddíl Delostreleckého pluku 153 (velitel npor. del. Jozef Babala) ubytovací kapacity ve městě Piešťany v tamních Štefánikových kasárnách, a to v kancelářské budově pro zvláštní účely.95 Oddíl byl přechodně umístěn v objektech skladu v Trenčianskych

⁸⁹ TVARŮŽEK, Břetislav. Wehrmacht v protektorátě Čechy a Morava do roku 1941 (od dubna 1939 do podzimu 1941). In Historie a vojenství, 1992, roč. 41, č. 5, s. 77-78. ISSN 0018-2583.

⁹⁰ VÚA – VHA Praha, f. Sbírka dokumentů armády Slovenské republiky 1939 – 1945, šk. 63, Vária – organizácia slov. armády, inv. č. 37/1, Posádkové veliteľstvo Žilina, č.j. 1.473/Dôv.1939.

⁹¹ VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 6, č.j. 201.263.

⁹² VÚA – VHA Praha, f. Sbírka dokumentů armády Slovenské republiky 1939 – 1945, šk. 59, Peší pluk 41, inv. č. 33/9, č.j. 155/39 Dôv.zprav.1939, č.j. 158/39 Dôv.zprav.1939. Za zachránce dělostřeleckého materiálu se vydával i mjr. del. Jozef Turanec, velitel 16. divize v Ružomberku. „Ja som sa vedel postarať o to, že som moderný delostrelecký mate- riál bývalého motorizovaného delostreleckého pluku 126 a hrubého delostreleckého pluku 110 na svoju vlastnú zod- povednosť odtiahol zo Žiliny pod rúškom nočného cvičenia do hôr v okolí Ružomberka.“ BYSTRICKÝ, ref. 46, s. 154.

⁹³ VÚA – VHA Praha, f. Sbírka dokumentů armády Slovenské republiky 1939 – 1945, šk. 59, Peší pluk 41, inv. č. 33/9, č.j. 162/39 Dôv.zprav.1939. O osudu výroby bojových chemických látek na Slovensku, včetně vojenské továr- ny v Žilině srov. KATREBA, Zoltán. Vojenská továreň 5 – Vojenský technický a chemický ústav v Zemianskych Kostoľanoch (1939 – 1940). In Vojenská história, 2002, roč. 6, č. 1, s. 35-39. ISSN 1335-3314.

⁹⁴ VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 6, č.j. 201.274.

⁹⁵ VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 4, č.j. 200.947, šk. 5, č.j. 201.176, šk. 6, č.j.

201.295.

Biskupicích, kde našel úkryt i materiál z obce Zlatovce (Istebník) od Automobilného práporu 3 (velitel škpt. del. Ján Kallo).96 Dělostřelci nakonec v Trenčíně zůstali. Čatloš sestavil organizační komisi na čele s plk. del. Alexandrem Čunderlíkem, velitelem dělostřelectva (dalšími členy komise se stali plk. pech. Anton Pulanich a škpt. gšt. Emil Novotný), která do

27. dubna 1939 vypracovala v nejhrubších rysech přechodnou organizaci slovenské branné moci a přechod slovenské armády z dosavadního stavu do nové organizace s vědomím, že

„nemôže vydať detailné nariadenia, lebo nie mu je známa podrobná situácia u jednotlivých útvarov a podobné nariadenie muselo by byť tak obsiahlé, že nebolo by ho možno v žiadnom čase vydať“. Podle této dočasné organizace žádný útvar slovenské armády už také nebyl dislokován v dosud smluvně neukotveném ochranném pásmu a tamní posádková velitelství (Malacky, Plavecké Podhradie, Senica) byla zrušena, v Malackách zůstaly pouze vojenské lesní podniky. Pozornému čtenáři však neunikne, že pěchota a jezdectvo nebyly dislokovány ani v takových městech jako Žilina, Trenčín a Nové Mesto nad Váhom a v Trenčíně, kde sídlilo velitelství Vyšší jednotky 1, zůstaly z útvarů zbraní pouze náhradní oddíl Delostreleckého pluku 153 (protiletadlového) a I. oddíl Automobilného pluku, nemluvě o Žilině, kde se nalézaly pouze IV. oddíl Delostreleckého pluku 1 a Škola pre dôstojníkov delostrelectva v zálohe.97

Šéf Hlavního velitelství německé branné moci (Oberkommando der Wehrmacht) Generaloberst Wilhelm Keitel nastínil 13. dubna 1939 německému Zahraničnímu úřadu (Auswärtiges Amt) vojenské požadavky spojené s německo-slovenskou ochrannou smlouvou. V souladu s rozhodnutím Adolfa Hitlera si nepřál, aby v ochranném pásmu byly udržovány slovenské ozbrojené svazky, přičemž pro města Trenčín a Žilina a povážské zbrojovky měla platit nařízení pro toto pásmo. Vojenské obsazení východně ochranného pásma časově limitoval do ukončení odvozu českých (sic!) zbraní a české (sic!) vojenské výzbroje z okupovaného území, který určí Němci sami.98 Čatloš si však uvědomoval, že v ochranném pásmu je nutné zachovat alespoň nějakou slovenskou přítomnost, a proto nařídil, aby po vynuceném odsunu slovenských útvarů zůstaly na místě symbolické posádkové správy (stráže) v síle 1+5 mužů. Postupně také dostával informace o přesunu slovenských útvarů do posádek mimo ochranné pásmo, které odhalily fakt, že nadřízená velitelství neměla často dostatečný přehled o skutečné dislokaci slovenských útvarů v okupovaném prostoru a jejich přesunu do jiných posádek, než bylo nařízeno (např. 9. rota Pešieho pluku 23 opustila Malacky pod velením ppor. pech. Štefana Benkovského již

26. března 1939 a přemístila se do Trnavy). Tento stav vyvolala napjatá situace po vpádu maďarského Honvédu na slovenské území na východě státu. K posílení obrany a odražení maďarského útoku se na pomoc pplk. gšt. Augustínovi Malárovi, veliteli VI. sboru, který převzal i velení východního Slovenska (velitelství VI. sboru se sloučilo s velitelstvím 11. divize do společného velitelství východního Slovenska – pozn. O. P.), připravovaly v zázemí bojové jednotky s úplnou válečnou výstrojí a výzbrojí a válečnou dotací munice, a to složené z důstojníků, rotmistrů, aspirantů a z vycvičeného mužstva 2. ročníku prezenční služby pod velením schopného a energického důstojníka. V obvodu V. sboru, jehož oblast zahrnovala i okupované západoslovenské území, se to týkalo jednotek 15. divize (Peších plukov 7, 12 a 17 a Delostreleckého pluku 15), ale také Delostreleckého pluku 110 (velitel škpt. del. Karel Šíma) a Delostreleckého pluku 126 (velitel kpt. del. Ľudovít Stalmašek)

⁹⁶ VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 5, č.j. 200.980. Automobilního materiálu od Au- tomobilnej zbrojovky 2 uskladněného v Zlatovcích se dožadoval Insp. Inf. Fridrich Mack z vídeňské 4. lehké divize a od npor. tech. zbroj. Ing. Arnošta Gavaloviče a por. tech. zbroj. Fridricha Oláha ho také získal. VHA Bratislava,

f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 100, č.j. 106.074.

⁹⁷ VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 10, č.j. 201.541.

⁹⁸ NIŽŇANSKÝ, ref. 78, dok. č. 130, s. 367.

ze Žiliny a Telegrafného práporu 3 (velitel kpt. tel. Štefan Závodný) z Nového Mesta nad Váhom. Zůstal by však odkrytý směr z jihu, a proto zbylé jednotky musely provést zajištění hranice a zaujmout úseky podle plánu „O“ (Ostraha státní hranice – pozn. O. P.).99 K tomu vyčleňovala jednotky i 9. divize, tj. i její Peší pluky 23, 33 a 39. Tím nastala situace, že vyčleněné jednotky nebyly v době nuceného odsunu z ochranného pásma dislokovány v dosavadních posádkách.100

Evakuace posádky Malacky (nový posádkový velitel škpt. jazd. Štefan Horský) byla provedena 14. dubna. V jejím obvodu sloužilo 10 důstojníků, 11 rotmistrů, 21 délesloužících poddůstojníků, 487 příslušníků mužstva a 13 civilních zaměstnanců.101 Klíčový byl odsun Dragúnskeho pluku 3 (velitel škpt. jazd. Štefan Horský, pobočník a styčný důstojník u německé armády por. jazd. Martin Kučera) do města Sereď, když vojenský materiál šel vlakovým transportem a koňský materiál s mužstvem pěším pochodem přes Malé Karpaty směrem na Pezinok, ale ubytování v Seredi a okolí působilo dojmem provizória. Velitelství pluku, hospodářská správa, náhradní korouhev a mužstvo 1. eskadrony (velitel rtm. jazd. Štefan Beránek) a 2. eskadrony (velitel rtm. jazd. Štefan Doboš) sice obsadili tamní Ženijní kasárna, ale mužstva 3. eskadrony (velitel por. jazd. Daniel Gonda) a pomocné eskadrony (velitel rtm. jazd. Štefan Kovalinka) spolu s koňmi všech těchto eskadron našla ubytování v soukromých staveních, kdežto mužstva a koně 4. eskadrony (velitel por. jazd. Jaromír Botto) a 5. eskadrony (velitel por. jazd. Ján Čuleň) se musela uchýlit do soukromých stavení v obci Horný Čepeň (sev. Sereď) a mužstvo a koně remontní eskadrony (velitel rtm. jazd. Jozef Končitý) v obci Veľké Šurovce (sev. Horný Čepeň).102 Díky angažování v zajištění hranice měl v Malackách III. prapor Pešieho pluku 23 (velitel npor. pech. Leopold Vosátko) již pouze strážní oddíl, neboť prapor samotný se ze zajištění hranice přesunul 1. dubna přímo do Trnavy. V Malackách zůstal pouze škpt. pech. František Reich (německé národnosti), prap. pech. Josef Stromšík (české národnosti) a 5 mužů od III. praporu Pešieho pluku 23 jako symbolická posádková správa, která měla současně spravovat inventář tamních Moravských kasáren, kde zůstal materiál tamní správy budov, ale také správy budov č. 40 a č. 33 z Nových Zámků a Komárna (tedy území zabraného Maďarskem). Materiál lehkého opevnění z bývalého úseku Morava (ostnatý drát) byl odvezen k Pešiemu pluku 39 (velitel škpt. pech. Ján Černek) do Bratislavy.103

Z Plaveckého Podhradí (posádkový velitel por. del. Boris Horváth) evakuovali vlakem pouze vojáci z tamního výcvikového tábora a ze zbytku Dragúnskeho pluku 3, neboť jak se ukázalo, I. oddíl Delostreleckého pluku 9 byl počátkem roku 1939 rámcovaný a rozdělen na

II. a III. oddíl pluku, takže se v Plaveckém Podhradí nenacházel, což se týkalo, jak uvedeno výše, i III. oddílu Delostreleckého pluku 15. Německý vojenský velitel Oberst Peters neumožnil kromě oblečení mužstva a proviantury odvézt žádný materiál a Oberstleutnant Hammerschmied nevydaný materiál přebíral.104 V táboře Turecký vrch veškerý inventář zabrali a zaplombovali Němci a tím pádem ho neumožnili ani odvézt. Dali také ultimátum přítomné pětičlenné slovenské stráži, aby Turecký vrch opustila. Ze Senice evakuoval

⁹⁹ VÚA – VHA Praha, f. Sbírka dokumentů armády Slovenské republiky 1939 – 1945, šk. 33, VDO-1, Spisy tajné, inv. č. 26/25, č.j. 14.411, č.j. 14.412, č.j. 14.415.

¹⁰⁰ Peší pluk 23 vyčlenil do zajištění hranice 13 důstojníků a 251 příslušníka mužstva, Peší pluk 33 vyčlenil 14 důstojníků a 238 příslušníků mužstva a Peší pluk 39 vyčlenil 2 důstojníky, 1 rotmistra a 161 příslušníka mužstva. VÚA – VHA Praha, f. Sbírka dokumentů armády Slovenské republiky 1939 – 1945, šk. 33, VDO-1, Spisy tajné, inv. č. 26/25, č.j. 14.429.

¹⁰¹ VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 4, č.j. 200.848, Výkazy početných stavov. Již předtím posádku opustilo 177 příslušníků mužstva české národnosti. VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľ- stvo 1939 – 1940, šk. 3, č.j. 200.772.

¹⁰² VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 5, č.j. 201.232.

¹⁰³ VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 5, č.j. 201.165.

¹⁰⁴ VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 6, č.j. 201.285.

do Trnavy Peší pluk 33 ještě během „O“ a v Senici ponechal pouze slabý strážní oddíl a materiál, který neumožnili Němci odvézt.105 Při evakuaci I. praporu Pešieho pluku 33 z Modry do Trnavy ve dnech 4. – 5. dubna v každé místnosti vše kontroloval alespoň jeden německý voják a kontrolované několika německými strážemi bylo i každé odcházející auto.106 Z Pezinku se podařilo evakuovat pouze část kmenové agendy a část kancelářského inventáře, ostatní Němci buď odvezli, nebo neumožnili evakuovat, či dokonce spálili (spisy).107

Z Nového Mesta nad Váhom (velitel posádky škpt. pech. Ján Noščák) evakuoval 9. dubna náhradní prapor Ženijného pluku 6 (velitel škpt. žen. Josef Borovec) do posádky Bratislava,108

15. dubna Telegrafný sklad 1 (velitel por. tel. Pavel Beťko) do posádky Piešťany109 a náhradní prapor Ženijného pluku 4 (velitel náhradní roty rtm. žen. Anton Rumanovský) se přemístil do posádky Bratislava,110 přičemž Telegrafný prápor 3 (velitel kpt. tel. Ing. Štefan Závodný) měl podle velmi nepřesných a zavádějících hlášení odejít z města již 20. března 1939.111 Němci po příchodu do města odvezli veškerý zbrojní materiál, do Topoľčan se slovenským vojákům podařilo přesunout zbývající intendanční, veterinární a zdravotnický materiál, ale v skladištích Ženijného skladu 2 (velitel mjr. žen. Zdenek Riegger, německé národnosti) se Němci doslova usadili a „pracovali“ několik týdnů.112 Rabování ve skladech nakonec Němcům trvalo šest týdnů, přičemž Riegger dbal na to, aby kromě Němců nikdo další nemohl nic odvézt.113

Závěr

Slovenský národohospodář a poslanec Slovenského sněmu Peter Zaťko, který se podílel na vzniku Slovenského štátu, shrnul požadavky Němců v středoevropském prostoru dost lapidárně: obsazení Čech a Moravy, na Slovensku zájem o území po řeku Váh, když se jim v určitých rajónech poskytnou vojenské opěrné body,114 což by vypovídalo o jisté dočasnosti obsazení západoslovenského území, resp. o prostorově omezeném obsazení západoslovenského území opěrnými body. Slovenští velitelé, kteří byli překvapeni razancí postupu německých oddílů, se na věc dívali střízlivě a považovali pobyt německých oddílů na západoslovenském území za „okupačný“ a čáru jejich postupu za „čiaru demarkačnú“ a okupované území za „územie obsadené Nemcami“, resp. „územie obsadené nemeckou armádou“. Bylo věcí slovenských autonomistů, kteří stanuli v čele nově vytvořeného Slovenského štátu, aby alespoň propagandisticky dostali německé vojsko do pozice spojence, a nikoliv násilnického okupanta. Německo-slovenská ochranná smlouva z 18./23. března 1939 docela šalamounsky konstatovala, že Slovenský štát se dal pod ochranu německé říše, která ji přebrala, a na provedení této ochrany má německá branná moc právo v pásmu, které je na západě ohraničené hranicí Slovenského štátu a na východě všeobecnou čárou východního okraje Malých Karpat, východního okraje Bílých Karpat a východního okraje pohoří

¹⁰⁵ VÚA-VHA Praha, f. Sbírka dokumentů armády Slovenské republiky 1939 – 1945, šk. 62, inv. č. 36/5, Německá vojenská komise, Veliteľstvo 9. divízie, č.j. 6.908 Dôv./4.oddel.1939.

¹⁰⁶ VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 4, č.j. 200.896.

¹⁰⁷ VÚA-VHA Praha, f. Sbírka dokumentů armády Slovenské republiky 1939 – 1945, šk. 62, inv. č. 36/5, Německá vojenská komise, Veliteľstvo 9. divízie, č.j. 6.908 Dôv./4.oddel.1939.

¹⁰⁸ VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 5, č.j. 200.963.

¹⁰⁹ VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 5, č.j. 201.177.

¹¹⁰ VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 5, č.j. 201.134.

¹¹¹ VHA Bratislava, f. Zbierka „53“, fasc. 53/39-24, Krajinské vojenské veliteľstvo, č.j. 51.622.

¹¹² VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 13, č.j. 202.068.

¹¹³ VHA Bratislava, f. Zbierka „55“, fasc. 55-59-2, Výpis z kroniky Ženijného pluku; LACKO, ref. 45, s. 57.

¹¹⁴ FIGURA, Ivan. Slovenský národohospodár Peter Zaťko : Osobnosť a dielo. Bratislava : Wolters Kluwer, 2016,

s. 146. ISBN 978-80-8168-458-6.

Javorníků, kdykoliv zřizovat vojenské objekty a držet je obsazená silou, kterou pokládá za potřebnou,115 což již nevypovídalo o jisté dočasnosti, ale směřovalo, nepředvídatelně pro slovenskou stranu, k trvalému naplnění potřeb německé armády. Tiso veřejnosti tajuplně sděloval, že vnitřní správu Slovenska drží vláda pevně v rukou „aj napriek zjavom, ktoré by na niektorých krajoch Slovenska zdaly sa dokazovať niečo iného. Zdravý duch národa aj v tomto ohľade si vie domyslieť veci, o ktorých sa nehovorí, lebo vie, že vyhlásením našej samostatnosti dostali sme sa viac ako predtým na treciu plochu srážajúcich sa síl okolo nás a vnútri nás.“ Přítomnost německých oddílů pak přímo zaměřil protimaďarsky, když prohlásil, že „bez demonštratívnej prítomnosti nemeckého vojska nielen zahraničný hlad po nás nebol by sa umiernil tak, ako to udalosti ukazujú.“116 V tomhle směru si počínal Tuka přímočařeji a bez skrupulí: „Nemecké vojsko je na Považí. Áno, je tam. Keď sme boli vo Viedni s predsedom vlády dr. Tisom, s ministrom dr. Ďurčanským a s hlavným veliteľom HG Šaňom Machom, dopodrobna sme prerokovali s najvyššími činiteľmi diplomatickými a vojenskými Nemecka otázku ochrany Slovenska. Najlepši vojaci najmohútnejšej armády sveta nám odborne vysvetlili, že najcitlivejším bodom Slovenska z ohľadu strategického je Považie. Tam teda bolo treba v osudnej chvíli umiestiť nemecké vojsko. Stalo sa. Nebyť toho opatrenia, za danej europskej situácie, bolo by už po slovenskom štáte. Nemecké vojsko prišlo, keď toho bolo treba a nemecké vojsko, keď ho nebude treba, odíde.“ 117

Slovenští vládní činitelé tak začali hovořit o „pevnostnej zóne západného Slovenska“, kde mohou být prováděny německou stranou určité vojenské stavby a v těchto stavbách a pro ochranu těchto staveb udržovat potřebné německé vojenské posádky118 a dále hovořili o místech, kde jsou také umístěny německé posádky, tzn. o místech, která obsadily německé oddíly mimo pevnostní zónu (zde šlo zejména o města Trenčín a Žilina).119 Začalo se tak používat slovní spojení „ochranná zóna a miesta, kde sú nemecké posádky“.120 Někteří slovenští velitelé se však přidržovali slovního spojení „tzv. nemecké pásmo“ 121 a „záujmové pásmo nemeckej armády“.122 Ministerstvo národní obrany při etablování personálního složení slovenské části slovensko-německé vojenské komise si vypomohlo označením

„zóna /:pásmo:/ nemeckého vojska v Bielych Karpatoch“,123 resp. později použilo i označení

„zakázané pásmo opevnení“.124

I na německé straně se označení části okupovaného západoslovenského území postupem času měnilo: z „Deutsche Befestigungzone“ (německé pásmo opevnění), přes

¹¹⁵ VHUBENÁK, ref. 11, dok. č. 6, s. 339.

¹¹⁶ Predseda vlády dr. Jozef Tiso : Chceme žiť zo svojho a podľa svojho. In Slovák, 1939, roč. 21, č. 77, s. 3. ISSN 1336-4464.

¹¹⁷ Minister dr. Vojtech Tuka : Dejinné chvíle žiadajú od národa oddanosť. In Slovák, 1939, roč. 21, č. 78, s. 4. ISSN 1336-4464.

¹¹⁸ HUBENÁK, ref. 2, s. 181.

¹¹⁹ Tamže, s. 182.

¹²⁰ VÚA – VHA Praha, f. Sbírka dokumentů armády Slovenské republiky 1939 – 1945, šk. 59, Peší pluk 2, inv. č. 33/2, Vyššie veliteľstvo 3, č.j. 20.888/Dôv.2.odd.1939.

¹²¹ VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 76, č.j. 211.370.

¹²² VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 17, č.j. 202.850.

¹²³ Čatloš obnovil 1. května 1939 složení slovenské části připravované smíšené slovensko-německé komise: škpt. gšt. Karol Peknik, škpt. pech. Jakub Roubal, škpt. pech. Robert Schneider. VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 11, č.j. 201.543. Roubal ale odvolal svou přihlášku k přijetí do svazku slovenské armády, byl dnem 15. června 1939 propuštěn ze svazku slovenské armády a uvolněn k odchodu do okupovaného česko-mo- ravského protektorátu.

¹²⁴ VHA Bratislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 12, č.j. 201.850 a šk. 16, č.j. 202.623. VHA Bra- tislava, f. Hlavné vojenské veliteľstvo 1939 – 1940, šk. 3, č.j. 200.645. Ministerstvo národní obrany předpokládalo, že se při jednáních s německou stranou bude řešit i otázka dislokace německých oddílů na Slovensku (posádky, jejich počet a poměr ke slovenským úřadům, rozsah volnosti výcviku v terénu, cesty po Slovensku, poměr vojen- ských osob slovenské armády v oblasti německých posádek). VÚA – VHA Praha, f. Sbírka dokumentů armády Slovenské republiky 1939 – 1945, šk. 62, inv. č. 36/4, Něm. voj. a let. mise 1939 – 1944.

„Vertragszone“ (smluvní pásmo), až na „Schutzzone“ (ochranné pásmo). Němci nakonec dospěli k názoru, že dojde k regulovanému a kontrolovanému chování německých oddílů v ochranném pásmu a byla tak vytvořena německá vojenská komise k uspořádání poměrů na Slovensku vyplývajících z německo-slovenské ochranné smlouvy.125 Tato komise na čele s Generalleutnant Barckhausenem dorazila do Bratislavy 7. května 1939 a v následujících dvou dnech uskutečnila první porady a sondážní rozhovory, kde slovenskou stranu seznámila se směrnicemi, které obdržela v Berlíně.126 Vlastní rozhovory o ochranném pásmu tak mohly 10. května 1939 začít.127 Pokud si dovolíme zkratku, nepochybně zjednodušující peripetie slovensko-německých jednání o statutu a ohraničení ochranného pásma, pro slovenské vyjednavače dozajista deprimujících, celá záležitost se z vojenského hlediska pro slovenskou stranu zhmotnila do snahy vyjmout z ochranného pásma větší města podél řeky Váh a možnosti využívat vojenská zařízení v ochranném pásmu slovenskou armádou. Ochranné pásmo bylo před vlastním jednáním zbaveno slovenské vojenské přítomnosti, pomineme-li slabé slovenské posádkové stráže (Malacky, Plavecké Podhradie, Hlboké, Senica, Turecký vrch, Pezinok, Nový Dvor pri Malackách a Nové Mesto nad Váhom), které měly reálně pouze nepatrnou symbolickou hodnotu a živořily na okraji zájmu svých vlastních kmenových těles.128 Zbývala tak pouze slábnoucí naděje, že slovenská strana svou vojenskou přítomnost v ochranném pásmu případně znovu obnoví.129

Události v okupovaném západoslovenském území v březnu a dubnu 1939 se měly stát pro všechny zainteresované na slovenské straně varujícím mementem. Již citovaný bývalý velitel slovenského letectva pplk. let. Ján Ambruš situaci glosoval: „První styk slovenské armády s armádou německou zanechal u slovenských vojáků a důstojníků nejsmutnější dojmy. Spolupráce projevila se v tom, že příslušníci slovenské armády museli přihlížet, jak Německo odváží drahý a skvělý československý materiál. Protesty slovenských důstojníků proti drancování a ničení vojenského majetku setkávaly se jen s výsměchem Němců. Příslušníci slovenské armády hráli přitom smutnou a ponižující úlohu. Slovenský voják byl dokonce použit pro čištění záchodů a materiálů pro německou armádu. Herrenvolk se plně představil ve své brutalitě a panovačnosti. Slovenský voják, který viděl a pocítil na vlastním těle, nikdy nemůže zapomenout a nezapomene toto ponížení.“130 Slovenský voják možná nezapomněl, ale převážná část slovenského důstojnického sboru si do paměti ponaučení z prvních dnů „spolupráce“ s německou armádou dostatečně nevryla a v atmosféře triumfalismu provázejícího vznik samostatného Slovenského štátu a ve

¹²⁵ HRNKO, Anton. Nemecká vojenská misia na Slovensku 1939 – 1944. In História – Revue o dejinách spoloč- nosti, 2002, roč. 2, č. 3, s. 25. ISSN 1335-8316.

¹²⁶ HRNKO, Anton. Rokovanie o ochrannom pásme a zatiahnutie ľudácko-fašistického slovenského štátu do vojny s Poľskom. In Zborník múzea slovenského národného povstania, 1987, č. 12, s. 44.

¹²⁷K jednání o ochranném pásmu srov. TULKISOVÁ, Jana. Činnosť Nemeckej vojenskej komisie na Slovensku a ohraničenie ochranného pásma. In PEKÁR, Martin – PAVLOVIČ, Richard (eds.). Slovensko medzi 14. marcom 1939 a salzburskými rokovaniami : Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov VI, Prešov : Pre- šovská univerzita v Prešove; UNIVERSUM, 2007, s. 423-433. ISBN 978-80-8068-669-7; NIŽŇANSKÝ, Eduard – TULKISOVÁ, Jana. Pôsobenie Nemeckej vojenskej komisie na Slovensku v roku 1939. In Vojenská história, 2007, roč. 11, č. 4, s. 42-53. ISSN 1335-3314.

¹²⁸ PEJS, Oldřich. Slovenské symbolické posádkové stráže v německém ochranném pásmu. In Vojenská história, 2015, roč. 19, č. 3, s. 109-110. ISSN 1335-3314. Velitel detašmánu Nový Dvor čat. ď. sl. Karol Bielčík musel se svými muži na rozkaz Fliegerhorstkommandantur Malacky opustit Nový Dvor 11. května. VHA Bratislava, f. Krajinské vojenské veliteľstvo Bratislava január – jún 1939, šk. 9, sg. 9-70-6, č.j. 23.230/Dôv./let.1939.

¹²⁹ K přítomnosti německých oddílů v ochranném pásmu srov. BAKA, Igor – CSÉFALVAY, František – KRALĆÁK, Peter – MASKALÍK, Alex – SYRNÝ, Marek. Slovensko a Slováci vo víre druhej svetovej vojny : Vojenské dejiny Slovenska 1939 – 1945 slovom a obrazom. Bratislava : Pro Militaria Historica, 2015, s. 34-35. ISBN 978-80-970768-2-5.

¹³⁰ VALIŠ, Zdeněk. Ján Ambruš o samostatném Slovenském štátu 3. část. In Letecké listy, 1993, roč. 1, č. 7, s. 3; obdobně CHYTKA – VALIŠ, ref. 65, s. 101.

stínu německých vojenských úspěchů ho přijala jako conditio sine qua non a přizpůsobila se daným poměrům. Ve slovenské armádě proto převážilo přesvědčení: „Nový priateľský pomer Slovenského štátu k nášmu veľkému súsedovi – Nemeckej ríše odráža sa intenzívne v úzkej spolupráci armády slovenskej s armádou nemeckou. Tieto úzke vzťahy sa vyjadria postupne častým a nútnym osobným stykom členov armády slovenskej s členmi armády nemeckej.“131

O. PEJS: DAS SCHICKSAL VON SLOWAKISCHEN BESATZUNGEN AUF DEM VON DEUTSCHLAND BESETZTEN GEBIET DER WESTSLOWAKEI

Im März 1939 besetzte die deutsche Wehrmacht einen beträchtlichen Teil des Gebiets der westlichen Slowakei, da das böhmisch-mährisches Gebiet auf der Linie entlang der Weiß- und Kleinkarpaten als die natürliche östliche Grenze des „großdeutschen Raumes“ wahrgenommen wurde. Bei der von Hitler anvisierten Zerschlagung der „Rest-Tschechei“ sollte es zur Schließung des böhmisch-mährischen Raumes und seiner Abtrennung von der Slowakei kommen, und zwar über die bis dahin gültige mährisch-slowakische Grenze hinweg, bis ins Waagtaal. Laut Befehl sollte die deutsche Wehrmacht lediglich eine „Pazifizierungsaktion“ ohne eine vorherige Mobilisierung durchführen. Es sollten lediglich die Friedenstruppen eingesetzt werden. Nach außen hin handelte es sich also um keinen Feldzug. Durgeführt wurde der Befehl von den Truppen der Gruppe Engelbrecht, der 4. leichten Division und der 8. Infanterie Division. Die Wehrmachttruppen wurden bald gefolgt von den Einheiten der SS, des deutschen Grenzschutzes, der Finanzwache und des Sicherheitsdienstes. Die deutschen Militärbehörden betrachteten die Slowakei als ein Gebiet der zerschlagenen Tschecho-Slowakei, auf dem die deutsche Wehrmacht ihr Recht auf eine Kriegsbeute wahrgenommen hat. Daraus ergab sich, dass die slowakischen Truppen von den deutschen Behörden und der Wehrmacht behindert, entwaffnet oder sogar interniert wurden, und dass das beschlagnahmte Kriegsmaterial, die Ausrüstung, Anlagen, usw. abtransportiert wurden. Die Einwände und Proteste von slowakischen Zivil- und Kriegsbehörden wurden mit dem Hinweis außer Acht gelassen, dass die slowakische Armee die tschechoslowakischen Waffen und Ausrüstung nicht mehr brauchen werde.

Im April 1939 wurden die slowakischen Stellen von den Deutschen ultimativ aufgefordert, das westlich vom Fluss Waag gelegene und von der Wehrmacht besetzte Gebiet zu räumen. In Berlin rechnete man damit, dass das Verhalten der deutschen Truppen in diesem Raum geregelt und kontrollierbar sein wird. Des Weiteren ist man zur Einsicht gekommen, dass die slowakische Regierung infolge der mangelnden slowakischen Militärpräsenz auf diesem Gebiet ein stichhaltiges Argument für die Wahrung der Hoheitsrechte der staatlichen Souveränität und der territorialen Integrität, symbolisiert durch die Präsenz der eigenen Staatsverwaltung, der Sicherheitsbehörden und des Militärs verliert. Trotz deutscher Vorwände blieben auf diesem Gebiet slowakische Wachenbesatzungen, allerding hatten diese einen eher symbolischen Stellenwert ohne jeglichen Kampfwert. Wenn auch ungern, erklärten sich die Deutschen im April 1939 zu bilateralen Verhandlungen mit der Slowakei betreffend der Status und die Abgrenzung des von ihnen besetzten Gebiets westlich des Waagtaales bereit. Für diesen Zweck wurde die Deutsche Militärkommission zur Klärung der sich von dem deutsch-slowakischen Schutzvertrag ergebenden Verhältnisse in der Slowakei ins Leben gerufen.

¹³¹ VHA Bratislava, f. Vyššie veliteľstvo 1 – Veliteľstvo divíznej oblasti 1 (1939 – 1945), šk. 95, sg. 95/198/1, Roz- kaz, 1939, č. 30, čl. B-270.

Seznam použité literatury:

BAKA, Igor. Politický systém a režim Slovenskej republiky v rokoch 1939 – 1940. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2010. ISBN 978-80-969375-9-2.

BAKA, Igor – CSÉFALVAY, František – KRALĆÁK, Peter – MASKALÍK, Alex – SYRNÝ,

Marek. Slovensko a Slováci vo víre druhej svetovej vojny : Vojenské dejiny Slovenska 1939 – 1945 slovom a obrazom. Bratislava : Pro Militaria Historica, 2015. ISBN 978-80-970768-2-5.

BYSTRICKÝ, Jozef. Aká bola slovenská armáda pred a počas ťaženia proti Poľsku? In OLEJKO, Andrzej – KORZENIOWSKI, P. (eds.). Podkarpacki wrzesień. Polityczne i wojskowe aspekty wojny obronnej Polskie 1939 r. na Podkarpaciu. Rzeszów : Zakład Historii Wojskowości – Institut Historii Uniwersytetu Rzeszowskiego, 2010. ISBN 978-83- 931207-0-3.

BYSTRICKÝ, Jozef (ed.). Pamäti generála Jozefa Turanca : pramene obrany. Banská Bystrica : Múzeum Slovenského národného povstania, 2012. ISBN 978-80-89514-19-9.

ČATLOŠ, Ferdinand. Marec 1939. In BYSTRICKÝ, Valerián – LETZ, Róbert – PODOLEC, Ondrej (eds.). Vznik Slovenského štátu : 14. marec 1939 : Spomienky aktérov historických udalostí 1. diel. Bratislava : AEPress, s.r.o., 2007. ISBN 978-80-88880-79-0.

FIGURA, Ivan. Slovenský národohospodár Peter Zaťko : osobnosť a dielo. Bratislava : Wolters Kluwer, 2016. ISBN 978-80-8168-458-6.

HEŠTEROVÁ, Zdenka. Zbrojársky priemysel na strednom Považí v rokoch 1939 – 1941 (od vzniku Slovenského štátu do vojny proti Sovietskemu zväzu). In MIČKO, Peter – HALLON, Ľudovít et al. Lesk a tiene hospodárskeho rozvoja Slovenska v rokoch 1939 – 1941. Krakov

: Spolok Slovákov v Poľsku, 2015. ISBN 978-83-7490-865-8.

HEŠTEROVÁ, Zdenka. Zbrojársky priemysel na strednom Považí v rokoch 1938 – 1945.

Banská Bystrica : Belianum, 2014. ISBN 978-80-557-0824-9.

HRNKO, Anton. Nemecká vojenská misia na Slovensku 1939 – 1944. In História – Revue o dejinách spoločnosti, 2002, roč. 2, č. 3. ISSN 1335-8316.

HRNKO, Anton. Rokovanie o ochrannom pásme a zatiahnutie ľudácko-fašistického slovenského štátu do vojny s Poľskom. In Zborník múzea slovenského národného povstania, 1987, č. 12.

HUBENÁK, Ladislav. Nacistické výboje a nemecká ochranná zóna na Slovensku. In

Právnické štúdie, 1971, roč. 19. ISSN 0551-9039.

HUBENÁK, Ladislav. Nemecko-slovenská zmluva z roku 1939. In Právny obzor, 1969, roč. 52, č. 4. ISSN 0032-6984.

HUBENÁK, Ladislav. Politika nemeckej ochrannej zóny na Slovensku roku 1939. In

Sborník archivních prací, 1967, roč. 17, č. 2. ISSN 0036-5246.

CHYTKA, V. Stanislav – VALIŠ, Zdeněk. Generálplukovník Ján Ambruš. In Vojenská história, 2003, roč. 7, č. 1. ISSN 1335-3314.

JAŠEK, Peter. Odsun českých vojakov zo Slovenska po vzniku Slovenského štátu. In BYSTRICKÝ, Valerián – MICHELA, Miroslav – SCHVARC, Michal et al. Rozbitie alebo rozpad? : Historické reflexie zániku Česko-Slovenska, Bratislava : Veda, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2010. ISBN 978-80-224-1150-9.

JOHN, Miloslav – KLIMENT, K. Charles – NAKLÁDAL, Břetislav. Březen 1939. Praha : Ares; Naše vojsko, 2004. ISBN 80-86158-38-1.

KARLICKÝ, Vladimír et al. Svět okřídleného šípu : Koncern Škoda Plzeň 1918 – 1945. Plzeň : Škoda a.s.; Paseka, 1999. ISBN 80-7185-269-4.

KATREBA, Zoltán. Vojenská továreň 5 – Vojenský technický a chemický ústav v Zemianskych Kostoľanoch (1939 – 1940). In Vojenská história, 2002, roč. 6, č. 1. ISSN

1335-3314.

KLIMKO, Jozef. Tretia ríša a ľudácky režim na Slovensku. Bratislava : Obzor, 1986. KOKOŠKA, Stanislav. Unternehmen Südost : Okupace českých zemí v březnu 1939. In

Historie a vojenství, 1997, roč. 46, č. 6. ISSN 0018-2583.

KRENČEJ, Ján. Naši vojaci, vodiči motorových vozidiel počas pokoja a vo vojne. In Slovák, 1939, roč. 21, č. 233. ISSN 1336-4464.

LACKO, Martin (ed.). Zrod Slovenského štátu v kronikách slovenskej armády. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2010. ISBN 978-80-89335-19-0.

LACKO, Martin (ed.). Proti Poľsku : Odraz ťaženia roku 1939 v denníkoch a kronikách slovenskej armády. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2007. ISBN 978-80-89335-00-8.

LÁŠEK, Radan. Jednotka určení SOS – díl třetí. Praha : Codyprint, 2008. ISBN 978-80- 902964-9-7.

MARŠÁLEK, Pavel. Protektorát Čechy a Morava. Praha : Nakladatelství Karolinum, 2002. ISBN 80-246-0302-0.

MARŠÁLEK, Pavel. Veřejná správa Protektorátu Čechy a Morava v letech 1939 – 1945.

Praha : VODNÁŘ, 1999. ISBN 80- 85889-26-9.

MIČIANIK, Pavel. Obsadenie západného Slovenska Wehrmachtom v marci 1939 a vyrabovanie slovenských vojenských skladov. In HRUBOŇ, Anton – JANKECH, Juraj – RISTVEYOVÁ, Katarína – GABČO, Martin (eds.). Slovensko v rokoch neslobody 1938 – 1989 IV : Slovensko, jeho susedia a Európa. Banská Bystrica : Filozofická fakulta Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, 2016. ISBN 978-80-557-1180-5.

MLÁDEK, Belo – KORČEK, František. Slovenská armáda. In Slovenské vojsko, 1940, roč.

1, č. 6.

NIŽŇANSKÝ, Eduard – TULKISOVÁ, Jana. Pôsobenie Nemeckej vojenskej komisie na Slovensku v roku 1939. In Vojenská história, 2007, roč. 11, č. 4. ISSN 1335-3314.

NIŽŇANSKÝ, Eduard et al. Slovensko-nemecké vzťahy 1938 – 1941 v dokumentoch I. : Od

Mníchova k vojne proti ZSSR. Prešov : Spoločnosť PRO HISTORIA : UNIVERSUM-EU, s.

r. o., 2009. ISBN 978-80-89046-61-4

PEJS, Oldřich. Slovenské symbolické posádkové stráže v německém ochranném pásmu. In

Vojenská história, 2015, roč. 19, č. 3. ISSN 1335-3314.

Protifašistický a národně osvobozenecký boj českého a slovenského lidu 1938 – 1945, Edice dokumentů, Hlavní řada, I. díl Mnichov a březnová tragédie, 3. svazek Po Mnichovu, 4. Sešit Období od 9. února 1939 do 15. března 1939. Praha 1988.

SANDER, Rudolf. Abecední přehled dislokace československé mírové armády v letech 1918 – 1939. In Sborník archivních prací, 2000, roč. 50, č. 1. ISSN 0036-5246.

SIDOR, Karol. Takto vznikol Slovenský štát. Bratislava : Odkaz; Ozveny, 1991. ISBN 80- 85193-12-4.

ŠLOSAR, Vladimír – DUBÁNEK, Martin – MINAŘÍK, Pavel – URMINSKÝ, Ivan. Vojenské výcvikové prostory československé armády. In BALÁŽ, Július – DUBÁNEK, Martin (eds.). Ročenka 2011 : Vojenský historický archiv. Praha : Ministerstvo obrany České republiky, 2012. ISBN 978-80-7278-578-0.

TULKISOVÁ, Jana. Činnosť Nemeckej vojenskej komisie na Slovensku a ohraničenie ochranného pásma. In PEKÁR, Martin – PAVLOVIČ, Richard (eds.). Slovensko medzi

14. marcom 1939 a salzburskými rokovaniami : Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov VI. Prešov : Prešovská univerzita v Prešove; UNIVERSUM, 2007. ISBN 978-80-8068-669-7.

TVARŮŽEK, Břetislav. Okupace Čech a Moravy a vojenská správa (15. březen až 15. duben 1939). In Historie a vojenství, 1992, roč. 41, č. 3. ISSN 0018-2583.

TVARŮŽEK, Břetislav. Wehrmacht v protektorátě Čechy a Morava do roku 1941 (od dubna 1939 do podzimu 1941). In Historie a vojenství, 1992, roč. 41, č. 5. ISSN 0018-2583.

UHLÍŘ, Jan B. Protektorát Čechy a Morava v obrazech. Praha : Ottovo nakladatelství, 2008. ISBN 978-80-7360-675-6.

VALIŠ, Zdeněk. Ján Ambruš o samostatném Slovenském štátu 2. část. In Letecké listy,

1993, roč. 1, č. 6.

VALIŠ, Zdeněk. Ján Ambruš o samostatném Slovenském štátu 3. část. In Letecké listy,

1993, roč. 1, č. 7.

ŠTÁTNA SLOVENSKÁ VOJENSKÁ REÁLKA

(1942 – 1945) II. časť

JAROSLAV KOZOLKA

KOZOLKA, J.: Slovak State Military Grammar School (1942 – 1945). Part II. Vojenská história, 1, 23, 2019, pp 69-93 Bratislava.

The second part of the study on the Slovak State Military Grammar School (ŠSVR) provides as yet unpublished information on the activity of this educational institution in 1943 -1945. In the wider historical context, the study describes not only the last whole school year of ŠSVR, unrealised proposals for the establishment of the ŠSVR Cadet Branch as well as the participation of the permanent staff of ŠSVR in the Slovak National Uprising (SNU) preparations. At the same time, the work deals with the fate of the main ŠSVR representatives and inmates who actively joined the SNU following the dissolution of the school due to the war events. The last part of the study addresses the efforts of the Home Defence to revive the ŠSVR activity.

Military history. Slovakia. Armed Forces of the Slovak Republic. Military Education. Slovak State Military Grammar School. 20th century.

Na základe analýzy dostupných dobových písomností možno činnosť Štátnej slovenskej vojenskej reálky (ŠSVR) v školskom roku 1943/1944 hodnotiť pozitívne. Pred začatím školského roka sa podarilo školu presťahovať z Banskej Bystrice do Turčianskeho Sv. Martina a úspešne ju etablovať v novom prostredí. Škola si v novom mieste svojej dislokácie začala budovať pozitívny obraz, a to nielen na regionálnej, ale aj na celoslovenskej úrovni. V školskom roku 1943/1944 sa veliteľskému a pedagogickému personálu darilo vďaka vysokému nasadeniu zvyšovať kvalitu výučby a výchovy chovancov na úroveň rovnocennú civilných škôl gymnaziálneho typu.1

Na konci školského roka 1943/1944 bolo možné konštatovať, že napriek občasným menším problémom, škola fungovala na vysokej úrovni, s veľmi dobrými študijnými výsledkami chovancov. Tieto výsledky boli dosiahnuté napriek tomu, že chovanci boli oproti žiakom civilných gymnázií zaťažení výučbou vojenských odborných predmetov a vojenským výcvikom vrátane vojenského poľného výcviku. Napriek rôznym problémom sa škole v novom prostredí darilo postupne zastabilizovať odborný pedagogický personál, postupne posilniť veliteľský zbor dôstojníkmi z povolania. V porovnaní s predchádzajúcim školským rokom boli vytvorené komfortnejšie podmienky pre život chovancov. Zároveň sa podarilo skvalitniť zabezpečenie chovancov po všetkých stránkach, nevynímajúc spoločenskú, kultúrnu a športovú stránku. O zvyšujúcej úrovni školy, ktorá si získavala priaznivú reputáciu v slovenskej spoločnosti, vypovedá nárast záujmu o štúdium na tejto škole.

Vedenie ŠSVR sa v školskom roku 1943/1944 sústredilo nielen na zabezpečenie bezproblémového chodu školy, ale aj na riešenie zásadných koncepčných otázok, so snahou, v rámci možnosti slovenskej brannej moci, nestratiť ani jediného chovanca školy, a to aj v prípade, ak by takýto chovanec nedosahoval také študijné výsledky, ktoré by mu umožňovali úspešne absolvovať ŠSVR. Snahu vedenia ŠSVR podporil svojou autoritou

¹ VHÚ-VHA Bratislava, fond (ďalej f.) MNO dôverné 1944, šk. 483. ŠSVR, č. j. 2093/Dôv.1944. Vec: Zápisnica o klasifikačnej porade na konci I. polroku školského roku 1943/194 z 25. 1. 1944. s. 4-6.; ŠSVR, č. j. 2278/Dôv.1944. Vec: Zápisnica z cenzúrnej porady a štatistický výkaz o prospechu v III. období školského roku 1943/1944 zo 17. 4. 1944. s. 5-7.; ŠSVR, č. j. 2403/Dôv.1944. Vec: Zápisnica o výročnej klasifikačnej porade školského roku 1943/194 zo 14. 6. 1944. s. 5-6.

generálny inšpektor brannej moci gen. I. tr. Alexander Čunderlík, ako aj jeho nástupca vo funkcii gen. I. tr. Anton Pulanich.2 ktorí k riešeniu tejto otázky prispeli aj praktickými radami.3

Nerealizovaný návrh na zriadenie Kadetskej odbočky ŠSVR

Už v júni 1943 generálny inšpektor armády gen. I. tr. Alexander Čunderlík, sám absolvent rakúsko-uhorskej pechotnej kadetskej školy v Budapešti, predniesol neoficiálny návrh na zriadenie kadetskej školy, ktorá by mala byť súčasťou ŠSVR.4 Tento jeho návrh nezapadol do zabudnutia, diskutovalo sa o ňom predovšetkým na úrovni velenia ŠSVR. Začiatkom roka 1944 veliteľ školy a profesorský zbor školy podrobne analyzovali priebeh štúdia chovancov školy a ich študijné výsledky. Analýzou bolo zistené, že približne jedna tretina chovancov bola absolventmi meštianskych škôl, ostatní chovanci boli pôvodne študentmi nižších ročníkov gymnázií, ktorí boli lepšie vedomostne pripravení na štúdium na ŠSVR. Ďalej bolo analýzou priebehu viac než ročnej činnosti školy zistené, že časť chovancov, predovšetkým absolventov meštianskych škôl, ale ojedinele aj absolventov nižších ročníkov gymnázií, mala závažné študijné problémy, nakoľko potrebovali na postup do vyššieho ročníka školy vykonať reparát (opakovať skúšku – pozn. J. K.) alebo museli ročník opakovať. Niektorí z neúspešných chovancov I. ročníka (V. trieda gymnázia), tak aj II. ročníka školy (VI. ročník gymnázia) museli byť pre nevyhovujúce študijné výsledky zo školy vylúčení.5

² PULANICH Anton (25. 5. 1884 Holíč – 4. 1. 1962 Holíč). Pôvodne dôstojník rak.-uhor. armády, neskôr čs. armády a naposledy gen. I. tr. slov. brannej moci. V r. 1903 absolvoval zemebraneckú kadetskú pechotnú školu, dôst. zástup- ca, príslušník strel. pl. 13 v Olomouci, od 1. 1. 1904 por. pech., veliteľ čaty, náhradnej roty a práporný pobočník. Od

r. 1910 npor. pech., od r. 1. 1. 1915 stot. pech. Účastník prvej svetovej vojny, od decembra 1914 do marca 1918 nasa- dený na ruskom fronte ako veliteľ roty a neskôr ako veliteľ práporu. Od marca do októbra 1918 bojoval na talianskom fronte. Dňa 31. 10. 1918 sa prihlásil do čs. armád, následne zaradený k strel. pl. 13 v Olomouci, veliteľ náhradnej roty, v januári a februári 1919 veliteľ II. práporu v Sliezsku, následne preložený k strel. pl. 16 v Banskej Bystrici, veliteľ ná- hradnej roty, od júna 1919 veliteľ práporu. Zúčastnil sa bojov proti maďarským vojskám na Slovensku. Od septembra 1919 veliteľ etapového práporu 7 v Slovenskej Ľupči, vo Vrútkach a v Prešove. V priebehu r. 1920 postupne zaradený do peš. pl. 2 v Litoměřiciach a peš. pl. 37 v Levoči, od 6. 11. 1920 mjr. pech. a veliteľ III. práporu peš. pl. 37. Od 31.

12. 1923 pplk. pech., od júla 1924 premiestnený k peš. pl. 41 v Žiline, veliteľ III/41 práporu a následne II/41 práporu. V r. 1930/1931 absolvoval v Prahe kurz pre veliteľov voj. telies. Od r 1931 zástupca veliteľa peš. pl. 17 v Trenčíne, od

1. 7. 1933 plk. pech., premiestnený k hran. práp. 11 v Parkáne (dnes Štúrovo), od r. 1934 veliteľ peš. pl. 25 v Lučenci. V r. 1936 bol uznaný neschopným voj. služby a dňom 1. 12. 1936 preložený do výslužby. Od 4. 12. 1938 zástupca náčelníka voj. štábu HG. Po vzniku Slovenského štátu dňa 14. 3. 1939 bol reaktivovaný, veliteľ VV 1 (neskôr 1. div.) v Trenčíne, od 17. 5. 1939 gen. II. tr. V ťažení proti Poľsku v septembri 1939 veliteľ 1. divízie „Jánošík“. Od 8. 1. 1940 veliteľ 3. div. v Prešove, od novembra 1940 šéf Vzdušného úradu a veliteľ Vzdušných zbraní (VÚ a VZ), ako aj veliteľ Vojenskej správy (VS). Po vstupe Slovenskej republiky do vojny proti ZSSR v júni 1941 veliteľ VS a zástupca veliteľa armády gen. I. tr. Ferdinanda Čatloša. Od 12. 8. 1941 do 20. 9. 1941 veliteľ slov. jednotiek v poli s právomocou velite- ľa armádneho zboru, po návrate na Slovensko opäť veliteľ VÚ a VZ. Od 1. 1. 1942 gen. I. tr., od augusta 1942 veliteľ VPV v Banskej Bystrici, v r. 1943 aj predseda Generálneho sekretariátu obrany štátu a predseda medziministerského sekretariátu obrany štátu. Od januára 1944 generálny inšpektor armády, Pracovného zboru a Brannej výchovy, od februára 1944 aj predseda odvolacieho a kárneho výboru na MNO. Od 30. 8. 1944 ustanovený za hlavného vojenského veliteľa. Dňa 1. 9. 1944 podal žiadosť o penzionovanie a 5. 9. 1944 abdikoval zo svojich armádnych funkcií. 31. 3. 1945 ustúpil so slovenskou vládou do Rakúska. Po skončení 2. svetovej vojny sa vrátil na Slovensko, bol prijatý do čs. armády ako dôstojník vo výslužbe. V r. 1950 mu bola odobratá hodnosť generála.

³ Gen. I. tr. Alexander Čunderlík vykonával funkciu generálneho inšpektora brannej moci od 1. 8.1942 do 2. 4. 1943, keď bol preložený do výslužby. Gen. I. tr. Anton Pulanich vykonával funkciu generálneho inšpektora brannej moci od januára 1944. In CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : VHÚ, 2013, s. 43, 205. ISBN 978-0-89523-20-7.

⁴ VHÚ-VHA Bratislava, fond (ďalej f.) MNO dôverné 1944, šk. 483. ŠSVR, č. j. 2200 Dôv.1944 z 29. 3. 1944. Vec: Zriadenie kadetky ako odbočky u ŠSVR – návrh.

⁵ VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné 1944, šk. 483. ŠSVR, č. j. 2076/Dôv.1944 z 2. 1. 1944. Vec: Prepustenie chovancov z ŠSVR – návrh; ŠSVR, č. j. 2145/Dôv.1944 z 29. 2. 1944. Vec: Nemček Milan, chovanec ŠSVR – návrh na prepustenie ŠSVR; s. 4-6.; ŠSVR, č. j. 2093/Dôv.1944. Vec: Zápisnica o klasifikačnej porade na konci I. polroku školského roku 1943/194 z 25. 1. 1944, s. 4-6.; ŠSVR, č. j. 2278/Dôv.1944. Vec: Zápisnica z cenzúrnej porady a šta- tistický výkaz o prospechu v III. období školského roku 1943/1944 zo 17. 4. 1944. s. 4-6.

Dokonca dôvodom vylúčenia chovanca bolo aj spáchanie závažného disciplinárneho priestupku, resp. dezercie zo ŠSVR.6 Zároveň sa však konštatovalo, že išlo o chovancov, ktorí už prešli čiastočným vojenským výcvikom, slovenská branná moc do nich investovala nemalé finančné prostriedky, pričom nechcela stratiť túto „investíciu“ v prípade, ak by uvedení chovanci nedokázali úspešne absolvovať ŠSVR. Velenie školy hľadalo čo najschodnejšiu cestu na to, aby sa našlo v rámci slovenskej brannej moci uplatnenie aj pre týchto chovancov. Ďalším argumentom pre ich zotrvanie na ŠSVR bol v slovenskej brannej moci stále pretrvávajúci nedostatok dôstojníkov z povolania, trvajúci aj v roku 1944 napriek tomu, že ministerstvo národnej obrany (MNO) prijalo množstvo personálnych opatrení na zvrátenie tohto nepriaznivého stavu.

Veliteľ školy pplk. del. Emil Perko na základe analýzy priebežných študijných výsledkov, podporovaný generálnym inšpektorom brannej moci, hľadajúc riešenie tejto situácie, si nakoniec osvojil návrh gen. I. tr. A. Čunderlíka na zriadenie kadetskej odbočky v rámci ŠSVR. Uvedenú problematiku po vypracovaní základnej osnovy kadetskej odbočky ŠSVR následne osobne prerokoval na pracovnej porade u generálneho inšpektora brannej moci dňa 27. mája 1944 s náčelníkom štábu MNO – HVV plk. gšt. Viliamom Talským.7 Do diskusie o zriadení kadetskej odbočky ŠSVR boli zapojení okrem generálneho inšpektora brannej moci aj minister NO a ďalší funkcionári MNO, ktorí mali zásadný vplyv na riešenie daného problému. Nakoniec po diskusii náčelník štábu MNO -HVV plk. gšt. Viliam Talský8 vydal veliteľovi ŠSVR ústny rozkaz, aby vypracoval návrh na zriadenie kadetskej odbočky ŠSVR, ktorá by mala obdobný charakter ako kadetské školy rakúsko-uhorskej armády.

Na rozdiel od bývalých rakúsko-uhorských kadetských škôl, ktoré fungovali ako samostatné školské inštitúcie, slovenská kadetská škola mala byť súčasťou (odbočkou) ŠSVR, bola by podriadená veliteľovi ŠSVR. Zároveň nemala mať charakter obdobný civilnej strednej škole s maturitou. ŠSVR by sa po prijatí tejto novej koncepcie skladala z vyššieho stupňa gymnázia s reálnou vetvou (V. až VIII. trieda gymnázia) a strednej odbornej (vojenskej) školy, ktorej absolvovanie by nebolo podmienené maturitou, ale odbornými skúškami.

Pripravovaný návrh na fungovanie kadetskej školy ako kadetskej odbočky ŠSVR

⁶ VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné 1944, šk. 483. ŠSVR, č. j. 2374/Dôv.1944 z 3. 6. 1944. Vec: Veľký Milo- slav, chov. II. roč., samovoľné vzdialenie sa z ŠSVR.

⁷ VHÚ-VHA Bratislava, fond MNO dôverné 1944, šk. 483. ŠSVR, č. j. 2362/Dôv.1944 z 31. 5. 1944. Vec: Osnovy pre ŠSVR – predloženie zápisnice o komisionálnom rokovaní.

⁸ TALSKÝ, Viliam, Anton (28. 9. 1904 Vígľaš – 3. 12. 1953 Bratislava). Pôvodne dôstojník čs. armády, následne slov. brannej moci. Od 4. 10. 1924 poslucháč VA v Hraniciach na Morave, dňa 15. 8. 1926 vyradený z VA ako por. žen. V r. 1926-1933 veliteľ čaty u mínovej roty mostného práp. v Bratislave. Od r. 1930 npor. žen. V r. 1933/1936 frekventant VŠV v Prahe. Od augusta 1936 prednosta 3. odd., následne prednosta 2. odd. štábu 9. div. v Bratislave. Od r. 1936 kpt. žen., od 31. 7. 1937 kpt. gšt. Od septembra do decembra 1938 prednosta 2. odd. štábu Hraničnej oblasti 39. Po vzniku Slovenského štátu náčelník štábu 9. div., od apríla 1939 mjr. gšt. a prednosta oper. skup. 3. odd. štábu HVV v Bratisla- ve, od októbra 1939 prednosta 3. odd. štábu HVV. Po zriadení VVŠ v Bratislave v r. 1940 riadny profesor všeobecnej taktiky a šéf katedry ženijného vojska. Od r. 1940 pplk. gšt., NŠ ministra NO, od 18. 11. 1940 do 27. 6. 1941 NŠ VPV v Banskej Bystrici. Po zahájení ťaženia proti ZSSR zaradený ako prednosta 3. odd. veliteľstva poľ. armády, od augusta do novembra 1941 NŠ RD. Od decembra 1941 do 1. 9. 1942 prednosta historického odd. MNO. Od septembra 1942 pridelený dôst. pri generálnom inšpektorovi slov. brannej moci a prednosta školského odd. MNO. Od júla 1943 NŠ MNO, od r. 1944 plk. gšt. Udržiaval kontakty s odbojom, zapojil sa do príprav SNP. Od júla 1944 do 8. 8. 1944 veliteľ TSb, od 10. 8. 1944 ZV VSA v Prešove. V čase, keď sa začalo odzbrojovanie VSA dňa 29. 8. 1944, zastupoval neprí- tomného veliteľa VSA gen. II. tr. A. Malára. 30. 8. 1944 odletel s leteckou skupinou VSA k veliteľovi I. UF marš. I. S. Konevovi za účelom koordinácie oslobodzovania územia Slovenska. Dňa 16. 9. 1944 bol na vlastnú žiadosť vysadený na východnom Slovensku s úlohou sústreďovať príslušníkov VSA. S jednotkou mjr. jazd. J. Bíleja utvoril veliteľstvo voj. skupiny „Detvan“, nadviazal kontakt s partizánmi a poskytoval sprav. informácie 1. čs. arm. zboru. Od decembra 1944 príslušník 1. čs. arm. zboru, krátko dočasný veliteľ 1. čs. brig., z funkcie bol odvolaný, zástupca veliteľa 3. brigády, od 4. 2. 1945 veliteľ 3. brigády. Na zásah SNR bol z funkcie odvolaný. Po r. 1945 nebol prijatý do čs. armády, v r. 1947 bolo vznesené obvinenie z tr. činov domácej zrady a zrady na Povstaní, v decembri 1947 odsúdený na 15 rokov straty slobody a ďalšie tresty. Vykonával trest v Ilave, v r. 1948 mu bol výkon trestu prerušený pre chorobu, 13.

8. 1951 opäť nastúpil do väzenia v Ilave, v r. 1953 bol ako nevyliečiteľný prepustený na slobodu, krátko nato zomrel.

bol pomerne neortodoxný. V čs. armáde vzdelávanie budúcich dôstojníkov z povolania zabezpečovali predovšetkým Vojenská akadémia v Hraniciach (VA) a celá škála vojenských učilíšť.9 V rakúsko-uhorskej armáde naopak najväčšie množstvo dôstojníkov z povolania produkovali práve kadetské školy. Na uvedených školách mohli študovať iba úspešní uchádzači o štúdium. Dôstojníkmi z povolania sa mohli stať iba tí z nich, ktorí úspešne absolvovali danú školu.

Koncept kadetskej odbočky ŠSVR, vypracovaný veliteľom ŠSVR v pomerne krátkom čase niekoľkých mesiacov roku 1944, však počítal s tým, že na kadetskej odbočke ŠSVR budú študovať nie najlepší uchádzači o štúdium na škole, ako tomu bolo v rámci rakúsko- uhorských kadetských škôl, ale, naopak, tí chovanci ŠSVR, u ktorých pre slabšie študijné výsledky nebol predpoklad úspešného absolvovania ŠSVR. Kadetská odbočka ŠSVR nebola plánovaná ako školská inštitúcia, ktorá by produkovala najväčšie množstvo budúcich dôstojníkov z povolania. Mala sa stať „záchrannou sieťou“ pre udržanie pomerne malého počtu chovancov ŠSVR v armáde, ktorí by museli pre nevyhovujúce študijné výsledky predčasne ukončiť štúdium na ŠSVR.

Podľa návrhu na zriadenie kadetskej odbočky ŠSVR mal každý chovanec absolvovať I. a II. ročník (V. a VI. triedu gymnázia) podľa osnovy platnej na gymnáziách s reálnou vetvou. Po ukončení II. ročníka ŠSVR mal profesorský zbor ŠSVR posúdiť, ktorí chovanci nemajú dostatočné schopnosti pre úspešné zvládnutie gymnaziálneho štúdia a maturity a mal navrhnúť ich preradenie do kadetskej odbočky školy bez maturity. Preto bolo navrhnuté, aby rodičia museli k takémuto postupu vopred dať zásadný súhlas, a to už pri vstupe chovanca do ŠSVR. Na začiatku III. ročníka ŠSVR mali tvoriť zvláštnu čatu svojho ročníka. Pre

III. a IV. ročník ŠSVR sa mala vypracovať zvláštna osnova všeobecných stredoškolských a vojenských predmetov. Zo všeobecných stredoškolských predmetov mali byť určené pre Kadetskú odbočku ŠSVR iba základné predmety, potrebné pre všeobecné vzdelanie. Vojenský výcvik chovancov kadetskej odbočky bol zameraný len pre zbrane pechotu a (hipomobilné) delostrelectvo.10 Osnova vojenských predmetov mala byť prispôsobená tak, aby chovanec po absolvovaní IV. ročníka kadetskej odbočky ŠSVR bol schopný výkonu funkcie nižšieho dôstojníka pechoty alebo delostrelectva.11

Návrh predpokladal menovanie absolventa kadetskej odbočky ŠSVR do dôstojníckej hodnosti. Problematickým sa javil návrh, aby pre absolventov kadetskej odbočky bola zriadená nová najnižšia dôstojnícka hodnosť. Navrhované bolo zriadenie hodnosti podporučík, nakoľko hodnosť dôstojníckeho zástupcu bola určená pre ašpirantov a rotmajstrov – dôstojníckych zástupcov. Nová hodnosť systematizovaná pre najnižších dôstojníkov by bola postavená na úroveň vojenského akademika. Absolventi kadetskej odbočky ŠSVR by vykonávali v rámci útvarov zbraní a služieb praktickú službu počas jedného roka a následne by boli bez prijímacej skúšky prijatí na Vojenskú akadémiu (VAK).12 Po jej absolvovaní by boli povýšení do hodnosti poručíka. Takto by sa bývalí chovanci kadetskej odbočky ŠSRV bez absolvovania maturity, avšak absolventi VAK-u zaradili do kategórie dôstojníkov absolventov VAK-u.13

⁹ Išlo o Pechotné učilište v Miloviciach, Delostrelecké učilište v Olomouci, Zbrojné učilište v Plzni, Automobilové učilište v Prahe, telegrafné učilište v Trutnove, Jazdecké učilište v Pardubiciach a ďalšie učilištia. In TURZA, Peter. Vojenské školstvo v rokoch 1870-1944. In Zaujíma vás? 1994, roč. 1, č. 3, s. 7.

¹⁰ VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 483. MNO, č. j. 2270/Dôv.1944 z 12. 5. 1944. Vec: Zriadenie kadetky ako odbočky pri ŠSVR – predloha návrhov. Príloha k č. j. 2270/Dôv.1944. Vec: 1. doplnok Prošpektu pre ŠSVR. ŠSVR. Príloha k č. j. 2.270/Dôv.1944. Vec: Prošpekt ŠSVR – návrh zmeny.

¹¹ VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 483. ŠSVR, č. j. 2200 Dôv.1944 z 29. 3. 1944. Vec: Zriadenie kadetky ako odbočky u ŠSVR – návrh.

¹² VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 483. MNO, č. j. 2.270/Dôv.1944 z 12. 5. 1944. Vec: Zriadenie kadetky ako odbočky pri ŠSVR – predloha návrhov. Príloha k č. j. 2270/Dôv.1944. Vec: 1. doplnok Prošpektu pre ŠSVR. ŠSVR. Príloha k č. j. 2.270/Dôv.1944. Vec: Prošpekt ŠSVR – návrh zmeny.

Velenie ŠSVR si od návrhu na zriadenie kadetskej odbočky sľubovalo, že zriadením kadetskej Odbočky by armáda ročne „stratila“ len nepatrný počet chovancov z dôvodu neprospechu. Finančné prostriedky investované na výchovu a výcvik chovanca by sa tak vynaložili hospodárne a účelne. Zároveň by v III. a IV. ročníku ŠSVR z chovancov už takmer nikto neprepadol, takže opakovanie ročníka by sa tak obmedzilo na minimum. V návrhu sa zohľadňovala aj skutočnosť, že zriadenie kadetskej odbočky by pomohlo mnohým synom vojenských a žandárskych gážistov, ktorí síce boli v stredoškolských všeobecných predmetoch väčšinou slabší, ale mali požadované vojenské vlastnosti. ŠSVR by takýmto spôsobom od 1. septembra 1946 mohla zabezpečovať pre potreby slovenskej brannej moci každý rok 30 až 35 nižších dôstojníkov v hodnosti podporučík.14

MNO malo podľa návrhu zriadiť kadetskú odbočku ŠSVR už od školského roka 1944/45. Chovanci ŠSVR, ktorí absolvovali v školských rokoch 1942/1943 a 1943/1944, teda absolvovali I. a II. ročník ŠSVR podľa osnovy gymnaziálnej s reálnou vetvou, sa mali považovať za absolventov I. a II. ročníka kadetskej odbočky. Kadetská odbočka mala byť súčasťou školskej roty ŠSVR a chovanci tejto odbočky mali tvoriť v školskej rote zvláštnu čatu. Keďže chovanci kadetskej odbočky ŠSVR nemali maturovať, iba sa podrobiť záverečným skúškam, absolvovanie kadetskej odbočky ŠSVR nemalo byť rovnocenné s absolvovaním civilnej strednej školy (s maturitou). Výcvik a vyučovanie v kadetskej odbočke ŠSVR sa malo konať podľa zvláštnych osnov pre náučné a vojenské predmety, ktoré malo schváliť MNO.

Vypracovaný návrh osnov pre vojenský výcvik kadetskej odbočky pri ŠSVR a osnovy pre jej náučné predmety, po predchádzajúcom komisionálnom rokovaní so zástupcami VAK a Generálneho inšpektorátu brannej moci, predložil dňa 27. mája 1944 veliteľ ŠSVR na schválenie na MNO.15 Nakoľko zriadenie kadetskej odbočky ŠSVR by zásadnejším spôsobom zasiahlo do študijných osnov ŠSVR, z ktorej by sa tak stala škola s duálnym študijným programom, a to maturitným a nematuritným a sčasti by sa zmenil aj samotný charakter ŠSVR, pôvodne ponímanej ako škola gymnaziálneho typu, bolo potrebné návrh prerokovať aj s Ministerstvom školstva a národnej osvety (MŠaNO). Náčelník štábu MNO-HVV zriadil komisiu MNO, zloženú z náčelníka štábu MNO-HVV, veliteľa ŠSVR a stot. gšt. Gustáva Vargoša.16 Komisia MNO za osobnej účasti generálneho inšpektora armády gen. I. tr. Antona Pulanicha na pôde MŠaNO rokovala so zástupcami MŠaNO, ktoré k návrhu na zriadenie kadetskej odbočky ŠSVR zaujalo zásadný negatívny postoj, a to predovšetkým z výchovných

¹³ Tamže.

¹⁴ Tamže.

¹⁵ VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 483. ŠSVR, č. j. 2362/Dôv.1944 z 31. 5. 1944. Vec: Osnovy pre ŠSVR – predloženie zápisnice o komisionálnom rokovaní.

¹⁶ VARGOŠ Gustáv, JUDr. (20. 8. 1914 Horovce – ?). Po absolvovaní obchodnej akadémie v r. 1936 nastúpil na výkon voj. prez. služby k peš. pl. 17. Po absolvovaní ŠDZ v Trenčíne bol 1. 10. 1937 bol prijatý do VA v Hraniciach na Morave. Po absolvovaní VA v auguste 1938, por. pech., zaradený k peš. pl. 43 v Brne, veliteľ čaty. Od 14. 3. 1939 príslušník slov. armády, zaradený k peš. pl. 39 v Bratislave, veliteľ roty. Od 1. 7. 1939 pôsobil na ZVV v Bratislave (MNO) ako pridelený dôstojník k mat. skupine 4. odd. štábu MNO. V septembri 1939 sa zúčastnil ťaženia proti Poľsku ako pridelený dôst. 4. oddel. veliteľstva poľnej armády „Bernolák“. 15. 2. 1940 nastúpil ako frekventant do VVŠ v Bratislave – odd. dôst. gšt., od r. 1940 npor. pech. V júni až auguste 1941 sa zúčastnil ťaženia proti ZSSR, pridelený dôst. 4. odd. velit. armády. Po návrate na Slovensko pokračoval v štúdiu na VVŠ. Po absolvovaní VVŠ bol 5. 3. 1942 odoslaný na prax k nem. 6. armáde. Od 1. 7. 1942 stot. pech., od 1. 1. 1943 stot. gšt. V období od septembra 1942 do decembra 1943 zaradený na fronte, prednosta 4. odd. štábu veliteľstva RD. Podieľal sa na prípravách neuskutočneného prechodu RD k ČA. Po návrate zaradený na 3. odd. MNO, od 1. 3. 1944 pridelený na GSOŠ s určením za jeho tajomníka. Do SNP sa nezapojil, zostal na MNO, dňom 15. 11. 1944 bol premiestnený k peš. pl. 1 Domobrany. V apríli 1945 bol povolaný do čs. armády, zaradený na Veliteľstve západnej oblasti v Nitre ako prednosta materiálneho odd. Od 1. 11. 1945 prednosta výcvikových skupín škôl a kurzov VO 4, od 1. 1. 1946 prednosta operačnej skupiny 1. odd. štábu VO 4 v Bratislave, od októbra 1946 mjr. gšt. Od 1. 1. 1947 pridelený na org. a mob. skupinu 4. odd. VO 4, od 1. 1.1949 prednosta 7. odd. tyla. V r. 1947 promoval na doktora práv. K 30. 9.

1949 bol premiestnený na VO 3 do Brna, kde bol 21. 12. 1950 ustanovený za náčelníka 7. odd. tyla.

dôvodov. Po porade zástupcov MNO s predstaviteľmi MŠaNO, MNO nakoniec ustúpilo od pôvodného návrhu na zriadenie kadetskej odbočky ŠSVR, návrh veliteľa ŠSVR zamietlo.17 Formálne oznámenie o zamietnutí návrhu bolo ŠSVR doručené dňa 13. júna 1944.

Zároveň bolo rozhodnuté, aby sa do budúcna zabránilo zbytočnému opakovaniu ročníka, a tým sa nezvyšovali náklady vynaložené na chovancov. Preto chovanci I. ročníka ŠSVR (V. trieda gymnázia) v prípade, ak prepadnú na konci školského roka viac ako z jedného predmetu, mali byť zo ŠSVR prepustení pre neprospech. Taktiež sa mali v budúcnosti zo ŠSVR prepustiť aj tí chovanci I. ročníka, ktorí neúspešne vykonajú opravnú skúšku v prípade, že na konci školského roka budú mať len jednu nedostatočnú.18

Činnosť ŠSVR v lete 1944 na pozadí príprav Slovenského národného povstania

Po odoslaní chovancov ŠSVR na prázdniny v polovici júla 1944 sa život na ŠSVR nakrátko utlmil. Na škole zostal len veliteľský a pedagogický zbor, spolu so štábnou rotou s vojakmi prezenčnej služby, ktorí boli na škole zaradení ako pomocný alebo inštruktorský personál. Vojaci z povolania postupne nastúpili na dovolenky aj s veliteľom školy pplk. del. Emilom Perkom, aj keď štáb ŠSVR a časť pedagogického zboru pripravovali prijímacie konanie pre uchádzačov na ŠSVR, ktorí mali nastúpiť do I. ročníka v školskom roku 1944/1945.

V prijímacom konaní v školskom roku 1944/1945 sa pripravovala novinka, a to prijímacie skúšky, realizované tajným spôsobom, nakoľko v ostatných prijímacích skúškach sa viacerí neprijatí uchádzači sťažovali na neobjektívnosť prijímacieho konania, dokonca až u prezidenta slovenskej republiky Dr. Jozefa Tisa.19

Úlohou personálu ŠSVR bolo pripraviť všetky podklady na prijímacie konanie do I. ročníka ŠSVR a organizačne ich naplánovať. Zároveň bolo potrebné pripraviť ubytovacie priestory a učebne pre nových chovancov školy. V školskom roku 1944/1945 malo byť opäť prijatých 160 nových chovancov do I. ročníka školy, čím by v škole boli už I., II. a III. ročník s dovedna 412 chovancami. Novo prijatí chovanci I. ročníka mali tvoriť novú školskú rotu. Na základe toho sa mal v rámci ŠSVR vytvoriť školský prápor, ktorému by podliehali všetky školské roty. Preto veliteľ školy požiadal veliteľa VPV o pridelenie dvoch veliteľov rôt (jeden z doterajších veliteľov rôt sa mal stať veliteľom školského práporu), piatich veliteľov čiat, z toho dvoch delostreleckých dôstojníkov, dvoch peších dôstojníkov s mínometným výcvikom, a jedného s guľometným výcvikom. Prideliť ich na ŠSVR žiadal do 25. augusta 1944, aby tak mohli pomôcť už s organizovaním prijímacích skúšok.20

Prihlášky do I. ročníka ŠSVR školského roka 1944/1945, ktoré uchádzači zasielali na MNO, boli následne z MNO prevezené do ŠSVR, kde sa vykonal komisionálny výber žiadateľov na prijímacie skúšky,21 spočívajúci predovšetkým v tom, aby boli vybratí iba uchádzači spĺňajúci všetky vyžadované vedomostné a zdravotné kritériá. Samotné prihlášky sa mohli podávať na MNO do 1. augusta 1944, výzva na podanie prihlášok bola zverejnená aj v tlači a rozhlase.22

¹⁷ VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 483. MNO, č. j. 470.131/Dôv.I/2-3.1944 z 13. 6. 1944. Vec: Zriadenie kadetky ako odbočky u ŠSVR – zamietnutie návrhu.

¹⁸ VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 483. MNO, č. j. 471.272/Dôv.I/2-3.1944 z 13. 6. 1944. Vec: Prepustenie chovancov ŠSVR pre neprospech – nariadenie.

¹⁹ VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 483. ŠSVR, č. j. 2489/Dôv.1944 z 24. 7. 1944. Vec: Prijímacie skúšky na ŠSVR – návrh.

²⁰ VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 460. ŠSVR, č. j. 2280/Dôv.1944 z 2. 5. 1944. Vec: Velitelia čiat pre ŠSVR – vyžiadanie.; ŠSVR, č. j. 2484/Dôv.1944 z 21. 7. 1944. Vec: Dôstojníci pre ŠSVR – vyžiadanie.;

² VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 483. MNO, ŠSVR, č. j. 2490/Dôv.1944 z 25. 7. 1944. Vec: komi- sionálne vyberanie žiakov na prijímacie skúšky – návrh.

²² VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 483. MNO, ŠSVR, č. j. 582/1944 z 12. 5. 1944. Vec: Prijíma- nie chovancov do ŠSVR v škol. roku 1944/45 – uverejnenie v tlači a v rozhlase.

Zároveň veliteľstvo ŠSVR, predovšetkým však veliteľ školy pplk. del. Emil Perko, vypracoval podrobnú osnovu pre vojenský výcvik chovancov ŠSVR pre školský rok 1944/1945,23 ktorá počítala s tým, že chovanci I. a II. ročníka budú vykonávať prakticky spoločný peší a základný poradový výcvik, výcvik s pechotnými zbraňami, a to puškou, pištoľou a ľahkým guľometom. Predmetná osnova pre vojenský výcvik bola výnimočná v tom, že sa v nej po prvýkrát zakomponoval vojenský odborný výcvik so základnými delostreleckými zbraňami, plánovaný výcvik sa približoval obsahu výcviku na ŠDZ a VAK. V školskom roku 1944/1945 mali chovanci najstaršieho, III., ročníka školy absolvovať vojenský odborný výcvik. Preto už na konci II. ročníka školského roka 1943/1944 sa mali podľa svojich schopností a vlôh rozdeliť na skupinu pešiu a delostreleckú. Na základe tohto rozdelenia sa chovanci v III. ročníku mali viac zamerať na tie predmety, ktoré budú dôležité pre ich zaradenie k zbrani. U príslušníkov delostreleckej skupiny III. ročníka ŠSVR sa malo vyučovanie viac zamerať na matematiku, deskriptívnu geometriu a jazdu na koni.24 Vojenský odborný výcvik v uvedenom formáte mal pokračovať aj vo IV. ročníku ŠSRV. Čo sa týkalo vojenského odborného výcviku chovancov, týkajúceho sa špeciálnych zbraní, ten mal byť realizovaný formou absolvovania špeciálnych kurzov vo VAK.25 Pre chovancov III. ročníka ŠSVR v školskom roku 1944/1945 plánovala vojenský výcvik, zameraný na delostrelectvo, osobne veliteľ ŠSVR, ako skúsený delostrelecký dôstojník a dlhoročný delostrelecký inštruktor. Chovanci po absolvovaní vojenského výcviku v III. ročníku mali ovládať všetky základné delostrelecké zbrane, obsluhu diel a mínometov. Pre účely plánovaného delostreleckého výcviku v III. ročníku školy bola už v lete 1944 k ŠSVR predisponovaná časť plánovaného delostreleckého materiálu.26

Vojenská osnova ŠSVR pre školský rok 1944/1945 bola predložená nielen na MNO, ale aj na VAK, ktorá k nej mala zaujať stanovisko. Stanovisko veliteľa VAK plk. pech. Alojza Králika.27 bolo po vyhodnotení osnovy predložené na MNO v krátkom čase a obsahovalo viacero zásadných výhrad. Predovšetkým sa v stanovisku poukazovalo na neúmerne vysoký počet vyučovacích hodín venovaných vojenským predmetom, čo mohlo negatívne poznačiť

²³ AM SNP Banská Bystrica. PERKO Emil, f. VII, šk. 8, pr. č. 12/86. Slovenské národné povstanie roku 1944. Činnosť V. takt. skupiny, s. 3-4.

²⁴ VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 483. MNO, ŠSVR, č. j. 2190/Dôv.1944 z 25. 3. 1944. Vec: Vojenská osnova v ŠSVR – predloha, návrh.

²⁵ Tamže.

²⁶ AM SNP Banská Bystrica. PERKO Emil, f. VII, šk. 8, pr. č. 12/86. Slovenské národné povstanie roku 1944. Činnosť V. taktickej skupiny, s. 3-4.

²⁷ KRÁLIK Alojz (16. 6. 1895 Vyšný Svidník – ?). Účastník prvej svetovej vojny, v r. 1916 povolaný k rakúsko-uhor- skému poľnému jágerskému práp. v Prešove, absolvent ŠDZ v Košiciach. Vo februári 1917 odoslaný ako veliteľ čaty na ruský front, dôst. zást. v zál. Zúčastnil sa bojov na Ukrajine, od júna 1918 bojoval na talianskom fronte ako zástupca vel. roty. Od marca 1919 príslušník čs. armády, por. pech., od marca 1919 veliteľ čaty peš. pl. 67 v Prešove a Olomouci, od júna 1919 zaradený k peš. pl. 14 v Moste. Od 1. 9. 1919 veliteľ čaty a roty u etapného práporu VII v Slovenskej Ľupči, Žiline a vo Vrútkach. V r. 1920 až 1924 spravodajský dôstojník, osvetový náčelník, pobočník, vel. roty u hran. práp. 10 v Trebišove, od r. 1921 na npor. pech. V júli 1924 premiestnený k ZVV v Užhorode, pridelený k 2. odd. štábu veliteľstva ZVV. V r. 1925 až 1931 opäť zaradený u hran. práp. 10 v Trebišove, veliteľ čaty a pobočník vel. roty, od r. 1929 kpt. pech. Od r. 1931 zaradený k peš. pl. 28 v Prahe, veliteľ čaty a veliteľ roty. V r. 1936 povýšený na škpt. pech. Počas mobilizácie čs. armády v r. 1938 zaradený u mob. peš. pl. 78. Od 17. 12. 1938 až do 14. 3. 1939 inštruktor BV a zástupca čs. voj. správy pri Hlavnom veliteľstve HG v Bratislave. Po vzniku Slovenského štátu zaradený do hor. peš. pl. 2 v Ružomberku, k 17. 5. 1939 mjr. pech., prednosta 2. sprav. odd. HVV. Počas poľského ťaženia v septembri 1939 pridelený k HV HG, organizoval mobilizáciu príslušníkov HG. K 1. 7. 1940 pplk. pech., v septembri 1939 premiestnený k peš. pl. 1, zástupca veliteľa pluku. Zúčastnil sa ťaženia proti ZSSR, v období od 8. 12. 1941 do 29. 4. 1942 zaradený k RD ako vel. mot. peš. pl. 20, zúčastnil sa bojov pri Golodajevke a Dimitrijevke. Po návrate z poľa pridelený k MNO ako prednosta odd. pre branné účely VS. K 1. 7. 1943 plk. pech, v r. 1943 odoslaný do poľa ako veliteľ peš. pl. 101. V roku 1944 vykonával funk- ciu veliteľa VAK. Do príprav Povstania nebol zapojený, po zahájení SNP sa nervovo zrútil a bol odoslaný na zdravotnú dovolenku. Od 15. 9. 1944 hlavný veliteľ žandárstva na Slovensku, neskôr veliteľ finančnej stráže. Po druhej sv. vojne bol ponechaný v činnej službe s návrhom na preloženie do výslužby. V r. 1948 nebol povolaný do činnej služby, neboli mu priznané hodnosti mjr. pech., pplk. pech. a plk. pech. Do výslužby bol preložený dňom 1. 4. 1949 ako škpt. pech.

účel vyučovacieho procesu na strednej škole. V stanovisku veliteľa VAK sa ďalej poukazovalo, že absolvent ŠSVR podľa osnov mal mať vojenské vzdelanie na úrovni absolventa školy na výchovu dôstojníkov zbraní v zálohe (ŠDZ), ale s 3 až 4 násobne vyšším počtom vyučovacích hodín ako v ŠDZ. V stanovisku sa namietalo, že osnova preferovala vojenské predmety na úkor všeobecných občianskych predmetov, taktiež aj rozdelenie chovancov na skupinu delostreleckú a pešiu, pričom sa pozabudlo na ďalšie druhy zbraní. V stanovisku sa vyčítalo navrhovanej osnove, že kopíruje vyučovacie osnovy VAK, ktoré nie sú vhodné pre mladistvých chovancov, ale pre dospelých frekventantov VAK. V závere stanoviska veliteľ VAK navrhol výraznejšie znížiť vyučovacie hodiny vojenských predmetov.28 Uvedené námietky boli v osnove pre vojenský výcvik chovancov na školský rok 1944/1945 čiastočne akceptované.

Bolo plánované, že chovanci na konci III. ročníka absolvujú povinné odvodné konanie, pričom tí z nich, ktorí v uvedenom kalendárnom roku nedosiahnu plnoletosť, podrobia sa dobrovoľnému odvodu, pričom po nástupe do IV. ročníka ŠSVR popri vyučovaní tiež absolvujú vojenskú prezenčnú službu.29

Leto roku 1944 bolo v Turci v znamení výrazne zvýšenej partizánskej činnosti, čo sa priamo alebo nepriamo bytostne dotýkalo aj samotnej ŠSVR. Pre ŠSVR sa začal mesiac august 1944 netradične, keď sa jej štábna rota musela zúčastniť bojového výcviku martinskej posádky v Strečnianskej tiesňave spolu s náhradnou rotou spojovacieho práporu 11 a rotami náhradného práporu PÚV. Tento výcvik bol prakticky zameraný na zásah proti partizánom. Napriek snahe o utajenie tejto akcie boli partizáni o nej včas vyrozumení.30 Zvýšená partizánska činnosť v Turci donútila bratislavský režim k protiopatreniam, do ktorých zapájala nielen bezpečnostné jednotky, predovšetkým žandárstvo, ale aj armádu. Situácia na Turci, ale aj v samotnom Turčianskom Sv. Martine v dôsledku zvyšujúcej sa aktivity postupne eskalovala. Partizáni skryte, ale aj verejne, prevádzali viaceré bojové akcie, zamerané proti bratislavskému režimu, ale aj proti Nemcom. Vykonali viacero akcií, ktoré svojím dosahom bratislavský režim už nemohol prehliadať, nakoľko spôsobili výrazne negatívnu odozvu zo strany nacistického Nemecka.31

Na konci augusta 1944, v čase prázdnin, keď sa na ŠSVR ešte stále nachádzal len veliteľský a pedagogický zbor školy, spolu so zabezpečovacou jednotkou (štábnou rotou), veliteľ ŠSVR a veliteľ posádky Turčiansky Sv. Martin pplk. del. Emil Perko, ktorý sa dňa

21. augusta 1944 vrátil z dovolenky, boli realizované intenzívne prípravy na prijímacie skúšky do I. ročníka školského roka 1944/1945.32 Tie sa mali uskutočniť v poslednom augustovom týždni.

²⁸ VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 483. VAK, k č. j. 3728/Dôv.1944 z 3. 5. 1944. Vec: Pripomien- ky a návrhy k osnove Štátnej slovenskej vojenskej reálky pre voj. výcvik chovancov.

²⁹ VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 483. MNO-HVV, k č. j. 470.131/Dôv.I/2-3.1944. Vec: Oprava prošpektu ŠSVR.

³⁰ UHRIN, Marian. Pluk útočnej vozby. 1944. Banská Bystrica : M SNP, 2012, s. 74. ISBN 978-80-89514-14-4.

³¹ Partizáni na Turci prešli v mesiacoch jún až august 1944 od rušivej činnosti k otvoreným akciám, 18. 8. 1944 zničili na vlakovej stanici v Turanoch vo vagónoch inštalovanú protiboľševickú výstavu, npor. P. A. Veličko s par- tizánmi obsadili Sklabiňu a Sklabinský podzámok, z 23. 8. na 24. 8. 1944 zatarasili strečniansky železničný tunel,

24. 8. 1944 bol partizánmi zastrelený na píle v Turanoch veliteľ závodnej stráže nemeckej národnosti. Partizáni zablokovali kraľoviansky tunel a zatarasili tunel na trase Horná Štubňa – Handlová, 25. 8. 1944 zatarasili tunel Horná Štubňa – Kremnica, prepadli 3 nákladné vozidlá nemeckej armády. Dňa 26. 8. 1944 v hoteli Slávia vo Vrú- tkach zastrelili 7 nemeckých poľných žandárov a prepadli v Hornej Štubni sklad Hitlerjugend a Deutsche Partei, ukoristili 3 vagóny potravín a 3 motocykle. Dňa 27. 8. 1944 na martinskej železničnej stanici zastavili rýchlik a do- nútili tak skupinu nemeckých vojakov, diplomatov a ich rodinných príslušníkov z Rumunska, cestujúcu vlakom do Berlína, prerušiť cestu a prespať v kasárňach PÚV, kde na druhý deň boli na nádvorí kasární postrieľaní po tom, ako jeden príslušník SS, člen ochrany tejto skupiny, kládol odpor pri odzbrojovaní. In LOBÍK, Ján. Spomienky na SNP v Turci. Martin : Vydavateľstvo Neografie, 1993, s. 38-46. ISBN 80-85186-60-8.; A MSNP Banská Bystrica,

f. XII, pr. č. S 83/89. ĎURANA Kornel. Začiatok Slovenského národného povstania v Turci, s. 1.

³² AM SNP Banská Bystrica, f. XII, pr. č. S 83/89. Spomienka Kornela Ďuranu, s. 1.

Veliteľstvo školy s napätím sledovalo gradujúcu odbojovú činnosť v Turci, ktorá sa priamo dotýkala aj vojenskej posádky v Turčianskom Sv. Martine a v nej dislokovaných útvarov a ŠSVR. V martinských útvaroch sa rozmohli dezercie vojakov k partizánom, ktoré vyvrcholili útekom tankistov z Pluku útočnej vozby (PÚV) dňa 26. augusta 1944 s tromi tankmi k partizánom.33 Príslušníci armády, ale aj obyvateľstvo Turca, očakávali ďalší vývin situácie. Partizáni prudko zvyšovali svoju aktivitu, dokonca otvorene a bez väčšej odozvy zo strany štátnych orgánov vykonali viacero útokov na rôzne objekty. Jedinou významnejšou protipartizánskou akciou režimu v Turci bolo odoslanie, na príkaz ministra vnútra Alexandra Macha, koncom augusta 1944 do Turčianskeho Sv. Martina 160-členného pohotovostného oddielu žandárstva,34 na čele s pplk. žand. Ľudovítom Košarom. Pohotovostný oddiel žandárstva bol vytvorený z trinástich pohotovostných jednotiek žandárstva, ktorý sa za asistencie armády mal pokúsiť potlačiť partizánsku činnosť v Turci. Žandári z pohotovostných oddielov boli ubytovaní v budove ŠSVR.35 Situácia však dozrela tak ďaleko, že časť armádneho dôstojníckeho zboru martinskej posádky, ale aj žandárstva spolupracovala s partizánmi, zabezpečovala pre partizánov zbrane a strelivo. Samotné žandárske stanice a žandárske pohotovostné oddiely boli vo vzťahu k partizánom pasívne. Celý Turiec bol v očakávaní ďalších udalostí. Do spolupráce s partizánmi sa zapojila aj ŠSVR prostredníctvom mjr. pech. Bela Mládeka, ktorý ešte v čase neprítomnosti pplk. del. Emila Perka v posádke nadviazal aktívnu spoluprácu s partizánmi.36 Následne po príchode pplk. del. Emila Perka z dovolenky a jeho oboznámení s prípravami povstania, ten prevzal na seba zodpovednosť za prípravu armády na Slovenské národné povstanie v Turci. Vyhrotenie situácie partizánskymi akciami v Turci, osobitne v okolí Martina, spôsobovalo nervozitu a obavy o budúcnosť u celej vojenskej posádky v Turčianskom Sv. Martine, vrátane ŠSVR a jej veliteľa, zároveň aj veliteľa posádky pplk. del. Emila Perka, privádzali ju do ťažkej situácie.37 Udalosti z posledných dní augusta 1944 sa zásadným spôsobom dotkli aj ďalšej existencie ŠSVR.

Na ŠSVR boli v dňoch 25. až 31. augusta 1944 plánované prijímacie skúšky na ŠSRV, v rámci nich v dňoch 29. až 30. augusta 1944 aj lekárske prehliadky uchádzačov o štúdium na ŠSVR, ktoré mali byť vykonané komisionálne, pričom predsedom lekárskej komisie bol pplk. zdrav. MUDr. Štefan Darvaš, členmi boli ďalší dvaja lekári.38 Prijímacích skúšok sa malo zúčastniť okolo 280 chlapcov vo veku okolo 15 rokov, ktorí spĺňali kritériá na štúdium v ŠSVR.39 Veliteľ školy vyhodnotiac mimoriadne napätú situáciu v Turci, ako aj v samotnom Turčianskom Sv. Martine, zo dňa na deň sa rapídne zhoršujúcu, nariadil dňa 24. augusta 1944 zrušiť plánované prijímacie konanie uchádzačov na školu v stanovenom termíne, a to až na neurčito z „technických príčin“.40 Svoju rolu zohrala aj skutočnosť, že partizáni

³³ UHRIN, Marian. Pluk útočnej vozby. 1944. Banská Bystrica : M SNP, 2012, s. 110-111. ISBN 978-80-89514-14-

4.; AM SNP Banská Bystrica, f. XII, pr. č. S 83/89. ĎURANA Kornel. Začiatok Slovenského národného povstania

v Turci, s. 1.

³⁴ AM SNP, f. VII, pr. č. S 12/86 (šk. 8, sign. B-6/V. TS.). PERKO Emil. Spomienky gen. Emila Perku, veliteľa Vojenskej posádky v Martine a veliteľa V. TS počas SNP, s. 5.; BOSÁK, Pavel. Z bojových operácií na fronte SNP. Bratislava : Pravda, 1979, s. 46. ISBN 75-092-79.

³⁵ AM SNP Banská Bystrica, f. VII, šk. 8, pr. č. 12/86. PERKO Emil. Slovenské národné povstanie roku 1944. Činnosť V. taktickej skupiny, s. 9.

³⁶ LOBÍK, Ján. Spomienky na SNP v Turci. Martin : Vydavateľstvo Neografie, 1993, s. 46. ISBN 80-85186-60-8; UHRIN, Marian. Pluk útočnej vozby. 1944. Banská Bystrica : M SNP, 2012, s. 110. ISBN 978-80-89514-14-4.; AM SNP Banská Bystrica, f. XII, pr. č. 340/74. ŠIMOVIČ Samuel. Spomienky z bojov za SNP, s. 5-7.

³⁷ AM SNP Banská Bystrica, f. VII, šk. 8, pr. č. S 11/86. PERKO Emil. Spomienky, s. 4.

³⁸ VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, šk. 483. VPV, č. j. 52.224/Dôv.5.odd.1944 z 23. 8. 1944. Vec: Lekárske prehliadky uchádzačov do ŠSVR – určenie komisie, nariadenie.

³⁹ AM SNP, f. VII, šk. 8, pr. č. 12/86. PERKO Emil. Slovenské národné povstanie roku 1944. Činnosť V. taktickej

skupiny, s. 3-4.

⁴⁰ AM SNP, f. VII, šk. 8, pr. č. 12/86. PERKO Emil. Priebeh Slovenského národného povstania po stránke vo- jenskej v Turci, s. 1.

dňa 21. augusta 1944 prerušili dopravu cez strečniansky a kraľoviansky tunel, takže sa skomplikovala doprava uchádzačov na ŠSVR na prijímacie skúšky.41 Išlo o prezieravé rozhodnutie, nakoľko ďalšie udalosti v Turci jeho predpoklady a obavy plne potvrdili. Na takéto závažné rozhodnutie bol oprávnený rozhodnutím ministra NO gen. I. tr. Ferdinanda Čatloša, ktorý veliteľa školy na základe jeho presvedčivej argumentácie počas osobného rozhovoru na MNO dňa 22. augusta 1944 osobne poveril na základe vývoja udalostí vykonať akékoľvek potrebné opatrenia vo veci činnosti ŠSVR.42 Uchádzačom, ktorí v stanovenej lehote podali na MNO prihlášky do školy, boli rozposlané oznámenia o odklade prijímacích skúšok a lekárskych vyšetrení na neurčito.43

Dňa 26. augusta 1944 v podvečerných hodinách navštívil veliteľa školy v jeho kancelárii na ŠSVR náčelník štábu VPV pplk. gšt. Ján Golian,44 ktorý ho bližšie informoval o prípravách povstania a zapojil ho do týchto príprav.45 Následne sa pplk. del. Emil Perko s pplk. gšt. Jánom Golianom presunuli do martinského bytu pplk. Branislava Manicu, pôsobiaceho na veliteľstve Civilnej protilietadlovej obrany (CPO) v Banskej Bystrici, kde sa zúčastnili stretnutia s pplk. Branislavom Manicom, sovietskym partizánskym veliteľom majorom Červenej armády (mjr. ČA) Pjotrom Alexejevičom Veličkom a zástupcami občianskeho odboja v Turci, za účelom koordinácie povstaleckého vystúpenia.46 Veliteľ ŠSVR ešte v ten večer po návrate do kasární zvolal veliteľov martinských útvarov a zvlášť podriadených veliteľov a profesorov ŠSVR, ktorých oboznámil s pripravovaným SNP a získal od nich sľub vernosti.47

Dňa 27. augusta 1944 si veliteľ ŠSVR nechal zvolať dôstojníkov náhradného práporu PÚV, ŠSVR a zbrojnej školy, ktorých v zborovni ŠSVR oboznámil so situáciou a prípravami SNP, zároveň na jeho výzvu prijal od nich sľub vernosti povstaniu.48 S dôstojníkmi spojovacích práporov sa stretol v jedálni spojovacieho práporu.

Dňa 27. augusta 1944 v nočných hodinách prechádzal cez martinskú vlakovú stanicu medzinárodný rýchlik Bukurešť – Budapešť – Banská Bystrica – Berlín, v ktorom sa vracala domov skupina nemeckých vojakov, diplomatov a ich rodinných príslušníkov z Rumunska do Nemecka. Boli v nej nemeckí vojaci a diplomati, civilné osoby, ale aj niekoľko príslušníkov SS ako strážna jednotka. Vojenská staničná stráž na železničnej stanici vykonala prehliadku vlaku a túto skupinu zadržala. Jej veliteľ pplk. Walter E. A. Otto požiadal veliteľa posádky o poskytnutie ochrany. Nakoniec bolo rozhodnuté, že skupina prespí vo vojenských kasárňach PÚV. Misia bola následne premiestnená do kasární a bol jej poskytnutý nocľah. Dňa 28. augusta 1944 boli členovia skupiny nemeckých vojakov, diplomatov, civilných osôb a príslušníkov SS okolo 05,30 h sústredení na nádvorí kasární, kde na základe predošlej dohody veliteľa I. partizánskej brigády gen. M. R. Štefánika mjr. ČA Pjotra Alexejeviča Velička s vojenským vedením mali byť zadržaní, odzbrojení a odovzdaní partizánom. Na dvore bola pripravená na zabezpečenie odzbrojenia Nemcov so zbraňami a ostrými nábojmi slovenská vojenská jednotka v sile roty. Keď príslušník PÚV npor. útv. Cyril Kuchta vyzval

⁴¹ Tamže, s. 3.

⁴² Tamže, s. 3-4.

⁴³ AM SNP, f. VII, šk. 8, pr. č. S 12/86. PERKO Emil. Priebeh Slovenského národného povstania po stránke

vojenskej v Turci, s. 1.

⁴⁴ AM SNP Banská Bystrica, f. VII, šk. 8, pr. č. S 11/86. PERKO Emil. Spomienky, s. 9; KEVEŠ, Ján (zost.). Odboj

v Turci (1938-1945). Martin : Osveta, 1985, s. 79. ISBN 70-050-85.

⁴⁵ AM SNP, f. VII, šk. 8, pr. č. S 12/86. PERKO Emil. Spomienky gen. Emila Perku, veliteľa Vojenskej posádky v Martine a veliteľa V. TS počas SNP. s. 5.; AM SNP, f. XII, pr. č. S 29/77. PERKO Emil. Poznámky k spomienkam F. Čatloša z r. 1959. s. 2.; LOBÍK, Ján. Spomienky na SNP v Turci. Martin : Vydavateľstvo Neografie, 1993, s. 48-49. ISBN 80-85186-60-8.

⁴⁶ KEVEŠ, Ján (zost.). Odboj v Turci (1938-1945). Martin : Osveta, 1985, s. 79. ISBN 70-050-85; AM SNP Banská Bystrica, f. VII, šk. 8, pr. č. S 11/86. PERKO Emil, Spomienky, s. 13.

⁴⁷ AM SNP Banská Bystrica, f. VII, šk. 8, pr. č. S 11/86. PERKO Emil, Spomienky, s. 13.

⁴⁸ Tamže.

Nemcov, aby sa vzdali, jeden príslušník SS z ochrany vystrelil a slovenská jednotka následne postrieľala nemeckú skupinu aj s jej civilnými osobami.49 V dôsledku tohto incidentu a následnému správaniu partizánov, ktorí sa v Turčianskom Sv. Martine začali ukazovať celkom bez zábran, bolo veliteľovi posádky a ŠSVR pplk. del. Emilovi Perkovi zrejmé, že tieto udalosti z nemeckej strany nemôžu zostať bez tvrdej odvetnej reakcie. Preto iniciatívne vyhlásil mobilizáciu.50 Udalosti v Turčianskom Sv. Martine prakticky napomohli predčasne odštartovať začiatok Slovenského národného povstania.51 Mali zásadný vplyv aj na samotnú ŠSVR, ktorá sa plne zapojila do SNP.

Veliteľ ŠSVR pplk. del. Emil Perko zvolal do zborovne ŠSVR všetkých vojakov z povolania (gážistov), ktorým oznámil, že martinská posádka sa zapája do odboja.52 Zároveň vyzval aj prítomných vojenských gážistov na zapojenie sa do SNP. Potom si nechal zvolať aj gážistov spojovacieho práporu, v priestoroch práporu, ktorým taktiež oznámil zapojenie do SNP. Počas dňa bola zorganizovaná mobilizácia vojakov v zálohe, ktorí boli spolu s partizánmi vystrojovaní a vyzbrojovaní zo zásob nachádzajúcich v skladoch martinských vojenských útvarov. Časť pechotných zbraní pochádzala zo zbrojného skladu ŠSVR. Vzhľadom na očakávaný útok nemeckých jednotiek po ich prekročení slovenských hraníc smerom na Žilinu a Turčiansky Sv. Martin, nastala pre Turiec kritická situácia. V posádke Turčiansky Sv. Martin síce boli dislokované viaceré útvary a vojenské školy, a to PÚV, spojovacie prápory 2 a 11, Zbrojná škola a ŠSVR, no nakoľko väčšina z nich bola nasadená na východnom Slovensku v rámci Východoslovenskej armády (VSA), v Turčianskom Sv. Martine sa nachádzali z vojenských útvarov iba ich náhradné jednotky, a to náhradný prápor PÚV,53 náhradné roty spojovacích práporov 2 a 11.54 Aj Zbrojná škola disponovala len niekoľkými dôstojníkmi a poddôstojníkmi, ako aj niekoľkými pridelenými príslušníkmi mužstva. Na ŠSVR, ktorá bola bez chovancov, sa nachádzalo okrem veliteľského a pedagogického zboru iba približne 10 poddôstojníkov, určených za inštruktorov a asi 40 vojakov prezenčnej služby, určených pre strážnu službu a pomocné služby.55 Dovedna mal veliteľ posádky pplk. del. Emil Perko k dispozícii okolo 800 vojakov, väčšinou však išlo o remeselníkov, pisárov a iný pomocný personál, časť z nich patrila k strážnym jednotkám. Našťastie boli krátko pred začatím SNP predisponované od VSA do Turčianskeho Sv. Martina dva pešie prápory stot. pech. Ivana Jobáka a stot. pech. Jána Oškvareka, ktoré pôvodne mali plniť protipartizánske úlohy, mali sa podieľať na potieraní partizánskej činnosti v Turci. Tieto sa pplk. del. Emilovi Perkovi podarilo naplno zapojiť do SNP v rámci 1. čs. armády na Slovensku (1. ČSA), ktorá sa sformovala po začatí SNP.56 K povstaleckej armáde, konkrétne k martinskej vojenskej posádke, sa pridal aj žandársky pohotovostný oddiel pplk. žand. Košaru,57 ktorý sa tiež podriadil veleniu pplk. del. Emila Perka.

⁴⁹ PERKO, Emil. Povstanie r. 1944 – udalosti v Turci. In BRTÁŇ Rudolf (zost.). Vojenské akcie v národnom povstaní. Martin : Povereníctvo SNR pre informácie, s. 10-11.; JABLONICKÝ, Jozef. Povstanie bez legiend. Brati- slava : Obzor, 1990, s. 170-173. ISBN 80-215-0077-8.; AM SNP Banská Bystrica, f. XII, pr. č. S 83/89. ĎURANA Kornel. Začiatok Slovenského národného povstania v Turci, s. 2.; AM SNP Banská Bystrica, f. VII, šk. 8, pr. č. S 11/86. PERKO Emil. Spomienky, s. 13-20.

⁵⁰ AM SNP Banská Bystrica, f. VII, šk. 8, pr. č. S 11/86. PERKO Emil. Spomienky, s. 19.

⁵¹ AM SNP Banská Bystrica, f. VII, šk. 8, pr. č. S 12/86. PERKO Emil. Spomienky gen. Emila Perku, veliteľa Vojenskej posádky v Martine a veliteľa V. TS počas SNP, s. 5-6.

⁵² AM SNP Banská Bystrica, f. XII, pr. č. S 83/89. ĎURANA Kornel. Začiatok Slovenského národného povstania v Turci, s. 2.

⁵³ UHRIN, Marian. Pluk útočnej vozby. 1944. Banská Bystrica : M SNP, 2012, s. 6. ISBN 978-80-89514-14-4.

⁵⁴ BOSÁK, Pavel. Z bojových operácií na fronte SNP. Bratislava : Pravda, 1979, s. 46. ISBN 75-092-79; KEVEŠ, Ján (zost.). Odboj v Turci (1938-1945). Martin : Osveta, 1985, s. 101, 105. ISBN 70-050-85.

⁵⁵ AM SNP Banská Bystrica, f. XII, pr. č. 340/74. ŠIMOVIČ Samuel. Spomienky z bojov za SNP. s. 4.

⁵⁶ AM SNP Banská Bystrica, f. VII, šk. 8, pr. č. 12/86. PERKO Emil. Slovenské národné povstanie v roku 1944. Činnosť V. takt. skupiny, s. 15.

⁵⁷ BOSÁK, Pavel. Z bojových operácií na fronte SNP. Bratislava : Pravda, 1979, s. 46. ISBN 75-092-79.

Z viacerých príslušníkov ŠSVR, dôstojníkov a ašpirantov bol vytvorený provizórny (prípravný) štáb.58 Bojový štáb pplk. del. Emila Perku sa ešte dňa 29. augusta 1944 po predchádzajúcej dohode s partizánskym veliteľom npor. Pjotrom Alexejevičom Veličkom presťahoval do Sklabine a dňa 31. augusta 1944 do obce Dražkovce.59

Nemecká armáda vo svojej bojovej činnosti na zahájenie SNP reagovala mimoriadne aktívne v smere Žilina – Vrútky – Martin, čo sa dotklo aj samotného Turčianskeho Sv. Martina a ŠSVR. Už dňa 30. augusta 1944 nemecké letectvo vykonávalo rušivé bombardovanie za účelom narušenia mobilizácie a prípravy záloh, ktoré mali byť premiestnené na frontovú líniu. Snažilo sa bombardovať objekt ŠSVR, kde prebiehalo vyzbrojovanie a vystrojovanie mobilizovaného mužstva, ale protilietadlovou paľbou bolo bombardovanie zmarené, nemecké lietadlá bomby zhodili mimo kasární ŠSVR. Jedno z bombardovacích lietadiel malo byť dokonca zostrelené.60 Vojenské jednotky brániace Turiec s ich veliteľom pplk. del. Emilom Perkom

v počiatočnej fáze SNP podliehali veleniu prvej obrannej oblasti (VOO 1). Veliteľom VOO 1 bol plk. pech. Pavol Kuna,61 ktorý sa tak stal vyšším veliteľom prakticky skoro všetkých príslušníkov ŠSVR, ktorí sa zapojili do SNP. Úlohou VOO 162 bola obrana priestoru údolia riek Nitry a Turiec, ako aj priestoru strategického trojuholníka Brezno nad Hronom – Banská Bystrica – Zvolen.63 Údolie Turca, ktoré bránili jednotky pplk. del. Emila Perka,

⁵⁸ AM SNP, f. VII, šk. 8, pr. č. 12/86. PERKO Emil. 1944 Slovenské národné povstanie v roku 1944. Činnosť V. takt. skupiny, s. 18.

⁵⁹ BOSÁK, Pavel. Z bojových operácií na fronte SNP. Bratislava : Pravda, 1979, s. 47. ISBN 75-092-79.

⁶⁰ AM SNP Banská Bystrica, f. XII, pr. č. S 83/89. ĎURANA Kornel. Začiatok Slovenského národného povstania

v Turci, s. 3.

⁶¹ KUNA Pavol Ján (18. 1. 1895 Vrbica – 4. 5. 1982 Levoča). V máji 1915 nastúpil na voj. prez. službu u honv. peš. pl. 9 v Košiciach, absolvent ŠDZ. V januári 1916 bol odoslaný na ruský front, veliteľ čaty, v júny 1916 bol zajatý. V r. 1917 sa prihlásil do čs. vojska na Rusi, zaradený do 7. čs. strel. pl. ako veliteľ čaty, práporčík, bojoval ako legi- onár na Sibíri. V r. 1918 zaradený k 1. čs. strel. zál. pl. v Omsku. Od februára 1919 ppor., v máji 1919 zaradený do štábu čs. arm. zboru, od októbra 1919 por. Do ČSR sa vrátil 23. 7. 1920, pridelený do peš. pl. 37 v Košiciach, veliteľ čaty a roty, od r. 1920 kpt. V r. 1925 premiestnený do peš. pl. 32 v Košiciach a pridelený k 2. sprav. odd. štábu KVV Košice, od r. 1927 škpt. pech. V r. 1927 až 1931 zaradený do peš. pl. 37, od 28. 2. 1931 zaradený do VA v Hraniciach na Morave ako učiteľ a inštruktor. Od septembra 1931 opäť v peš. pl. 37 v Levoči, od marca 1936 zástupca veliteľa

III. práp., od septembra 1938 veliteľ II. práp., od r. 1936 mjr. pech. Počas mobilizácie od 24. 9. do 23. 11. 1938, veliteľ II. práp. peš. pl. 37. Od 3. 1. 1939 inštruktor BV a zástupca čs. vojenskej správy u Hlavného veliteľstva HG. Po vzniku Slovenského štátu veliteľ 11. div. v Spišskej Novej Vsi, zúčastnil sa obrany východného Slovenska pred maďarskou agresiou, od 17. 5. 1939 pplk. pech. Od 1. 5. 1939 do 30. 9. 1940 veliteľ peš. pl. 1 v Levoči. Účastník ťaženia slov. armády proti Poľsku. Od r. 1940 plk. pech., od 1. 10. 1940 veliteľ peš. pl. 1 a bratislavskej posádky. V ťažení proti ZSSR v lete 1941 veliteľ peš. pl. 1, v auguste 1941 sa vrátil na Slovensko, opäť veliteľ peš. pl. 1. V období od 25. 11.1941 do 5. 8. 1942 na fronte ako veliteľ ZD. Od 8. 8. 1942 do 30. 3. 1943 na Slovensku veliteľ

peš. pl. 1. V marci 1943 opäť odoslaný front, od 10. 4. do 10. 6. 1943 veliteľ RD na Kryme. Od 1. 10. 1943 veliteľ DO 2 v Prešove, od 1. 1. 1944 veliteľ VS pri MNO. Bol zapojený do odboja. Po začiatku SNP veliteľ Obrannej oblasti 1, po reorganizácii 1. ČSA od 10. 9. 1944 veliteľ III. TS „Gerlach“. Od 24. 10. 1944 veliteľ IV. TS „Muráň“. Po potlačení povstania sa ukrýval, v januári 1945 u partizánskej skupiny v okolí Podbanského, prihlásil sa u 1. čs. arm. zboru, od 7. 2. 1945 organizoval 4. čs. brigádu, veliteľ brigády. Zúčastnil sa bojov o Liptovský Sv. Mikuláš, Ružomberok a iné. V apríli 1945 premiestnený k MNO, prednosta I./3. odd., od októbra 1945 dočasný veliteľ VIII. zboru v Banskej Bystrici, od apríla 1946 do septembra 1947 zástupca veliteľa jednotky „Oceľ“, nasadenej proti banderovcom. Vo februári 1947 brig. gen, od septembra do decembra 1947 dočasný veliteľ VIII. zboru. V decembri 1947 bol poslaný na nútenú dovolenku, dňom 1. 4. 1948 preložený do výslužby. V r. 1948 nedôvodne obvinený za údajné zločiny ako veliteľ ZD, súd ho oslobodil. V r. 1950 degradovaný na vojaka.

⁶² Veliteľstvo VOO 1 so SV v Banskej Bystrici sa utvorilo z veliteľstva 1. divíznej oblasti a veliteľstva brannej výchovy. Boli mu podriadené náhradné prápory 1., 2. a 3. pešieho pluku, náhradný oddiel delostreleckého pluku 11, ale aj náhradný prápor PÚV, náhradné roty spojovacích práporov 2 a 11, ŠSVR a ďalšie jednotky. In ŠTEFAN- SKÝ, Václav. Armáda v Slovenskom národnom povstaní. Bratislava : Pravda, 1983, s. 83-84. ISBN 75-024-84.; NOSKO, Július. Takto bojovala povstalecká armáda. Bratislava : NVK International, spol. s. r. o., 1994, s. 79-80. ISBN 80-85727-20-X.

⁶³ ŠTEFANSKÝ, Václav. Armáda v Slovenskom národnom povstaní. Bratislava : Pravda, 1983, s. 83-84. ISBN 75- 024-84.; BENČÍK, Anton – KURAL, Václav – PIVOVARČI, Ján. Vojenské problémy SNP. In Slovenské národné povstanie roku 1944. (Zborník príspevkov z národnooslobodzovacieho boja 1938 – 1945). Kol. autorov. Bratislava

: Vydavateľstvo SAV, 1965, s. 341-342. ISBN 71-033-65.

medzi nimi aj príslušníci ŠSVR, bolo jedným z obranných stredísk VOO 1. Po zásadnej reorganizácii 1. ČSA na Slovensku, ktorá začala platiť od 10. septembra 1944 sa jednotky, v ktorých boli zaradení aj príslušníci ŠSVR, stali súčasťou V. taktickej skupiny (V. TS) so SV v Turčianskom Sv. Martine, ktorej veliteľom zostal veliteľ ŠSVR pplk. del. Emil Perko.64 Úlohou V. TS „Ďumbier“ bola obranná a bojová činnosť v severozápadnej, severnej a severovýchodnej oblasti povstaleckého územia.65

Prakticky takmer celý veliteľský a pedagogický zbor ŠSVR sa aj so štábnou rotou pripojili do povstania a do obrany Turca, do ktorého od Žiliny prenikali postupujúce nemecké jednotky, ktoré už dňa 29. augusta 1944 prekročili hranice Slovenska a zaútočili na Žilinu. Pplk. del. Emil Perko poveril vykonávaním funkcie veliteľa martinskej posádky a riadením priamej obrany martinských kasární profesora ŠSVR stot. konc. Kornela Ďuranu, ktorý bol neskôr poverený riadením opevňovacích prác.66 Ďalší profesor ŠSVR npor. del. František Kleinhans, ktorý bol poverený výkonom funkcie spravodajského dôstojníka,67 túto veľmi úspešne vykonával aj neskôr v rámci štábu V. taktickej skupiny (V.TS), ktorá bola vytvorená po reorganizácii 1. ČSA na začiatku septembra 1944 z dvoch obranných oblastí na šesť taktických skupín a leteckú skupinu.68 Ďalší profesor ŠSVR npor. konc. Viktor Frič vykonával funkciu 2. pobočníka veliteľa V. TS a hospodár ŠSVR npor. hosp. František Tomljenovič bol pridelený k intendancii V. TS,69 prednostom osobného oddelenia štábu V. TS sa stal npor. konc. Fraňo Pazúr, taktiež profesor ŠSVR. Jedným z osvetových dôstojníkov bol menovaný ďalší profesor ŠSVR por. del. v zál. Fedor Klimáček,70 ktorý bol zaradený aj do horskej kanónovej batérie „Duchoň“.71 Ďalší dôstojníci a poddôstojníci ŠSVR boli zaradení k jednotkám V. TS. Z delostreleckého materiálu ŠSVR a Zbrojnej školy bola zostavená delostrelecká batéria.72 Za veliteľa delostreleckej batérie bol menovaný pôvodne veliteľ školskej roty ŠSRV stot. del. Samuel Šimovič, neskôr bol ustanovený za veliteľa delostreleckého oddielu, nasadeného do obrany Strečnianskej tiesňavy.73 Od 4. septembra 1944 delostreleckej batérii velil por. del. Gustáv Ružička, pričom ďalšie veliteľské funkcie batérie vykonávali najmä ašpiranti Zbrojnej školy a ŠSVR, preto ju nazývali aj batériou ašpirantov. Por. del. Gustáv Ružička, pôvodne kmeňový príslušník del. pl. 11, bol od 7. júla 1944 trvale pridelený k ŠSVR s určením ako posádkový dôstojník Posádkového veliteľstva Turčiansky Sv. Martin.

Profesori ŠSVR npor. kanc. Albín Krištofovič a por. v zál. Štefan Antolík boli poverení zostavením samostatnej pešej roty, ktorú tvorili predovšetkým príslušníci štábnej roty

⁶⁴ NOSKO, Július. Takto bojovala povstalecká armáda. Bratislava : NVK International, spol. s. r. o., 1994, s. 79-80 ISBN 80-85727-20-X.

⁶⁵ Tamže, s. 94.

⁶⁶ AM SNP Banská Bystrica, f. XII, pr. č. S 83/89. Spomienka Kornela Ďuranu, s. 2, 4-6.

⁶⁷ BOSÁK, Pavel. Organizácia 1. československej armády na Slovensku. In Stredné Slovensko 9. Spoločenské vedy. Zborník Stredoslovenského múzea v Banskej Bystrici. Banská Bystrica : Osveta, 1990, s. 81. ISBN 80-217- 0172-2.; AM SNP Banská Bystrica, f. VII, šk. 8, pr. č. S 12/86. PERKO Emil. Priebeh Slovenského národného povstania po stránke vojenskej v Turci. s. 2, 7.; AM SNP Banská Bystrica, f. XII, pr. č. S 83/89. ĎURANA Kornel. Začiatok Slovenského národného povstania v Turci, s. 6-8.

⁶⁸ BOSÁK, Pavel. Organizácia 1. československej armády na Slovensku. In ŠTILLA, Miloš (zost.). Stredné Slo- vensko 9. Spoločenské vedy. Zborník Stredoslovenského múzea v Banskej Bystrici. Martin : Osveta, 1990, 70-84. ISBN 80-217-0172-2. s. 34-93.; BENČÍK, Anton – KURAL, Václav – PIVOVARČI, Ján. Vojenské problémy SNP. In Slovenské národné povstanie roku 1944. (Zborník príspevkov z národnooslobodzovacieho boja 1938 – 1945). Kol. autorov. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1965, s. 354. ISBN 71-033-65.

⁶⁹ Kol. autorov. Dôstojníci a štáby povstaleckej armády. Banská Bystrica : M SNP, 1994, s. 113-114. ISBN 80- 85342-05-7.

⁷⁰ AM SNP Banská Bystrica, f. VII, šk. 8, S 12/86. PERKO Emil. Slovenské národné povstanie roku 1944. s. 17.

⁷¹ AM SNP Banská Bystrica, f. XII, pr. č. S 119/85. KLIMÁČEK Fedor. (Životopis a posudok Fedora Klimáčka, príslušníka delostreleckej batérie „Duchoň“). Fedor Klimáček, vlastný životopis. s. 1.

⁷² AM ASNP Banská Bystrica, f. VII, šk. 8, S 12/86. PERKO Emil. Slovenské národné povstanie roku 1944, s. 16.

⁷³ ŠTEFANSKÝ, Václav. Armáda v Slovenskom národnom povstaní. Bratislava : Pravda, 1983, s. 115-116. ISBN 75-024-84.; AM SNP Banská Bystrica, f. XII, pr. č. 340/74. ŠIMOVIČ Samuel. Spomienky z bojov za SNP, s. 1, 3.

ŠSVR, čiastočne aj zmobilizovaní záložní vojaci. Za veliteľa roty bol ustanovený npor. kanc. Albín Krištofovič. Táto jednotka bojovala pri Vrútkach, Priekope, Záturčí a Príbovciach, neskôr v dôsledku reorganizácie jednotiek zanikla.74 Obdobne boli do SNP aktívne zapojení aj ostatní dôstojníci ŠSVR, napr. por. pech. Martin Kelemen, od augusta 1944 zaradený na ŠSVR ako učiteľ vojenských predmetov a veliteľ čaty

I. školskej roty, ktorý bol nasadený do bojov o Strečno, najprv ako veliteľ čaty, neskôr ako veliteľ roty.75 Možno konštatovať, že príslušníci ŠSVR sa stali dôležitou súčasťou organizačného jadra povstaleckej obrany na Turci.

Napriek tomu, že väčšia časť veliteľského a profesorského zboru ŠSVR sa zapojila do SNP, niektorí jednotlivci z radov dôstojníkov sa nestotožnili s ideami Povstania, zostali verní bratislavskému režimu a prihlásili sa neskôr do Domobrany. Jedným z týchto dôstojníkov bol por. Štefan Illovský,76 ktorý sa do SNP nezapojil, na konci augusta 1944 sa vzdialil zo ŠSVR, odišiel do Žiliny, neskôr sa stal príslušníkom Domobrany a veliteľom delostreleckej batérie. Jeho batéria bola dokonca nasadená do bojov proti 1. ČSA.

Chovanci školy sa v čase začiatku SNP ešte nachádzali na prázdninách v mieste svojich bydlísk. Do školy nenastúpili v novom školskom roku 1944/1945, nakoľko do miesta bydliska im bolo vedením ŠSVR zaslané oznámenie, že ich nástup do školy dňa

1. septembra 1944 sa odkladá, mali zostať v mieste bydliska a čakať na výzvu.77

Časť chovancov sa nachádzala na povstaleckom území, ovládanom 1. ČSA, ďalšia časť na území Slovenska ovládanom nemeckou okupačnou armádou, na ktorej sa naďalej formálne uplatňovala právomoc bratislavskej vlády. Zo strany povstaleckého velenia, ako ani zo strany orgánov vojnovej Slovenskej republiky sprvoti nebol prejavený záujem o ich vojenské využitie, na ich prípadné nasadenie do bojov.78 Obe strany si uvedomovali, že chovanci ŠSVR neboli plnoletí. Preto aj po začatí SNP naďalej platila smernica veliteľa ŠSVR o odklade nástupu do školy. Napriek tomuto opatreniu sa po zahájení SNP postupne spontánne dostavilo do Turčianskeho Sv. Martina pomerne veľké množstvo chovancov, ktorí sa chceli zapojiť do obrany Slovenska pred nemeckou agresiou v rámci jednotiek brániacich Turiec. Patrili medzi nich chovanci ŠSVR František Ščavnický, Tomáš

⁷⁴ BOSÁK, Pavel. Organizácia 1. Československej armády na Slovensku. In Stredné Slovensko 9. Spoločenské vedy. Zborník Stredoslovenského múzea v Banskej Bystrici. Banská Bystrica : Osveta, 1990, s. 81. ISBN 80-217- 0172-2.; AM SNP Banská Bystrica, f. XII, pr. č. S 83/89. ĎURANA Kornel. Začiatok Slovenského národného povstania v Turci. s. 3.; ŠTEFANSKÝ, Václav. Armáda v Slovenskom národnom povstaní. Bratislava : Pravda, 1983, s. 115. ISBN 75-024-84.

⁷⁵ Archív MO SR, spis Vojtecha Mládka pre vydanie osvedčenia podľa zákona č. 255/46 Zb., č. j. 212133/76. Čestné prehlásenie JUDr. Martina Kelemena z 9. 6. 1976.

⁷⁶ ILLOVSKÝ, Štefan (1. 6. 1919 Obyce – ?), npor. del., pôvodne ašpirant čs. armády, neskôr dôstojník z povolania slov. brannej moci. Po absolvovaní štátneho reformného reálneho gymnázia s maturitou dňa 1. 9. 1938 na základe dobrovoľného odvodného konania nastúpil na voj. prezenčnú službu k del. pl. 110 v Žiline, po vzniku Slovenského štátu 14. 3. 1939 premiestnený k del. pl. 3 v Prešove (Čemerné), absolvoval ŠDZ v Žiline. Dňom 30. 11. 1939 pre- miestnený k VAK v Banskej Bystrici ako voj. akademik. Po absolvovaní VAK bol ku dňu 15. 8. 1940 menovaný za por. del., premiestnený k del. pl. 2 v Ružomberku, kde vykonával funkciu veliteľa čaty a 1. dôstojníka 7. batérie. Dňa 28. 6. 1941 bol odoslaný do poľa v ťažení proti ZSSR, zaradený ako 1. dôstojník batérie a pozorovateľ batérie del. pl. 31, od 10. 2. 1942 pobočník veliteľa I. oddielu del. pl. 31. K 1. 1. 1943 povýšený na npor. del. Po návrate na Slovensko dňa 17. 1. 1943 bol od 1. 3. 1943 pridelený ako zástupca veliteľa k Záchytnému stredisku v Žiline. Od 15. 1. 1944 pridelený k ŠSVR v Turčianskom Sv. Martine, ustanovený za veliteľa štábnej roty. Nezapojil sa do SNP, dňa 18. 8. 1944 sa zbehol zo ŠVR, vzdialil sa do Žiliny, kde od 13. 9. 1944 vykonával funkciu veliteľa cvičnej batérie, od 27. 10. 1944 veliteľ 1. batérie Domobrany, zaradenej do zostavy nem. divízie Tatra, s batériou nasadený proti povstaleckej armáde v priestore Čremošné v rámci nem. tankovej divízie Tatra (Panzer-Division Tatra). Od

23. 12. 1944 do 7. 4. 1945 veliteľ 1. batérie Delostreleckého oddielu Domobrany v Trnave. V období od 8. 4. 1945 do 26. 10. 1945 zaistený OBZ v Košiciach a neskôr ZNB v Žiline. Po skončení druhej svetovej vojny nebol prijatý do čs. armády. Absolvent Hotelovej akadémie v Piešťanoch, následne pracoval v hoteloch v kúpeľoch a v banke.

⁷⁷ AM SNP Banská Bystrica, f. XII, pr. č. 340/74. ŠIMOVIČ Samuel. Spomienky z bojov za SNP, s. 4.

⁷⁸ DIVINEC Tibor. Ako si to pamätám ja. Spomienky na Slovenské národné povstanie, rkp. s. 8.

Chovan, Milo Sitár, Ján Repka, Pavol Kačanka, Štefan Kutliar, Vojtech Rybár, Jozef Kaplač, Ladislav Chladný, Mikuláš Soják a ďalší, ktorí sa chceli zapojiť do Povstania, žiadali o zaradenie do bojových jednotiek.79 Pplk. del. Emil Perko rozhodol, že chovanci ŠSVR, ktorí sa dostavili do ŠSVR, nebudú vzhľadom na ich neplnoletosť zaradení do bojových jednotiek. Boli využívaní predovšetkým ako spojky, kde sa výborne osvedčili, časť z nich bola zaradená k tylovým službám.80 Chovanec ŠSVR František Ščavnický sa dokonca stal zástupcom veliteľa strážneho oddielu Slobodného slovenského vysielača v Banskej Bystrici.81 Časť chovancov sa zapojila do povstania na iných úsekoch frontu, resp. v rámci partizánskych skupín v rôznom časovom období SNP.

V. TS v Turci viedla ťažké obranné boje, ktorých sa zúčastnili aj príslušníci ŠSVR. V bojoch sa osvedčili ako schopní dôstojníci nielen velitelia, ale aj pedagógovia ŠSVR. Neskôr, po vzniku kritickej situácie v Turci, keď nemecké jednotky vyvinuli silný koncentrický útok na smere Sučany – Dražkovce a pokračovali v útoku v smere Rudno – Slovenské Pravno, sa situácia V. TS sa stala kritickou.82 V. TS preto musela v noci z 21. na 22. septembra 1944 z Turca začať na rozkaz jej veliteľa pplk. del. Emila Perku ustupovať, aby tak zabránila svojmu zničeniu.83 Veliteľskému a pedagogickému zboru ŠSVR, pomocnému personálu ŠSVR a chovancom ŠSVR, ktorí sa zapojili do SNP v rámci V. TS, sa podarilo z Turca ustúpiť.

Po ústupe V. TS z Turca84 bolo premiestnené veliteľstvo V. TS na základe rozhodnutia veliteľa 1. ČSA do Slovenskej Ľupče. Charakter V. TS bol zmenený na výcvikovú a opevňovaciu skupinu velenia 1. ČSA.85 Malo byť vytvorené jemu podliehajúce

výcvikové stredisko nováčikov pre pechotu vo Zvolene, ktoré ale nakoniec nebolo zriadené86 a II. výcvikové stredisko nováčikov pre KPÚV, cyklistickú rotu, delostrelectvo a zákopníkov pechoty v Brezne nad Hronom. Výcvikové skupiny si tiež vytvorili aj
a III. TS.87 Personál výcvikových jednotiek zabezpečovala sčasti aj V. TS, ktorá poskytla veliteľov a inštruktorov. Výcvikovému stredisku II. v Brezne nad Hronom velil stot. del. Samuel Šimovič, pôvodne veliteľ školskej roty ŠSVR.88 Keďže chovanci ŠSVR, ktorí sa zúčastnili SNP, počas štúdia na škole absolvovali veľmi kvalitný vojenský výcvik, velenie V. TS rozhodlo o ich využití spolu s dôstojníkmi a ašpirantmi na výcvikové účely, ako veliteľov čiat a inštruktorov pri výcviku nováčikov. V rámci III. TS boli zaradení

⁷⁹ AM SNP Banská Bystrica, f. XII, pr. č. 340/74. ŠIMOVIČ Samuel. Spomienky z bojov za SNP, s. 4.

⁸⁰ Tamže, s. 4.

⁸¹ Zomrel nestor banského záchranárstva František Ščavnický. In denník MY Horná Nitra z 1. 3. 2010, https:// myhorn anitra.sme.sk/c/5264908/zomrel-nestor-banskeho-zachranarstva-frantisek-scavnicky.html

⁸² NOSKO, Július. Takto bojovala povstalecká armáda. Bratislava : NVK International, spol. s. r. o., 1994, s. 106-

107. ISBN 80-85727-20-X.

⁸³ Tamže.

⁸⁴ Veliteľstvo V. TS spolu s náhradným práporom, zbrojným a intendančným parkom, štábnou autokolónou ďalší- mi jednotkami po ústupe z Turca boli rozkazom veliteľstva armády umiestnené 23. 9. 1944 v Slovenskej Ľupči. Jej úlohou bolo sústreďovať ustúpené jednotky z Turca, obnovovať ich bojaschopnosť a použiteľnosť opotrebovanej techniky. Bojové jednotky V. TS boli následne odosielané k iným taktickým skupinám. Postupne začala plniť opevňovacie, zabezpečovacie a výcvikové úlohy. In BOSÁK, Pavel. Z bojových operácií na fronte SNP. Bratislava

: Pravda, 1979, 125-127. ISBN 75-092-79.

⁸⁵NOSKO, Július. Takto bojovala povstalecká armáda. Bratislava : NVK International, spol. s. r. o., 1994, s. 94. ISBN 80-85727-20-X.

⁸⁶ UHRIN, Marian. Výcvikové stredisko nováčikov v Brezne nad Hronom v októbri 1944. In SYRNÝ, Marek a kol. Slovenské národné povstanie – Slovensko a Európa v roku 1944. Banská Bystrica : M SNP, 2014, s. 386. ISBN 978-80-89514-30-4.

⁸⁷ UHRIN, Marian. Výcvikové stredisko nováčikov v Brezne nad Hronom v októbri 1944. In SYRNÝ, Marek a kol. Slovenské národné povstanie – Slovensko a Európa v roku 1944. Banská Bystrica : M SNP, 2014, s. 384-385. ISBN 978-80-89514-30-4.; BOSÁK, Pavel. Z bojových operácií na fronte SNP. Bratislava : Pravda, 1979, s. 128. ISBN 75-092-79.

⁸⁸ AM SNP Banská Bystrica, f. XII, pr. č. 340/74. ŠIMOVIČ Samuel. Spomienky z bojov za SNP, s. 38-41.

ako inštruktori chovanci ŠSVR Ján Repka, Pavol Káčenka, Štefan Kutliar a ďalší.89 Obdobne boli pridelení ako inštruktori viacerí chovanci ŠSVR aj k výcvikovému stredisku nováčikov v Brezne nad Hronom. Tu boli zaradení chovanci ŠSVR Vojtech Rybár, Mikuláš Soják, Jozef Kaplač, Ladislav Chladný,90 Ondrej Šturmankin.91 a ďalší. Ďalší chovanci ŠSVR sa zapojili do SNP individuálne, a to buď v rámci 1. ČSA alebo v radoch partizánov. Ďalšia časť chovancov ŠSVR buď zostala verná bratislavskému režimu alebo sa stavala k dramatickému vývoju situácie na Slovensku indiferentne. Viacerí chovanci ŠSVR, na ktorých mal bratislavský režim dosah, boli predvolaní v septembri 1944 na miestne veliteľstvá HG a boli vyzvaní na vstup do Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy (POHG). HG bola v tej dobe podriadená MNO. Tak boli v septembri 1944 predvolaní na veliteľstvo HG v Hlohovci a tu vyzvaní na vstup do POHG chovanec ŠSVR Tibor Divinec a ďalší jeho traja spolužiaci zo ŠSVR, pochádzajúci z Hlohovca a jeho okolia, ktorí sa následne zapojili do činnosti Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy (POHG).92 Bratislavský režim zriaďoval POHG nielen z členov HG a prevelených príslušníkov Domobrany, ale aj z členov rôznych branných organizácií, príslušníkov Hlinkovej mládeže a ďalších. Príslušníci POHG aj s chovancami ŠSVR najprv absolvovali výcvik v jazdeckých kasárňach v Bratislave,93 následne plnili rôzne strážne a iné úlohy v rámci POHG. Chovanec ŠSVR Tibor Divinec a jeho spolužiaci zo ŠSVR boli zaradení k 5. poľnej rote HG, kde plnili predovšetkým strážne úlohy v Banskej Bystrici, keď strážili úsek Banská Bystrica – Donovaly, ďalej vykonávali strážnu službu v Krupine a v Banskej Štiavnici.94

Je pravdepodobné, že ďalší chovanci ŠSVR boli podľa ich bydliska povolaní k ďalším poľným rotám, resp. k POHG, predovšetkým na strednom Slovensku, nakoľko MNO malo k dispozícii údaje o mieste pobytu týchto chovancov.

Posledná etapa existencie Štátnej slovenskej vojenskej reálky (1945)

Zapojením sa veliteľského a pedagogického zboru, ako aj pomocnej jednotky ŠSVR do SNP na konci augusta 1944, ich účasť v bojoch na povstaleckom fronte, ŠSVR fakticky prestala existovať vo svojej pôvodnej podobe. Túto skutočnosť umocňovalo, že samotný Turčiansky Sv. Martin a tým aj objekt ŠSVR s učebňami a ubytovacími priestormi, jej technické a školské vybavenie, ako aj ďalší jej materiál, ktorý nebol využitý 1. čs. armádou na Slovensku alebo partizánmi, dňa 21. septembra 1944 padli do rúk nemeckých okupačných jednotiek, kedy sa im podarilo obsadiť Turčiansky Sv. Martin.95 Nemci po obsadení martinských kasární na dvore školy spálili všetky písomnosti školy, knihy a školské pomôcky.96 Budovu ŠSVR potrebovali uvoľniť pre ubytovanie vlastných jednotiek. Bola

⁸⁹ UHRIN, Marian. Výcvikové stredisko nováčikov v Brezne nad Hronom v októbri 1944. In SYRNÝ, Marek a kol. Slovenské národné povstanie – Slovensko a Európa v roku 1944. Banská Bystrica : M SNP, 2014, s. 385-386. ISBN 978-80-89514-30-4.; AM SNP Banská Bystrica, f. VII, šk. 15. Tajný rozkaz VČSA č. 30 zo 4. 10. 1944 a Tajný rozkaz VČSA č. 37 z 11. 10. 1944.

⁹⁰ UHRIN, Marian. Výcvikové stredisko nováčikov v Brezne nad Hronom v októbri 1944. In SYRNÝ, Marek a kol. Slovenské národné povstanie – Slovensko a Európa v roku 1944. Banská Bystrica : M SNP, 2014, s. 386. ISBN 978-80-89514-30-4.; AM SNP Banská Bystrica, f. VII, šk. 15. Dôverný rozkaz VČSA č. 20 z 15. 10. 1944

a Dôverný rozkaz VČSA č. 26 z 20. 10. 1944.

⁹¹ HAVIAR, Štefan. K 90-tke pevné zdravie a pohodu. In Bojovník. Dvojtýždenník antifašistov, r. LXI, č. 3, s. 11 zo 4. 2. 2016. ISSN 0323-2018. https://www.szpb.sk/arte-content/uploads/2017/04/bojovnik_032016.pdf

⁹² DIVINEC Tibor. Ako si to pamätám ja. Spomienky na Slovenské národné povstanie, rkp. s. 8, 10.

⁹³ HRUBOŇ, Anton. 5. poľná rota Hlinkovej gardy. Ružomberok : Historia nostra, o. z., 2010, s. 18-19. ISBN 978-80-9700-80-2-4.

⁹⁴ DIVINEC Tibor. Ako si to pamätám ja. Spomienky na Slovenské národné povstanie, rkp. s. 6.

⁹⁵ GOLEMOVÁ, Marta – KORIM, Vojtech – MILDEOVÁ, Edita – STANISLAV, Ján – VALENTÍKOVÁ, Viera.

Chronológia najvýznamnejších udalostí. In HALAJ, Dušan (zost.) Protifašistický odboj na Slovensku v rokoch 1938 –1945. Banská Bystrica : Osveta, 1980, s. 37. ISBN 70-021-80.

stratená celá pôvodná dokumentácia školy, s jej učebnými plánmi, osnovami a prednáškami, boli zničené služobné predpisy a učebnice, ako aj školské pomôcky, ktoré sa podarilo za krátke obdobie existencie školy nazhromaždiť. Prakticky sa zachovala len tá dokumentácia ŠSVR, ktorá bola priebežne zasielaná na MNO do Bratislavy. Nemeckej armáde totiž nezáležalo na ďalšej existencii ŠSVR, samotná slovenská branná moc bola v septembri až októbri 1944 v stave najhlbšieho rozkladu, preto najvyšším predstaviteľom MNO bol ďalší osud ŠSVR ľahostajný. Tieto udalosti prakticky znamenali zánik ŠSVR v podobe, v akej dovtedy existovala. Tento vývoj však nakoniec ešte neznamenal celkový zánik školy. MNO pod vedením nového ministra NO Štefana Haššíka a náčelníka hlavného štábu pplk. gšt. Jozefa Parčana,97 po čiastočnej konsolidácii zvyškov slovenskej brannej moci, ktoré zostali verné bratislavskému režimu a po vytvorení Domobrany, sa rozhodlo aspoň čiastočne obnoviť vojenské školstvo. Nový minister NO Štefan Haššík a náčelník hlavného štábu pplk. gšt. Jozef Parčan veľmi aktívne presadzovali obnovenie vojenského školstva. Preto bola čiastočne obnovená činnosť VAK, ako aj Vysokej vojennej školy (VVŠ), ktorá bola pre zbombardovanie jej budovy školy, Dunajských kasární dňa 16. júna 1944, dislokovaná v objekte VAK.98 Počítalo sa s obnovením činnosti aj ďalších vojenských školských inštitúcií. Medzi ne patrila aj ŠSVR, ktorej činnosť bola obnovená vo februári 1945. Plán čiastočného obnovenia vojenského školstva z dôvodu, že Červená armáda spolu s rumunskou armádou a 1. čs. armádnym zborom v ZSSR postupne oslobodzovali územie Slovenska a druhá svetová vojna v Európe sa vďaka úspechom spojencov na východnom a západnom fronte, sa nezadržateľne chýlila k svojmu koncu, k porážke nacistického Nemecka a jej satelitov, sa javil ako problematický a nerealistický.

Oproti predchádzajúcemu obdobiu, keď bola ŠSVR dislokovaná v školskom roku 1943/1944 v Turčianskom Sv. Martine, bola po jej obnovení vo februári 1945 umiestnená v Trenčíne. Konkrétne bola dislokovaná v peších kasárňach pri železničnej stanici,99 v ktorých bol tiež dislokovaný Peší pluk 2 Domobrany.100 Za veliteľa ŠSVR bol určený „čerstvý“ absolvent

⁹⁶ AM SNP Banská Bystrica, f. VII, šk. 8, pr. č. S 11/86. PERKO Emil. Spomienky, s. 1.

⁹⁷ PARČAN (pôvodne PARČAMI) Jozef, JUDr. (16. 2. 1909 Velký Citeň – 3. 12. 1980 Washington, USA). Pôvodne dôstojník čs. armády, neskôr vysoký dôstojník slov. brannej moci. Po absolvovaní obchodnej akadémie v Muka- čeve v r. 1929 nastúpil na výkon voj. prezenčnej služby k peš. pl. 36 v Košiciach, absolvoval ŠDZ pechoty v Koši- ciach. Od 1. 4. 1931 vykonával dobrovoľnú činnú službu ako ďsl. čat. ašp. Od 30. 9. 1931 vojenský akademik vo VA Hranice nad Moravou, od 1. 1. 1932 ppor. pech. v zál. VA ukončil 16. 7. 1933 ako por. pech. Zaradený k peš. pl. 30 vo Vysokom Mýte, veliteľ čaty. Postupne absolvoval štátne skúšky z maďarčiny, poľštiny a ruštiny. V období od 1.

8. 1935 do 31. 10. 1935 absolvoval kurz pre leteckých pozorovateľov zbraní v Prostějove. Od 1. 11. 1935 leteckým

pozorovateľom pechoty, od 1. 11. 1935 do 30. 11. 1936 zaradený do letky 9 let. pl. 3 v Piešťanoch. Od 30. 11. 1936 zaradený k peš. pl. 30., od 1. 11. 1936 poľný letecký pozorovateľ pechoty. V r. 1936 – 1937 zaradený v Pechotnom učilišti v Miloviciach, učiteľ a inštruktor v škole na rtm. pech. Od r. 1937 npor. pech., v dobe od 3. 11. 1937 do

23. 9. 1938 poslucháč VVŠ v Prahe. Počas mobilizácie čs. armády v r. 1938 pridelený k štábu veliteľstva 14. div. v Kroměříži, od 30. 11. 1938 u peš. pl. 12 s určením pre prideleného zástupcu MNO pri vláde ČSR pre Podkarpat- skú Rus. Od 14. 3. 1939 príslušník slov. brannej moci, zaradený v bývalom peš. pl. 12 vo Zvolene. Od 15. 5. 1939 premiestnený k veliteľstvu 3. div. v Prešove, prednosta 3. odd. Od 15. 12. 1939 zaradený do kategórie dôstojníkov gšt. Od 1. 1. 1940 stot. gšt., od 1. 3. 1940 prednosta 1. org. a mob. odd. Od 13. 11. 1940 mjr. gšt. Dňom 31. 12. 1940

zaradený na MNO ako prednosta vojenského dopravníctva Vojenskej správy (VS). Od 23. 12. 1941 do 3. 5. 1942 v poli v ZSSR, zaradený do štábu veliteľstva RD. Od 4. 5. 1943 do 30. 4. 1943 opätovne prednosta vojenského dopravníctva VS. Od 1. 5. 1943 vojenský atašé v Bukurešti a Sofii. 30. 6. 1944 promoval na Právnickej fakulte UK v Bratislave. Od 5. 9. 1944 pplk. gšt., od 10. 9. 1944 náčelník štábu HVV. Na konci druhej sv. vojny pred príchodom frontu k Bratislave evakuoval na Západ. Po skončení druhej svetovej vojny zostal v zahraničí, vstúpil do služieb francúzskej voj. rozviedky. Dlhodobo pôsobil v národne orientovaných odbojových združeniach, napr. v Sloven- skom akčnom výbore; Slovenskej národnej rade v zahraničí, v Únii slovenských kombatantov. Zomrel v exile.

⁹⁸ KOZOLKA, Jaroslav. Vysoká vojenná škola 1940 – 1945. III. časť. In Vojenská história, 2017, roč. 21, č. 3, s. 49,

52-53. ISNN 1335-3314.

⁹⁹ DIVINEC Tibor. Ako si to pamätám ja. Spomienky na Slovenské národné povstanie, rkp. s. 16.

¹⁰⁰ LACKO, Martin. Spomienky na učiteľskú a vojenskú službu. Rozhovor s Rudolfom Ďurišom. In Pamäť národa,

2012, roč. VIII, č. 1, s. 102. ISSN 1336-6297.

vysokej školy a bývalý frekventant Vojenského vysokoškolského internátu (VVI) npor. konc. Ladislav Valentík.101

Výber osoby veliteľa bol ovplyvnený tým, že išlo o vysokoškolsky vzdelaného dôstojníka, predurčeného na profesionálnu pedagogickú dráhu stredoškolského profesora. Dôvodom výberu npor. Valentíka bola aj skutočnosť, že Domobrana nedisponovala dostatkom skúsenejších starších dôstojníkov, ktorí by disponovali potrebným vysokoškolským vzdelaním. Spolu s ním boli k ŠSVR premiestnení viacerí vojaci prezenčnej služby, v civilnom živote stredoškolskí profesori, ako napr. des. ašp. Rudolf Ďuriš a Emil Šandrik a ďalší, ktorí taktiež prináležali do stavu Pešieho pluku 2 Domobrana. Dôvodom na prijatie takéhoto riešenia bola skutočnosť, že pôvodní profesori ŠSVR, dôstojníci z povolania a ašpiranti sa zapojili do SNP.

ŠSVR bola hospodársky pričlenená k hospodárskej správe Pešieho pluku 2 Domobrany,102 ktorému velil pplk. pech. Anton Adamica.103 Uvedený pluk zabezpečoval fungovanie ŠSVR po všetkých stránkach.

MNO sa postupne podarilo sčasti zistiť, koľko chovancov – absolventov I. a II. ročníka ŠSVR sa nachádzalo v jeho dosahu. Po ukončení mimoriadne krátkeho obdobia príprav na začatie vyučovania v januári 1945 chovanci ŠSVR, o ktorých vojenská správa mala informácie o ich mieste pobytu, obdržali z MNO buď prostredníctvom Hlavného veliteľstva Hlinkovej gardy104 alebo miestnych vojenských, resp. policajných orgánov rozkaz k nástupu do školy. Do obnovenej ŠSVR nastúpila približne iba polovica chovancov, ktorí svojím počtom tvorili „zosilnenú“ (školskú) rotu.105 Medzi nimi do ŠSVR nastúpil aj syn predsedu vlády Slovenskej republiky Štefana Tisu, v tom čase chovanec II. ročníka ŠSVR, ktorý bol pre svojho otca slovne napadnutý nadriadeným dôstojníkom.106

Pomery na ŠSVR boli mimoriadne provizórne, mimoriadne vypätou situáciou, približovaním frontu, postupným rozvratom logistického zabezpečenia armády. Samotné kasárne neboli vybudované tak, aby poskytovali vhodné podmienky pre strednú školu. Preto sa vyučovanie provizórne realizovalo na izbách chovancov, nakoľko kasárne nemali učebne. Aj samotné ubytovanie chovancov bolo provizórne, neporovnateľne horšie ako v pôvodných priestoroch ŠSVR v Banskej Bystrici a neskôr v Turčianskom Sv. Martine.

Ako už bolo spomenuté, MNO, v súčinnosti s veliteľom ŠSVR, muselo nahradiť pôvodný

¹⁰¹ Ladislav Valentík bol po absolvovaní VVI menovaný s účinnosťou a poradím od 1. novembra 1944 do hodnosti npor. konc. Zároveň bol pričlenený k pešiemu pluku 2 Domobrany. Oznamovateľ Domobrany, 1945, roč. I, č. 1 z 15.

1. 1945, časť B „Povýšenie“, s. 11.

¹⁰² LACKO, Martin. Spomienky na učiteľskú a vojenskú službu. Rozhovor s Rudolfom Ďurišom. In Pamäť národa,

2012, roč. VIII, č. 1, s. 102. ISSN 1336-6297.

¹⁰³ ADAMICA Anton (2. 1. 1891 Rajec – ?). pôvodne príslušník rakúsko-uhorskej armády, neskôr dôstojník čs. armády a slovenskej brannej moci. Po absolvovaní reálneho gymnázia sa v r. 1910 podrobil odvodnému konaniu. Na výkon voj. prezenčnej služby nastúpil 8. 10. 1910. Od r. 1912 bol opäť prezentovaný v armáde, určený na po- kračovanie činnej služby. V r. 1915 nastúpil do kadetskej školy pre pechotu v Budapešti, kde bol povýšený v r. 1916 na práp., následne menovaný poručíkom pechoty, od 1. 2. 1918 npor. pech. K 1. 1. 1919 odišiel do výslužby. Uznesením kárneho výboru I. stolice čs. armády mu bola v r. 1938 odňatá hodnosť npor. pech. v. v. a dňom 1. 8. 1938 bol prepustený z brannej moci. Na základe amnestie MNO mu bola 18. 8. 1939 priznaná vojenská hodnosť npor. pech., bol reaktivovaný a nastúpil k peš. pl. 8. Od 1. 12. 1939 veliteľ výcvikového tábora v Kamenici nad Cirochou. V r. 1940 bol povýšený na stot. pech, od 1. 10. 1940 zaradený k štábnej rote peš. pl. 6. Od r. 1941 pový- šený na mjr. pech, od 1. 1. 1942 pplk. pech. Od 30. 4. 1943 bol zaradený k Pracovnému zboru NO a premiestnený k Východnej pracovnej skupine, od 1. 10.1943 zaradený k pracovnému práporu 6, od 31. 1. 1944 do pracovného práporu 3 v Sabinove. V r. 1944 – 1945 veliteľ peš. pl. 2 Domobrany v Trenčíne. V r. 1945 nebol prevzatý do čs. brannej moci a stal sa voj. penzistom.

¹⁰⁴ DIVINEC Tibor. Ako si to pamätám ja. Spomienky na Slovenské národné povstanie, rkp. s. 16.

¹⁰⁵ Tamže.; LACKO, Martin. Spomienky na učiteľskú a vojenskú službu. Rozhovor s Rudolfom Ďurišom. In Pamäť národa, 2012, roč. VIII, č. 1, s. 102. ISSN 1336-6297.

¹⁰⁶ VHÚ-VHA Bratislava, f. VDO-1, šk. 73. MNO, č. j. 11.501 Dôv. zprav. – 1945 z 12. 3. 1945. Vec: Vojenská reálka v Trenčíne – dotaz.

profesorský zbor ŠSVR, ktorý sa zapojil do SNP, profesormi z miestnych gymnázií, predovšetkým však z radov ašpirantov, ktorí boli v civilnom živote stredoškolskými profesormi. Okrem zásadnej zmeny personálu, ktorý sa musel prispôsobiť novým požiadavkám výchovno- vzdelávacieho procesu v ŠSVR, bola kvalita štúdia chovancov nepriaznivo ovplyvňovaná nedostatkom učebníc a ďalších školských pomôcok, ktoré zostali v objekte školy v Turčianskom Sv. Martine a v septembri 1944, počas SNP, boli nemeckou armádou spolu s písomnosťami zničené. Učebnice sa preto získavali z miestnych civilných gymnázií.

Samotné vyučovanie sa na škole realizovalo len vo veľmi obmedzenom rozsahu, pričom absolventi I. ročníka ŠSVR v školskom roku 1943/1944 sa stali chovancami II. ročníka a absolventi II. ročníka ŠSVR v školskom roku 1943/1944 sa stali chovancami III. ročníka.

I. ročník ŠSVR nebol otvorený ani dodatočne. Napriek znovuotvoreniu ŠSVR situácia vo vyučovacom procese bola priam neudržateľná. V školskom roku 1944/1945 totiž na škole nebolo možné v rámci vyučovania prebrať celé učivo pre II. a III. ročník (VI. a VII. trieda gymnázia). Tento sklz nebolo možné dohnať do skončenia riadneho školského roka 1944/1945, keďže vyučovanie sa začalo prakticky až v druhom polroku školského roka 1944/1945. Peší pluk 2 Domobrany a obdobne aj samotná ŠSVR boli pod prísnou kontrolou nemeckej armády.107 Vzhľadom na nepriaznivé pomery, v ktorých sa ŠSVR nachádzala, neprichádzalo do úvahy, aby na ŠSVR naďalej prebiehal ucelený a precízny vojenský výcvik, ktorý bol typický pre vyučovací proces na ŠSVR v školských rokoch 1942/1943 a 1943/1944. Nebolo možné postupovať podľa pôvodných osnov pre vojenský výcvik. Vyučovanie sa sústredilo predovšetkým na štúdium všeobecných gymnaziálnych predmetov.

Na základe ústneho rozkazu náčelníka štábu MNO pplk. gšt. JUDr. Jozefa Parčana sa na konci marca 1945 z Bratislavy, ku ktorej sa blížila sovietska Červená armáda, do Trenčína premiestnila VAK, ktorej velením bol v tej dobe poverený stot. pech. Alfonz Hôrka,108 v tej dobe frekventant III. kurzu VVŠ.109 Po jej premiestnení do Trenčína bola k VAK a pod velenie stot. Alfonza Hôrku110 pričlenená aj ŠSVR.111

V súvislosti s personálnym obsadením veliteľského a pedagogického zboru ŠSVR dochádzalo k rôznym paradoxným situáciám. Stot. konc. Kornelovi Ďuranovi, pôvodne pedagogickému dozoru a profesorovi ŠSVR, neskôr priamemu účastníkovi SNP, ktorému sa po potlačení SNP podarilo vyslobodiť z nemeckého zajatia, bolo paradoxne umožnené od 6. novembra 1944 do

¹⁰⁷ Tamže.

¹⁰⁸ ABS Praha, f. 302-296-1. Zápisnica o pohovore s Alfonzom Hôrkom z 23. 5. 1958 v Brezne, vyhotovená dôstoj- níkom Správy vojenskej kontrarozviedky 2. vojenského okruhu, s. 1.

¹⁰⁹ KOZOLKA, Jaroslav. Vysoká vojenná škola 1940 – 1945. III. časť. In Vojenská história, 2017, roč. 21, č. 3, s.

55. ISNN 1335-3314.

¹¹⁰ HÔRKA, Alfonz (30. 1. 1915 Zemianske Mitice – ?). Absolvent osemročného reálneho gymnázia. Odvedený v r. 1936, v r. 1936/1937 absolvoval ŠDZ horského delostrelectva. V r. 1937/1938 študoval v II. ročníku VA v Hraniciach, v r. 1938 por. del. Po absolvovaní VA absolvoval aplikačný kurz. Následne zaradený k del. pl. 106, veliteľ 4. bat. Od

14. 3. 1939 príslušník slov. brannej moci, vel. III. oddielu delostreleckého pluku 201. V marci 1939 účastník obran- ných bojov na východe Slovenska. Od 15. 5. 1939 vel. batérie del. pl. 3, s plukom sa zúčastnil v septembri 1939 ťaže- nia proti Poľsku. K 1. 1. 1940 príslušník del. pl. 2, od 1. 3. 1940 premiestnený k del. pl. 3, od 1. 5. 1940 príslušník del.

pl. 1. Od 1. 8. 1940 npor. del. Od 1. 1. 1941 premiestnený k VAK Bratislava, veliteľ čaty a člen športového družstva OAP. V r. 1941 odoslaný na front do ZSSR ako veliteľ batérie. K 1. 2. 1943 stot. del. Z poľa sa vrátil 6. 3. 1943, násled- ne veliteľ čaty v ŠDZ delostrelectva. K 15. 11. 1944 prijatý do 3. kurzu VVŠ. Od 15. 12. 1944 dočasný veliteľ VAK. Po skončení 2. svetovej vojny k 15. 9. 1946 prijatý do čs. armády, pridelený k del. pl. 2, v novembri 1946 pridelený k del. pl. 307, k 23. 11. 1946 škpt. del., od 25. 2. 1947 zástupca veliteľa del. pl. 307, od 3. 3. 1947 dočasný veliteľ del. pl. 307. V r. 1947 pridelený k záložnej škole v Brezne, následne premiestnený k del. pl. 10, v roku 1948 veliteľ ŠDZ delostrelectva v Brezne, ku dňu 6. 6. 1950 zbavený výkonu služby, prepustený do zálohy a zbavený vojenskej hod- nosti, vojak v zálohe. Premiestnený k pomocnému technického práporu 54. Neskôr vykonával rôzne civilné povolania.

¹¹⁰ ABS Praha, f. 302-296-1. Zápisnica o pohovore s Alfonzom Hôrkom z 23. 5. 1958 v Brezne, vyhotovená dôstoj- níkom Správy vojenskej kontrarozviedky 2. vojenského okruhu, s. 1.

¹¹¹ ABS Praha, f. 302-296-1. Zápisnica o pohovore s Alfonzom Hôrkom z 23. 5. 1958 v Brezne, vyhotovená dôstoj- níkom Správy vojenskej kontrarozviedky 2. vojenského okruhu, s. 1.

februára 1945 v Bratislave vyučovať na VAK a VVI.112 S novým služobným zaradením v obave o svoj život a slobodu súhlasil. Následne bol odoslaný k ŠSVR do Trenčína, kde sa však nechal hospitalizovať v miestnej nemocnici. Neskôr bol z nemocnice prepustený a bol odoslaný k poľnej jednotke ŠSVR do okolia Nemšovej, kam sa už nedostavil… a z armády zbehol.113

Prioritným cieľom vedenia ŠSVR bolo v plnom rozsahu zabezpečiť výučbu v školskom roku 1944/1945, s dôrazom aby chovanci absolvovali všeobecnovzdelávacie predmety na takej úrovni, aby im mohol byť do budúcnosti uznaný aj na civilných gymnáziách. Tento cieľ sa však nepodarilo splniť, nakoľko situácia na fronte sa rýchlo vyvíjala, front sa neúprosne blížil k Trenčínu. Vývoj situácie na Slovensku a rozklad armády sa postupne začal prejavovať aj na ŠSVR, ktorá bola pôvodne známa ako mimoriadne disciplinované vojenské teleso. Počas Veľkej noci, keď sa ŠSVR ešte nachádzala v Trenčíne, časť chovancov aj napriek zákazu velenia školy posádku Trenčín opustila a vzdialila sa do svojich domovov. Po sviatkoch sa väčšina z nich vrátila späť do ŠSVR.114 Išlo o mimoriadne závažné porušenie disciplíny, ktoré by skôr, v dobe pred SNP bolo potrestané prepustením zo školy. Situácia v marci 1945 však bola zásadne iná, tvrdé disciplinárne tresty by spôsobili úplný rozklad školy. Po Veľkej noci vyučovanie na ŠSVR ešte krátko pokračovalo, pričom na základe usmernenia MNO velenie školy muselo vypracovať plán ústupu pred postupujúcou sovietskou Červenou armádou a jej spojeneckými vojskami smerom na Moravu.

Chovanci okrem štúdia všeobecnovzdelávacích predmetov pokračovali aj vo vojenskom výcviku. Vzhľadom na skutočnosť, že už absolvovali vojenský výcvik, nemecké velenie rozhodlo, že budú zapojení do obranných bojov. Ešte pred odchodom z Trenčína absolvovali krátky výcvik v obsluhe nemeckých ručných protitankových zbraní „Panzerfaust“. Tento rýchly výcvik bol poznamenaný mimoriadnou udalosťou, keď jeden z chovancov nezvládol obsluhu zbrane a neodbornou manipuláciou spôsobil jej výbuch, čo ho stálo život.115

Pri ústupe ŠSVR z Trenčína, ktorý začal spolu s ústupom ďalších domobraneckých jednotiek dňa 8. apríla 1945 bolo rozhodnuté, že sa chovanci ŠSVR spoja s frekventantmi VAK do spoločnej bojovej jednotky. Za veliteľa jednotky VAK a ŠSVR bol ustanovený stot. pech. Alfonz Hôrka.116 Jednotka bola zaradená k I. práporu 2. pluku Domobrany, ktorého velenie prevzal stot. pion. Karol Mihálik.117 Spoločná jednotka ŠSVR a VAK bola vyzbrojená iba pechotnými zbraňami. Jednotke bol pridelený proviantný oddiel s poľnou kuchyňou, ktorý sa po celý čas staral o stravovanie jednotky.118 Samotný peší pluk 2 Domobrany aj so spoločnou jednotkou VAK a ŠSVR, okrem jeho II. práporu, bol od 17. marca 1945 podriadený 48. Volksgrenadier Division.119

Keď bol stot. pech. Alfonz Hôrka nemeckým velením požiadaný o vyzbrojenie chovancov ŠSVR a ich nasadenie do boja, tento rozkaz odmietol splniť. Preto bol zbavený velenia a následne bol spolu s npor. Viliamom Nemečkom a ďalšími príslušníkmi jednotky

¹¹² VHÚ-VÚA Praha. Zbierka KmL a KvL. Osobný spis Kornela Ďuranu. Prihláška stot. konč. Kornela Ďuranu do čs. armády, adresovaná prijímacej komisii MNO.; Curriculum vitae Kornela Ďuranu; Prihláška Kornela Ďuranu do čs. armády z 11. mája 1945, s. 2.; Žiadosť kpt. konc. Kornela Ďuranu o zmenu článku prijatia do čsl. armády z 26. 2. 1946.

¹¹³ Tamže.

¹¹⁴ DIVINEC Tibor. Ako si to pamätám ja. Spomienky na Slovenské národné povstanie, rkp. s. 16.

¹¹⁵ Tamže, s. 17.

¹¹⁶ ABS Praha, f. 302-296-1. Zápisnica o pohovore s Alfonzom Hôrkom z 23. 5. 1958 v Brezne, vyhotovená dôstoj- níkom Správy vojenskej kontrarozviedky 2. vojenského okruhu, s. 1.

¹¹⁷ Tamže, s. 2.

¹¹⁸ LACKO, Martin. Spomienky na učiteľskú a vojenskú službu. Rozhovor s Rudolfom Ďurišom. In Pamäť národa,

2017, roč. VIII, č. 1, s. 102. ISSN 1336-6297.

¹¹⁹ ŠKULTÉTY, Jozef. Kontrarevolučné úsilie Tisovej vlády v období Slovenského národného povstania. In Kol. autorov. Slovenské národné povstanie roku 1944. Zborník príspevkov z národnooslobodzovacieho boja 1938-1945. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1965, s. 569. ISBN 71-033-65.

internovaný.120 Jednotka ŠSVR sa po opustení Trenčína pešo presunula do blízkosti Nemšovej a Horného Sŕnia,121 kde strávila asi dva týždne. Tu kopala na základe rozkazov veliteľa nemeckého oddielu zákopníkov, ktorému podliehala, protitankové zákopy popri Váhu,122 vo vzdialenosti asi kilometer od rieky. Následne ich obsadila a vykonávala tu strážnu službu. Na jej postavenie bol dokonca vykonaný letecký útok lietadiel sovietskeho letectva, ktorý sa našťastie neskončil tragicky.123 Viacerí z chovancov ŠSVR z jednotky postupne dezertovali, a tak jednotka bola pre nespoľahlivosť nemeckou armádou odzbrojená, následne sa od 25. apríla 1945 začala presúvať cez Vlársky priesmyk na územie Moravy. Jej ďalšie úlohy boli pracovného charakteru, nakoľko jej príslušníci museli pre potreby nemeckej armády kopať zákopy. Jednotka ŠSVR ustupovala pred sovietskou Červenou armádou asi dva týždne, až do skončenia druhej svetovej vojny, keď sa nachádzala v obci Domamyslice severne od Prostějova.124

Nemci, s ktorými sa jednotka ŠSVR zúčastnila ústupu, nemali v úmysle vzdať sa sovietskej Červenej armáde, ale americkej armáde, a preto ustupovali ďalej na západ. Preto Nemci dňa

9. mája 1945 opustili jednotku ŠSVR. Jednotka ŠSVR zostala na mieste až do jej zajatia ešte toho istého dňa jednotkou 1. čs. armádneho zboru v ZSSR.125 Chovanci boli najprv „obratí“ čs. vojakmi a následne boli umiestnení do sovietskeho zajateckého tábora v Holešove, určeného pre nemeckých a maďarských zajatcov. Zajatci z tohto zajateckého tábora mali byť premiestnení do zajateckých táborov v ZSSR. Po náhodnom zistení veliteľa tábora, pôvodom volynského Čecha, že ide o Slovákov, boli ním zajatí chovanci ŠSVR odovzdaní československej armáde a peším pochodom po dobu niekoľkých dní sa v zúboženom stave presunuli do Turčianskeho Sv. Martina, kde boli paradoxne umiestnení v jednej z budovy bývalej ŠSVR. V Turčianskom Sv. Martine mali možnosť požiadať o prepustenie z vojenskej služby, nakoľko až na jedného chovanca nedosahovali vek 19 rokov, určený na výkon povinnej prezenčnej služby. Chovancom ŠSVR bolo zo strany čs. vojenských orgánov navrhnuté, aby sa prihlásili na štúdium do Vojenskej akadémie v Hraniciach, ale až na jedného chovanca nik z nich túto ponuku nevyužil. Následne boli bývalí chovanci ŠSVR prepustení. Odchodom chovancov domov sa symbolicky skončila krátka existencia ŠSVR.

Záver

Bratislavské MNO sa pri zriadení ŠSVR v roku 1942 inšpirovalo nielen modelom čs. Štátneho vojenského reformného reálneho gymnázia (ŠVRRG), zriadenom v rámci čs. školstva v roku 1935, ale nepochybne aj modelom rakúsko-uhorských vyšších vojenských reálok. ŠSVR bola budovaná ako vojenská stredná škola s maturitou.126 Cieľom zriadenia ŠSVR bolo zabezpečenie budúcich dôstojníkov zbraní a služieb, ktorí by po absolvovaní ŠSVR ďalej študovali na VAK alebo na univerzitách, resp. civilných vysokých školách pre potreby slovenskej brannej moci. MNO na základe veľkého záujmu o štúdium na ŠSVR rozhodlo, že škola bude budovaná ako významná vojenská výchovno-vzdelávacia inštitúcia, s veľkým množstvom chovancov, ktorá mala v budúcnosti produkovať väčšinu

¹²⁰ ABS Praha, f. 302-296-1. Zápisnica o pohovore s Alfonzom Hôrkom z 23. 5. 1958 v Brezne, vyhotovená dôstoj- níkom Správy vojenskej kontrarozviedky 2. vojenského okruhu, s. 1-2.

¹²¹ Tamže, s. 2.

¹²² LACKO, Martin. Spomienky na učiteľskú a vojenskú službu. Rozhovor s Rudolfom Ďurišom. In Pamäť národa,

2012, roč. VIII, č. 1, s. 102. ISSN 1336-6297.

¹²³ DIVINEC Tibor. Ako si to pamätám ja. Spomienky na Slovenské národné povstanie, rkp. s. 17.

¹²⁴ LACKO, Martin. Spomienky na učiteľskú a vojenskú službu. Rozhovor s Rudolfom Ďurišom. In Pamäť národa,

2012, roč. VIII, č. 1, 102-103. ISSN 1336-6297.

¹²⁵ Tamže, s. 103.

¹²⁶ HRADSKÁ, Katarína – KAMENEC, Ivan a kol. Slovenská republika 1939 – 1945. Štvrtý zväzok. Bratislava : VEDA, 2015, s. 322. ISBN 978-80-224-1351-0.

budúcich dôstojníkov zbraní, absolventov VAK, ako aj budúcich vysokoškolsky vzdelaných dôstojníkov z povolania, predovšetkým lekárov, veterinárov, technicky vysokoškolsky vzdelaných dôstojníkov a pod., ktorým sama nemohla poskytnúť vysokoškolské vzdelanie. ŠSVR, do ktorej malo každý školský nastúpiť 120 až 160 chovancov, sa mala stať pre slovenskú brannú moc hlavným rezervoárom budúcich dôstojníkov z povolania. Preto MNO a vedenie ŠSVR sa po celú krátku existenciu školy snažili o zabezpečenie čo najkvalitnejšieho vyučovacieho procesu tak, aby ŠSVR bola rovnocennou školou civilným reálkam. Tieto úlohy sa jej darilo plniť napriek krátkemu trvaniu na pomerne kvalitnej úrovni, ako to naznačovali študijné výsledky ŠSVR za školské roky 1942/1943 a 1943/1944. Napriek tomu, že ŠSVR nemala „dlhý život“ a nestihla vychovať ani len jeden ročník absolventov školy – maturantov, za obdobie svojej existencie preukázala svoj potenciál a opodstatnenosť v pomeroch moderného vojenského školstva. Je možné konštatovať, že koncepcia ŠSVR sa ukázala pre slovenskú brannú moc rozhodne vhodnejšia ako koncepcia čs. SVRRG v Moravskej Třebovej, nakoľko koncepcia ŠSVR sa stala súčasťou uceleného školského systému, vychovávajúceho budúcich dôstojníkov zbraní a služieb.127 Na rozdiel od tejto koncepcie bol model SVRRG pre vojenské školstvo nesystémový, nakoľko nebol integrovaný do systému výchovy budúcich dôstojníkov z povolania, a cieľom SVRRG nebola výchova budúcich dôstojníkov z povolania, mala celkom iný cieľ, zabezpečiť možnosť stredoškolského gymnaziálneho štúdia deťom gážistov, žandárov a ďalších osobitných skupín.128 Dá sa v plnej miere súhlasiť s hodnotením ŠSVR jej veliteľom pplk. del. Emilom Perkom, ktorý školu charakterizoval ako ustanovizeň, „ktorá bola hlboko sociálne založená a zabezpečovala veľmi hodnotnú výchovu a výcvik, ako i odborné školenia stovák slovenských chlapcov“.129 ŠSVR sa stala plnoprávnou súčasťou vojenského školstva

slovenskej brannej moci, ktorá sa podieľala na výchove dôstojníkov z povolania.

ŠSVR ako produkt Slovenskej republiky z rokov 1939 – 1945 postihol osud ostatných vojenských škôl slovenskej brannej moci, keď sa po skončení druhej svetovej vojny tento model výchovno-vzdelávacej inštitúcie v čs. brannej moci neobnovil. Vývoj vojenského školstva po druhej svetovej vojny ukázal, že v rámci čs. vojenského školstva bola potrebnejšia vojenská stredná škola gymnaziálneho typu, nie však takého charakteru, aký malo predvojnové ŠVRRG, nakoľko jeho absolventi mali následne študovať na civilných vysokých školách, avšak nie pre potreby armády. Armáda stále viac pociťovala potrebu zvyšovania počtu dôstojníkov z povolania s vysokoškolským vzdelaním. Preto filozofia školy gymnaziálneho typu, skĺbená s vojenským výcvikom, ktorej hlavnou náplňou bola výchova budúcich dôstojníkov a ktorej absolventi mali ďalej pokračovať v štúdiu na vyšších a vysokých vojenských školách, resp. na civilných vysokých školách, akú ponúkala pôvodne ŠSVR, bola uplatnená aj po reorganizácii čs. vojenského školstva po roku 1948.

ŠSVR, na čele s jej veliteľom pplk. del. Emilom Perkom, veliteľským a profesorským zborom, zabezpečovacou jednotkou a chovancami školy, sa významnou mierou zapojila do SNP, do boja proti nacistickému Nemecku, v ktorom sa plne osvedčili. ŠSVR si tak svojím zapojením do SNP vyslúžila osobitné miesto v tradíciách vojenského školstva na Slovensku a nemala by padnúť do zabudnutia.

¹²⁷ CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské dejiny Slovenska – V. zväzok 1939-1945. Bratislava : MAGNET PRESS, Slovakia a VHÚ Bratislava, 2008, s. 103-104. ISBN 978-80-89169-16-0.; TÁLSKY, Viliam. Vojenské školstvo. In Kol. autorov. Armáda v obrane a práci. Päť rokov budovateľskej činnosti slovenskej armády. Bratislava : MNO, 1944,

s. 84-87.; ŠIMUNIČ, Pavel. Vojenské školstvo na Slovensku v rokoch 1939 – 1944. In Vojenské obzory. Teoretický časopis „H“. roč. 3, č. 1, 1996, s. 92.

¹²⁸ FIDLER, Jiří – SLUKA, Václav. Encyklopedie branné moci Republiky Československé. 1918-1938. Praha : Libri, 2006, s. 590-591. ISBN 80-7277-256-2.; ŘEHÁKOVÁ, Marcela – ČERMÁK, Jiří a kol. (zost.). 70 let vojenského školství v Moravské Třebové. Praha : MO ČR – AVIS, 2005, s. 8-9. ISBN 80-7278-264-9.

¹²⁹ AM SNP Banská Bystrica, f. VII, šk. 8, pr. č. S 11/86. PERKO Emil. Spomienky, s. 1.

J. KOZOLKA: DIE SLOWAKISCHE STAATLICHE MILITÄRISCHE REALSCHULE (1942 – 1945). TEIL II.

Im 1944 wurde an der Slowakischen staatlichen militärischen Realschule das Schuljahr 1943/1944 erfolgreich abgeschlossen. Die Absolventen leisteten eine einmonatige intensive militärische Feldausbildung. Danach wurden die Absolventen in die Sommerferien geschickt. Das Schuljahr 1943/1944 war ebenfalls verbunden mit Plänen zur Errichtung einer Zweigstelle der Realschule, nämlich der Kadettenschule, die ursprünglich einer Idee des Gen. I. Klasse Alexander Čunderlíks entstammte. Die Kadettenschule sollte einen festen Bestandteil der staatlichen militärischen Realschule bilden und sollte nach dem Vorbild der ehemaligen österreich-ungarischen Kadettenschule aufgebaut werden, allerdings mit dem Unterschied, dass die Absolventen am des Lehrgangs kein Abitur ablegen, sondern ihr Studium an der Militärischen Akademie fortsetzten sollten. Der Kadettenschule sollten jene Zöglinge der Slowakischen militärischen Realschule zugeteilt werden, denen aufgrund der unzureichenden Studienergebnisse ein Ausschluss aus der Realschule gedroht hatte. Letztendlich wurde das Projekt der Errichtung einer Kadettenschule aufgrund der ablehnenden Haltung des slowakischen Ministeriums für Schulwesen und nationale Aufklärung nicht verwirklicht.

Die Ereignisse in der Turz-Region in der zweiten Augusthälfte des Jahres 1944 und der Ausbruch des Nationalaufstandes in der Slowakei am 29. August 1944 bedeuteten eine tiefe Zäsur für die Bestehung der militärischen Realschule. Mehrere Zöglinge der Realschule, der Schulkommandant Obst. Lt. Emil Perko, die Korpskommandanten, das pädagogische Personal und die Hilfskräfte der Realschule schlossen sich zusammen mit den Angehörigen der Militärgarnison in Turz-Sankt Martin (Turčiansky Sv. Martin) den slowakischen Aufständischen an als ein Teil der 1. Tschechoslowakischen Armee in der Slowakei und unterstützten den Nationalaufstand. Sie griffen ein in die Kämpfe gegen die deutschen Besatzungstruppen und nahmen u. a. teil an den Verteidigungskämpfen um Strečno, Vrútky und Turčiansky Sv. Martin. Nach der Reorganisierung der 1. Tschechoslowakischen Armee in der Slowakei wurde der Kommandant der Realschule Obst. Lt. Perko zum Befehlshaber der V. taktischen Gruppe ernannt.

Die Entwicklung der Lage in der Slowakei nach der Niederschlagung des Nationalaufstandes Ende Oktober 1944 stellte die Weichen für die Auflösung der Slowakischen staatlichen militärischen Realschule. Die Korpskommandanten und das pädagogische Personal schlossen sich den Aufständischen an, die Einrichtung der Schule samt Lehrmitteln wurde vernichtet und das Areal der Realschule von den deutschen Besatzungstruppen in Anspruch genommen. Nach der teilweisen Konsolidierung des Regierungsregimes in der Slowakei auf dem von der deutschen Besatzungsmacht kontrollierten Gebiete entschied der neue Verteidigungsminister der slowakischen Regierung Štefan Haššík über die neuerliche Inbetriebnahme des militärischen Schulwesens in der Slowakei. Die Tätigkeit der Slowakischen staatlichen militärischen Realschule wurde erneut aufgenommen mit neuem Sitz in Trenčín. In Februar 1945 wurden all jene Zöglinge der Realschule einberufen, über die das slowakische Verteidigungsministerium verfügte. Der Lehrbetrieb wurde in sehr bescheidenen und provisorischen Bedingungen aufgenommen, die gekennzeichnet waren durch den Mangel an Lehrmittel und Lehrbücher. Kurz darauf wurde auch die Militärisch Akademie aus Bratislava nach Trenčín verlegt, die mit der Realschule zusammengeführt worden ist. Anfang April 1945 der Lehrbetrieb infolge der nahenden Front eingestellt. Aus den Zöglingen der Realschule und den Frequentanten der Militärischen Akademie wurde eine Kampfeinheit gebildet, die in die Abwehrkämpfe am Waagufer unweit des Ortes Nemšová eigreifen sollte. Zu ihrem Kampfeinsatz kam es jedoch nicht. Der Kampfverband wurde zum Bau von Schanzen und Graben eingesetzt und

später nach Mähren verlegt. Hier wurden die ehemaligen Zöglinge der Realschule von den Mitgliedern des 1. Tschechoslowakischen Armeekorpses in der UdSSR festgenommen und in einen Gefangenenlager abtransportiert. Später wurden sie nach Turčiansky Sv. Martin verlegt und kurz darauf aus der Gefangenschaft entlassen. Dem Bestehen der militärischen Realschule wurde somit ein endgültiges Ende gesetzt.

Zoznam použitej literatúry:

BENČÍK, Anton – KURAL, Václav – PIVOVARČI, Ján. Vojenské problémy SNP. In Slovenské národné povstanie roku 1944. (Zborník príspevkov z národnooslobodzovacieho boja 1938 – 1945). Kol. autorov. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1965. ISBN 71-033-65.

BOSÁK, Pavel. Z bojových operácií na fronte SNP. Bratislava : Pravda, 1979. ISBN 75-092-79.

BOSÁK, Pavel. Organizácia 1. československej armády na Slovensku. In ŠTILLA, Miloš (zost.). Stredné Slovensko 9. Spoločenské vedy. Zborník Stredoslovenského múzea v Banskej Bystrici. Martin : Osveta, 1990. ISBN 80-217-0172-2.

CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské dejiny Slovenska – V. zväzok 1939-1945. Bratislava : MAGNET PRESS, Slovakia a VHÚ Bratislava, 2008. ISBN 978-80-89169-16-0.

CSÉFALVY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939-1945. Bratislava : VHÚ, 2013. ISBN 978-80-89523-20-7.

FIDLER, Jiří – SLUKA, Václav. Encyklopedie branné moci Republiky Československé. 1918-1938. Praha : Libri, 2006. ISBN 80-7277-256-2.

GOLEMOVÁ, Marta – KORIM, Vojtech – MILDEOVÁ, Edita – STANISLAV, Ján –

VALENTÍKOVÁ, Viera. Chronológia najvýznamnejších udalostí. In HALAJ, Dušan (zost.)

Protifašistický odboj na Slovensku v rokoch 1938-1945. Martin : Osveta, 1980. ISBN 70-021-80.

HRADSKÁ, Katarína – KAMENEC, Ivan a kol. Slovenská republika 1939-1945. Štvrtý zväzok. Bratislava : VEDA, vydavateľstvo SAV, 2015. ISBN 978-80-224-1351-0.

HRUBOŇ, Anton. 5. poľná rota Hlinkovej gardy. Ružomberok : Historia nostra, o. z., 2010. ISBN 978-80-9700-80-2-4.

JABLONICKÝ, Jozef. Povstanie bez legiend. Bratislava : Obzor, 1990. ISBN 80-215-0077-8.

KEVEŠ, Ján (zost.). Odboj v Turci (1938-1945). Martin : Osveta, 1985. ISBN 70-050-85. Kol. autorov. Armáda v obrane a práci. Päť rokov budovateľskej činnosti slovenskej armády. Bratislava : MNO, 1944.

Kol. autorov. Dôstojníci a štáby povstaleckej armády. Banská Bystrica : M SNP, 1994. ISBN 80-85342-05-7.

KOZOLKA, Jaroslav. Vysoká vojenná škola 1940 – 1945. III. časť. In Vojenská história, č. 3, roč. 21, 2017, ISSN 1335-3314, s. 33-60.

LACKO, Martin. Spomienky na učiteľskú a vojenskú službu. Rozhovor s Rudolfom Ďurišom. In Pamäť národa, č. 1, roč. VIII, 2012, ISSN 1336-6297. s. 96-107.

LOBÍK, Ján. Spomienky na SNP v Turci. Martin : Vydavateľstvo Neografie, 1993. ISBN 80-85186-60-8.

NOSKO, Július. Takto bojovala povstalecká armáda. Bratislava : NVK International, spol.

s. r. o., 1994. ISBN 80-85727-20-X.

PERKO, Emil. Povstanie r. 1944 – udalosti v Turci. In BRTÁŇ Rudolf (zost.). Vojenské

akcie v národnom povstaní. Martin : Povereníctvo SNR pre informácie, s. 5-20.

ŘEHÁKOVÁ, Marcela – ČERMÁK, Jiří a kol. (zost.). 70 let vojenského školství v Moravské Třebové. Praha : MO ČR – AVIS, 2005. ISBN 80-7278-264-9.

ŠIMUNIČ, Pavel. Vojenské školstvo na Slovensku v rokoch 1939 – 1944. In Vojenské obzory. Teoretický časopis „H“, roč. 3, č. 1, 1996.

ŠKULTÉTY, Jozef. Kontrarevolučné úsilie Tisovej vlády v období Slovenského národného povstania. In Kol. autorov. Slovenské národné povstanie roku 1944. Zborník príspevkov z národnooslobodzovacieho boja 1938-1945. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1965. ISBN 71-033-65. s. 533-588.

ŠTEFANSKÝ, Václav. Armáda v Slovenskom národnom povstaní. Bratislava : Pravda, 1983. ISBN 75-024-84.

TALSKÝ, Viliam. Vojenské školstvo. In Kol. autorov Armáda v obrane a práci. Päť rokov budovateľskej činnosti slovenskej armády. Bratislava : MNO, 1944.

TURZA, Peter. Vojenské školstvo v rokoch 1870-1944. In Zaujíma vás? Roč. 1, č. 3 (1994),

s. 5-9.

UHRIN, Marian. Pluk útočnej vozby. 1944. Banská Bystrica, M SNP, 2012. ISBN 978-80- 89514-14-4.

UHRIN, Marian. Výcvikové stredisko nováčikov v Brezne nad Hronom v októbri 1944. In SYRNÝ, Marek a kol. Slovenské národné povstanie – Slovensko a Európa v roku 1944. Banská Bystrica : M SNP, 2014. ISBN 978-80-89514-30-4.

DOKUMENTY A MATERIÁLY

LETECKÉ OPERÁCIE NAD PIAVOU POČAS POSLEDNEJ RAKÚSKO-UHORSKEJ OFENZÍVY V JÚNI 19181

JURAJ ČERVENKA

ČERVENKA, J.: Air Operations over Piave during the Last Austro-Hungarian Offensive in June 1918. Vojenská história, 1, 23, 2019, pp 94-122, Bratislava.

The last Austro-Hungarian offensive on the so called southwest battlefield was accompanied by intense deployment of air forces. The air operations were carried out over and around the front virtually in its whole length – from the regions of former south Tyrol up to the Piave River basin. It was over Piave, where the Italians deployed numerous bomber formations, attacking the bridge constructions, roads, infantry assembly points or other strategic targets. Moreover, enemy air fighters were strafing the soldiers. The weaker k. u. k. Luftfahrtruppen, both in terms of quantity and quality, were active since the first hours of the offensive and in spite of suffering heavy losses, their pilots achieved several accomplishments in the air. The study is aimed at introducing the air war above the Piave River during the last Austro-Hungarian offensive in June 1918 and at the same time the last great deployment of air force of the Danube monarchy. Military history. World War 1. Austria-Hungary. Air War over the Piave River. June 1918.

Poslednú rakúsko-uhorskú ofenzívu na juhozápadnom bojisku sprevádzalo intenzívne nasadenie leteckých síl. Avšak zatiaľ čo Rakúsko-Uhorsko malo k dispozícii obmedzený počet lietadiel, Taliani podporovaní svojimi spojencami sa tešili pomerne výraznej kvantitatívnej a najmä kvalitatívnej vzdušnej prevahe. K leteckým operáciám dochádzalo nad frontovou líniou v celej jej dĺžke – od oblastí vtedajšieho južného Tirolska a hornatej krajiny pri meste Asiago, masívu Monte Grappa, až po povodie rieky Piava. Práve nad Piavou, kde v rámci tzv. sočskej armády bojovali i slovenskí vojaci zo 71. a 72. pešieho pluku či z 11. a 19. práporu poľných strelcov, Taliani nasadzovali početné formácie bombardérov, ktoré útočili na mostové stavby, komunikácie, zhromaždiská pechoty alebo iné strategické ciele. Navyše na vojakov nalietavali z malých výšok nepriateľské stíhacie stroje. Úspechy však, hoci v obmedzenej miere, dosiahli i rakúsko-uhorské k. u. k. Luftfahrtruppen. Cieľom štúdie je priblížiť leteckú vojnu nad riekou Piava počas poslednej rakúsko-uhorskej ofenzívy v júni 1918 a zároveň posledného veľkého nasadenia letectva podunajskej monarchie.

Rakúsko-uhorskej júnovej ofenzíve predchádzali niekoľkomesačné prípravy, vrátane zisťovania informácií o stave riečneho koryta, budovania opevnených betónových pozícií, skladov a komunikácií, ako aj intenzívneho a dlhodobého leteckého prieskumu. Jedným z mnohých príkladov sú zistenia posádok strojov leteckých jednotiek spadajúcich pod veliteľstvo rakúsko-uhorskej 6. armády, ktoré takto pár dní pred zahájením útoku pozorovali priebeh železničnej dopravy okolo stanice Castelfranco a severne od Nervesy odhalili zákopy „chrániace zbrane menšieho kalibru“. Zároveň boli podľa letcov talianske pozície severozápadne od Nervesy „neustále vylepšované a maskované“.2

¹ Štúdia vznikla vďaka štipendiu Slovenského historického ústavu v Ríme.

² Archivio Ufficio Storico dell´Esercito (ďalej AUSE), E-12, Busta 125, fasc. 295, Documenti dei comandi corpi ed unità austrungariche e germaniche. Aviazione.

Prvé dva júnové týždne sprevádzalo na piavskom fronte premenlivé počasie, niektoré dni boli pre letecké aktivity dokonca úplne nevhodné.3 V noci 1. júna bombardovalo rakúsko- uhorské letectvo poľné letisko Istrana, na letisku Fossalunga bomby poškodili jeden hangár a dva stroje 117ª Squadriglie, bomby dopadali aj do oblasti Montebelluna.4 Následne iba

7. júna bola činnosť k. u. k. Luftfahrtruppen opísaná v talianskej dennej správe ako „dosť intenzívna“, poväčšine však ako „normálna, slabá, vzácna či nulová“.5

Pomerne hojne však boli týždne pred júnovou bitkou nasadzované talianske bombardovacie lietadlá, ktorých cieľmi boli aj rakúsko-uhorské poľné letiská. Napr. v noci z 31. mája na 1. júna bombardovalo 17 strojov Caproni základne v Belluno pri rieke Piava a Gardolo v južnom Tirolsku, pričom v prvom prípade na útok reagovala intenzívna protiletecká paľba, no v tom druhom pozemná obsluha na talianskych narušiteľov nereagovala.6 V noci z 5. na 6. júna zvrhlo zase desať bombardérov Caproni na letisko Motta di Livenza 132 bômb s hmotnosťou 2 574 kg. Ťažké straty vtedy utrpela napr. stíhacia jednotka Flik 63J, ktorá musela byť nanovo vyzbrojená.7 Základňa Godega di Sant´Urbano bola cieľom talianskych bombardérov ráno 7. júna,8 k významným akciám tiež patril nálet na železničnú stanicu v Pramaggiore, keď talianski letci zaznamenali výbuchy medzi nástupišťami i zasiahnutý vlak.9

Taliansky letecký prieskum po 5. júni odhalil ochranné prístrešky pre rakúsko-uhorské člny a neskôr i samotné člny pripravené na prevoz vojakov.10 Aj výpovede rakúsko- uhorských dezertérov a vojnových zajatcov čoraz viac potvrdzovali, že očakávaný útok sa blíži. Poobede 14. júna relevantné informácie naznačovali, že k nemu dôjde najbližšiu noc.11 Napokon, krátko pred treťou hodinou ráno 15. júna 1918, sa z rakúsko-uhorskej strany frontu spustila delostrelecká paľba, na talianske územie dopadali i plynové granáty.12 Očakávaná ofenzíva sa začala. Útočiaci vojaci sa postupne snažili prekonať Piavu najmä pomocou člnov a pontónových mostov, talianska delostrelecká paľba im však spôsobovala ťažké straty.

³ Stroje leteckých jednotiek armádnej skupiny Boroević vzlietali v júni 1918 počas 18 dní, zatiaľ čo stroje le- teckých jednotiek armádnej skupiny Conrad iba počas desiatich dní. Kriegsarchiv Wien-Luftfahrtruppen (ďalej KAW-LFT), Nachrichtenblatt der K. u. k. Luftfahrtruppen, Wien 31. Juli 1918. Statistik – Feindverluste im Monat Juni 1918.

⁴ AUSE, E-14, Busta 18, fasc. 9, Carteggio IGM Comando Supremo. Rapporto riassuntivo della attività aerea sulla nostra fronte della giornata del 1 Giugno 1918.

⁵ AUSE, E-14, Busta 18, fasc. 9, Carteggio IGM Comando Supremo. Rapporto riassuntivo della attività aerea sulla nostra fronte della giornata del 7 Giugno 1918.

⁶ AUSE, E-14, Busta 18, fasc. 9, Carteggio IGM Comando Supremo. Rapporto riassuntivo della attività aerea sulla nostra fronte della giornata del 1 Giugno 1918.

⁷ AUSE, E-14, Busta 18, fasc. 9, Carteggio IGM Comando Supremo. Rapporto riassuntivo della attività aerea sulla nostra fronte della giornata del 6 Giugno 1918. KAW-LFT, Monatsberichten, Karton 188. Flik 63, Juni 1918. SCHIEMER, Peter. Die Albatros (Oeffag) Jagdflugzeuge der k. u. k. Luftfahrtruppen. Graz : W. Weishaupt Verlag, 1984, s. 120.

⁸ V ten deň, no i 8. júna, Taliani bombardovali aj poľné letisko v juhotirolskom Pergine. AUSE, E-14, Busta 18, fasc. 9, Carteggio IGM Comando Supremo. Rapporto riassuntivo della attività aerea sulla nostra fronte della giornata del 7 Giugno 1918.

⁹ AUSE, E-14, Busta 18, fasc. 9, Carteggio IGM Comando Supremo. Rapporto riassuntivo della attività aerea sulla nostra fronte della giornata del 10 Giugno 1918.

¹⁰ AUSE, E-1, Busta 158. Comando della 8ª Armata, Relazione summaria della Battaglia del Montello (15-23 Giugno 1918).

¹¹ AUSE, E-1, Busta 275, Comando del 1° Corpo d´Armata, Relazione sugli avvenimenti svoltisi dal 15 al 20 giugno 1918.

¹² Útok 6. armády a sočskej armády pod velením Feldmarchalla Svetozara Boroevića de Bojna prebiehal na dolnej Piave až po oblasť výšiny Montello – výraznej dominanty celého kraja. V okolí Ponte di Piave boli nasadení napr. i slovenskí príslušníci 71. trenčianskeho a 72. bratislavského pešieho pluku či 11. a 19. prá- poru poľných strelcov. Súbežný, avšak od začiatku pre nedostatok záloh a munície nezdarný útok 10. a 11. armády, napr. aj za účasti slovenských vojakov 67. prešovského a 25. lučenského pešieho pluku či 29. práporu poľných strelcov, viedol v okolí mesta Asiago a horského masívu Monte Grappa Feldmarschall Franz Conrad von Hötzendorf.

Rozvodnená rieka navyše po lejakoch v horách 18. júna kulminovala, dosahovala trojnásobok bežného stavu, ničila mostové stavby a mnohí vojaci zahynuli v jej vlnách. Napriek tomu útočiace jednotky vytvorili na pravom brehu dve predmostia, v oblasti Montella a Zensonu. Proti sebe stáli i letecké sily oboch znepriatelených strán, ich letci sa však nachádzali v rôznych situáciách. Rakúsko-uhorské k. u. k. Luftfahrtruppen dokázali na začiatok ofenzívy sústrediť na celom juhozápadnom bojisku okolo 620 lietadiel, z toho takmer 400 stíhačiek. Taliani mali k dispozícii 647 lietadiel, navyše ich podporovalo približne 100 spojeneckých strojov, poväčšine britského RAF.13 Oveľa výraznejšia však bola kvalitatívna prevaha letectva Dohody.

Rakúsko-uhorské stroje boli často vyrobené z menej kvalitných materiálov, dochádzalo k poruchám palubných zbraní, munícia bola v mnohých prípadoch chybová a nevhodné boli i pohonné hmoty. Dôkazom sú mesačné správy jednotlivých rakúsko-uhorských leteckých jednotiek. Napr. veliteľ stíhacej jednotky Flik 72J spomínal v júni 1918 starú a kazovú fosforovú muníciu, dokument Fliku 61J uvádzal časté zasekávanie guľometov, Flik 32D hlásila konštrukčné chyby na strojoch typu Hansa-Brandenburg C.I sérií 169 a 369 a poškodené výstužné drôty medzi nosnými plochami, Flik 22D nedostatok munície, Flik 19D nekvalitné pohonné hmoty atď.14 K frontovým leteckým jednotkám neraz prichádzali chabo vycvičení rakúsko-uhorskí letci s minimálnymi znalosťami o leteckom boji či letoch vo formácii. Naopak, talianske letectvo dbalo o systematický výcvik stíhačov, pričom jeho velenie vychádzalo aj zo znalostí odpozorovaných od nemeckých stíhacích jednotiek.15

jún 1918

V prvý deň ofenzívy vyvíjali bojové a stíhacie letecké jednotky spadajúce pod rakúsko- uhorskú sočskú armádu intenzívnu leteckú činnosť. Ich letci vzlietali do akcií nad Piavou tri až štyrikrát za deň. Dovedna 119 strojov vzlietlo presne 310-krát, ich posádky absolvovali 170 stíhacích a 110 bojových letov. Počiatočné operácie prebiehali poväčšine v relatívne veľkých výškach a velenie ich nehodnotilo ako príliš úspešné, neskôr nalietavali na ciele na pravom brehu rieky Piava z nižších letových hladín.16 Rakúsko-uhorský letecký dôstojník Hauptmann Adolf Heyrowsky v správe o leteckej vojne počas júnovej ofenzívy uvádzal, že 15. júna prebiehali bojové operácie nad Piavou najmä vo výške od 200 do 300 m. Podľa rozkazu mali stroje sočskej armády síce útočiť z výšky iba 50 metrov, no z dôvodu bubnovej delostreleckej paľby sa držali o niečo vyššie.17

¹³ Pozri napr: MINNITI, Fortunato. Il Piave. Bologna : Il Mulino, 2000, s. 108-122. ISBN 978-88-15-25843-4. La Battaglia del Piave (15-23 giugno 1918). Roma : Regio Esercito Italiano Comando Supremo, 1920, s. 36. GENTILLI, Roberto – VARRIALE, Paolo. I Reparti dell´aviazione italiana nella Grande Guerra. Roma : Ufficio storico, 1999,

s. 31. RAJLICH, Jiří. Šikovatel Eugen Bönsch (1897-1951). Rakousko-uherské stíhací eso z Krkonoš, 3. Část. In

Historie a vojenství 3/2017, s. 53.

¹⁴ KAW-LFT, Monatsberichten. Karton 183-187. Pozri aj: MEINDL, Karl. Die Luftsiege der k. u. k. Luftfahrtruppen. Italienische Front – 2. Teil 1918. Wien : Selbstverlag, 2007, s. 16.

¹⁵ Nemecké letecké jednotky rôzneho určenia, vrátane stíhacích, totiž od jesene 1917 dočasne pôsobili na talianskom bojisku po boku svojich rakúsko-uhorských spojencov. Vo februári 1918 však boli prevelené na západný front z dô- vodu plánovanej ofenzívy. Taliani sformovali aj tzv. Inšpektorát stíhacích jednotiek. Pozri napr.: VARRIALE, Paolo. Italian Aces of World War 1. Oxford : Osprey Publishing, 2009, s. 9. ISBN 978-1-84603-426-8. Pri plánovaní leteckej taktiky sa vychádzalo aj z poznatkov zo západného frontu, keď nemeckí vojaci utrpeli na jar 1918 výrazné straty pri nízkych náletoch dohodových lietadiel.

¹⁶ KAW-LFT, Tagesbefehle der k. u. k. Luftfahrtruppen 1918. Nachrichtenblatt der K. u. k. Luftfahrtruppen, Wien 31. Juli 1918. Tätigkeit der k. u. k. Luftstreitkräfte. Auszug aus den Berichten der Kolufts im Juni 1918.

¹⁷ KAW-LFT, Personalakten, Hptm. Heyrowsky, Karton 18. Bericht über Fliegereinsatz und Erfahrungen während der Juni-Offensive 1918. Tagesbefehle der k. u. k. Luftfahrtruppen 1918. Nachrichtenblatt der K. u. k. Luftfahrtruppen, Wien 31. Juli 1918. Tätigkeit der k. u. k. Luftstreitkräfte. Auszug aus den Berichten der Kolufts im Juni 1918.

K rakúsko-uhorským bombardovacím útokom dochádzalo najmä na 20-kilometrovom úseku medzi Spresianom a Monastierom, bomby letci zhadzovali z letovej hladiny okolo 500 metrov.18 Aktívne boli i jednotky 6. armády, napr. piloti stíhačiek Aviatik Berg D.I z Fliku 56J opakovane vzlietali do akcií už od trištvrte na šesť ráno, hĺbkové nálety na talianske pozície

prebiehali poväčšine z výšky 50 metrov.19

Ranný opar a neskôr dážď s oblačnosťou bránili delostrelcom pozorovať nepriateľské lietadlá, preto mohli letci operovať v malých výškach.20 Najviac podrobností o dianí na oblohe poskytli príslušníci talianskej 3. armády, vojaci hlásili približne 40 stíhacích, okolo 40 pozorovacích a 12 bombardovacích rakúsko-uhorských lietadiel, predovšetkým v oblasti medzi San Biagio di Callalta a Fossalta di Piave. Rakúsko-uhorské stroje sa podľa zistení talianskej 3. armády nachádzali v priemernej letovej hladine 500 až 2 500 metrov.21 Taliani podľa hlásení rakúsko-uhorských letcov pôsobili nad frontom vo väčších počtoch až v popoludňajších a večerných hodinách.22

Avšak talianski stíhači si nárokovali zostrely nepriateľských lietadiel už od dopoludňajších hodín a ich písomné podania sú ďalším svedectvom leteckých operácií počas prvého dňa piavskej bitky. Napr. Capitano Filippo Sarafini zo 77ª Squadriglie tvrdil, že južne od ostrova Papadopoli zaútočil o 10:55 vo výške 700 m na dvojmiestny „Brandenburg“, z krátkej vzdialenosti vypálil niekoľko dávok, pričom minul asi stovku nábojov. Nepriateľ klesol do výšky 200 m, no unikol smerom k vlastným líniám a Sarafinimu zmizol z dohľadu.23

Sergente Cosimo Rizzotto zo 77ª Squadriglie hliadkoval nad Piavou spolu s ďalšími spolubojovníkmi v stíhačkách SPAD a nad Ponte di Piave vo výške 1 800 m stretol „veľkú nepriateľskú hliadku“. Z boku zaútočil na „malý Brandenburg“ a po dlhšej guľometnej paľbe lietadlo zostrelil.24

Keď letecké eso Sottotenente Carlo Lombardi hlásil o 13:15 nad San Biagio ďalší zostrel, zaznamenal i „veľkú hliadku o sile asi 20 lietadiel“.25

Svoje posledné víťazstvá, konkrétne 33. a 34. v poradí, dosiahol 15. júna i najúspešnejší taliansky stíhač Maggiore Francesco Baracca. Najprv videl cez hustý dym a hmlu, ako rakúsko-uhorský Hansa-Brandenburg C.I bombardoval talianske pozície. Keď tento stroj Fliku 32D nad Saletto di Breda di Piave zničil, následne, za asistencie

¹⁸ Júnovej bitke na Piave venovala talianska povojnová literatúra značnú pozornosť, pričom autori opisovali i činnosť letectva: „Stíhacie a pozorovacie stroje, ako aj špeciálne bojové skupiny – stovka lietadiel – smerovali k našim líniám a zhadzovali z nízkych kót malé bomby.“ La Battaglia del Piave (15-23 Giugno 1918). Roma : Regio Esercito Italiano Comando Supremo, 1920, s. 36-37. „Rakúsko-uhorské perute prelietavali veľmi nízko a bombami a guľometmi útočili na naše línie. V prvý deň bitky dosiahli moment prekvapenia a získali i vládu na oblohe… Naši letci taktiež neskôr zhodili nespočetné množstvo letákov. Zajatci jednohlasne referovali o ústupe rakúskeho vojska, enormných stratách, nedostatku munície a chabom zásobovaní. Preto naše letectvo, v spolupráci s delostrelectvom, neprestajne ostreľovalo zónu mostov cez rieku a sledovalo každý pohyb cez Piavu.“ MOLFESE, Manlio. L´aviazone da ricognizione italiana durante la guerra europea: Maggio 1915-novembre 1918. Roma : Provveditorato generale dello Stato, 1925, s. 81-87.

¹⁹ KAW-LFT, Monatsberichten, Karton 186. Bericht über die Tätigkeit der Fliegerkompagnie 56/J. Meldung Nr. 63/15 vom 16. 6. 18.

²⁰ No už doobeda hlásili napr. vojaci XXVIII. zboru 3. armády, za zlej viditeľnosti, zostrel nepriateľského lietadla. Úspech mali zopakovať i poobede. Talianska protiletecká obrana si 15. júna dovedna nárokovala štyri zostrely. AUSE, E-1, Busta 158. 3ª Armata, Osservazioni e considerazioni desunte dai fatti svoltisi durante la Battaglia del Piave 15-24 Giugno 1918.

²¹ AUSE, E-1, Busta 225, Aviazione. Comando Raggruppamento Batterie antiaeree 3ª Armata, Bollettino N°430 del giorno 15giugno 1918.

²² KAW-LFT, Nachrichtenblatt der K. u. k. Luftfahrtruppen, Wien 31. Juli 1918. Statistik – Feindverluste im Monat Juni 1918.

²³ Archivio Ufficio Storico dell´Aeronautica (ďalej AUSA), Prima Guerra Mondiale – Comandi, Gruppi, Squadriglie, Busta 108, fasc. 660. Rapporto di Combattimento, 15 giugno 1918, N° 523.

²⁴ AUSA, Prima Guerra Mondiale – Comandi, Gruppi, Squadriglie, Busta 108, fasc. 660. Rapporto di Combattimento, 15 giugno 1918, N° 525.

²⁵ AUSA, Prima Guerra Mondiale – Comandi, Gruppi, Squadriglie, Busta 108, fasc. 660. Rapporto di Combattimento, 15 giugno 1918, N° 526.

spolubojovníka z 91ͣ Squadriglie Sergenteho Gaetana Alipetru, poslal k zemi nad San Biagio di Callalta jednu zo stíhačiek Albatros D.III (Oef) z Fliku 51J sprevádzajúcich zraniteľnejšie dvojmiestne lietadlá.26 Zostrely hlásili nad piavským frontom i iné talianske stíhacie esá, napr. Sottotenente Michele Allasia, Tenente Flavio Baracchini, Sottotenente Ernesto Cabruna, Tenente Carlo Lombardi, Tenente Amedeo Mecozzi, Tenente Giorgio Michetti, Tenente Ferruccio Ranza, Capitano Antonio Riva, Sergente Cosimo Rizzotto či Tenente Silvio Scaroni.27

Od skorého rána boli aktívni i rakúsko-uhorskí stíhači, prvé víťazstvá dňa boli priznané letcom nad oblasťou Monte Grappa.28 Nad piavským frontom vybojovali stíhací letci z podunajskej monarchie počas 15. júna dovedna sedem zostrelov, z toho tri potvrdené. Jednou z obetí veliteľa Fliku 51J Oberleutnanta Benna Fialu bol taliansky pozorovací balón.29 Pre celú júnovú bitku bolo charakteristické hojné nasadenie talianskych bombardovacích lietadiel. Zo základní v San Pelagio a Padove vzlietlo 15. júna okolo 19:30 takmer súčasne približne 20 bombardérov Caproni IV. skupiny a XIV. skupiny (išlo o jednotky 1ª, 2ª, 5ª, 7ª, 8ª, 9ª, 10ª a 13ª Squadriglia), ktoré dostali rozkaz zaútočiť na rakúsko-uhorské vojská v oblasti San Donà di Piave a Ponte di Piave, zhromaždené na ľavom brehu rieky. Bombardéry zároveň sprevádzali rýchle viacúčelové lietadlá SVA z 87ª Squadriglie zo San Pelagio.30 Akcia prebiehala za nevhodných poveternostných podmienok a intenzívneho dažďa, pričom najhoršie sa počasie vyvíjalo nad Trevisom. Dva stroje sa museli z dôvodu poruchy motora vrátiť na domovskú základňu a jedno muselo núdzovo pristáť na odľahlom poli blízko Scorzè.31 Posádky zvyšných bombardérov napokon zvrhli z výšky okolo 1 000 až 1 500 m spolu do 6 000 kg bômb, pričom podľa dobového hlásenia sami pozorovali účinok náletu.32 Zasiahnuté boli mostové stavby vedúce cez rieku, škody utrpela lávka blízko železničného mosta pri San Donà, talianski letci navyše ostreľovali rakúsko-uhorských vojakov z palubných guľometov.33

²⁶ VARRIALE, Paolo. Francesco Baracca-Una biografia. Roma : Edizioni Rivista Aeronautica, 2018, s. 258-259. ISBN 9788888180335.

²⁷ AUSE, E-14, Busta 18, fasc. 9, Carteggio IGM Comando Supremo. Rapporto riassuntivo della attività aerea sulla nostra fronte della giornata del 15 Giugno 1918.

²⁸ Okolo 7:20 vzlietol z letiska Feltre roj stíhačiek jednotiek Flik 14J a Flik 60J. Veliteľ Fliku 60J Oberleutnant Frank Linke-Crawford v stíhačke Aviatik Berg D.I 115.32 hlásil zostrelenie „britskej stíhačky Sopwith“. Víťazstvá boli priznané i stíhačom v strojoch Phönix D.I z Fliku 14J – Oberleutnantovi Franzovi Wančurovi a Oberleutnantovi in der Reserve Hansovi Folkovi, ktorý, žiaľ, padol. Ranného boja s Britmi sa zúčastnil i rodák z Rumanovej, Slovák Zugsführer Jozef Vrátil z Fliku 14J, ktorý musel z dôvodu viacerých zásahov do palivovej nádrže núdzovo pristáť. KAW-LFT, Monatsberichten 183-188. Nachrichtenblatt der K. u. k. Luftfahrtruppen, Wien 31. Juli 1918. Statistik – Feindverluste im Monat Juni 1918. Monatsberichten, Karton 183, Flik 14. MEINDL, Karl. Die Luftsiege der k. u. k. Luftfahrtruppen. Italienische Front – 2. Teil 1918. Wien : Selbstverlag, 2007, s. 65-72.

²⁹ KAW-LFT, Personalakten, Karton 165, Oblt Benno Fiala Ritter v. Fernbrugg. Nachrichtenblatt der K. u. k. Luftfa- hrtruppen, Wien 31. Juli 1918. Statistik – Feindverluste im Monat Juni 1918. Monatsberichten, Karton 187, Flik 51. MEINDL, ref. 28, s. 65-72.

³⁰ Išlo o známu taliansku leteckú eskadru, známu aj ako La Serenissima. Jej letci podnikli 9. augusta 1918 legendár- ny „letákový nálet“ na Viedeň, keď nad centrom metropoly habsburskej ríše zhodili státisíce propagačných letákov. Počas júnovej bitky na Piave plnili lietadlá SVA prieskumné a fotograficko-prieskumné úlohy, ako aj úlohy ľahkých bombardérov.

³¹ AUSA, Prima Guerra Mondiale – Comandi, Gruppi, Squadriglie, Busta 16, fasc. 114. Relazione sulle azioni di bombardamento eseguite il giorno 15 corrente, 17. giugno 1918.

³² AUSE, E-14, Busta 18, fasc. 9, Carteggio IGM Comando Supremo. C.do Superiore Aeronautica presso il C.do Supremo, Bollettino informazioni attività aerea giugno luglio 1918.

³³ V noci odštartovalo šesť bombardérov IV. a XIV. skupiny, aby letci dokončili nálet, no pre zlé poveternostné podmienky sa predčasne vrátili. AUSA, Prima Guerra Mondiale – Comandi, Gruppi, Squadriglie, Busta 16, fasc. 114. Relazione sulle azioni di bombardamento eseguite il giorno 15 corrente, 17. giugno 1918. Pozri aj: MIANA, Paolo: La specialità bombardieri dell´aviazione italiana nella Grande Guerra. L´Aeronautica italiana nella I Guerra Mondiale. Roma : Ufficio Storico Aeronautica Militare, 2010, s. 223. DI MARTINO, Basilio. Ali sulle trincee. Roma : Ufficio Storico Aeronautica Militare, 1999, 493 s.

Taliani masovo zhadzovali aj letáky určené nepriateľským vojakom a civilom žijúcim na nepriateľskom území, napr. 15. júna zhodili 54 000 ks propagandistických materiálov.34

„Intenzívna aktivita. O 22.30 nepriateľské stroje zhodili bomby blízko Mestre, škody bližšie neurčené. Falošné poplachy v Padove a Benátkach,“ písalo sa v dennej správe o činnosti rakúsko-uhorského letectva.35 Nočný útok na Mestre vykonali posádky lietajúcich člnov rakúsko-uhorského námorného letectva zo základní v Terste a Pule.36 Letecké operácie sprevádzali v priebehu 15. júna zatiahnutá obloha, zlá viditeľnosť a večerný dážď.37

O tom, aká nebezpečná a ťažká bola letecká služba v časoch prvej svetovej vojny, veľmi výstižne napovedá hlásenie posádky jedného z bombardérov Caproni Ca.3 z 13ª Squadriglie:

„Za zlej viditeľnosti sa iba veľmi ťažko navigovalo. Nedokázali sme zhodiť všetky bomby, tri nešlo odopnúť. Nad cieľom sme boli asi 20 minút. Pri návrate sme nad Mestre vleteli do hustej hmly a viditeľnosť sa ešte zhoršila. Dosiahli sme letisko Padova, pretože letisko S. Pelagio nebolo možné zbadať. Pristávali sme za hustej hmly a pri dosadnutí sa lietadlo prevrátilo.“38 Nevhodné podmienky a vypäté situácie prinášali i iné riziká – 15. júna vo večerných hodinách omylom zaútočila jedna talianska stíhačka na bombardér Caproni, pričom pilot iba v poslednom momente zistil, že išlo o vlastné lietadlo. Pre posádky bombardérov z letiska Padova boli preto vytýčené presné letové trasy, pričom počas letov k frontovej línii mali držať predpísaných komunikácií, najmä železníc.39

jún 1918

V druhý deň ofenzívy prevládalo nad frontovou krajinou nepriaznivé počasie, čomu sa museli prispôsobiť i muži v lietajúcich strojoch. Posádky rakúsko-uhorských pozorovacích lietadiel plnili rozkazy v malých letových hladinách, a to vo výške iba 80 až 100 m. Po návrate na domovské základne hlásili v porovnaní s predošlým dňom posilnenie talianskej protileteckej obrany, jej príslušníci ostreľovali rakúsko-uhorské stroje z početných guľometných pozícií, pričom používali i fosforovú muníciu. Naopak, talianski letci neboli podľa rakúsko-uhorských pozorovateľov „príliš iniciatívni“.40 Stíhači k. u. k. Luftfahrtruppen útočili z výšky nanajvýš pár stoviek metrov na pozemné ciele a pozorovacie balóny, pričom zostrelili dva balóny. K hlavným úlohám rakúsko-uhorských letcov patrila aj 16. júna ochrana mostových stavieb cez Piavu, čo však bolo z dôvodu hustej nízkej oblačnosti iba veľmi ťažko splniteľné – útočiace nepriateľské stroje spozorovali príliš neskoro.41

³⁴ Letáky boli písané i v slovanských jazykoch vojakov rakúsko-uhorskej armády a nabádali k vzdaniu sa. Text napr. argumentoval hojnosťou jedla pre zajatcov v Taliansku, germánskym, maďarským a tureckým barbarstvom, vopred prehratým a márnym bojom Centrálnych mocností, či neistou budúcnosťou rodín vojakov. AUSE, E-14, Busta 18, fasc. 9, Carteggio IGM Comando Supremo. Rapporto riassuntivo della attività aerea sulla nostra fronte della giornata del 15 Giugno 1918. Pozri aj: MONDINI, Marco. La guerra italiana. Partire, raccontare, tornare. Bologna : Il Mulino, 2014, s. 213. ISBN 978-88-15-25163-3.

³⁵ AUSE, E-14, Busta 18, fasc. 9, Carteggio IGM Comando Supremo. Rapporto riassuntivo della attività aerea sulla nostra fronte della giornata del 15 Giugno 1918.

³⁶ Spolu vzlietlo osem strojov, no tri sa pre zlé počasie vrátili. Dve lietadlá havarovali, ich posádky zahynuli. Počas nočného náletu dopadlo na Mestre 24 bômb, lietajúce člny útok zopakovali i 16. júna. SCHUPITA, Peter. Die k. u.

k. Seeflieger. Chronik und Dokumentation der österreichisch-ungarischen Marineluftwaffe 1911-1918. Koblenz : Bernard Graefe Verlag, s. 233. ISBN 3763754261.

³⁷ AUSE, E-14, Busta 18, fasc. 9, Carteggio IGM Comando Supremo. Rapporto riassuntivo della attività aerea sulla nostra fronte della giornata del 15 Giugno 1918.

³⁸ Bombardér s číslom 4142 vzlietol o 23.00 a pristál 50 minút po polnoci, počas akcie sa lietadlo nachádzalo vo výške 200 až 1 500 metrov. AUSA, Prima Guerra Mondiale, Comandi, Gruppi, Squadriglie, Busta 77, fasc. 159. 13ͣ Squadriglia.

³⁹ AUSA, Prima Guerra Mondiale, Comandi, Gruppi, Squadriglie, Busta 17, fasc. 120. Corrispondenza Varia 1918. Oggetto : Prescrizioni per voli notturni.

⁴⁰ KAW-LFT, Tagesbefehle der k. u. k. Luftfahrtruppen 1918.

⁴¹ MEINDL, ref. 28, s. 7.

O činnosti talianskeho letectva počas 16. júna a dianí na bojisku vypovedá napr. hlásenie posádky stroja SAML z 39ª Squadriglie v zložení pozorovateľ Tenente Azzani a pilot Sottotenente Zamboni. Letci pozorovali v dopoludňajších hodinách dve lávky rakúsko-uhorských ženistov postavené cez rieku pri Salgarede, ďalšie, ktorými vojaci mnohonárodnostnej ríše prekonávali vodnú prekážku, sa nachádzali bližšie k morskému pobrežiu. Letci taktiež videli početné člny blízko ostrova Chieti. Počas misie klesli do výšky 200 m a na lávky zhodili štyri bomby. Viditeľnosť bola nad Piavou veľmi obmedzená, Azzani a Zamboni síce pozorovali štyri nepriateľské lietadlá, nedokázali však urobiť fotografie bojiska a zhromaždených nepriateľských vojakov. Po návrate hlásili intenzívnu protileteckú paľbu.42

Nemenej zaujímavé svedectvo poskytol príslušník britského RAF Lieutenant King, ktorý pozoroval dianie na Piave v čase od šiestej do pol ôsmej večer: „Na ceste S. Donà-Ceggia približne 12 až 15 automobilov v pohybe. Západne od Chiarone pozorovací balón. Po ceste

S. Donà-Ponte di Piave nezvyčajná premávka automobilov a povozov. Ďalšie vozidlá na ceste Falzé di Piave-Pieve di Soligo. Asi 15 vojakov severozápadne od Marcatelli. Most pri Priule stále prerušený. Pri mostoch, pozdĺž brehu, pribudli nové pontóny. Tri lávky severne od Cornadella prerušené, jedna lávka dokončená na brehu ostrova Bidischini, jedna lávka hotová pri Campobernardo, nové lávky pri S. Osvaldo a južne od Grisolera.“43

Posádky talianskych bombardovacích lietadiel dostali znova rozkaz zaútočiť na zoskupenia nepriateľských vojakov, konkrétne osem strojov IV. skupiny malo podľa rozkazu o 11. hodine vzlietnuť smerom k zóne San Donà di Piave a rovnaký počet bombardérov XIV. skupiny smerovať k výšine 21 a bombardovať oblasti Falzé di Piave a Nervesa.44 Obdobné nálety sa mali uskutočniť v ten deň aj o 20. hodine.45 I ďalší talianski aviatici okúsili silu nepriateľskej protivzdušnej obrany, napr. 38ª Squadriglia vybavená dvojmiestnymi strojmi SIA 7b mala 16. júna za úlohu fotografický prieskum z nízkej letovej hladiny, pričom jedno z lietadiel dostalo až 45 zásahov.46

jún 1918

Oblasti Falzé di Piave a San Donà di Piave boli podľa denných rozkazov cieľmi talianskych náletov i 17. júna. Pre doobedňajší útok o 11. hodine určilo velenie 16 bombardérov IV. a XIV. skupiny,47 pre akciu so štartom medzi 19:15 a 19:30 „čo najvyšší možný“ počet strojov oboch skupín. Počas letu sa formácia talianskych bombardérov mala stretnúť so stíhacím sprievodom, pre akciu o 20. hodine boli určení znova aj letci v lietadlách SVA zo 87ª Squadriglie. Nad oblasťou útoku Taliani očakávali posilnenú protileteckú obranu i koncentráciu rakúskouhorských stíhačov.48

Od 17. júna mali byť po poludní zakaždým pripravené svetlomety z dôvodu nepriateľských nočných leteckých operácií, zbrojní dôstojníci dostali rozkaz pripraviť signalizačné rakety a zodpovedali za ich dostatočný počet.49

⁴² AUSE, E-1, Busta 225, Aviazione. Copia fonogramma, 16. Giugno 1918-ore 12.40.

⁴³ AUSE, E-1, Busta 225, Aviazione. Relazione della ricognizione eseguita da aviatori inglesi.

⁴⁴ Jeden člen posádky bombardéra Ca.11505 z 1ª Suadriglie zahynul 16. júna 1918 nad San Donà di Piave počas silnej protilietadlovej paľby po zásahu trieštivým granátom. Stroj neskôr s malými poškodeniami pristál, ostatní letci neutrpeli zranenia. V ten istý deň havaroval mimo domovského letiska stroj Ca.4145 z 1ª Suadriglie s jedným pokazeným motorom, dvaja letci utrpeli pri nehode zranenia. GENTILLI, ref. 13, s. 82.

⁴⁵ AUSA, Prima Guerra Mondiale, Comandi, Gruppi, Squadriglie, Busta 16, fasc. 114. Ordine di operazioni Nº40,

giugno 1918.

⁴⁶ GENTILLI, ref. 13, s. 191.

⁴⁷ AUSA, Prima Guerra Mondiale, Comandi, Gruppi, Squadriglie, Busta 16, fasc. 114. Ordine di operazioni Nº41,

giugno 1918.

⁴⁸ Cieľom popoludňajšieho náletu bola oblasť San Donà di Piave. AUSA, Prima Guerra Mondiale, Comandi, Gruppi, Squadriglie, Busta 16, fasc. 114. Ordine di operazioni Nº42, 17. giugno 1918.

⁴⁹ AUSA, Prima Guerra Mondiale, Comandi, Gruppi, Squadriglie, Busta 17, fasc. 120. Corrispondenza Varia 1918, Oggetto : Servizio delle segnalazioni di rotta, 17 giugno 1918.

V priebehu 17. júna však prevládalo na piavskom bojisku absolútne nevhodné počasie pre lietanie – prakticky neustály dážď, hmla a nízke oblaky – a tak činnosť talianskych bombardérov bola značne obmedzená. Plánované akcie sa poväčšine neuskutočnili. Napr. posádky leteckých jednotiek 3. armády zhodili na dolnom toku Piavy v priebehu dňa 55 bômb, jeden stroj SVA patriaci leteckej jednotke 6. armády zhodil v skorých ranných hodinách štyri bomby na Ponte di Nervesa. Talianski letci pozorovali intenzívny pohyb rakúsko-uhorských vojsk a vozidiel pri Falzé di Piave a Cimadolmo, ako aj prepravu vojakov cez rieku a nový pontónový most.

Talianski stíhači, ktorým velil Tenente Colonnello Pier Ruggero Piccio, opakovane nalietavali z malých výšok na rakúsko-uhorských vojakov a zásobovanie, a to ako v oblasti Piavy, tak i Monte Grappa. Traja talianski piloti utrpeli pri týchto akciách zranenia.50 Posádky hydroplánov talianskeho námorného letectva pozorovali a fotografovali front pri San Donà di Piave z výšky okolo 250 m, navyše guľometmi pálili na vojakov v zákopoch z výšky menej než 150 metrov.51

Takéto akcie boli v júni 1918 pre talianske letectvo typické. Útoky na rakúsko-uhorské pozemné sily dostali kódové pomenovanie „Reptile“, dokonca existovalo nariadenie, aby stíhací letci iba nestrieľali z guľometov, no používali aj ručné granáty. Zhadzovanie granátov dokonca trénovali a každá stíhacia jednotka si mala prevziať 200 granátov a 18 plecniakov, ktoré mali mať piloti na sebe.52

Talianske letectvo počas júnovej piavskej bitky vykonávalo i letecký prieskum nad rakúsko- uhorským územím, vrátane základní c. a k. letectva. Napr. 17. júna podniklo prieskum poľných letísk Maiole a Pianzano, kde boli dislokované napr. stíhacie jednotky Flik 42J a Flik 56J. V správe spísanej po akcii sa uvádzalo, že základňa Pianzano bola nedávno rozšírená a k jej vybaveniu patrili hangáre usporiadané do štyroch skupín a bunkre, navzájom prepojené hlbokými zákopmi. Protileteckú obranu základne tvorili viaceré guľometné postavenia, Taliani zo vzduchu pozorovali aj lietadlový park základne tvorený stíhačkami Albatros D.III (Oef) a dvojmiestnymi viacúčelovými strojmi typu UFAG C.I.53

Rakúsko-uhorské letecké jednotky taktiež štartovali v obmedzenej miere, navyše mnohé operácie neboli úspešné. V prípade tzv. Infanterieflugu, teda útoku na pozemné ciele, sa napríklad letcom 6. armády nepodarilo nadviazať vizuálny kontakt s vlastnými pozemnými jednotkami. Krátko po východe slnka vzlietlo sedem stíhačiek Albatros D.III (Oef) Fliku 51J vedených Oberleutnantom Bennom Fialom, aby útočili na talianske ciele, vrátane vojakov, na pravom brehu Piavy, blízko vydobytého rakúsko-uhorského predmostia pri S. Donà di Piave.54

jún 1918

Nad povodím Piavy sa 18. júna nachádzala hmla a nízka oblačnosť, talianske bombardéry oboch skupín podnikli napriek sťaženým poveternostným podmienkam dva útoky za

⁵⁰ Talianske archívne pramene dokladajú za 17. jún vzlet pätice bombardérov Caproni, konkrétne o pol ôsmej ráno z letiska vo Verone, aby útočili na ciele vo Val Frenzela, blízko mestečka Asiago. Štyri stroje sa z dôvodu poveter- nostných podmienok vrátili, jedno lietadlo zvrhlo 20 bômb s celkovou hmotnosťou 350 kg. Taliani celkovo hlásili stratu dvoch zostrelených strojov. AUSE, E-14, Busta 18, fasc. 9, Carteggio IGM Comando Supremo. Rapporto riassuntivo della attività aerea sulla nostra fronte della giornata del 17 Giugno 1918.

⁵¹ AUSE, E-1, Busta 225, Aviazione. Copia di Fonogramma/17 giugno 1918-ore 17.

⁵¹ Za poskytnutie zaujímavej informácie ďakujeme talianskemu leteckému historikovi Paolovi Varrialemu. Pier Ruggero Piccio vydal ešte 5. júna 1918 inštrukcie pre masové nasadenie stíhačov počas blížiacej sa rakúsko-uhor- skej ofenzívy. AUSA, Prima Guerra Mondiale, Comandi, Gruppi, Squadriglie, Busta 26, fasc. 205. Relazione sulla bataglia del Piave 15-24 giugno 1918, redatta ai sensi della nota del Comando Aeronautica IV Armata N. 6296 di Prot. Op. Del 25-9-1918. AUSA, Prima Guerra Mondiale, Comandi, Gruppi, Squadriglie, Busta 18, fasc. 125.

⁵³ AZZALINI, Innocente – ULIANA, Dino – VISENTIN Giorgio. Aerocampi Austro-Tedeschi sul Fronte del Piave. Godega di Sant´Urbano : De Bastiani, s. 122. Jednotky Flik 42J a Flik 56J boli v skutočnosti vyzbrojené stíhacími strojmi Albatros D.III (Oef) a Aviatik Berg D.I.

⁵⁴ KAW-LFT, Monatsberichte, k. 187. Flik 51, Juni 1918.

sebou. Najprv o 17. hodine odštartovalo 11 strojov IV. skupiny a desať lietadiel SVA z 87ª Squadriglie proti cieľom v oblasti Ponte di Piave, pričom zvrhli 3 740 kg bômb, zároveň v rovnakom čase odštartovalo desať bombardérov XIV. skupiny, aby zhodili 3 500 kg bômb nad oblasťou Zenson di Piave. V jednom z hlásení zúčastnených posádok letci uvádzali slabú viditeľnosť, i tak však videli dve mostové stavby – jednu nepoškodenú blízko meandra pri Salgarede a druhú prerušenú na začiatku meandra pri Zensone. „Nepriateľ sa pokúšal mosty spevniť murárskymi prácami, ich vojaci používali piliere na ukotvenie lávok. Mnohé naše stíhačky v malých výškach ostreľovali mosty nepriateľov.“55

O 20. hodine dovedna 15 bombardérov oboch skupín znova vzlietlo k rovnakým cieľom, pričom ich posádky odhodili 4 690 kg bômb. Hlásenie letcov jedného z bombardérov už udáva dobré poveternostné podmienky i viditeľnosť. „Keď sme zhadzovali prvé bomby na mosty a zástavbu v Ponte di Piave, črepina granátu zranila koleno pozorovateľa Tenenteho Benigniho,“ písalo sa v správe.57

Talianski letci počas akcií pozorovali, že rakúsko-uhorskí ženisti na čas obnovili mostové konštrukcie pri Ponte di Piave, no podarilo sa im poškodiť pontónové mosty južne a severne od Salgaredy. Nálety sprevádzala rakúsko-uhorská priehradná paľba, viaceré talianske stroje boli zasiahnuté a utrpeli poškodenia, navyše črepiny niektorých letcov ľahšie zranili.58 Napr. pilotov bombardérov Caproni z 8ª Squadriglie Tenenteho Simoniniho a Tenenteho Benigniho, ako aj Tenenteho Olivieriho zo 79ª Squadriglie.59

Ako sa pokúšali pozemné jednotky c. a k. armády prekonať rieku, naďalej útočili na vojakov z malej výšky talianske lietadlá.60 Približne 50 stíhačov nalietavalo v oblasti Zensonu, ostreľovali nepriateľov guľometmi a zhodili tiež 51 bômb. Iná skupina 15 stíhačiek ostreľovala a bombardovala nad oblasťou Candole, Salgaredy a Zensonu, pričom zvrhla 34 bômb. V poobedňajších hodinách útočilo 37 lietadiel leteckých jednotiek 4. armády na oba brehy Piavy i svahy kopca Montello, pri akcii zhodili 305 malých bômb. Talianov v útokoch podporovali i britskí spojenci, o pol šiestej popoludní útočilo na ciele v S. Donà di Piave a Zensone 18 lietadiel RAF, pričom britskí letci zhodili okolo 700 malých bômb.61

Avšak kriticky sa situácia vyvíjala v radoch k. u. k. Luftfahrtruppen, v správe sočskej armády k 18. júnu stálo: „Straty spôsobené paľbou zo zeme sú natoľko významné, že naši bojoví letci viac netvoria relevantnú bojovú silu. Preto budú odteraz plniť pozorovacie

⁵⁵ Posádka bombardéra Caproni s číslom 4041 z 8ª Squadriglie útočila z výšky 800 m. AUSA, Prima Guerra Mon- diale, Comandi, Gruppi, Squadriglie, Busta 74, fasc. 110. 8ª Squadriglia.

⁵⁶ Podľa iného archívneho zdroja bombardovalo 40 talianskych strojov zo základní vo Verone, San Pelagio a Pado- ve v dvoch vlnách rakúsko-uhorské ciele v S. Donà di Piave, Ponte di Piave a Zensone. Zhodili 480 bômb s hmot- nosťou 13 600 kg. Taliani si nárokovali zničenie pätice nepriateľských lietadiel, navyše Tenente Colonello Piccio mal pri Oderzo zostreliť nepriateľský pozorovací balón, pričom pozorovateľ použil na záchranu padák. Letecká činnosť 18. júna je zaujímavým príkladom nasadenia talianskych pozorovacích balónov, dovedna Taliani za tento deň použili 15 balónov, z toho 13 priamo nad piavským frontom. Počas nasadenia praskol obal jedného z balónov, čo spôsobilo zranenie jedného vojaka. AUSE, E-14, Busta 18, fasc. 9, Carteggio IGM Comando Supremo. Rapporto riassuntivo della attività aerea sulla nostra fronte della giornata del 18 Giugno 1918.

⁵⁷ Posádka bombardéru Caproni s číslom 4206 z 8ª Squadriglie útočila z výšky 1 500 metrov. AUSA, Prima Guerra Mondiale, Comandi, Gruppi, Squadriglie, Busta 74, fasc. 110. 8ª Squadriglia.

⁵⁸ AUSA, Prima Guerra Mondiale, Comandi, Gruppi, Squadriglie, Busta 16, fasc. 114. Relazione sull´azione di bombardamento del giorno 18. corrente. K zraneným patril napr. druhý pilot bombardéra Ca.11505 z 1ª Suadriglie Tenente Mario Simonini, ktorého zasiahla črepina do ruky. Riadenie následne prevzal veliteľ celého náletu, Tenen- te Colonnello La Polla. GENTILLI, ref. 13, s. 82.

⁵⁹ AUSE, E-14, Busta 18, fasc. 9, Carteggio IGM Comando Supremo. Rapporto riassuntivo della attività aerea sulla nostra fronte della giornata del 18 Giugno 1918.

⁶⁰ Napr. 48ª Squadriglia takto útočila 18. júna, ráno 19. júna i 20. júna.

⁶¹ Obdobné talianske útoky prebiehali na juhotirolskom bojisku, v oblastiach Val Campomulo, Val Frenzela a Val dei Ronchi, v prípade Britov zase v oblasti Mezzaselva. AUSE, E-14, Busta 18, fasc. 9, Carteggio IGM Comando Supremo. Rapporto riassuntivo della attività aerea sulla nostra fronte della giornata del 18 Giugno 1918.

misie. Z tohto dôvodu majú i stíhači zakázané útočiť na pozemné ciele.“62 Rakúsko- uhorskí letci pôsobili nad Piavou 18. júna vo veľmi obmedzenej miere – v prípade sočskej armády splnili iba deväť misií a v prípade 6. armády 27 misií. Ich správy uvádzali zničenie mostových stavieb z dôvodu rozvodnenej rieky, keď jednotlivé pontóny unášala voda a iné vyplavilo na brehy. Viditeľnosť však bola miestami taká zlá, že letci nedokázali spozorovať ani svetelnú signalizáciu vlastných pozemných jednotiek.63

Vojaci talianskej 3. armády pozorovali zo zeme iba tri rakúsko-uhorské stíhačky a dva nepriateľské pozorovacie stroje, a to vo výške okolo 3 000 m, no až 52 stíhacích, 23 pozorovacích a 34 bombardovacích talianskych lietadiel, navyše 21 stíhacích a sedem pozorovacích spojeneckých strojov.64

jún 1918

Rakúsko-uhorskí letci hlásili neskoro v noci početné zásahy v oblasti obce Volpago pod výšinou Montello,65 pričom posádky 16 lietadiel zhodili 185 bômb s hmotnosťou 2 424 kg.66 Avšak aj 19. júna dopadali talianske bomby na oblasť Falzé di Piave a vrchu Montello.67 V popoludňajších hodinách, za intenzívneho dažďa, zhodilo 36 lietadiel spolu 412 bômb s hmotnosťou 11 140 kg. Keďže sa počasie zhoršovalo, večer bol vydaný zákaz štartu do akcie pripravených bombardérov Caproni.

Talianske stíhacie lietadlá nalietavali na rakúsko-uhorské ciele na celom úseku piavského frontu, predovšetkým však v oblasti kopca Montello. V jednotlivých útokoch zhodil roj 40 lietadiel 89 bômb, 38 lietadiel 740 bômb a 38 ďalších lietadiel 281 bômb, okrem talianskych formácií sa do akcií zapojilo i britské RAF, keď 21 lietadiel zhodilo 71 bômb, pričom nálety zakaždým sprevádzalo ostreľovanie z palubných guľometov.68 Nad Montellom vykazovalo aktivitu i francúzske letectvo, dovedna v počte 14 lietadiel, ktoré hlásilo zničenie rakúsko- uhorského pozorovacieho balóna nad oblasťou Susegana.69

⁶² KAW-LFT, Nachrichtenblatt der K. u. k. Luftfahrtruppen, Wien 31. Juli 1918. Tätigkeit der k. u. k. Luftstreit- kräfte. Auszug aus den Berichten der Kolufts im Juni 1918.

⁶³ MEINDL, ref. 28, s. 8.

⁶⁴ AUSE, E-1, Busta 225, Aviazione. Comando Raggrupamento Batterie antiaeree 3ª Armata, Bollettino N°430 del giorno 18 giugno 1918.

⁶⁵ Počas júnovej ofenzívy prebiehala letecká činnosť i v oblasti juhotirolského frontu. O jej intenzite svedčí napr. správa

6. talianskej armády z 19. júna 1918. Podľa nej preletel o 9:20 jeden rakúsko-uhorský stroj talianske línie pri Le Fratte, v letovej hladine 3 000 m bol ostreľovaný britskou protilietadlovou obranou. V tejto oblasti Briti ostreľovali nepriateľské lietadlo „Brandenburg“ vo výške 3 300 m i o 9:25. O 9:30 sa pri Rotzo pokúšali dva stroje „Brandenburg“ preletieť cez frontovú líniu, vo výške 3 900 m však boli paľbou zo zeme zahnané. O 9:35 sa vo výške 3 900 m pokúsila pri Canove pre- letieť front šestica stíhačiek „Albatros“, avšak „spojenecké lietadlá okamžite zaútočili a dva stroje sa zrútili v plameňoch a dva boli nútené núdzovo pristáť“. Nad Roncallo preleteli tri stroje – „jedna stíhačka Albatros a dve lietadlá Branden- burg“ front o 9:40, Briti na nich zo zeme pálili. Vo výške 3 900 m sa jeden „Brandenburg“ a pätica „Albatrosov“ pokúsila o 9:45 preletieť pri Sculazzone nad talianske územie, britská protilietadlová obrana ich zahnala naspäť. Nad oblasťou Panega preletelo front o 9:55 päť „Brandenburgov“ a vo výške 1 800 m smerovalo k Tresché, britská protilietadlová obrana bola znova aktívna, pričom jeden stroj bol videný, ako sa horiaci rúti k zemi pri Rotzo. AUSE, F-1, Raccoglitore

107. Comando Superiore Aeronautica. Relazione sull „attivita“ aerea nemica del giorno 19. giugno 1918.

⁶⁶ Nálet sa uskutočnil v noci z 19. na 20. júna, pri nočnom pristávaní však boli tri lietadlá vážne poškodené, pričom jeden z pilotov počas havárie zahynul. KAW-LFT, Nachrichtenblatt der K. u. k. Luftfahrtruppen, Wien 31. Juli 1918. Tätigkeit der k. u. k. Luftstreitkräfte. Auszug aus den Berichten der Kolufts im Juni 1918.

⁶⁷ AUSA, Prima Guerra Mondiale, Comandi, Gruppi, Squadriglie, Busta 16, fasc. 114. Ordine di operazioni Nº44,

giugno 1918.

⁶⁸ AUSE, E-14, Busta 18, fasc. 9, Carteggio IGM Comando Supremo. Rapporto riassuntivo della attività aerea sulla nostra fronte della giornata del 19 Giugno 1918.

⁶⁹ Francúzske letectvo na „talianskom fronte“ tvorili po prelomení frontu na jeseň 1917 dve stíhacie perute a osem prieskumných perutí. V apríli 1918 sa síce väčšina jednotiek vrátila na západný front, prieskumné perute AR 22 a AR 254 však zostali, navyše ich dopĺňala stíhacia N 561. Dovedna tvorilo počas júnovej bitky na Piave francúzske letectvo okolo 38 strojov. Príslušníci N 561 sa špecializovali na útoky proti pozorovacím balónom, leteckým esom jednotky bol Sergent André Lévy.

Za zmienku zaiste stojí zostrel hlásený Sergentem Leporem a Capitanom Lodim z 22ª Squadriglie, keď letci mali pri Montelle zneškodniť nepriateľské lietadlo útočiace na talianske nákladné auto.

Pozemné jednotky zo vzduchu podporovalo i osem strojov 35ª Squadriglie, jedno však poškodila rakúsko-uhorská protilietadlová obrana.70 „Veľmi intenzívna nepriateľská činnosť bola zaznamenaná viac než stovka lietadiel, no iba máloktoré prekročili línie. Intenzívna protiletecká paľba zasiahla viaceré naše lietadlá,“ stálo v talianskom dennom hlásení o nepriateľskej leteckej činnosti za deň 19. jún 1918. Medzi dennými stratami sa okrem iného uvádza: „Maggiore Baracca z 91ª Squadriglie sa nevrátil z akcie, keď guľometmi ostreľovali pozície na Montelle o 19.00 hodine. Zrejme padol po zásahu protileteckej paľby.“71

jún 1918

Hustá oblačnosť výrazne sťažila službu posádok talianskych bombardérov i 20. júna. Najprv v ranných hodinách zvrhlo 13 strojov približne 70 bômb s celkovou hmotnosťou 3893 kg na mosty pri Villa Jacur a Falzé di Piave.72 Pôvodne bol na 13. hodinu naplánovaný štart dvanástich lietadiel Caproni IV. a XIV. skupiny, aby letci zaútočili na železničnú stanicu v Conegliano, no akcia bola napokon presunutá na 17. hodinu. Piloti smerovali k cieľu v letovej hladine 2 500 až 2 700 metrov, avšak v zlých podmienkach nedokázali letieť v usporiadanej formácii ani dosiahnuť stanovený cieľ. Posádky viacerých strojov Caproni zvrhli bombový náklad na rôzne ciele na ľavom brehu Piavy, no napr. jeden bombardér sa aj s naloženým bombami vrátil na základňu, ďalší musel z dôvodu poruchy motora núdzovo pristáť, dva zasiahla a poškodila rakúsko-uhorská protiletecká paľba a jeden núdzovo pristál na nepriateľskom území, pričom jeho letci skončili v zajatí.73 Išlo o stroj 2ª Squadriglie s taliansko-americkou74 posádkou, následne totiž rakúsko-uhorské lietadlo zhodilo za talianskymi líniami správu napísanú Tenentem Clarenceom M. Youngom, v ktorej spomínal stratu orientácie počas letu v oblakoch.75

Talianske stroje typov SIA 7b, Pomilio a Hanriot HD 1 útočili na nepriateľa z malých výšok v lokalitách Montello, Falzé di Piave, Nervesa, Ponte della Priula a Cimadolmo – minuli 37 571 nábojov, 923 bômb, zhodili 30 000 letákov a zhotovili 100 fotografií.76

Do leteckých operácií sa zapojili i Briti v stíhačkách Sopwith Camel – konkrétne 20 strojov RAF nalietavalo na rakúsko-uhorské vojská a vozidlá v oblastiach Collalto, Moriago,

⁷⁰ GENTILLI, ref. 13, s. 144 a 164.

⁷¹ Je pravdepodobné, že Francesca Baraccu zostrelila podvečer posádka stroja Phönix C.I 121.17 z Fliku 28D v zlo- žení Zugsführer Max Kauer a Oberleutnant Arnold Barwig. Letecká činnosť intenzívne prebiehala i nad inými úsekmi frontu, napr. nad juhotirolským frontom Taliani hlásili veľký pohyb na železnici (stanice San Cristoforo a Mattarello). Taliani robili i prieskum rakúsko-uhorských poľných letísk, nad základňou San Giustina nevideli na zemi lietadlá, no nad Feltre zaznamenali šesť stíhacích a desať pozorovacích strojov. V mestách Treviso, Mestre a Benátky vyhlásili dopoludnia i popoludní letecké poplachy. AUSE, E-14, Busta 18, fasc. 9, Carteggio IGM Co- mando Supremo. Rapporto riassuntivo della attività aerea sulla nostra fronte della giornata del 19 Giugno 1918.

⁷² AUSE, E-14, Busta 18, fasc. 9, Carteggio IGM Comando Supremo. Rapporto riassuntivo della attività aerea sulla nostra fronte della giornata del 20 Giugno 1918.

⁷³ Stroj Caproni zničila po pristátí na rakúsko-uhorskom území talianska artiléria, ako dokazovala fotografia zhotovená Tenentem Locatellim, letcom z 87ª Squadriglie. AUSA, Prima Guerra Mondiale, Comandi, Gruppi, Squadriglie, Busta 16, fasc. 114. Relazione sull´azione del pomeriggio del 20. giugno.

⁷⁴ Pri viacerých talianskych leteckých jednotkách slúžili i americkí letci. Napr. od 20. júna 1918 sa Američania zúčastňovali operácií 5ª Squadriglie. GENTILLI, ref. 12, s. 103.

⁷⁵ GENTILLI, ref. 12, s. 90.

⁷⁶ Taliani nasadili dovedna 448 strojov, 317 na misie stíhacie, 83 na bombardovacie a 23 na sprievodné úlohy. AUSE, E-14, Busta 18, fasc. 9, Carteggio IGM Comando Supremo. Rapporto riassuntivo della attività aerea sulla nostra fronte della giornata del 20 Giugno 1918.

Falzé di Piave a Jacur. Nárokovali si minimálne jeden zostrel nad Montellom, avšak jedno z lietadiel sa na domovskú základňu nevrátilo.77

„Početné a veľké nepriateľské hliadky v blízkosti vrchu Montello, intenzívna protiletecká paľba, niekoľko našich lietadiel zasiahnutých,“ písalo sa v hlásení k 20. júnu 1918.78 Práve

jún 1918 vstúpil do histórie leteckej vojny ako jeden z najúspešnejších dní k. u. k. Luftfahrtruppen, keď počas tzv. leteckej bitky nad Montellom dosiahli v čase medzi 10.00 a 11.00 rakúsko-uhorskí stíhači 11 potvrdených víťazstiev.79 Z nich dva bratislavský rodák Stabsfeldwebel Frigyes Hefty z Fliku 42J a jedno ďalší Bratislavčan a príslušník Fliku 42J Feldwebel Nándor Udvardy. „Jeho eskadra (Heftyho – pozn. J. Č.) letela 20. júna chrániť mosty cez Piavu, na ktoré útočil nepriateľ. Bez ohľadu na presilu napadli šesť nepriateľských bombardérov, ktoré nad našimi líniami sprevádzalo viacero stíhačiek. Po krátkom leteckom boji zostrelil jeden bombardér. Ostatné lietadlá sa zatiaľ obrátili a pokúšali odletieť za svoje línie. Ignorujúc útočiace nepriateľské stíhačky, prenasledoval druhé lietadlo, ktoré po zásahoch jeho guľometov explodovalo. Rozhodne kvôli bombám, ktoré nieslo a nemohlo ich zhodiť. Nepriateľské stíhačky ho potom zapojili do leteckého boja a pokúšali sa mu zabrániť vrátiť sa. Odolal ôsmim súperom, prerazil si cez nich cestu a s ťažko rozstrieľaným strojom pristál na domácom letisku. Oba zostrely sú nesporné a dajú sa potvrdiť svedectvami vojakov, protileteckých delostrelcov i ľudí z letiska,“ stálo v žiadosti o udelenie v poradí už štvrtej Zlatej medaily za statočnosť pre Frigyesa Heftyho.80 Do boja postupne vzlietlo približne 100 stíhacích strojov rôznych jednotiek sočskej a 6. armády. Ich úlohou bolo zastaviť nepriateľov útočiacich na posledné nepoškodené pontónové mosty v priestore Falzé di Piave. Letectvo podunajskej monarchie pritom nestratilo žiaden stroj, iba dve stíhačky boli výraznejšie poškodené.

Udalosti rezonovali v spomienkach príslušníkov rakúsko-uhorského letectva ešte dlho po vojne, o 20 rokov neskôr napísal Benno Fiala Ritter von Fernbrugg nasledovné: „Výsledky c. a k. leteckých oddielov, predovšetkým stíhacích perutí, môžeme s pýchou označiť ako naše najslávnejšie výkony počas svetovej vojny. Môžeme ich dôstojne priradiť k oveľa známejším úspechom Nemcov na západnom fronte.“81 Počas júnovej ofenzívy na Piave vybojoval svoje štyri finálne víťazstvá i najúspešnejší rakúsko-uhorský stíhací pilot a veliteľ Fliku 41J Hauptmann Godwin Brumowski, to úplne posledné, 39. v poradí, práve počas leteckej bitky nad Montellom.82

⁷⁷AUSE, E-14, Busta 18, fasc. 9, Carteggio IGM Comando Supremo. Rapporto riassuntivo della attività aerea sulla nostra fronte della giornata del 20 Giugno 1918.

⁷⁸ AUSE, E-14, Busta 18, fasc. 9, Carteggio IGM Comando Supremo. Rapporto riassuntivo della attività aerea sulla nostra fronte della giornata del 19 Giugno 1918. Bojov nad Piavou sa zúčastnili i stroje talianskeho námorného le- tectva. Sottotenente Ivo Ravazzoni z 260ª Squadriglie s lietajúcim člnom Macchi, ozdobeným hlavou orla, úspešne zaútočil nad lokalitou Quattro Case na nepriateľský pozorovací balón. GENTILLI, ref. 13, s. 399.

⁷⁹ Sumár skutočných talianskych strát za 20. jún tvorili traja padlí letci – posádky strojov Hanriot HD 1 z 81ª Squadriglie a SIA 7b z 36ª Squadriglie. Tretím zničeným strojom bol Pomilio zo 48ª Squadriglie, ktorý havaroval pri pristávaní na letisku Istrana. Jeho posádka našťastie neutrpela zranenia, išlo o posledný zostrel Godwina Bru- mowskiho. KAW-LFT, Personalakten, Karton 166. Hptm. Brumowski. RAJLICH, Jiří. Na křídlech světové války. Cheb : Svět křídel, 2014, s. 459. ISBN-978-80-87567-48-7.

⁸⁰ Nie je celkom jasné, aké typy lietadiel Hefty zostrelil. Archívne pramene spomínajú jednomiestne stroje

„Sopwith“ a „Hanriot“, ale aj „dve pozorovacie lietadlá“. Sám Hefty dokonca hovoril o troch lietadlách. KAW- LFT, Nachrichtenblatt der K. u. k. Luftfahrtruppen, Wien 31. Juli 1918. Statistik – Feindverluste im Monat Juni 1918. Monatsberichten, Karton 186, Flik 42. Personalakten, Karton 16 – Offstv. Friedrich Hefty, Verzeichnis die im Monate Juni 1918 durchgeführten Flüge. MEINDL, ref. 28, s. 101-102.

⁸¹ KAW-LFT. Personalakten, Karton Fiala.

⁸² Brumowski poslal k zemi prieskumný stroj Pomilio zo 48ª Squadriglie, lietadlo následne núdzovo pristálo na letisku Istrana, pričom posádka nebola zranená. Rakúsko-uhorský stíhač sa následne stretol i so stíhačmi britskej No. 28 Squadron, po pristátí na domovskom letisku Portobuffole mohol na svojej červenej stíhačke Albatros D.III (Oef) 253.209 ozdobenej lebkami napočítať desiatky priestrelov. KAW-LFT, Personalakten, Karton 166. Hptm. Brumowski. RAJLICH, ref. 79, s. 459.

jún 1918

Už v skorých ranných hodinách 21. júna 1918 úspešne zopakovala nálet na stanicu v Conegliano formácia 12 bombardérov Caproni.83 „Výsledky náletu sa zdajú byť výborné,“ písalo sa v armádnej správe spísanej nasledujúci deň. Piloti lietadiel SVA z 87ª Squadriglie plnili fotograficko-prieskumné misie nad tokom Piavy, až k moru. Tenente Locatelli urobil aj snímky bombardéra Caproni, ktorý deň predtým núdzovo pristál na nepriateľskej strane frontu. Stroj následne zničilo talianske delostrelectvo. Nad Falzé di Piave operovalo 21. júna 1918 približne 20 talianskych pozorovacích lietadiel, okolo 20 bombardérov Caproni a 80 stíhačiek, kým 71 postavení talianskej protilietadlovej obrany vypálilo 1 17 nábojov a dopoludnia hlásilo tri úspešné zásahy. V talianskej správe z 21. júna 1918 sa spomína i útok francúzskeho stíhača na pozorovací balón, pričom rakúsko-uhorský pozorovateľ si zachránil život skokom padákom.84

Viaceré rakúsko-uhorské stíhacie jednotky (Flik 30J, 42J, 56J, 68J, 72J, 74J) mali 21. júna 1918 rozkaz chrániť mostové stavby pri Falzé di Piave, čo si vyžiadalo početné letecké súboje. Správa Fliku 56J uvádzala v tejto súvislosti „množstvo nepriateľských strojov v oblasti“.85

„Nepriateľská aktivita celkom intenzívna, párkrát boli pozorované veľké hliadky, hlavne keď ochraňovali ich línie. Intenzívna protiletecká paľba. V noci (z 21. na 22. júna – pozn. J. Č.) nepriateľské lietadlá uskutočnili niekoľko bombardovaní: 3 bomby boli zhodené na Castelfranco – žiadne škody, 30 bômb bolo zhodených nad lokalitou Montebelluna – škody bližšie neurčené, 3 bomby dopadli na Villa Onesti – zranili 4 vojakov jazdy, ďalšie bomby zhodené na Porcellengo a Podeanello. Naše letisko Istrana bolo opakovane bombardované, bomby pár krát dopadli do areálu, požiar veliteľského baraku bol okamžite uhasený, žiadne materiálne či personálne škody. Poplach vyhlásený v mestách Vicenza, Padova, Cittadella, Mestre a Treviso. Bombardovanie letiska Fossalunga bez škôd. Na Postionu bolo zhodených 20 bômb – 1 mŕtvy a 8 zranených,“ hodnotila talianska správa aktivitu nepriateľského letectva za 21. jún 1918.86 Jeden zo strojov útočiacich na Istranu zostrelila talianska protiletecká obrana, lietadlo sa následne zrútilo do oblasti riečneho ostrova Grave di Papadopoli.87 V noci z 21. na 22. júna útočilo podľa rakúsko-uhorských zdrojov 27 strojov leteckej skupiny „G“. Bombardovali letisko v Trevignano a blízku obec Volpago, zhodili 324 bômb s hmotnosťou 3 892 kg, po návrate letci hlásili v oboch lokalitách požiare.88

jún 1918

Rakúsko-uhorské armádne velenie vydalo z dôvodu problematického zásobovania a zlyhania presunu záloh rozkaz opustiť dobyté územia a vrátiť sa do východiskových pozícií – teda späť za rieku Piava. Rakúsko-uhorskí letci tak mali novú úlohu – zistiť, či

⁸³ AUSE, E-14, Busta 18, fasc. 9, Carteggio IGM Comando Supremo. Rapporto riassuntivo della attività aerea sulla nostra fronte della giornata del 21 Giugno 1918.

⁸⁴ AUSE, E-14, Busta 18, fasc. 9, Carteggio IGM Comando Supremo. Rapporto riassuntivo della attività aerea sulla nostra fronte della giornata del 21 Giugno 1918. AZZALINI, ref. 53, s. 35-36.

⁸⁵ KAW-LFT, Monatsberichten, Karton 187, Flik 56.

⁸⁶ Taliani robili nad celým bojiskom podrobný letecký prieskum, zaujímavé zistenia hlásili z juhotirolského frontu, kde pri stanici v Borgo Valsugana sledovali dva dlhé vlaky s lokomotívami. AUSE, E-14, Busta 18, fasc. 9, Car- teggio IGM Comando Supremo. Rapporto riassuntivo della attività aerea sulla nostra fronte della giornata del 21 Giugno 1918.

⁸⁷ AUSE, E-14, Busta 18, fasc. 9, Carteggio IGM Comando Supremo. Rapporto riassuntivo della attività aerea sulla nostra fronte della giornata del 22 Giugno 1918.

⁸⁸ KAW-LFT, Nachrichtenblatt der K. u. k. Luftfahrtruppen, Wien 31. Juli 1918. Tätigkeit der k. u. k. Luftstreit- kräfte. Auszug aus den Berichten der Kolufts im Juni 1918. AUSE, E-1, Busta 225, Aviazione. Comando Raggrupa- mento Batterie antiaeree 3ª Armata, Bollettino N°430 del giorno 21giugno 1918.

nepriateľské jednotky neprenasledujú ustupujúce vojsko a nepokúšajú sa taktiež prekročiť rieku. Taliani zase zo vzduchu zisťovali, či priestory na pravom brehu rakúsko-uhorské jednotky už uvoľnili.

Železničná stanica v Conegliano bola cieľom veľkého talianskeho náletu aj 22. júna, a tak o 6. hodine odštartovalo 12 strojov IV. a XIV. skupiny a jedno lietadlo Veliteľstva letectva, pričom nad Marconom sa bombardéry stretli s ich stíhacím sprievodom. Jeden bombardér Caproni Ca.3 (4046) z 13ª Squadriglie sa pre poruchu motora predčasne vrátil, zvyšné sa v jednotnej formácii dostali nad Conegliano. Napriek intenzívnej nepriateľskej paľbe, ktorá jeden stroj Caproni zasiahla, dopadlo na cieľ okolo 4 200 kg bômb. Zasiahnuté boli koľaje, budova stanice i sklad munície, pričom po veľkej explózii sa do vzduchu zdvihol obrovský mrak dymu.89

Talianski letci v priebehu dňa nalietavali na rakúsko-uhorské jednotky zhromaždené na ceste Conegliano-Susegana, ako aj nepriateľské zákopy, pričom minuli 8 000 nábojov, 50 malých bômb, zhotovili 320 fotografií a zhodili 18 000 letákov. Pozdĺž frontovej línie talianske armády používali 22. júna v pomerne veľkej miere pozorovacie balóny, dovedna 24 balónov, najviac z nich nad pôsobiskom 3. armády. Ich posádky pozorovali terén, hľadali nepriateľské pozície či usmerňovali vlastnú delostreleckú paľbu. Tu niektoré z 11 balónov ostreľovalo rakúsko-uhorské delostrelectvo, no bez vzniknutých škôd.90 Pozorovatelia v košoch balónov absolvovali od 15. do 22. júna nad frontovým úsekom talianskej 3. armády na dolnom toku Piavy dovedna 518 hodín výstupov a odhalili 1 058 aktívnych postavení nepriateľského delostrelectva, 36 pohybov na cestách a železnici, 49 pohybov cez rieku, 35 lávok a mostov, ako i 15 nepriateľských pozorovacích balónov.91

Talianska námorná 181ª Squadriglia mala podľa rozkazu 22. júna 1918 okolo poludnia uskutočniť útok na rakúsko-uhorských vojakov zhromaždených juhovýchodne od Falzé di Piave.92 Večer, za mesačného svitu sa mal zopakovať nálet na železničnú stanicu v Conegliano, posádkam bombardérov uľahčovali orientáciu červené a zelené signalizačné rakety.93 Letecké snímky z popoludňajších hodín 22. júna 1918, zhotovené z lietadiel SVA, odhaľovali intenzívne renovačné práce rakúsko-uhorských ženistov na mostových stavbách cez rieku, ktoré boli predtým zničené.94

„Nepriateľská aktivita poľavila, iba neskôr, v čase západu slnka, bola nad Montellom

⁸⁹ AUSA, Prima Guerra Mondiale, Comandi, Gruppi, Squadriglie, Busta 16, fasc. 114. Relazione sull bombarda- mento della stazione di Conegliano/22. 6. 1918. Proti bombardérom vzlietli stíhačky Flik 42J, aj z dôvodu porúch guľometov však neboli úspešné. MEINDL, ref. 28, s. 12.

⁹⁰ Letecký prieskum odhalil aj veľa rôzneho materiálu nazhromaždeného na železničných staniciach Rovereto a Ma- tarello v údolí rieky Adiža či početné vozatajstvo medzi Mattarellom a Folgariou. Na letisku Feltre talianski letci po- zorovali štyri lietadlá, no na letiskách Fonzaso a San Giustina nezaznamenali aktivitu. Základňu San Giustina v dennej správe pokladali za „pravdepodobne vyprázdnenú“. Talianov podporovali v útokoch na rakúsko-uhorské jednotky i Briti, ktorí 22. júna vykonali 60 stíhacích, pozorovacích a „delostreleckých“ letov, minuli 400 bômb a hlásili jeden zostrel. Pozorovacie misie uskutočnili i Francúzi. AUSE, E-14, Busta 18, fasc. 9, Carteggio IGM Comando Supremo. Rapporto riassuntivo della attività aerea sulla nostra fronte della giornata del 22 Giugno 1918.

⁹¹ Viaceré nasadené balóny boli poškodené či zničené – napr. balón číslo 7 z III. skupiny bol zapálený pri útoku nepriateľského lietadla a pozorovateľ sa zachránil padákom, pozorovateľ balóna číslo 11 z III. skupiny bol zranený guľometom ďalšieho útočiaceho lietadla, granát zničil lano balónu 4 zo IV. skupiny a keďže voľne stúpal smerom k nepriateľským pozíciám, nezranený pozorovateľ vyskočil s padákom. AUSE, F-3, Busta 291. Aeronautica e Diri- gilisti (1918). Riassunto dell attivita delle sezioni aerostatiche dipendenti dal I° raggruppamento aerostieri durante la preparazione elo svolgimento dell´offensiva austriaca sulla fronte della 3° Armata (giugno 1918).

⁹² AUSA, Prima Guerra Mondiale, Comandi, Gruppi, Squadriglie, Busta 16, fasc. 114. Ordine di operazioni Nº47,

giugno 1918.

⁹³ Či sa nálet aj uskutočnil, sme, žiaľ, nezistili. AUSA, Prima Guerra Mondiale, Comandi, Gruppi, Squadriglie, Busta 16, fasc. 114. Ordine di operazioni Nº48, 22. giugno 1918.

⁹⁴ VARRIALE, Paolo. Aviatori della Grande Guerra. Uomini e macchine nelle raccolte fotografiche dell´Ufficio Storico dell´Aeronautica Militare. Roma : Ufficio Storico Aeronautica Militare, 2009, s. 174.

⁹⁵AUSE, E-14, Busta 18, fasc. 9, Carteggio IGM Comando Supremo. Rapporto riassuntivo della attività aerea sulla nostra fronte della giornata del 21 Giugno 1918.

hlásená veľká hliadka. Protiletecká paľba bola intenzívna,“ uvádzalo sa v dennej správe.95 V skutočnosti letci k. u. k. Luftfahrtruppen absolvovali napriek silnému vetru desiatky letov, najmä stíhacích, a iba ojedinele hlásili stret s nepriateľom. Ochranu mostov zabezpečovali stíhacie jednotky 6. a 11. armády. Podľa rozkazu mali jednotlivé obranné lety trvať hodinu a pol, pri spozorovaní nepriateľských lietadiel mali delostrelci vypáliť, ako vopred určený znak, tri salvy smerom k letisku Pianzano. V pohotovosti boli i letecké jednotky tried „S“ a „D“ určené na podporu pozemných jednotiek.96

jún 1918

Premenlivé počasie spojené s nárazmi vetra nevytváralo ideálne podmienky na letecké aktivity, i preto bola rakúsko-uhorská letecká činnosť opísaná v talianskej správe ako

„skromná“. Stíhacie jednotky sa znova zamerali najmä na ochranu mostov, po 15. hodine však už z dôvodu dažďa stroje nevzlietali.97

Talianske pozorovacie lietadlá SVA síce prelietavali nad Piavou, medzi morským pobrežím a Montellom, pozorovanie oblasti pri meste Motta di Livenza naplánované na 20.00 h sa však pre zlé počasie neuskutočnilo. Piloti z 87ª Squadriglie hlásili po popoludňajšom lete množstvo člnov, blízko Montella a Falzé di Piave niekoľko nepohyblivých skupín nepriateľských vojakov, zničené mosty v oblasti Villa Jacur či konské povozy tiahnuce od Conegliana k Piave.98 Na pozemné ciele a rakúsko-uhorské jednotky podnikali Taliani viaceré útoky, pričom použili 21 420 nábojov, 630 bômb a zhodili 90 000 propagačných letákov. Najväčšou akciou tohto druhu bolo bombardovanie nepriateľských vojsk 35 talianskymi lietadlami 4. armády v úsekoch Falzé di Piave- Soligo-Conegliano-Spresiano.

O druhej hodine popoludní vzlietlo z Padovy desať bombardérov Caproni, ktoré smerovali nad stanicu v Conegliano. Avšak približne nad riekou Piava sa stroje dostali do búrky, letci sa museli otočiť a deväť lietadiel sa vrátilo bez toho, aby bol bombový náklad použitý. Posádka jedného stroja Caproni zhodila bomby s hmotnosťou 335 kg nad ľavým brehom Piavy.99

jún 1918

Ako už bolo naznačené, pilierom talianskeho bombardovacieho letectva boli trojmotorové bombardéry Caproni a práve 24. júna 1918 absolvovali posádky týchto strojov päť vĺn masívnych náletov. Najprv o pol siedmej ráno odštartovalo z letiska San Pelagio 12 strojov Caproni Ca.3, za stíhacieho sprievodu zhodili na železničnú stanicu v Conegliano 3 933 kg bômb, no počas silnej protileteckej paľby dostali tri lietadlá zásahy, z toho bombardér s číslom 11499 utrpel ťažké poškodenia dolného krídla a ľavého trupu. Ako neskôr uviedli talianski letci, na stanici nezaznamenali výraznejší pohyb, avšak pozorovali tri lávky

⁹⁶ AMEINDL, ref. 28, s. 11-12.

⁹⁷ AUSE, E-14, Busta 18, fasc. 9, Carteggio IGM Comando Supremo. Rapporto riassuntivo della attività aerea sulla nostra fronte della giornata del 23 Giugno 1918.

⁹⁸ AUSE, E-1, Busta 224, Aviazione. Ricognizioni eseguita il 23 Giugno 1918, dalle ore 12 alle 13,50.

⁹⁹ Briti pri útokoch na cez rieku sa presúvajúce jednotky minuli 5 970 nábojov a 2 520 kg bômb. Na pozorovacích misiách a podpore delostrelectva sa podieľali i Francúzi. Talianska protiletecké obrana hlásila zostrel lietadla

„Albatros“ o 11.45 nad Piazza d´Armi v Trevise. AUSE, E-14, Busta 18, fasc. 9, Carteggio IGM Comando Supremo. Rapporto riassuntivo della attività aerea sulla nostra fronte della giornata del 23 Giugno 1918. V skutočnosti však išlo o stíhačku Aviatik Berg D.I z Fliku 74J, pričom talianski predstavitelia letectva vypracovali podrobný rozbor lietadla. AUSA, Prima Guerra Mondiale, Comandi, Gruppi, Squadriglie, Busta 05, fasc. 40. Aeroplani Tedeschi ed Austriaci. Aeroplano Austriaco da caccia, atterrato per pane al motore nella Piazza d´Armi di Treviso li 23/6/18, alle ore 11,30.

cez rieku Piava v oblasti ostrova Papadopoli. Zároveň počas akcie zhodili množstvo propagačných materiálov, ktoré boli určené predovšetkým obyvateľom okupovaných oblastí a napr. v nich stálo: „Koniec bolestivého času sa blíži! Talianske zbrane, ako i zbrane Francúzska a Anglicka sa pripravujú na vaše oslobodenie. Spravodlivá budúcnosť vám oplatí súčasné trápenie. Taliansko je matka, ktorej záleží na všetkých jej deťoch.“100 Všetky stroje sa napokon vrátili o 8. hodine, 50. minúte na základňu.

Ďalší štart, tentoraz desiatich bombardérov Caproni Ca.3 XIV. skupiny prebehol o desiatej hodine, za asistencie stíhacieho sprievodu zvrhli 122 bômb celkovej hmotnosti 3 330 kg na ľavý breh Piavy v okolí obce Grisolera (dnes Eraclea). „Napriek dobrej viditeľnosti bolo badať iba malý pohyb nepriateľa cez rieku a na ľavom brehu, bomby boli zhodené na miestach, kde bola nepriateľská činnosť najmarkantnejšia,“ píše sa v správe o nálete.

Všetky bombardéry sa do 12. hodiny vrátili na základňu a práve od 12. hodiny smerovalo k stanici v Conegliano ďalších sedem lietadiel, pričom následne zvrhli približne 2 500 kg bômb. Už o 16. hodine vzlietlo do akcie osem strojov Caproni Ca.3 a jeden Ca.5

IV. skupiny, ktorých cieľom bol muničný sklad vo Vittorio a cesty a železnica v okolí Conegliano. Jeden z bombardérov, konkrétne Ca.11514, sa musel predčasne vrátiť z dôvodu poruchy centrálneho motora, zatiaľ čo ostatné prileteli nad stanovanú oblasť. Z dôvodu oblačnosti sa cieľ dal rozlíšiť iba miestami, cez trhliny v mračnách, navyše letci nemohli pozorovať účinky náletu. Časť lietadiel zhodila bombový náklad na úsek železničnej trate Conegliano-Treviso, spolu letci zhodili vyše 2 500 kg bômb. Po šiestej hodine talianske bombardéry šťastne pristáli, tri zasiahla rakúsko-uhorská protilietadlová paľba. Posádky následne hlásili „železničnú stanicu Conegliano bez akéhokoľvek pohybu, intenzívnu žiaru spôsobenú explóziami, silnú nepriateľskú priehradnú paľbu, nulovú leteckú činnosť zo strany nepriateľa, ako aj nedostatočnú stíhaciu ochranu zo strany vlastných stíhačov a zvrhnutie balíkov s letákmi“.

No a konečne do 18. hodiny bolo vo vzduchu i deväť bombardérov XIV. skupiny z Padovy, s nákladom okolo 3 000 kg bômb, pričom smerovali k stanici Pramaggiore. Talianski letci sa nad stanovaný cieľ dostali, zhodili bombový náklad, no zo zeme ich ostreľovala protilietadlová obrana a po návrate na základňu niesli viaceré stroje väčšie či menšie poškodenia. Časť posádky lietadla Caproni Ca.3 (2404) utrpela zranenia, navyše bombardér mal vážne poškodený ľavý trup, kabínu a ovládanie pravého motora. Pri núdzovom pristávaní došlo tiež k poškodeniu podvozka. Posádka lietadla Caproni Ca.3 zo 7ª Squadriglie (11497) hlásila boj s rakúsko-uhorskou stíhačkou nad Grassagou, ktorú však taliansky strelec po 150 výstreloch z guľometu zostrelil. „Stíhacia ochrana chabá a nesúvislá,“ písalo sa na záver hlásenia.101

Hoci 24. júna vykazovalo talianske bombardovacie letectvo výraznú aktivitu, poveternostné podmienky na piavskom fronte neboli ideálne. Počasie bolo premenlivé, vial relatívne silný vietor, až k večeru sa podmienky zlepšili. Zároveň talianski letci absolvovali početné pozorovacie lety, zaujímavé boli predovšetkým zistenia nad rakúsko-uhorskými poľnými letiskami. Pri prelete nad Bellunom zaznamenali štyri nové hangáre a 13 lietadiel, na letisku vo Francenigo štyri lietadlá, navyše na novej základni v Mattarello (južné Tirolsko) tri prenosné drevené hangáre a tri stanové hangáre. Trojica pilotov v strojoch SVA z 87ª Squadriglie uskutočnila fotografický prieskum nad Ľubľanou, spojený so zhadzovaním propagandistických letákov. Jeden z pilotov, Tenente Locatelli, pokračoval v lete smerom nad Záhreb, pričom sa vrátil späť

¹⁰⁰ ADI MARTINO, Basilio. L´Aviazione italiana e il bombardamento aereo nella Grande Guerra. Roma : Ufficio Storico Aeronautica Militare, 2011, s. 565. Pozri aj: MIANA, Paolo. I Bombardieri Caproni nella Grande Guerra. Varese : Macchione Editore, 2007, 152 s.

¹⁰¹ AUSA, Prima Guerra Mondiale, Comandi, Gruppi, Squadriglie, Busta 16, fasc. 114. Relazioni sulle azioni del

24. corr., 27. giugno 1918.

preletom nad prístavom Fiume a Terstom. Dovedna jeho misia trvala približne šesť hodín.102 Rakúsko-uhorské letecké jednotky plnili najmä stíhacie, pozorovacie a obranné misie.103

Večer vzlietol do akcie i veliteľ stíhacieho Fliku 42J Hauptmann László Háry, pre poruchu motora však havaroval a utrpel zranenia. Velenie jednotky následne prevzal Oberleutnant Gustav Edler vo Salmon, rodák z Levoče.104

Ďalšie letecké operácie

Letecké operácie oboch znepriatelených strán nad povodím Piavy, vrátane náletov, pokračovali i po ústupe c. a k. pozemných síl naspäť na ľavý breh rieky. Už 25. júna vykazovali rakúsko-uhorskí letci „intenzívnu“ leteckú činnosť a dochádzalo k početným vzdušným bojom.105 Rakúsko-uhorské stroje bombardovali v noci z 28. na 29. júna 1918 obce Volpago a Montebelluna, ráno 30. júna 1918 zase kasárne v Cavallino a viaceré iné ciele v ústí Piavy.106 Posádky talianskych bombardérov dostali 25. júna 1918 rozkaz bombardovať vojenské sklady blízko železnice Conegliano-Vittorio a okolie železničnej stanice a muničné sklady v Orsago,107 o deň neskôr zase mali útočiť na baraky pri Ghertele.108 V posledný deň mesiaca jún boli za cieľ náletu určené objekty pri Ghertele.109

Podľa júnových armádnych štatistík vzlietali letecké jednotky armádnej skupiny Conrad k bojovým misiám počas desiatich dní, zatiaľ čo letecké jednotky armádnej skupiny Boroević počas 18 dní. Letci vykonali dovedna 2 791 operačných letov, z toho príslušníci jednotiek 10. armády 179 letov, 11. armády 453 letov, 6. armády 1 003 letov, sočskej armády 1 025 letov a bombardovacích jednotiek leteckej skupiny „G“ 131 letov. Navyše posádky pozorovacích balónov vystúpili nad frontovou oblasťou 1 194-krát. Letci absolvovali 445 vzdušných bojov, z toho príslušníci jednotiek 10. armády 28 bojov, 11. armády 134 bojov,

6. armády 123 bojov a sočskej armády 160 bojov. Rakúsko-uhorské pozorovacie balóny napadli nepriateľskí letci v 74 prípadoch, straty velenie počítalo na tri balóny. Prirodzene, väčšina týchto operácií sa udiala práve počas júnovej ofenzívy.110

Dôraz sa i naďalej kládol na letecký prieskum, Taliani pokračovali v náletoch i zhadzovaní propagačných letákov nad ľavým brehom Piavy, avšak v o niečo menej intenzívnej miere,

¹⁰² Taliani 24. júna minuli 200 000 letákov. Bombardéry vzlietali zo San Pelagia, Padovy a Verony. Stíhacie lety, hliadky nad pridelenými sektormi, riadenie delostreleckej paľby či fotografický prieskum vykonávali i Briti a v menšej miere Francúzi. Taliani tiež hlásili stratu dvoch pozorovacích balónov – jedného z dôvodu silného vetra a druhého z dôvodu paľby nepriateľského delostrelectva. V dennej správe sa tiež uvádzal nález tela leteckého esa Francesca Baraccu. Rakúsko-uhorskú leteckú činnosť Taliani hodnotili ako „chabú“ a činnosť nepriateľskej pro- tileteckej obrany ako „limitovanú“. AUSE, E-14, Busta 18, fasc. 9, Carteggio IGM Comando Supremo. Rapporto riassuntivo della attività aerea sulla nostra fronte della giornata del 24 Giugno 1918. ¹⁰³ Proti útočiacim bom- bardérom síce odštartovali stíhacie stroje Fliku 56J, avšak už neskoro a nad miesto útoku prileteli už po odlete nepriateľov. KAW-LFT, Nachrichtenblatt der K. u. k. Luftfahrtruppen, Wien 31. Juli 1918. Tätigkeit der k. u. k. Luftstreitkräfte. Auszug aus den Berichten der Kolufts im Juni 1918.

¹⁰⁴ Vyšetrovanie neskôr ukázalo, že Háry doplatil na sabotáž. KAW-LFT, Personalakten, Karton 39. Oblt. Salmon.

¹⁰⁵ AUSE, E-14, Busta 18, fasc. 9, Carteggio IGM Comando Supremo. Rapporto riassuntivo della attività aerea sulla nostra fronte della giornata del 25 Giugno 1918.

¹⁰⁶ KAW-LFT, Nachrichtenblatt der K. u. k. Luftfahrtruppen, Wien 31. Juli 1918. Tätigkeit der k. u. k. Luftstreit- kräfte. Auszug aus den Berichten der Kolufts im Juni 1918.

¹⁰⁷ Letecké útoky zároveň prebiehali i v údolí Valsugana (veliteľské objekty a železničná stanica v Levico, baraky v Caldonazzo), v údolí rieky Adiža (železničná stanica Mattarello) či v oblasti Altipiani. AUSA, Prima Guerra Mondiale, Comandi, Gruppi, Squadriglie, Busta 16, fasc. 114. Ordine di operazioni Nº50, 25. giugno 1918, Ordine di operazioni Nº51, 25. giugno 1918.

¹⁰⁸ AUSA, Prima Guerra Mondiale, Comandi, Gruppi, Squadriglie, Busta 16, fasc. 114. Ordine di operazioni Nº52,

26. giugno 1918.

¹⁰⁹ AUSA, Prima Guerra Mondiale, Comandi, Gruppi, Squadriglie, Busta 16, fasc. 114. Ordine di operazioni Nº45,

30. giugno 1918.

¹¹⁰ KAW-LFT, Nachrichtenblatt der K. u. k. Luftfahrtruppen, Wien 31. Juli 1918. Tätigkeit der k. u. k. Luftstreit- kräfte. Auszug aus den Berichten der Kolufts im Juni 1918.

ako v predošlom období. Významnou leteckou operáciou bol 17. júla nálet 18 bombardérov Caproni zo základní Padova a S. Pelagio, deviatich strojov SVA z 87ª Squadriglie a štyroch strojov SIA 9B z 1ª Squadriglie na arzenál v jadranskej Pule.111 Do konca júla 1918 Taliani hodnotili letecké aktivity svojho protivníka zväčša ako „chabé“ či „normálne“.112

Výsledky leteckej vojny nad Piavou

O intenzite leteckej vojny počas júnovej bitky na Piave svedčia i údaje jednotlivých leteckých jednotiek. Napr. príslušníci 23ª Squadriglie absolvovali medzi 15. a 23. júnom spolu 16 pozorovacích misií pre potreby delostrelectva a 13 bombardovacích akcií, pričom zvrhli 205 bômb. Za tento čas stratili dva stroje typu SP.3, jeden pri boji s nepriateľskými stíhačmi a druhý počas nepriateľskej protilietadlovej paľby, avšak všetci štyria členovia posádok prežili. Osem lietadiel SIA z 28ª Squadriglie vykonalo počas júnovej bitky 56 bojových letov a zhodilo 96 bômb.113 Štatistiku 39ª Squadriglie vybavenej lietadlami SAML tvorilo 10 misií počas 15. júna, osem misií počas 16. júna, šesť misií počas 17. júna, 16 misií počas 18. júna a dokonca 28 misií počas 19. júna.114

Taliani v armádnom bulletine vydanom 15. augusta 1918 hodnotili nasadenie svojho letectva počas júnovej bitky na Piave nasledovne: „Rakúsku ofenzívu sprevádzala intenzívna letecká aktivita a iba pohotová reakcia a statočný bojový duch našich a spojeneckých letcov skrotili nepriateľskú činnosť už na začiatku. Svedčia o tom výpovede zajatých rakúskych letcov, no i skutočnosť, že iba počas 15. júna bolo zostrelených 34 nepriateľských strojov.“115

Pochvala bola udelená viacerým leteckým jednotkám, takto napr. hodnotil nasadenie 39ª Squadriglie veliteľ 3. armády princ Emanuele Filiberto di Savoia: „Pozorovacia eskadra pri podpore delostrelectva preukázala až čarovnú zanietenosť, vysoký zmysel pre povinnosť a obetavosť, neúnavne v ťažkých poveternostných podmienkach vzlietala, pozorovala nepriateľské batérie, presúvajúcich sa a zhromaždených vojakov, a tak bránila nepriateľovi v ofenzíve. Vďaka eskadre a úžasnej viere vo víťazstvo mohlo naše delostrelectvo účinne udrieť.“116 Veliteľstvo 4. armády zase konštatovalo príkladné zásobovanie leteckých jednotiek všetkým dôležitým materiálom.117 Armádne velenie vysoko hodnotilo aj nasadenie stíhacích lietadiel vybavených fotografickými prístrojmi, ktoré leteli samostatne a nemuseli byť sprevádzané ďalšími troma-štyrmi strojmi, ako pomalšie a zraniteľnejšie pozorovacie stroje. Avšak aj dvojmiestne lietadlá sa osvedčili počas bombardovacích akcií a náletov z nízkych letových hladín. Ako slabinu uvádzalo nedostatočný nočný prieskum a pozorovanie delostreleckej paľby v noci.118

Straty rakúsko-uhorských k. u. k. Luftfahrtruppen boli vskutku hrozivé, veď iba letecké jednotky spadajúce pod sočskú armádu stratili medzi 15. až 24. júnom 1918 podľa oficiálnych zdrojov presne 22 percent pilotov, 19 percent leteckých pozorovateľov

¹¹¹ AUSE, E-14, Busta 18, fasc. 9, Carteggio IGM Comando Supremo. Rapporto riassuntivo della attività aerea sulla nostra fronte della giornata del 17 Luglio 1918.

¹¹² Taliani pokračovali i v náletoch na rakúsko-uhorské poľné letiská, za zmienku stojí akcia z 30. júla, keď útočili na základňu Portobuffolè a zasiahli hangáre v južnej časti letiska. AUSE, E-14, Busta 18, fasc. 9, Carteggio IGM Comando Supremo. Rapporto riassuntivo della attività aerea sulla nostra fronte della giornata del 30 Luglio 1918.

¹¹³ GENTILLI, ref. 13, s. 147 a 164.

¹¹⁴ Tamže, ref. 13, s. 195.

¹¹⁵ AUSA, Prima Guerra Mondiale, Comandi, Gruppi, Squadriglie, Busta 11, fasc. 72. Bollettino N. 8. – Notizie sulle Forze aeree nemiche schierate sulla fronte italiana.

¹¹⁶ GENTILLI, ref. 13, s. 214.

¹¹⁷ AUSA, Prima Guerra Mondiale, Comandi, Gruppi, Squadriglie, Busta 25, fasc. 195. Comando di Aeronautica 4 Armata/23 Giugno 18, Encomio.

¹¹⁸ AUSA, Prima Guerra Mondiale, Comandi, Gruppi, Squadriglie, Busta 26, fasc. 195. Comando di Aeronautica 4 Armata/Relazione circa l´impiego dell´Aeronautica durante la battaglia del Piave.

a 41 percent lietadiel. Letci sočskej armády pritom v druhej polovici júna 1918 absolvovali 773 operačných letov.119 C. a k. letecké oddiely a ich letci boli nasadzovaní na hraniciach svojich možností.120 Napr. v mesačných výkazoch rakúsko-uhorského stíhacieho letca, rodáka z Bratislavy, Offiziersstellvertretera Frigyesa Heftyho sa uvádza, že najviac misií absolvoval práve v júni 1918 – dovedna 26.121 Podobne tomu bolo i v prípade jeho spolubojovníka a neskoršieho veliteľa z Fliku 42J, rodáka z Levoče, Oberleutnanta Gustava Edlera von Salmona – ten mal na konte dovedna 25 júnových bojových letov.122 Veliteľ Fliku 41J Hauptmann Godwin Brumowski vzlietol 16. júna až päťkrát.123 I napriek tomu sa počet stíhačiek ukázal ako nedostatočný. Pozorovacie stroje vykonávali lety i bez stíhacej ochrany, ich posádky sa často zaplietli do leteckých bojov a pôvodný rozkaz neraz nesplnili.124

Nepriateľskú vzdušnú prevahu považovali velitelia rakúsko-uhorských leteckých jednotiek za veľký problém, v mesačnej správe Fliku 42J sa písalo, že „pokračovanie v daných podmienkach znamenalo plytvanie schopnými pilotmi a cenným materiálom“. V dokumente sa uvádzala i zaužívaná taktika talianskych stíhačov, ktorí často leteli v trojčlennej formácii. Spočiatku útočili dve stíhačky, zatiaľ čo tretia sa držala ďalej, o niečo vyššie, aby vzápätí jej pilot podnikol náhly útok z vyššej letovej hladiny.125

Podpora pozemných jednotiek so sebou niesla i plnenie menej bežných rozkazov, napr. príslušníci Fliku 32D popri taktických úlohách zásobovali vojakov v predných líniách, ktorí sa nemohli spoľahnúť na zásobovanie zo zázemia. Počas júnovej ofenzívy zhodili z malých výšok spolu 2 175 mäsových konzerv, 780 bochníkov chleba, 200 kg slaniny, 74 vriec tabaku a 25 vriec s iným rôznym tovarom.126

Písomné i ústne podávané svedectvá dokazovali veľký vplyv nízko letiacich nepriateľských lietadiel na morálku rakúsko-uhorských vojakov. Velitelia pozemných útvarov boli nabádaní k povzbudzovaniu svojich podriadených k boju, nakoľko „každý zostrel či zahnanie lietadla posilňovalo obrannú silu jednotiek“. Najvyššie armádne velenie reagovalo na ťažké straty pozemných jednotiek, pričom vydalo rôzne rozkazy a opatrenia.

¹¹⁹ KAW-LFT, Nachrichtenblatt der K. u. k. Luftfahrtruppen, Wien 31. Juli 1918. Tätigkeit der k. u. k. Luftstreit- kräfte. Auszug aus den Berichten der Kolufts im Juni 1918. Pozri aj: ARTL, Gerhard. Betrachtung und Beur- teilung der Italienischen Luftwaffe durch Österreich-Ungarn während des Erstes Weltkriegs. In: L´Aeronautica italiana nella I Guerra Mondiale. Roma : Ufficio Storico Aeronautica Militare, 2010, s. 334.

¹²⁰ K stratám rakúsko-uhorských leteckých jednotiek dochádzalo z rôznych dôvodov. Príkladom môže byť naj- úspešnejšia rakúsko-uhorská stíhacia jednotka Flik 51J a jej piloti: Korporal Wilhelm Spiess utrpel 15. júna pri núdzovom pristátí ľahšie zranenia, keď prišiel o štyri zuby a Leutnant Sigmund von Josipovich bol nezvestný (skončil v zajatí po boji s Baraccom). O deň neskôr bol pri skúšobnom lete ťažko zranený Oberleutnant Wladimir Perakovič. Veliteľ Oberleutnant Benno Fiala bol 17. júna po zásahoch zo zeme ranený na ľavej ruke. V ten deň bol nezvestný Korporal Franz Scharzmann. Jednotka počítala i straty na životoch, 18. júna bol nad rakúsko-uhor- ským územím zostrelený Feldwebel Hugo König, rovnako ako 21. júna Oberleutnant Friedrich Dechant. No a napokon 22. júna sa so svojím strojom zrútil počas štartu Oberleutnant Michael Dorčić, nehoda si našťastie vyžiadala iba ľahké zranenia. KAW-LFT, Monatsberichte, k. 187 – Flik 51, fol i 75 (Kt. 187), Junibericht für die Peronal Gruppe.

¹²¹ KAW-LFT, Personalakten, Karton 16, Offstv. Friedrich Hefty. Verzeichnis die im Monate Juni 1918 durch- geführten Flüge.

¹²² KAW-LFT, Personalakten, Karton 39, Oblt. Gustav Salmon. Verzeichnis die im Monate Juni 1918 durch- geführten Flüge.

¹²³ KAW-LFT, Personalakten, Karton 166, Hptm. Godwin Brumowski. Verzeichnis die im Monate Juni 1918 durchgeführten Flüge. Na druhej strane, päťkrát vzlietol napr. 22. júna Sergente Antonio Reali. VARRIALE, ref. 15, s. 83.

¹²⁴ KAW-LFT, Nachrichtenblatt der K. u. k. Luftfahrtruppen, Wien 31. Juli 1918. Tätigkeit der k. u. k. Luftstreit- kräfte. Auszug aus den Berichten der Kolufts im Juni 1918.

¹²⁵ KAW-LFT, Monatsberichten. Flik 42J, fasc. i. 78. Bericht Juni 1918.

¹²⁶ KAW-LFT, Nachrichtenblatt der K. u. k. Luftfahrtruppen, Wien 31. Juli 1918. Tätigkeit der k. u. k. Luftstreit- kräfte. Auszug aus den Berichten der Kolufts im Juni 1918.

Vojaci mali pochodovať, pokiaľ to bolo možné, v menších zástupoch, zhromažďovať sa pri železničných staniciach a dedinách sa neodporúčalo. Hliadky pochodujúcich jednotiek vyzbrojené guľometmi mali byť neustále v pohotovosti a sledovať dianie na oblohe, v prípade nebezpečenstva vojaci ustúpili z komunikácií, ideálne sa presunuli do zákopov či pod stromy. Kone a vozidlá sa mali zastaviť, zvieratá navyše vojaci nesmeli zhromažďovať vo väčších počtoch. Okolo budov a barakov vojaci vykopávali obranné zákopy, i pozdĺž ciest vznikali krátke cik-cakové zákopy, ideálne každých 100 až 200 m. Obranná paľba z guľometných postavení mala podľa zistení účinok iba v tých prípadoch, keď nepriateľské lietadlá leteli nižšie než vo výške 3 000 stôp.127 V prípade leteckého útoku mohol rozkaz na paľbu vydať i poddôstojník, za neuposlúchnutie rozkazu mali platiť najprísnejšie tresty.128

Dobové pramene dokazujú, že aj vzdušná prevaha Talianov a ich spojencov, a teda úspechy príslušníkov týchto leteckých síl, prispeli k celkovému výsledku rakúsko- uhorskej ofenzívy v júni 1918.

Nasadenie talianskeho letectva počas rakúsko-uhorskej ofenzívy v júni 1918129

Dátum	Stíhačky (stíhacie a sprievodné akcie, útoky z nízkych letových hladín)	Bombar- dovacie lietadlá	Pozorovacie lietadlá	Lietadlá pre potreby delostrelect- va	Lietadlá pre potreby pechoty	Celkový počet lietadiel
15. jún	295	49	51	23	11	429
17. jún	138	12	24	12	4	190
18. jún	228	107	29	15	3	382
19. jún	217	150	67	25	12	471
20. jún	317	83	23	16	9	448
21. jún	281	19	40	17	5	362
22. jún	264	12	40	17	1	334
23. jún	254	72	33	12	4	375
24. jún	256	46	58	13	2	375

¹²⁷ AUSE, F-2, Busta 331, fasc. 450. Opuscoli e documenti austriaci. Ufficio Informazioni, Traduzione di do- cumento Germanico, Difesa contro Aeroplani Nemici. 13. Settembre 1918.

¹²⁸ V dokumente sa uvádza príklad nemeckej armády, kde v podobných prípadoch hrozil trest smrti. Naopak, vojaci mali byť motivovaní aj finančnými prémiami v prípade zostrelu nepriateľského lietadla. AUSE, F-2, Busta 331, fasc. 451. K. u. k. Armeeoberkommando/Op. Nr. 99652/Beschiessung feindlicher tieffliegender Flugzeuge,

9. august 1918.

¹²⁹ Kompletný zoznam leteckej činnosti zo 16. júna sme nemali k dispozícii. AUSE, E-14, Busta 18, fasc. 9, Car- teggio IGM Comando Supremo. Rapporto riassuntivo della attività aerea sulla nostra fronte della giornata del 15/24 Giugno 1918.

Rakúsko-uhorské víťazstvá počas júnovej ofenzívy (letecké jednotky jednotlivých armád)130

Dátum	Sočská armáda	6. armáda	11. armáda	10. armáda	Spolu
15. jún	3	3	3	0	10
16. jún	3	1	0	0	4
17. jún	0	0	0	0	0
18. jún	1	2	0	0	0
19. jún	4	2	1	0	7
20. jún	7	4	0	0	11
21. jún	1	4	1	0	6
22. jún	0	2	0	0	2
23. jún	0	0	0	0	0
24. jún	0	0	0	0	0

Víťazstvá nárokované leteckými silami Dohody počas bitky na Piave131

Dátum	Talianske letectvo	Britské letectvo	Francúzske letectvo
15. jún	25 lietadiel a 2 balóny	8 lietadiel a 2 balóny
16. jún	7 lietadiel
17. jún	2 lietadlá
18. jún	5 lietadiel a 1 balón	1 lietadlo
19. jún	4 lietadlá a 1 balón	10 lietadiel	1 balón
20. jún	Minimálne 10 lietadiel a 2 balóny	Minimálne 1 lietadlo
21. jún	5 lietadiel a 3 balóny	4 lietadlá
22. jún	8 lietadiel a 2 balóny	1 až 4 lietadlá
23. jún	4 lietadlá a 1 balón	1 lietadlo
24. jún	3 až 6 lietadiel

¹³⁰ Zoznam zahŕňa oficiálne priznané víťazstvá i tie doplnené neskôr, predovšetkým výskumom rakúskeho his- torika Karla Meindla. Víťazstvo nad stíhačkou Hanriot HD 1 z 80ª Squadriglie z 15. júna sa s určitosťou nedá prideliť žiadnej rakúsko-uhorskej leteckej jednotke. KAW-LFT, Nachrichtenblatt der K. u. k. Luftfahrtruppen, Wien 31. Juli 1918. Statistik – Feindverluste im Monat Juni 1918. Monatsberichten, Karton 182-187. MEINDL, ref. 28, s. 65-110.

¹³¹ AUSE, E-14, Busta 18, fasc. 9, Carteggio IGM Comando Supremo. Rapporto riassuntivo della attività aerea sulla nostra fronte della giornata del 15/24 Giugno 1918. Za doplnenie údajov k 16. júnu ďakujeme talianskemu historikovi Paolovi Varrialemu. Treba poznamenať, že proces potvrdenia víťazstiev bol v prípade talianskeho letectva pomerne dlhý a zložitý. Dokonca veliteľstvo letectva vypracovalo po vojne oficiálny zoznam víťazstiev, napr. z 25 zostrelených lietadiel za 15. jún je dnes potvrdených 16.

Ku kvalitnej výzbroji talianskeho stíhacieho letectva prispievali i početné stíhačky SPAD.

(Archivio Ufficio Storico dell´Aeronautica Militare)

Pilier talianskeho bombardovacieho letectva tvorili trojmotorové stroje Caproni Ca.3. Na fotografii vidieť bombardér

1ͣ Squadriglie s číslom 1245 na letisku vo Verone. (Archivio Ufficio Storico dell´Esercito)

Letecké snímky Piavy z 22. júna 1918 – riečny

ostrov Papadopoli (hore) a okolie Ponte di Piave (dole).

Zaujímavý je dolný záber, vznikol o 18:40 a jeho autorom je pozorovateľ Tenente

Riano z 28 ͣ Squadriglie. Železničný most bol zničený ešte v novembri 1917, na fotografii však vidieť aj prerušenú ženijnú lávku.

(Archivio Ufficio Storico dell´Aeronautica

Militare)

K najslávnejším rakúsko-uhorským stíhacím jednotkám patrila aj Flik 42J. Pozemný i letecký personál, vrátane dôstojníkov, sa nechal odfotografovať na domovskom letisku Pianzano.

(Archiv Kustan)

Zugsführer Eugen Bönsch z Fliku 51J dosiahol niekoľko víťazstiev s touto stíhačkou Albatros D.III (Oef) 153.140 – dve počas rakúsko-uhorskej ofenzívy v júni 1918, keď podľa hlásení zničil taliansky balón a stíhačku.

(Archív Antonína Tichého)

Na oblohe nad Piavou bolo často vídať i stíhačky Hanriot HD 1. Podarený záber zachytáva lietadlový park 81ª Squadriglie.

Najmenej dva zostrely dosiahol počas leteckých bojov nad Montellom a okolím

20. júna 1918 bratislavský rodák Stabsfeldwebel Frigyes Hefty. Počas prvej svetovej vojny absolvoval takmer 200 bojových letov.

(Archiv Kustan)

Letecký pohľad na jedno z rakúsko-uhorských poľných letísk – Torresella. K. u. k. Luftfahrtruppen základňu používali až po prelomení frontu na jeseň 1917.

(Archiv Kustan)

Nad oblasťou Piavy, avšak ešte koncom roka 1917, zvyšoval zoznam víťazstiev Fliku 41J aj Karol Kaszala, rodák z Nitry, s domovskou príslušnosťou v Nových Zámkoch, ktorý to dotiahol na Offiziersstellvertretera. Kaszalu dekoruje Svetozar Boroević de Bojna (označený krížikom), tretí zľava stojí veliteľ Fliku 41J Hauptmann Godwin Brumowski.

(Archiv Kustan)

Lietadlový park Fliku 41J tvorený stíhačkami Albatros D.III (Oef).

(Archiv Kustan)

Počas júnovej bitky nad Piavou dosiahol štyri víťazstvá Sergente Marziale Cerutti zo 79ª Squadriglie. Záber so stíhačkou Nieuport 27 však vznikol až na jeseň 1918.

(Archív Paola Varrialeho)

J. ČERVENKA: FLUGOPERATIONEN ÜBER DER PIAVE WÄHREND DER LETZTEN ÖSTERREICH-UNGARISCHEN OFFENSIVE IM JUNI 1918

Als am 15. Juni 1918 nach mehrmonatigen Vorbereitungen die österreich-ungarische Offensive begann, verfügten die k. u. k. Luftfahrtruppen am südwestlichen Kriegsschauplatz über ungefähr 620 Kampfflugzeuge. Am ersten Tag der Offensive entfalteten die Kampf- und Jagdflugstaffeln der sog. Isonzo-Armee eine intensive Tätigkeit, als die Piloten durchschnittlich drei bis viermal am Tag zum Einsatz über der Piave abgehoben haben. Seit den frühen Morgenstunden starteten auch die Flugmaschinen der 6. Armee zu Tiefflugeinsätzen gegen italienische Stellungen. Bald machte sich allerdings die qualitative Überlegenheit der Italiener und der Entente-Staaten bemerkbar. Die österreich-ungarischen Kampfflugzeuge hatten im Vergleich zu ihnen schwächere Leistung, darüber hinaus war die Ausbildung von vielen k. u. k. Piloten unzureichend.

Die Verluste der österreich-ungarischen k. u. k. Luftfahrttruppen stiegen deshalb in die Höhe: alleine die Lufteinheiten der sog. Isonzo-Armee verloren im Zeitraum zwischen dem

15. und 24. Juni 1918 genau 22 Prozent ihrer Piloten, 19 Prozent der Flugbeobachter und 41 Prozent der Kampfflugzeuge. Auch die Flugeinheiten der österreich-ungarische 6. Armee waren von schweren Verlusten betroffen – viele Piloten kamen beim Einsatz ums Leben, es wurden zahlreiche verschollene oder verwundete Piloten gezählt. Vor allem erfahrene österreich-ungarische Piloten wurden maximal ausgelastet, gingen teilweise an die Grenzen ihrer Möglichkeiten. Z. B. der Kommandant der Fliegerkompanie 41J, Hauptmann Godwin Brumowski, flog am 16. Juni fünf Flugeinsätze.

Die Zahl der österreich-ungarischen Jagdflugzeuge, die in den Kämpfen an der Piave zum Einsatz kamen, war unzureichend. Die Beobachtungsflugzeuge flogen ihre Einsätze ohne Begleitjäger, sie verwickelten sich oft in Flugkämpfe und konnten ihre ursprünglichen Befehle des Öfteren nicht ausführen. Trotz der erwähnten Nachteile konnten die

Kampfpiloten der Donaumonarchie auch einige Erfolge verzeichnen, z. B. während einer der großen Piaveschlachten über dem Fluss Montello am 20. Juni 1918. Sie wurden auch mit eher unüblichen Missionen beauftragt, z. B. sorgten sie für die Versorgung der

k. u. k. Truppen in vorderen Kampflinien mit Lebensmitteln und anderen Waren.

Die italienische Armeeführung bewertete den Einsatz der eigenen Kampfflugzeuge positiv, darunter auch die Versorgung der Militärflugplätze mit dem notwendigen Material. Die Tätigkeit der Lufteinheiten der Entente während der Piaveschlachten im Juni 1918 war kennzeichnend durch häufige Fliegerangriffe auf österreich-ungarische Truppen aus niedrigen Flughöhen. Es ist eher weniger bekannt, dass italienische Piloten sogar mit Handgranaten bewaffnet waren. Die strategisch wichtigen Ziele auf dem von Österreich- Ungarn besetzten Gebiet wurden wiederholt durch zahlreiche Flugformationen der italienischen Dreimotoren-Flieger der Marke Caproni. Die italienischen Bomber zielten am häufigsten auf Ziele in den Gebieten Ponte di Piave, San Donà di Piave, Falzé di Piave oder Conegliano. Die italienischen Kampfflugzeuge warfen auch riesige Mengen von Flugblättern, die für die Soldaten der k. u. k. Armee, und dem zufolge auch die, die aus dem Gebiet der heutigen Slowakei stammten, bestimmt waren.

Die Luftüberlegenheit der Italiener und ihrer Verbündeten und die Erfolge ihrer Kampfflieger leisteten einen gehörigen Beitrag zum Misserfolg der österreich-ungarischen Offensive im Juni 1918.

Použitá literatúra:

AZZALINI, Innocente – ULIANA, Dino – VISENTIN Giorgio. Aerocampi Austro-Tedeschi sul Fronte del Piave. Godega di Sant´Urbano : De Bastiani, 2008. 260 s. ISBN 8884661323.

BLASI, Walter – TÖTSCHINGER, Bernhard. Die k. u. k. Luftfahrtruppen. Zur Geschichte von Österreich-Ungarns „Luftakrobaten“. Schleinbach : Winkler-Hermaden, 2017, 119 s. ISBN 978-3-9504274-6-2.

ČERVENKA, Juraj. Hometown Heroes (K. u. k. Luftfahrtruppen from Bratislava). In Cross & Cockade International, roč. 43, 2017, č. 3, s. 201-206.

ČERVENKA, Juraj. Kaiserliche und königliche Luftfahrtruppen. Airmen from Slovakia Deployed Above the Valsugana. In Over the Front, roč. 33, 2018, č. 3, s. 229-248.

DI MARTINO, Basilio. Ali sulle trincee. Roma : Ufficio Storico Aeronautica Militare, 1999, 493 s.

DI MARTINO, Basilio. L´Aviazione italiana e il bombardamento aereo nella Grande Guerra. Roma : Ufficio Storico Aeronautica Militare, 2011, 780 s. ISBN 978-8898234042.

GENTILLI, Roberto – VARRIALE, Paolo. I Reparti dell´aviazione italiana nella Grande Guerra. Roma : Ufficio storico, 1999, 493 s.

MEINDL, Karl. Die Luftsiege der k. u. k. Luftfahrtruppen. Italienische Front – 2. Teil 1918. Wien : Selbstverlag, 2007, 221 s.

MIANA, Paolo. I Bombardieri Caproni nella Grande Guerra. Varese : Macchione Editore, 2007, 152 s. ISBN 978-8883403101.

MIANA, Paolo. La specialità bombardieri dell´aviazione italiana nella Grande Guerra. In L´Aeronautica italiana nella I Guerra Mondiale. Roma : Ufficio Storico Aeronautica Militare, 2010, 223 s.

MINNITI, Fortunato. Il Piave. Bologna : Il Mulino, 2000, 157 s. ISBN 978-88-15-25843-4.

MOLFESE, Manlio. L´aviazone da ricognizione italiana durante la guerra europea: Maggio 1915-novembre 1918. Roma : Provveditorato generale dello Stato, 1925, 157 s.

MONDINI, Marco. La guerra italiana. Partire, raccontare, tornare. Bologna : Il Mulino, 2014, 458 s. ISBN 978-88-15-25163-3.

RAJLICH, Jiří. Šikovatel Eugen Bönsch (1897-1951). Rakousko-uherské stíhací eso z Krkonoš, 3. Část. In Historie a vojenství, roč. 66, 2017, č. 3. s. 47-97.

SCHIEMER, Peter. Die Albatros (Oeffag) Jagdflugzeuge der k. u. k. Luftfahrtruppen. Graz

: W. Weishaupt Verlag, 1984, 264 s. ISBN 978-3900310158.

SCHUPITA, Peter. Die k. u. k. Seeflieger. Chronik und Dokumentation der österreichisch- ungarischen Marineluftwaffe 1911-1918. Koblenz : Bernard Graefe Verlag, 264 s. ISBN 3763754261.

VARRIALE, Paolo. Francesco Baracca-Una biografia. Roma : Edizioni Rivista Aeronautica, 2018, 312 s. ISBN 9788888180335.

VARRIALE, Paolo. Italian Aces of World War 1. Oxford : Osprey Publishing, 2009, 96 s. ISBN 978-1-84603-426-8.

VEINFURTER, Robert. Das Fliegende Personal der k. u. k. Fliegerkompagnien im Ersten

Weltkrieg. Wien : ÖFH Nachrichten, 2017, 348. ISBN 9783200053564.

La Battaglia del Piave (15-23 giugno 1918). Roma : Regio Esercito Italiano Comando Supremo, 1920, 61 s.

PRVNÍ ZE TŘÍ KONŠELŮ. ZPRAVODAJSKÝ DŮSTOJNÍK ŠTÁBNÍ KAPITÁN FRANTIŠEK FÁREK (1894–1973)

MILAN VYHLÍDAL

Nadporučík František Fárek na snímku z roku 1925

(sbírka prof. Jiřího Fárka)

VYHLÍDAL, M.: First of the Three Aldermen. Intelligence Officer, Staff Captain, František Fárek (1894 – 1973).Vojenská história, 1, 23, 2019, pp 123-145, Bratislava.

The work published is a biography of the Czechoslovak intelligence officer, František Fárek. Since all the breakthrough moments of the CS Republic were reflected in his life, along with description of the broader historical context, he becomes our notional guide through the CS military history of the 1st half of the 20th century. In addition to the archival materials of CS origin, documents about his activity are also fund in the German Freiburg. Also Fárek’s inheritance, held by his descendants until this day, was used as significant material.

Following a close-up on his activity during the 1st CS republic, the published material focuses mainly on the period of World War 2.

Immediately following the Nazi

occupation, Fárek took part in the resistance (the so called Three Aldermen Group), providing intelligence information to the emerging foreign military resistance (the intelligence exhibition around the Colonel of the General Staff, František Moravec in Great Britain), together with his colleagues from the intelligence department, captain Antonín Longa and Alois Čáslavka. For his intelligence activities, he was arrested by Gestapo in the fall of 1939 along with Antonín Longa and after being convicted for 10 years of prison, he spent the rest of the war as the political prisoner of the Nazi Germany.

In April 1945, he lived to see the liberation by the American Army. Following the Communist revolution, as the former intelligence officer, he remained under control of the Communist secret service.

Military history. Czechoslovakia. Personalities. Intelligence Officer, František Fárek.

Úvodem

První polovina československého 20. století svými zvraty zasáhla do života desetitisíců našich spoluobčanů. Vzhledem k tehdejším událostem je to zvláště markantní u příslušníků ozbrojených sil. Mezi muže, v jejichž životě se postupem doby zrcadlily všechny zlomové okamžiky první poloviny 20. století, se napevno zařadil také československý voják, zpravodajský důstojník, odbojář a politický vězeň Hitlerova nacistického Německa a poválečný příslušník ministerstva vnitra František Fárek.

Svým způsobem se nejedná o osobu zcela neznámou. Do širšího povědomí vstoupil dva roky po své smrti v roce 1975 publikací s názvem Stopy mizí v archivu, ve které coby bývalý důstojník vzpomíná na svoji kariéru u vojenského zpravodajství a na špionážní případy oné doby. Nejedná se o jediné dílo popisující Fárkův dramatický život. Na základě uvedené knihy byla totiž v roce 1988 natočena televizní inscenace Bankovní dům Daubner popisující jednu důmyslnou zpravodajskou akci právě z Fárkovy dílny.

Publikace Stopy mizí v archivu nejsou jediným svědectvím na vojenské zpravodajství z Fárkova pera. V průběhu 60. let 20. století své vzpomínky na onu pohnutou dobu pro svou rodinu podrobně zachytil v doposud nepublikovaných materiálech. Ačkoli se jedná o prameny svým způsobem subjektivní, tak jsou nám v případech, kdy oficiální pramenná základna absentuje, prozatím jediným možným zdrojem informací. Uvedené osobní prameny se tak staly jedním z podkladů pro sepsání následujícího textu.

Mládí a 1. světová válka

František Fárek se narodil 10. srpna 1894 v Lipníku nad Bečvou do rodiny zřízence Františka Fárka a jeho ženy Jany. Ve svém rodišti vychodil obecnou školu a zde také v roce 1906 nastoupil na Česku zemskou vyšší reálku.1

Středoškolská studia ukončil maturitou v prvním roce světového konfliktu. Bylo jisté, že válka zasáhne i do jeho mladého života. V červnu následujícího roku vstoupil do rakousko-uherské armády jako tzv. jednoroční dobrovolník k c. k. pěšímu pluku 57 (K. K. Infanterieregiment Nr. 57). V únoru roku 1916 ho po absolvování školy pro důstojnické čekatele a pokračovacího kurzu v Opavě a v Olomouci vyřadili jako kadeta aspiranta a poté ho čekaly zákopové boje na korutanské frontě. Po válce na jedno ze svých prvních nasazení vzpomínal: „V únoru 1916 se náš pochodový prapor vezl v dobytčích vagonech na italskou frontu. Dostal jsem četu a brzy nato utržil první zranění. Italský ostrostřelec si na mně vyzkoušel mušku a čistou ranou do pravé nohy mě znehybnil. To se stalo na Freikofelu v Korutanech. Krátce jsem si poležel v polním lazaretu, a ne zcela vyhojený jsem se vrátil na stará známá místa.“2

V červnu stejného roku ale prodělal další a vážnější zranění, s jehož následky se v podstatě potýkal až do konce života. Taktéž k tomuto momentu se po válce vrátil: „Náhle na druhé straně, u Italů, zablesklo a nad hlavami se rozlehlo příznačné křápání minometů. Hodil jsem se na zem. Probral jsem se z toho až na převazišti. Levou stranu těla jsem necítil. V hlavě mi hučelo, nad levé ucho mě udeřila střepina miny. Ze svobodníka, který stál za mnou, prý nezůstalo skoro nic.“3

Následně až do 16. července pobýval v nemocničním ošetřování. Od května 1917 do října 1917 prošel úderným kurzem a kurzem zvláštních bojových prostředků a v podstatě až do vzniku samostatné republiky v říjnu 1918 působil na italské frontě v různých hodnostech a funkcích (od velitele čety, pobočník velitele praporu a konče velitelem roty) u c. k. úderného praporu 94 (K. K. Sturmbataillon Nr. 94).4

Vznik svobodné republiky

Konec války a převratové dny Františka Fárka zastihly v době jeho dovolené v rodném

¹ VÚA-VHA Praha, Sb. Vojenské osobní spisy, Vojenský osobní spis Františka Fárka, Životopis.

² FÁREK, František. Dokumenty za milion (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka), s. 9.

³ FÁREK, ref. 2, s. 9.

⁴ VÚA-VHA, Sb. Kvalifikační listiny, Kvalifikační listina Františka Fárka, Přihláška; VÚA-VHA Praha, Sb. Vo- jenské osobní spisy, Vojenský osobní spis Františka Fárka, Dotazník pro důstojníky a rotmistry – Místo pro živo- topis; Prvopis kvalifikační listiny – Část 1.

Lipníku nad Bečvou. Jak později vzpomínal, dovolená mu měla sice skončit 20. října 1918, ale tehdejší posádkový velitel v Lipníku, Slovinec plk. Prašnikar, byl zřejmě dobře informován

o počínajícím rozkladu rakousko-uherské monarchie, a Fárkovi ochotně vyhověl žádosti

o její prodloužení.5

Do nové československé armády se poručík Fárek přihlásil hned na konci října roku 1918. Nejprve až do května 1919 působil v Lipníku nad Bečvou ve strážní rotě. Vznik svobodného státu ale neprobíhal bez problémů. Mladá republika byla v podstatě od samého počátku ohrožována ze strany svých sousedů. Zvláště kritická situace zavládla v oblastech jižního Slovenska, kam se Fárek dobrovolně přihlásil v létě roku 1919. V hodnosti nadporučíka ho přidělili k Pěšímu pluku 67 (pozdějšímu Pěšímu pluku 14), se kterým se zúčastnil bojů proti Maďarům u Tornaľe, Plešivce a Rožňavy. Za účast v bojích si sice vysloužil vyznamenání Válečným křížem 1919 s divizní pochvalou, ale následujícího tři čtvrtě roku musel strávit v různých nemocnicích, nejprve ve slovenském Ružomberku a poté v Olomouci. Protože se nacházel v rekonvalescenci a nebyl schopen řadové služby, začal v Olomouci zastávat funkci zpravodaje stálého disciplinárního výboru. František Fárek zde začal projednávat žádosti bývalých rakousko-uherských důstojníků kvůli převzetí do československé armády.

V Olomouci se tak svým způsobem vůbec poprvé dostal k problematice vojenského zpravodajství, tedy oboru, který měl jeho kariéru ovlivnit až do jeho odchodu z činné služby. Po ukončení rekonvalescence v roce 1921 se vrátil na Slovensko, kde nastoupil službu u Pěšího pluku 14 v Košicích.6

Vojenským zpravodajcem na Slovensku

Ani v době Fárkova návratu na Slovensko nebyla mezinárodní situace pro náš mladý stát nejlepší. Maďarsko se totiž nesmířilo s poválečnými územními změnami a Československo v něm v podstatě po celou dobu 20. let 20. století vidělo hlavní nebezpečí. Protože povaha Fárkova zranění mu nedovolovala plnou službu, působil nejprve jako velitel pomocné roty Pěšího pluku 14, poté jako zbrojní důstojník, a nakonec se dostal do funkce zpravodajského důstojníka I. kategorie – tedy zpravodajce mající na starosti určitou část státní hranice.⁷

V říjnové mobilizaci roku 1921 proti snahám návratu Habsburků na maďarský trůn jeho pluk zaujal postavení jižně u Košic, přičemž velitelství pluku bylo dislokováno v obci Barca nedaleko města. František Fárek jako zpravodajský důstojník trávil většinu času průzkumem v pohraničí. Mnoho let po 2. světové válce ke zpravodajské činnosti na východním Slovensku v obecnosti uváděl: „Tehdy neměl nikdo z nás náležitých zkušeností ani praxe v tomto speciálním oboru a naše zpravodajská metodika i technika by možná dnes v lecčems neobstála před kritikou povolaných odborníků. Ale dělali jsme to tehdy, jak jsme uměli a nechybělo nám na odvaze i dobré vůli. Pojilo nás dobré kamarádství a jeden druhému pomáhal, jak se dalo, a situace vyžadovala.“⁸

Díky Fárkovým vzpomínkám můžeme nahlédnout také do problematiky materiálního vybavení tehdejších zpravodajských orgánů. Konkrétně 2. (zpravodajské) oddělení 11. pěší divize, do jehož sestavy patřil Fárkův pluk, nebylo ve svých počátcích vybaveno žádným dopravním prostředkem. Všichni jeho příslušníci museli k cestám do pohraničí a ke schůzkám s agenty mimo město využívat jízdního kola, nebo jednoduše pěší túry. V létě nebylo větších problémů, ale zvláště v zimě se muselo využívat zdlouhavého spojení vlakem

⁵ FÁREK, František. Z historie naší zpravodajské služby (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka), s. 10.

6 VÚA-VHA Praha, Sb. Kvalifikační listiny, Kvalifikační listina Františka Fárka, Kvalifikační listina – Prvopis.

⁷ FÁREK, ref. 5, s. 11–12; VÚA-VHA Praha, Sb. Kvalifikační listiny, Kvalifikační listina Františka Fárka, Kvali- fikační listina – Prvopis.

⁸ FÁREK, ref. 5, s. 11–12.

a poté pěšky. V opravdu naléhavých případech byl někdy od autoroty zapůjčen motocykl, nebo vůz poskytl velitel divize. Nejednalo se o výjimečný jev. Zpravodajská oddělení ostatních divizí na tom nebyla o moc lépe. Situace se u divize zlepšila až po příchodu nového velitele generála Josefa Šnajdárka.⁹

V srpnu 1925 začala 11. pěší divize podléhat nově zřízenému Zemskému vojenskému velitelství (ZVV) v Košicích, jehož velitelem byl navíc jmenován dosavadní velitel 11. pěší divize gen. Šnejdárek. Přednostou nově zřízeného 2. oddělení u košického ZVV se stal pozdější významný šéf zpravodajského ústředí v Praze pplk. gšt. Šimon Drgáč a dle mínění Fárka si získal nemalých zásluh na organizačním a technickém vybavení 2. oddělení ZVV. Navíc měl mít poměrně šťastnou ruku při výběru svých spolupracovníků.¹⁰ Stejně schopně si Drgáč posléze počínal také na zpravodajském ústředí v Praze.¹¹

U velitelství 11. pěší divize Fárek setrval až do podzimu roku 1928. Poté byl povolán k ZVV v Košicích jako vedoucí pátrací služby 2. oddělení. Dne 1. listopadu 1927 pplk. gšt. Šimon Drgáč odešel na pozici přednosty 2. oddělení ZVV v Praze a jeho nástupcem v Košicích se stal mjr. gšt. Antonín Hvížďálek a po něm pplk. gšt. Jan Třebický.¹²

Zásadní zlom ve Fárkově kariéře nastal v roce 1929. V říjnu onoho roku došlo k jeho přemístění přímo ke 2. oddělení HŠ do Prahy. Samotné přidělení do Prahy měl Fárek tušit již od doby srpnové návštěvy přednosti pátrací skupiny B 2. oddělení HŠ plk. Mojmíra Soukupa v Košicích. Jak později vzpomínal, povolání do hlavního města pro něho bylo ctí, nicméně se dostavily i smíšené pocity. S Košicemi za skoro deset let působení takříkajíc srostl a maďarského protivníka měl možnost poznat dokonale. V době, kdy mohl svých zkušeností a vědomostí naplno využívat, musel své známé zpravodajské pole proti maďarskému protivníkovi opustit. Po nástupu do Prahy Fárek díky svým zkušenostem převzal maďarský referát výzvědné sekce P-1 pátrací skupiny B 2. oddělení HŠ pod vedením mjr. gšt. Františka Dasticha. V blízké budoucnosti ale měla přijít razantní změna.¹³

U 2. oddělení HŠ v Praze

Když jsme si nastínili počátky vojenského zpravodajství ve 20. letech 20. století na východním Slovensku, je nutné zmínit také situaci na nejvyšším stupni zpravodajské hierarchie, tak jak na ni po válce vzpomínal František Fárek: „až do roku 1930 vlastnilo zpravodajské oddělení pouze jedno starší auto se šoférem a okrajové složky byly jenom nouzově vybaveny. Nemělo fotografickou laboratoř ani chemickou a na zkoumání různých fals nebo tajných inkoustů jednu křemíkovou lampu a několik v celku běžných reagencí na vyvolávání sympatetických inkoustů.“¹⁴

Fárek na oddělení přišel v určité přelomové době, která se měla brzy dotknout i jeho zpravodajských aktivit. Po uzavření Rýnského garančního paktu z října 1925 se stabilizovaly hranice v západní Evropě, nikoliv však hranice s východními sousedy Německa. Právě

⁹ FÁREK, ref. 5, s. 21 a 69.

¹⁰ Za Drgáčovy éry na zpravodajské oddělení například nastoupil tehdy ještě neznámý npor. Tomáš Houška (1896– 1939), který se po absolvování Vysoké školy válečné o několik let později stal vedoucím německé sekce studijní a plánovací skupiny A 2. oddělení HŠ. VÚA-VHA Praha, Sb. Kvalifikační listiny, Kvalifikační listina Tomáše Houšky, Kvalifikační listina – Část I.

¹¹ FÁREK, ref. 5, s. 79.

¹² Tamže, ref. 5, s. 82.

¹³ FÁREK, ref. 5, s. 93, 97; VÚA-VHA Praha, Sb. Kvalifikační listiny, Kvalifikační listina Františka Fárka, Kvalifi- kační listina – Prvopis a Autorizované řízené rozhovory s Františkem Fárkem z roku 1968 (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka), s. 5.

¹⁴ FÁREK, ref. 5, s. 127.

¹⁵ STRAKA, Karel. Rekonstrukce československé agenturní sítě a jejich výsledků z let 1933–1939. Zpravodajské ústředí. Praha MO ČR, 2017, s. 43–44. ISBN 978-80-7278-709-8.

tato situace vytvořila ideální podmínky pro sblížení bezpečnostních zájmů Polska a Československa a právě spolupráce ve zpravodajské oblasti pokročila nejdále.¹⁵

Z jara roku 1930 Františkek Fárek zaregistroval časté návštěvy polského zpravodajského experta mjr. Jerzy Krzymowského u svého nadřízeného plk. Soukupa. Zcela pro zajímavost můžeme uvést, že ani Krzymowski nezůstal ušetřen časté Soukupovy záliby dávat osobám v okolí různé přezdívky a za nedlouho byl polský důstojník u oddělení znám jako Pšoncek. Sám Soukup měl tehdy za sebou již několik návštěv v Polsku, kde mu byla pro československou stranu představena jistá novinka – polské předsunuté agenturní ústředny v pohraničí s Německem. Zde je nutné mít na paměti, že pro československou stranu se jednalo o poměrné novum. Tehdejší 2. oddělení HŠ bylo z organizačních a finančních důvodů ovládané značně centrálně.¹⁶

O možném převzetí polského modelu vážně diskutovali plk. Soukup s mjr. Dastichem a je nesporné, že oba důstojníci položili základy výstavby předsunutých ústředen mimo pražské ústředí. Vlastní decentralizace výzvědné činnosti se nakonec uskutečnila prostřednictvím výzvědných opěrných bodů v pohraničních oblastech. Na počátku vznikly pouze dva. První figuroval jako skupina proti Lužici s dislokací v Liberci, u které vedením Soukup prověřil právě kapitána Františka Fárka, a druhý jako skupina proti Sasku se stanovištěm v Litoměřicích. V zásadě šlo o budoucí standardní Předsunuté agenturní ústředny (PAÚ) 2. oddělení HŠ.¹⁷

Kvůli novému určení František Fárek vykonal několikatýdenní studijní cestu po Německu, při které si měl všímat všeho, co by mu v příštím úkolu mohlo být užitečné, například jak se opatřují železniční jízdenky, dopravní tarify osob, způsob provádění pasové a celní kontroly, kontrola lístků na nástupišti a ve vlaku, druhy hotelů, penziony, formality při pronájmu pokojů a vyplňování přihlašovacích lístků, za jak dlouho se musí cestující hlásit na policii a jaké pozornosti se těší cizinci v Německu.¹⁸

Samotný Liberec byl vybrán z několika důvodů. Mimo blízkost státní hranice zde sehrála svou roli také přítomnost policejního ředitelství a četnického oddělení. Z důvodu utajení se Fárek ve městě pohyboval pod krytím identity pojišťovacího úředníka Františka Steinera. Liberec se ale stal spíše symbolickým sídlem, určitým útočištěm, protože v rámci služebního zařazení byl neustále v pohybu.¹⁹

Případ bankovního domu Franze Dobianera

Právě Fárkovo působení v Liberci je spojeno s jednou důmyslnou zpravodajskou akcí československé rozvědky.²⁰ Jak už to bývá, tak před zrodem tohoto zpravodajského podniku stála v podstatě náhoda. Koncem roku 1931 byl škpt. Fárek upozorněn na říšského Němce, který do města často jezdil s aktovkou naditou písemnostmi. Po fingovaném předvedení na policii se Fárek seznámil také s obsahem jeho zavazadla – se žádostmi říšských Němců o peněžní půjčky. Dotyčný vypověděl, že je finančním makléřem jistého Dobianera, který se zabývá poskytováním úvěrů osobám v Německu.²¹

¹⁶ FÁREK, ref. 5, s. 118–119; STRAKA, ref. 17, s. 35.; GEBHART, Jan. Poznámky k čs.-polským zpravodajským kontaktům do 15. března 1939. In Slezský sborník, 1996, roč. 94 (52), č. 1, s. 34.

¹⁷ STRAKA, ref. 17, s. 35–36; FÁREK, ref. 5, s. 120–122.

¹⁸ FÁREK, ref. 5, s. 123.

¹⁹ Autorizované řízené rozhovory s Františkem Fárkem z roku 1968 (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka), s. 10–11 a FÁREK, ref. 5, s. 141–143.

²⁰ O uvedené zpravodajské akci se ve své publikaci Stopy mizí v archivu…nezmiňuje pouze František Fárek. Ve značně zbeletrizované podobě se dostala také do memoárové práce tehdejšího přednosty pátrací skupiny B 2. oddělení – MORAVEC, František. Špión, jemuž nevěřili. Praha: Rozmluvy Alexandra Tomského, 1990, s. 77–78 a postupem doby a ve stejné podobě i do literatury faktu, např. HOLUB, Ota. Trumfy komisaře Geisslera. Ústí nad Labem: Severočeské nakladatelství, 1988, s. 108–115.

²¹ FÁREK, ref. 5, s. 159.

Zmíněný Franz Dobianer²² v Liberci působil jako obchodník s provizorním povolením k pobytu. Dokonce se vědělo, že do Československa dostal nelegálně také svoji přítelkyni. Fárka tento člověk zaujal, a i když ještě neměl jasnou představu o možném využití, rozhodl se s ním setkat. Jak po válce uvedl, Dobianer se dovtípil, o co vlastně jde a sám se, zřejmě i kvůli značně křehkému postavení vůči československým úřadům, jako užitečný nabídl. Právě tipováním v řadách žadatelů o Dobianerův úvěr měli v blízké budoucnosti českoslovenští zpravodajci získávat v Německu své spolupracovníky.23

Fárkovi nadřízení plk. Soukup tak i mjr. gšt. Dastich tuto možnost uvítali. V dubnu roku 1931 se Dobianer přestěhoval do Podmokel. Opatřil si vůz a současně zakoupil reprezentativní vilu v Gartenstrasse v Děčíně, kde zahájil provoz jeho soukromý bankovní závod – tzv. Deutsche Kreditververtung. Současně nechal v říšskoněmeckých časopisech vydávat inzeráty nabízející půjčky za výhodných podmínek. V krátkém čase začaly přes berlínské prostředníky přicházet stovky dopisů….24

František Fárek žádosti třídil a logicky ho zajímali především zájemci o půjčku z okruhu zaměstnanců státní správy a ozbrojených sborů. Ty se dávaly zvlášť a zbylé se vyřídily podle běžných Dobianerových zvyklostí. Konečný nábor probíhal individuálně. Zájemce o půjčku čekal majitel bankovního domu spolu se zpravodajským důstojníkem. Samotná konečná fáze se různila, zcela v závislosti na situaci a povaze jedince. Někdy stačila nabídka vedlejšího výdělku, někdy byly požadovány malé a na první pohled nevinné úsluhy.25 Nutno podotknout, že československá strana měla v jednání určitým způsobem psychickou převahu, protože zájemci o půjčku byli pod tlakem situace odhodlaní v podstatě ke všemu. Z důležitých agentů, které se podařilo získat uvedených náborem, lze uvést například přednostu německého Grenzkomisariátu (pasové kontroly) na společném nádraží v Děčíně Bruna Kurta Ulbrichta. Z počátku se jednalo o nevědomého spolupracovníka, když za úplatu zařizoval různým osobám a jejich zavazadlům bezproblémové odbavení na hranicích.

Vědomým spolupracovníkem se stal až později. Svým nákladným životem ale na sebe brzy upozornil německou tajnou policii.26

Obdobným způsobem severočeská předsunutá ústředna pod Fárkovým vedením získala policejního inspektora z Lipska Johanna Gasta a kapitána z vojenského hřebčince ve městě Militsch Ottu Dempwolfa.^27, ²⁸ Detailní rozklíčovaní sítě spolupracovníků získaných na základě tipařské akce však prozatím čeká na své zpracování.

²² Původně český Němec František Dobianer se narodil 1. října 1886 v Miroslavi (okr. Znojmo). Po narukování do

1. světové války sloužil u Vozatajského divisionu č. 2 (K. K. Train Division Nr. 2) a u Ersatzabteilung der K. K. Kraftfahrtruppe ve Vídni. V červnu roku 1917 byl superarbitrován. Po válce odešel z Vídně do Berlína, kde našel zaměstnání v továrně na zemědělské stroje, které mimo jiné prodával do Ruska, kde delší dobu i pobýval. Následně se s vydělanými penězi vrátil do Německa a začal si vydělávat poskytováním finančních úvěrů. Jeho aktivity zřejmě nebyly založeny zcela na legální bázi, a tak se o něj začala zajímat kriminální policie. Dobianerovi nezbývalo nic jiného, než se uchýlit do staré vlasti. Na své finanční aktivity však nerezignoval a realizoval je i nadále, ale z česko- slovenského území pod vedením vojenské rozvědky. Po okupaci uprchl do Polska, nicméně následně se vrátil zpět do Prahy. Na jeho pražské adrese ho v únoru 1940 zatklo Gestapo. Dne 8. června 1943 byl Lidovým soudem v Berlíně odsouzen k trestu smrti a 8. září 1943 popraven. ABS Praha, f. Německé soudy v Říši (f. 141), sign. 141-70-6. Im Namen des Deutschen Volkes, fol. 52 a VÚA-VHA Praha, Sb. Kmenové listiny, Kmenová listina Franze Dobianera.

²³ FÁREK, ref. 5, s. 160; NA Praha, f. Policejní ředitelství Praha II – Zpravodajská ústředna při policejním ředitelství Praha (f. 200), sign. 200-69-36, Dobianer František Josef; SOKA Liberec, Pobytové přihlášky (řada 1900–1938), Dobianer Franz Josef.

²⁴ FÁREK, ref. 5, s. 163, 166–167; ABS Praha, f. Mapy zpráv zpracované studijním ústavem MV (f. Z), sign. Z-6- 314-1/75–77 a SOKA Liberec, Pobytové přihlášky (řada 1900–1938), Dobianer Franz Josef.

²⁵ FÁREK, ref. 5, s. 168, 177–179; ABS Praha, f. Mapy zpráv zpracované studijním ústavem MV (f. Z), sign. Z-6- 314-1/75–77.

²⁶ FÁREK, ref. 5, s. 186, 194–195, 202; ABS Praha, f. Mapy zpráv zpracované studijním ústavem MV (f. Z), sign. Z-6-314-1/78.

²⁷ Pod krycí značkou C-2023 podal například zprávy o posádce v Militsch a informace o organizaci a výcviku remontní eskadrony. VÚA-VHA Praha, f. VZ I, k. 4, Věc: Činnost Tety – závady, 26. květen 1937.

²⁸ ABS Praha, f. Mapy zpráv zpracované studijním ústavem MV (f. Z), sign. Z-6-314-1/79.

Systém československého ofenzivního zpravodajství doznal v uvedených letech řadu organizačních změn. Dosavadní přednosta pátrací skupiny a Fárkův přítel plk. Mojmír Soukup byl v roce 1934 ve funkci nahrazen mladším a ambicióznějším pplk. gšt. Františkem Moravcem, s jehož razantním nástupem se změnilo také zaměření skupiny. Oproti dřívějšímu zaměření na informace širších vojenskopolitických souvislostí se začala prosazovat užší a vyhraněně vojenská koncepce.²⁹

Je nutné zmínit, že přes určitou animozitu vůči Moravcovi Fárek podtrhl jeho činnost ve spojitosti s reorganizací výzvědného zpravodajství dotýkající se významným způsobem právě činnosti Předsunutých agenturních ústředen. Podle Fárka byla velkoryse založená, v každém směru účelná a umožňující plné rozvinutí tvůrčích schopností pověřených orgánů, jejich zpravodajské techniky i metodiky. A též podporovala vzájemnou soutěživost mezi ústřednami.³⁰ Reorganizace se nutně dotkla jak stávajících předsunutých agenturních ústředen, tak vlastního personálu. Po změnách se František Fárek objevil na nové a podle jeho slov také lépe personálně vybavené PAÚ v Ústí nad Labem s krycím názvem Teta, které tehdy přednostoval škpt. Ludvík Novotný. Právě ústecká ústředna se měla začátkem roku 1936 stát novým střediskem pro organizaci další půjčkové akce. Z důvodu reorganizace německé armády mělo být tipování zaměřeno primárně na příslušníky ozbrojených sil, zaměstnance drah, či pracovníky podniků zabývajících se válečnou výrobou. Doba k vyvolání akce se československým zpravodajcům zdála více než vhodná – v Německu panovaly drahotní poměry a armádu čekaly masové nábory. Měsíční náklady akce zpravodajci odhadovali na

3 500 Kčs a jednorázovou investici ve výši 500 RM.³¹

Sídlo v Ústí nad Labem nebylo trvalé a postupem doby se celá ústředna z bezpečnostních důvodů přestěhovala do Litoměřic. Službou v Ústí nad Labem a v Litoměřicích mimo Františka Fárka a přednosty škpt. Ludvíka Novotného prošli ještě další zpravodajští důstojníci. Také ve změněných podmínkách pokračovala původní zpravodajská práce.

Z bezpečnostních důvodů Franz Dobianer již v červenci roku 1936 obdržel novou identitu. Pomocí falešných dokladů nyní vystupoval jako Josef Müller, ředitel, nar. 4. dubna 1894 v Brně s příslušností do Brna, bytem Praha XIX Dostálova ulice č. 18.³²

Z dostupných materiálů vyplývá, že nejpozději v březnu roku 1937 získal německý Abwehr určité povědomí o aktivitách československých PAÚ v severočeském pohraničí.³³ Jeho pozornosti neunikly jak vazby ústecké ústředny s místy, kde se realizovala tipařská akce, tak ani osoba Franze Dobianera alias Josefa Müllera. Nebezpečné bylo, že již na přelomu let 1936 až 1937 byla odhalena skutečná identita nejen Františka Fárka, ale také Ludvíka Novotného. Abwehr měl na uvedených důstojnících značný zájem. V patrnosti například vedl jejich pražská bydliště, poznávací značky automobilů atd. V konečném důsledku došlo k odhalení metody práce našich zpravodajců v severočeském pohraničí. V Německu byla navíc zpuštěna rozsáhlá zatýkací akce mezi Dobianerovými makléři.³⁴

²⁹ FÁREK, ref. 5, s. 126 a STRAKA, ref. 17, s. 49 a 243.

³⁰ FÁREK, ref. 5, s. 259.

³¹ VÚA-VHA Praha, Sb. Velitelství vojenské zpravodajské služby (Sb. 37), sign. 37-382-2, Věc: Akce pro zís- kávání nových typů – návrh, fol. 96 a Autorizované řízené rozhovory s Františkem Fárkem z roku 1968 (nepubliko- vaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka), s. 10–13.

³² VÚA-VHA Praha, Sb. Velitelství vojenské zpravodajské služby (Sb. 37), sign. 37-382-2, Věc: Vystavení legiti- mací pro dův. 5037, fol. 92–93.

³³ Samotný německý průnik do organizace severočeských předsunutých zpravodajských ústředen zůstává proza- tím předmětem studia dostupných archivních pramenů. František Fárek ve svých vzpomínkách za zdroj možného úniku informací uvedl škpt. Ludvíka Novotného. Více k možnému odhalení viz VYHLÍDAL, Milan. Zpravodaj- ská tipařská akce Franze Dobianera. Příklad práce československé rozvědky před 2. světovou válkou. In Sborník prací Pedagogické fakulty Masarykovy univerzity, řada společenských věd (v tisku).

³⁴ Bundesarchiv – Militärarchiv Freiburg, sign. RW/49-627/a, Der geheime militärische Nachrichtendienst der Tschechoslowakei gegen Deutschland, fol. 20, 69–70, 86, 90, 91 a 97.

Pozornosti československé rozvědky ale dění na druhé straně hranice neušlo. O zatýkání Dobianerových spolupracovníků věděla. Z uvedených důvodů přestalo být pod starou adresou navazováno spojení a asi ze 400 tipů byli vybráni pouze ti nejperspektivnější. Přednosta nadřízené pražské Agenturní pátrací ústředny I pplk. Václav Kopačka současně stanovil nové podmínky pro samotné vázání tipů. Akce se z bezpečnostních důvodů dostala pevněji pod pravomoc zpravodajského ústředí.³⁵

Začátkem léta roku 1937 Abwehr spolu s Gestapem spustil rozsáhlou kampaň, do které měla být zapojena široká německá veřejnost. V srpnu onoho roku vyšel v říšskoněmeckých časopisech a novinách článek s názvem „Achtung: Spione am Werk. Warnung vor landesverräterischen Agentenwerbern“, kde se upozorňovalo na pochybné peněžní ústavy zabývající se zpravodajským náborem. Co bylo horší, že v něm německý tisk doslovně varoval před aktivitami Franze Dobianera a apeloval na všechny, kteří s jeho podnikem přišli do kontaktu, aby se neprodleně obrátili na německou policii.³⁶

K nelibosti československé rozvědky začalo být kolem Dobianerovy osoby nepatřičně živo. Jeho další pobyt v německém pohraničí se stal nebezpečným a bezprostředně po vydání článku mu byla poskytnuta policejní ochrana. Zpravodajské ústředí nakonec rozhodlo o jeho přesunu do anonymnější Prahy, kde byl pod novou identitou dále využíván k náboru osob v Německu.³⁷

V uvedené době ale František Fárek u PAÚ Teta již několik měsíců nepůsobil, protože zřejmě již v květnu roku 1937 byl odeslán na pražské ústředí. Po návratu na 2. oddělení dostal v sekci P-1 na starost kontrolu všech měsíčních vyúčtování předsunutých agenturních ústředen. Je zajímavé, že František Fárek důvody svého odvolání do Prahy ve svých rozsáhlých písemných vzpomínkách neosvětluje. Mlčí také jeho osobní materiály, nicméně po svém odvolání do Prahy s vlastní agenturou nepřicházel do styku.³⁸

Zpět na 2. oddělení HŠ

Krátce po svém návratu do Prahy byl František Fárek z dosud neznámých příčin v září 1937 přemístěn do funkce velitele roty Pěšího pluku 5 Tomáše Garrigue Masaryka v Praze.³⁹ Rozhodnutí to bylo poněkud překvapivé, především vzhledem ke zdravotnímu stavu. Jisté je, že své nové zařazení velice nelibě nesl. Bližší okolnosti nejsou prozatím známé, takže můžeme jen spekulovat, zda za uvedenou záležitostí stály možné napjaté vztahy s Františkem Moravcem, či zda se jednalo o dozvuk aféry s odhalením zpravodajských aktivit Fárkova agenta Franze Dobianera. V poválečném období se k uvedené epizodě částečně vrátil Fárkův kolega Karel Paleček: „V jaké souvislosti jeho vystřídání bylo provedeno, si dnes již nepamatuji. Fárek to velmi těžce nesl, poněvadž jako dlouholetý zpravodajský důstojník

³⁵ VÚA-VHA Praha, Sb. Velitelství vojenské zpravodajské služby (Sb. 37), sign. 37-382-2, Věc: Typařská akce – návrh, fol. 106–107.

³⁶ NA Praha, f. Zemský úřad Praha – Prezidium zemského úřadu v Praze (f. 207), sign. 207-609-63, Věc: Německo, novinářské články o špionáži v ČSR, fol. 10–11 a KOKOŠKA, Jaroslav – KOKOŠKA, Stanislav. Spor o agenta A-54. Praha: Naše vojsko, 1994, s. 61–62. ISBN 80-206-0437-5.

³⁷ NA Praha, f. Ministerstvo vnitra I – prezidium (f. 225), sign. 225-1148-3, Článek „Amtliche Warnung vor ge- tarnter Spionage“ uveřejněný v časopisu „Die Zeit“ ze dne 11. srpna 1937, čís. 187, fol. 6–7 a ABS Praha, f. Mapy zpráv zpracované studijním ústavem MV (f. Z), sign. Z-6-314-1/130 a VÚA-VHA Praha, Sb. Velitelství vojenské zpravodajské služby (Sb. 37), sign. 37-382-2, Charakteristika agenta za rok 1937, fol. 97.

³⁸ TITL, Zdeněk. Rekonstrukce vývoje organizační struktury a personálií československého vojenského výzvěd- ného zpravodajství (do 15. března 1939). 1. část – stať. Praha: Generální štáb – Inspektorát vojenské zpravodajské služby AČR, 1995, s. 57 a Autorizované řízené rozhovory s Františkem Fárkem z roku 1968 (nepublikovaný ruko- pis v držení prof. Jiřího Fárka), s. 20–21.

³⁹ VÚA-VHA Praha, Sb. Kvalifikační listiny, Kvalifikační listina Františka Fárka, Kvalifikační listina Část II Vložka 1938.

ztratil kontakt s jednotkou. Na přímluvu starých důstojníků byl vzat zpět do oddělení těsně před mobilisací.“⁴⁰

Zpět na 2. oddělení HŠ se škpt. Fárek vrátil skutečně až 30. dubna 1938, tedy nedlouho před květnovými mimořádnými opatřeními. Následně působil v rámci stálé pohotovosti u tzv. O-služby (odposlouchávací služby), která měla na starosti odposlechy cizích zastupitelských úřadů v Praze. V uvedené době se sice jednalo o provizorní zařízení, nicméně naprosto tajné povahy, které bylo obsluhováno vybranými důstojníky s patřičnými jazykovými schopnostmi. Největší pozornost zpravodajci samozřejmě věnovali německému zastoupení v Praze, jehož odposlech byl navíc nahráván speciálním zařízením.⁴¹

Škpt. František Fárek se zpravodajským oddělením prodělal také zářijovou mobilizaci se stěhováním do Vyškova, kdy měl spolu se škpt. Aloisem Čáslavkou na starosti přesun zpravodajského materiálu a operační pokladnu. Na 2. oddělení Hlavního velitelství tak prožil i tragické mnichovské události, po kterých byla ofenzivní činnost proti nacistickému Německu oficiálně zakázána.⁴²

Bez vědomí nadřízených míst ale bylo koncem roku 1938 zorganizováno tzv. Agenturní pátrací ústředí proti Německu (APÚN), o jehož existenci ale vědělo několik málo osob. Činnost a organizace původních PAÚ se pod vlivem nových podmínek také radikálně změnila.⁴³

Do nového roku 1939 okleštěný československý stát vstoupil ve značně nejisté atmosféře. Po zaktivizování slovenských politických kruhů v březnu roku 1939 začala pražská vláda nad východní částí svého území pomalu ztrácet kontrolu. Jako zvláštní pozorovatele vyslalo zpravodajské ústředí 6. března 1939 na Slovensko několik zpravodajských důstojníků včetně Františka Fárka. V průběhu několika málo dní situace na východě republiky vygradovala a poslední den svého pobytu v Trenčíně byl škpt. Fárek již svědkem protičeských scén, když byly z filiální redakce novin za hrubých nadávek na Čechy a řevu davu vyhazovány psací stroje a zařízení na dlažbu.⁴⁴

Konečně 13. března 1939 Fárek obdržel radiodepeši z Prahy s rozkazem k návratu. Jeho pozorovatelská mise, o jejímž smyslu nebyl od počátku zcela přesvědčen, skončila. Další pobyt na Slovensku již stejně neměl smysl. Fárek v Žilině vyzvedl kolegu škpt. Oskara Olmera. To již na ulicích hlídkovali ozbrojení civilisté s páskami na rukávech. Nicméně k žádným velkým problémům po cestě nedošlo, až ve vlárském průsmyku nedaleko hranic narazili na vážnější překážku. Cestu zde hlídali gardisté s četníky. Fárek s Olmerem nenechali nic náhodě a hlídce prostě ujeli.⁴⁵

Okupace českých zemí

Ve zjitřené atmosféře se František Fárek ráno 14. března 1939 hlásil na 2. oddělení HŠ. Jak později podoktl, o jeho referát již nikdo nestál. Příslušník pátrací skupiny mjr. gšt. Emil

⁴⁰ ABS Praha, f. HS VKR (f. 302), sign. 302-57-2/67–68, Protokol sepsaný na MNO – hlavním štábu s brig. gen. Karlem Palečkem, fol. 67–68.

⁴¹ TITL, Zdeněk. Rekonstrukce vývoje organizační struktury a personálií československého vojenského výzvěd- ného zpravodajství (do 15. března 1939). 1. část – stať. Praha: Generální štáb – Inspektorát vojenské zpravodajské služby AČR, 1995, s. 45.

⁴² FÁREK, František. 2. oddělení hlavního štábu za mobilizace v září 1938. – Cesta do Vyškova. – Kapitulace Čes- koslovenska. – Návrat do Prahy. – Rozloučení s náč. hl. št. arm. gen. Krejčím. – Zprav. činnost 2. odd. po Mnichovu.

– Odchod přednosty 2. Odd. plk. gšt. Hájka. – Plk. gšt. František Moravec novým přednostou 2. odd. hlavního štábu

(nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka), s. 6

⁴³ STRAKA, ref. 17, s. 38.

⁴⁴ FÁREK, František. Příslušníci 2. odd. hl. štábu mjr. Bohumil Dítě, škpt. Frant. Fárek, škpt. Antonín Longa, škpt. Josef Rybář, škpt. Oskar Olmer jako zvláštní pozorovatelé březnových událostí 1939 na Slovensku (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka), s. 10.

⁴⁵ FÁREK, ref. 46, s. 11–12.

Strankmüller pouze sháněl dalšího účastníka slovenské mise mjr. Bohumila Dítěte. Ten měl ale poruchu na svém automobilu a musel ho svěřit autoopravně v Brně. Zdržel se tak o několik hodin a na 2. oddělení dojel až 14. března kolem 15 hodiny odpoledne.⁴⁶

Fárek po válce vzpomínal, jak po jeho návratu na 2. oddělení vládla prapodivná atmosféra. Zpravodajci od kolegů, kteří byli Moravcem tajně vybráni k odchodu do zahraničí, naráželi vesměs na chladnou uzavřenost. Až kolem poledne se Fárek od Strankmüllera dověděl o plánovaném odletu vybraných zpravodajských důstojníků. Současně Fárkovi předal pas pro mjr. Dítěte, který se měl hned po svém návratu odebrat na letiště.⁴⁷

Ve dni, kdy prezident Hácha odjel na jednání do Berlína, vedoucí odposlouchávací služby škpt. Alois Čáslavka zajistil na meziměstské centrále na Žižkově zapojení Berlína. Kromě toho služba odposlouchávala telefonáty všech zahraničních legací a z části také běžný provoz. Dne

15. března v 0:35 hodin se podařilo natočit telefonickou rozmluvu s arm. gen. Janem Syrovým o nadcházející okupaci českých zemí. Okamžitě byl zalarmován celý hlavní štáb. Současně se přistoupilo k likvidaci zpravodajského materiálu, včetně materiálů z konspiračních pracovišť v Praze, a dodatečně se podařilo spálit také rozsáhlé dokumenty APS I v pražské Podbabě.⁴⁸

V uvedené době tak vzala za své převážná část materiálů vzešlých z činnosti vojenské zpravodajské služby a budoucí historici a badatelé tak ztratili možnost zkoumání problematiky vojenského zpravodajství před 2. světovou válkou. V daném okamžiku se ale jednalo o nezbytnou nutnost, protože první německé jednotky se v pražských Dejvicích objevily již v dopoledních hodinách 15. března. Následujícího dne pak budovy hlavního štábu navštívil admirál Wilhelm Canaris s doprovodem. Zavítal zde do úřadovny nově vzniklé Abwehrstelle a také do kanceláře prozatímního přednosty 2. oddělení HŠ MNO plk. gšt. Františka Havla, který byl do funkce delegován po kvapném odjezdu plk. gšt. Františka Moravce. Tam se zdržel nejvýše deset minut, přičemž poděkoval za poskytnutí kanceláří jeho důstojníkům.⁴⁹

Jinak v budově HŠ podle vzpomínek i přes okupaci panoval zdánlivý klid před bouří:

„V kancelářích 2. odd. se přetřásaly nejrůznější otázky související s okupací Československa, sledovaly projíždějící vojenské i policejní transporty a kuly nejrůznější plány do budoucna.“ Práce na oddělení se svým způsobem nezastavila. Zpravodajští analytici plk. gšt. Tomáš Houška a mjr. gšt. Josef Zuska⁵⁰ například stále redigovali denní bulletiny ze zahraničního tisku, který prozatím nerušeně docházel, než tomu tedy Gestapo učinilo přítrž.⁵¹

V protinacistickém odboji

⁴⁶ FÁREK, ref. 46, s. 12.

⁴⁷ FÁREK, František. Situace ve 2. odd. Hl. štábu dne 14./III. 1939. – Rozloučení s Moravcovou skupinou. – Odlet

„jedenáctky“ do Anglie a co mu předcházelo. – Plk. gšt. Havel ustanoven přednostou 2. Odd. – Návrat mjr. Dítěte ze Slovenska (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka), s. 1–2. Je určitou zajímavostí, že podle mjr. gšt. Emila Strankmüllera se mělo dokonce uvažovat také o odchodu škpt. Fárka a Longy. Protože však byli oba dva kryti svou činností proti Maďarsku, tak do Moravcovy skupiny zařazení nebyli. STRANKMÜLLER, Emil. Čes- koslovenské ofenzivní zpravodajství v letech 1937 do 15. března 1939. In Odboj a revoluce, 1968, roč. 6, č. 1, s. 70.

⁴⁸ FÁREK, František. Hácha odjíždí dne 14./III. do Berlína. – Odposlouchávání telefonického hovoru Hácha-gen. Syrový. – Všechno zničit. – Postup likvidace skupiny-1. – Potíže s pálením spisového materiálu. – Archiv ag. pátrací ústředny v Podbabě. – Jak tomu bylo s ničením spisových archivů v jiných resortech a úřadech (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka), s. 1.

⁴⁹ FÁREK, František. Situace v 2. odd. po 15. březnu 1939. – Admirál Canaris v hlavním štábu. – Oberst Longin.

– Škpt. Fárek a mjr. Dítě u přednosty Abwehrstelle. – Příslušník Abwehru chce udělat zdvořilostní návštěvu u škpt. Fárka. – Návštěva u mjr. Dítěte. – Charakteristika příslušníků Abwehru a německých důstojníků (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka), s. 1–2.

⁵⁰ Více k uvedenému důstojníkovi viz KREISINGER, Pavel – VYHLÍDAL, Milan. Životní osudy generála Josefa Zusky (1902–1978). Od důstojníka dělostřelectva přes zpravodajské oddělení Hlavního štábu a nacistické káznice do Egypta. I. část. In Historie a vojenství, 2015, roč. 64, č. 1, s. 64–76. ISSN 0018-2583 a KREISINGER, Pavel – VYHLÍDAL. Milan. Životní osudy generála Josefa Zusky (1902–1978). Od důstojníka dělostřelectva přes zpravo- dajské oddělení Hlavního štábu a nacistické káznice do Egypta. II. část (dokončení). In Historie a vojenství, 2015, roč. 64, č. 2, s. 90–99. ISSN 0018-2583.

⁵¹ FÁREK, ref. 51, s. 5.

Okupace českých zemí a vznik Protektorátu Čechy a Morava se stali předpokladem pro vznik prvních odbojových hnutí. Bývalí zpravodajští důstojníci měli povahou svého předchozího povolání jisté předpoklady a skutečně nebudeme daleko od pravdy, když uvedeme, že během několika málo hodin a dnů se v rámci likvidovaného 2. oddělení HŠ začínají etablovat první odbojové složky. Není ovšem bez zajímavosti, že jejich vznik a fungování často ovlivňovaly špatné vztahy, které se přelévaly z předokupačního období.

Právě k počátkům protinacistické rezistence František Fárek ve svých vzpomínkách zanechal řadu cenných svědectví. Podle nich se již první den okupace sešel se svými kolegy štábními kapitány Antonínem Longou a Aloisem Čáslavkou v jedné kavárně na Veletržní třídě. Vzájemně usoudili, že nebudou následovat své kolegy do zahraničí, ale že se svými schopnostmi a dovednostmi budou mnohem užitečnější doma. František Fárek se současně jako nejstarší ujal vedení počínající odbojové buňky,⁵² která byla v blízké budoucnosti známá jako Tři konšelé nebo jen Konšelé.^53, ⁵⁴

Ačkoli se Tři konšelé etablovali víceméně jako samostatná skupina, a nutno podotknout, že si tuto samostatnost snažili uchovat po celou dobu existence, tak se Fárek po poradě s Longou a Čáslavkou usnesl, že k volné spolupráci ve skupině pokusí získat další vhodné adepty. Volba padla především na pplk. gšt. Tomáše Houšku, bývalého vedoucího německé sekce studijní skupiny a Fárkova přítele ze zpravodajského působení v Košicích. Ihned po dohodě začal Houška zpracovávat elaboráty o německé armádě pro potřeby vznikajícího zahraničního odboje. V řadě otázek s ním spolupracoval již zmíněný mjr. gšt. Zuska.⁵⁵

Velice důležité bylo zajištění kvalitního spojení se zahraničím. Na základě Fárkova příkazu Čáslavka již 15. března kontaktoval exponenta britské zpravodajské služby v Praze mjr. Harolda Gibsona. Ten mu sice přislíbil pomoc při zprostředkování kontaktů na plk. gšt. Moravce do Velké Británie, ale celá věc šla do ztracena. Také pokus kontaktovat poštovní cestou československého vojenského přidělence ve Francii ztroskotal.⁵⁶

Více jim v otázce spolupráce a spojení s Londýnem zpočátku vyšli vstříc Francouzi – plk. dʼAbord a zpravodajský přidělenec mjr. Henri Gouyou. Tři Konšelé přes ně zaslali dopis československému vojenskému atašé v Paříži s prosbou, aby na jejich činnost upozornil Františka Moravce. Následně poslali ještě jeden dopis s podobným obsahem přímo Moravcovi. V odpovědi

⁵² V první zprávě z domova, kterou Antonín Longa Františku Moravcovi do exilu odeslal mimo jiné uváděla: „… jsme zde tři, kteří v noci na 15./3. rukou daní, svatě jsme si přislíbili, že se neopustíme navzájem, že neopustíme ro- diny, které tu zůstaly samy, a že ze všech sil budeme pracovati ke zrození III., jak pevně věříme, šťastné a věčné re- publiky.“ KREISINGER, Pavel. Brigádní generál Josef Bartík. Zpravodajský důstojník a účastník prvního i druhé- ho československého odboje. Praha: Ústav pro studium totalitních režimů, 2011, s. 60. ISBN 978-80-87211-55-7.

⁵³ Původ uvedeného označení můžeme nalézt v žádosti Františka Fárka a jeho kolegů, aby nebyli v tajné kores- pondenci označováni pravými jmeny. Od uvedeného okamžiku londýnské ústředí používalo krycího označení Tři konšelé (Konšelé). Kdo přesně toto označení vymyslel, není zcela zřejmé. František Fárek ve svých vzpomínkách uvedl, že by autorem mohl být mjr. gšt. Emil Strankmüller. FÁREK, František. Fárek, Longa a Čáslavka do výsluž- by. – První zpráva z Londýna. Gen. Ingr. – Gen. Eliáš. – Odsun rodin jedenáctky za hranice. – Dr. Hora z pol. řed. V Praze. – Fárek a Longa „Konšelé“. – Čáslavkova zpráva z Londýna. – Čáslavkův životopis. – Mjr. gšt. Toscani (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka), s. 10.

⁵⁴ FÁREK, František. Situace v 2. odd. dne 15./III.1939. – Příjezd Abwehru. – Major Abwehru žádá plk. Svobodu o uvolnění kanceláří. – Členové Abwehru v P-1. – Ustavení odbojové skupiny důst. 2. oddělení. – Jednání s angl. voj. Attaché Gibsonem. – Návštěva francouzského vyslanectví. – Spolupráce s franc. voj. Attaché d´Abordem a jeho přidělencem mjr. Henri Gouyou (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka), s. 4.

⁵⁵ FÁREK, František. Ing. Budík, jeho činnost v 2. Odd. hl. štábu a v odboji. – Major Dítě se setkává a agentem A-54. – Mjr. gšt. Houška získán ke spolupráci. – Npor. v zál. Truníček a jeho činnost. – Prap. Šlégr. – Štrtm. Müller.

– Cesta škpt. Longy k navázání styků s venkovskými zprav. orgány. – Škpt. Volevecký. – Letci chtějí za hranice. – Ko- nec éry Abwehrstelle. – Poslední rozmluva škpt. Fárka s přednostou Abwehrstelle. – Gestapo se pokouší získat škpt. Fárka ke spolupráci. – Výslechy škpt. Fárka o jeho zpravodajské činnosti proti Německu (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka), s. 9–10.

⁵⁶ FÁREK, ref. 56, s. 5.

jim Moravec poděkoval a potvrdil budoucí spolupráci. Rovněž je požádal, aby se postarali o rodiny uprchlých zpravodajských důstojníků. Brzy obdrželi z Londýna ještě jednu zásilku se zprávou o mezinárodní situaci, o činnosti londýnské zpravodajské skupiny a vzkazy pro rodiny.⁵⁷ Spolupráce však začala váznout a podle vzpomínek Františka nebyl francouzský podíl úměrný československému snažení. Důležitou spojkou s francouzským vyslanectvím byl řidič Josef Záruba. Z pověření mjr. Gouyou Fárkovým lidem osobně doručoval došlou korespondenci od

2. oddělení v Londýně a několikrát také s vyslaneckým vozem uskutečnil kurýrní cesty do zahraničí. Horší bylo, že korespondence s Londýnem často ležela i několik dnů na vyslanectví než se k adresátům dostala. Fárkovi lidé navíc zjistili, že jejich zprávy někdo z vyslanectví čte.⁵⁸

Odsun rodin zpravodajských důstojníku do zahraničí

Mimo zisku zpravodajských informací se v uvedené době velice důležitý stal odsun rodin důstojníků. Právě jejich odchod do bezpečí za hranice Protektorátu měl československé exilové zpravodajské ústředně zajistit nezbytný klid pro práci proti nacistickému Německu. Je nutné uvést, že František Moravec před svým odchodem do zahraničí nic pro odchod rodinných příslušníků do zahraničí nezajistil. V prvních pookupačních měsících se Moravcovi zpravodajci ve věci odsunu rodin spoléhali na pomoc britských a francouzských úřadů, které v Protektorátu stále ještě fungovaly. Toužebně očekávaná pomoc z jejich strany ale nakonec selhala. Velkým nepřítelem se stal čas a současně také naivní představy skupiny exilových zpravodajců o situaci v Protektorátu.

Po krachu prvních pokusů odeslal Čáslavka 15. května 1939 do Londýna značně kritickou zprávu s informací, že starost o rodiny bere na sebe. Celou vinu za protahování akce dal zahraničním zpravodajcům, kteří dle něj neměli tušení o děni v okupované vlasti.⁵⁹

František Fárek v této věci navštívil dlouholetého přítele policejního radu JUDr. Jana Horu, který mu zajistil propustky do ciziny. Po dalším dopisu od plk. Moravce ze začátku června roku 1939 se pak Konšelé domluvili na vlastním postupu ve věci evakuace rodin. Byly připraveny dvě varianty – legální cesta vlakem se speciálními doložkami, anebo nelegální přechod protektorátní hranice do Polska. JUDr. Hora kvůli možným zásahům Gestapa nicméně trval na tom, aby odchod rodin proběhl bez meškání a co nejrychleji.⁶⁰

Po získání pasů a propustek měla být konečným cílem jejich cesty francouzská, švýcarská a italská letoviska. Celý plán se ale zhroutil poté, co se 22. června některé manželky pokusily doslova na vlastní pěst překročit protektorátní hranici. Němci je samozřejmě bez propustek od hranic vrátili. Věc měla velice nepříjemnou dohru, když JUDr. Hora z obav před Gestapem naléhal na okamžité vrácení vydaných pasů. Nezbývalo nic jiného, než se hranice pokusit překročit nelegálně. Z obav před represemi se rozhodlo, že do Polska přejde s rodinou také Alois Čáslavka.⁶¹ Po tom, co 27. června 1939 Čáslavka s rodinou skutečně hranice přešel, tak na druhé straně zajistil vše potřebné a ve dnech 2. až 9. července v několika vlnách konečně přešly také rodiny londýnských zpravodajských důstojníků. V tomto momentu tak zpravodajci kolem plk. gšt. Moravce mohli naplno rozvinout své aktivity proti Německu.⁶²

Po úspěšné evakuaci rodin se Fárek s Longou ve snaze otevřít nový komunikační kanál

⁵⁷ PROCHÁZKOVÁ, Klára. Životní osudy zpravodajského důstojníka a vojenského diplomata plukovníka Aloise Čáslavky. Olomouc, FF UP v Olomouci (Magisterská diplomová práce), 2015, s. 59–60.

⁵⁸ FÁREK, ref. 56, s. 8.

⁵⁹ KREISINGER, ref. 54, s. 66.

⁶⁰ PROCHÁZKOVÁ, ref. 59, s. 64–65; FÁREK, ref. 55, s. 5, 7–8.

⁶¹ Svou roli sehrál také fakt, že Čáslavkova manželka Eliška, roz. Steinerová, pocházela z rodiny židovského obchodníka. PROCHÁZKOVÁ, ref. 59, s. 28, 65.

⁶² ABS Praha, f. HS VKR (f. 302), sign. 302-57-2/189–190, Protokol sepsaný na MNO – hlavním štábu s brig. gen. Karlem Palečkem, fol. 189–190; FÁREK, ref. 55, s. 10–13.

přes Varšavu začali nově orientovat na Poláky. Alois Čáslavka Fárkovi a Longovi dle domluvy v Polsku vyjednal schůzku se spojkou z polského konzulátu v Praze. Poláci si v červenci roku 1939 již velmi dobře uvědomovali nebezpečí hrozící z nacistického Německa a tak vítali referáty o stavu a dislokaci Wehrmachtu v Protektorátu. V uvedené době také došlo k nabídce integrace Konšelů do vojenské odbojové organizace Obrana národa. Fárek s Longou však tuto nabídku po poradě s Františkem Moravcem odmítli.⁶³

Primárním cílem Konšelů v této době bylo uspokojit co nejvíce polskou stranu předáváním cenných zpravodajských informací týkajících se hrozby německého vpádu do Polska. Díky spolupráci se zaměstnanci drah získávali hodnotné zprávy o přesunech vojsk z přerovského železničního uzlu, Plzně, Moravské Ostravy a České Třebové.⁶⁴

Gestapo zasahuje

Jak již bylo řečeno, Konšelé pracovali více méně samostatně, sloučení s odbojovou skupinou Obrana národa odmítali, a taktéž se snažili se do svých aktivit nezapojovat více osob než je potřeba. Nicméně i pravidla určená Františkem Fárkem budila pouze klamný pocit jistoty. Pro vzájemnou provázanost německá tajná policie v prvních měsících okupace likvidovala jednu odbojovou skupinu za druhou. Smyčka kolem Františka Fárka a jeho spolupracovníků se začala pomalu utahovat po velké razii na přelomu srpna a září roku 1939 proti tzv. skupině Schmoranzových tiskových důvěrníků, ve které působilo množství bývalých zpravodajských důstojníků. Vyšetřovací metody německé tajné policie přinesly své plody. Gestapo umně využívalo brutálních vyšetřovacích metod, při kterých vyslýchaní tajnou policii přiváděli na další osoby.

Jak Fárek ve svých vzpomínkách uvedl, co se týče dalších skupin, velice obtížná byla především kontrola Tomáše Houšky. Sám již v předválečných letech platil za výborného znalce německé armády, a tak se stal pro řadu odbojově činných osob nepostradatelným.⁶⁵ Fárek svým způsobem věděl o Houškových kontaktech s dalšími bývalými zpravodajci. Zřejmě ale nevěděl o stycích s konkrétními členy Schmoranzovy skupiny.⁶⁶

Po rozsáhlé zatýkací vlně z léta roku 1939 Houška začal trpět nervozitou, podle pozorování přátel byl fyzicky i duševně vyčerpán. Své obavy se slovy: „Franto, jestli mi gestapo sáhne při výslechu na moji kostru, mám vážné obavy, že to nevydržím a budu mluvit“, údajně sdělil také Františku Fárkovi.⁶⁷

Aby Houšku fyzicky i morálně vzpružili, tak na popud Fárka a Longy kurýr ze zahraničí pro něho přinesl od Františka Moravce dopis s uznáním. Zprávu ale dle instrukcí po přečtení nezničil a vzal si ji do vlastního bytu. V brzké budoucnosti měla mít tato událost doslova fatální následky.⁶⁸

Indicie směřující na ilegální aktivity Konšelů a Tomáše Houšku příslušníci Gestapa získali z výslechových protokolů zajištěných členů Schmoranzovy skupiny. Nutno podotknout, že

⁶³ PROCHÁZKOVÁ, ref. 59, s. 71.

⁶⁴ PROCHÁZKOVÁ, ref. 59, s. 71–72; FÁREK, František. Spolupráce odbojové skupiny 2. odd. s polskými zpra- vodajskými orgány (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka), s. 5–6.

⁶⁵ Podle některých kolegů Tomáš Houška navíc patřil k velice dobrosrdečným lidem se snahou každému maximál- ně vyhovět. ABS Praha, f. HS VKR (f. 302), sign. 302-57-2/172–173, Protokol sepsaný na MNO – hlavním štábu s brig. gen. Karlem Palečkem, fol. 172–173.

⁶⁶ FÁREK, František. Dopis plk. gšt. Moravce. – Vládní vojsko. – Mjr. gšt. Salzer. – Škpt. Novotný. – Konflikt plk. gšt. Hájek contra plk. gšt. Moravec. – Škpt. Č. – Poznávací značky vozidel gestapa a něm. úřadů. – Spolupráce s ji- nými odbojovými skupinami. – Schůzka s plk. gšt. Kudláčkem. – Krycí adresy do Holandska. – Václav Klabík a jeho činnost. – Tisková skupina. – Smrt mjr. gšt. Kleina. – Starosti s mjr. gšt. Houškou. – Kurýr do Londýna. – Vzkaz přes Beneše do vlasti. – Dopis plk. Moravce pro mjr. Houšku (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka), s. 4.

⁶⁷ FÁREK, ref. 67, s. 10.

⁶⁸ Tamže, ref. 67, s. 13–14.

ve vojenských odbojových kruzích od počátku o Schmoranzových schopnostech panovaly vážné pochyby. Důkladnou konspiraci jeho skupiny ztěžovalo také právě zaangažování velkého množství bývalých důstojníků a nebezpečné podceňování schopností německé tajné policie.⁶⁹

Uvedená slova ve svých vzpomínkách potvrzoval například bývalý přednosta studijní skupiny 2. oddělení HŠ plk. gšt. František Havel. Po svém zatčení a pobytu ve vazbě na Pankráci uvažoval a docházel k závěru, že je určitě nečeká nic dobrého, protože: „… hrozilo nebezpečí, že se ze Schmoranzovy skupiny vedené konspirativními analfabety (mezi nimiž se Třebický [bývalý vojenský zpravodajec pplk. gšt. Jan Třebický – pozn. aut.] zatížený lehkomyslností pohyboval jako doma) a z různých složek ON, v nichž se tu a tam porušovala základní pravidla práce v podzemí, musí brzo něco provalit.“⁷⁰ Podobně uvažoval také František Fárek: „Věděli jsme poměrně hodně o síti ‚tiskařů‘ a cosi nás varovalo, abychom s nimi nevstupovali ve spojení. Zpravodajský čich nám napovídal, že by to špatně dopadlo.“⁷¹

Koncem října 1939 Fárkovi přišel domů dopis, který obsahoval německé sdělení asi v tomto smyslu: „Pozor! Gestapo se zajímá o vás a vaši činnost!“ Místo podpisu uvedeno pouze

„Freund“. Obavy postupně zachvátily také Antonína Longu. Pro všechny případy bylo nutné se na případné problémy připravit a sladit výpovědi. Obecně se chystali vše popírat a v rámci možností vše svést na Aloise Čáslavku, který spolu rodinou dlel již v bezpečí. V nejhorším případě pak Gestapu přiznat určitou pomoc při přesunu rodin londýnských zpravodajců. ⁷²

Fárek postupem doby získal pocit určité jistoty. Jak se bohužel přesvědčíme, tak naprosto falešné. Dne 6. listopadu byl totiž ve svém bydlišti zatčen. Ještě téhož dne se poprvé dostal k nechvalně známému komisaři pražského Gestapa Oskaru Fleischerovi. Tento gestapák, podle Fárkova popisu: „Padesátník, menší zavalitější postavy, stále zamračený, buldočí obličej a věčně s cigárem v hubě“, patřil k obávaným vyšetřovatelům německé tajné policie. Již samotný vstup do jeho kanceláře Fárka přesvědčil, že se nesmí oddávat žádným klamným iluzím o své budoucnosti. Za nepozdravení nacistickým pozdravem dostal hned ve dveřích trest sto dřepů. Pro invaliditu na nohu toto nemohl splnit, a tak Fleischer „uchopil na stole ležící gumový obušek, prudkou ranou mě srazil k zemi a začal se svým pomocníkem Herschelmannem [Karl Herschelmann – pozn. M. V.] zpracovávat hlava nehlava“.⁷³

Výslech se neustále stáčel k osobě ministerského rady Schmoranze a ke skupině jeho tiskových důvěrníků, se kterými neměl Fárek skutečně skoro nic společného. Fárek tak pochopil, že Gestapo prozatím nic konkrétního nemá. Výslech skončil asi o půl druhé ráno. Po něm stál sotva na nohou a potácel se jako opilý. Následně ho převezli do cely pankrácké věznice. ⁷⁴

Až do poloviny prosince se Fárkovi dařilo při výsleších celkem vzdorovat. Fleischer zjistil, že nemá s tiskaři zřejmě nic společného a zaměřil se jiným směrem. Nicméně situace se

⁶⁹ VAJSKEBR, Jan – ŠUSTROVÁ, Radka. Německá bezpečnostní opatření v Protektorátu Čechy a Morava na začátku války. In Paměť a dějiny, 2009, roč. 3, č. 3, s. 103. ISSN 1802-8241.

⁷⁰ HAVEL, František. Převedení zprav. fondu 2. odd. hl. štábu do propagačního úřadu v Dušní ulici a souvislost této akce s gen. Eliášem (nepublikovaný strojopis v držení Ing. Jiřího Havla), s. 4.

⁷¹ FÁREK, František. Stopy mizí v archívu…Praha: Vyšehrad, 1975, s. 211–212.

⁷² FÁREK, František. Září a říjen 1939. – Potíže se spojením do Londýna. – Zprávy o činnosti gestapa. – Čeští policejní zaměstnanci ve službách gestapa. – Krim. asistent Emil Šíp. – Vrch. polic. tajemník František Čmolík. – Několik poznámek k práci skupiny a poměrech, v nichž rozvíjela svoji činnost (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka), s. 7–8, 10.

⁷³ FÁREK, František. První výslech u krim. komisaře Oskara Fleischera. – Krim. Asistent Karl Herschelmann. – První noc v samovazbě na Pankráci (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka), s. 1.

⁷⁴ FÁREK, ref. 75, s. 2–3.

dramaticky změnila 14. prosince 1939, kdy byli mimo jiné zatčeni Longa a Tomáš Houška. ⁷⁵ Nejhorší ranou ovšem bylo právě Houškovo zadržení, protože u něj Gestapo při domovní prohlídce nalezlo Moravcův vzkaz z Velké Británie. Zvláště Houšku policie podrobila tvrdým výslechům, ze kterých musel být doslova odnášen. Fleischerovi nakonec sice učinil částečné doznání, ale 21. prosince spáchal sebevraždu skokem z okna kanceláře Petschkova paláce v Praze. O smrti svého kamaráda se na Pankráci „chodbovým rozhlasem“

bezprostředně dozvěděl také František Fárek.⁷⁶

Tomáš Houška nebyl bohužel prvním padlým z řad bývalých zpravodajských důstojníků. Již v říjnu roku 1939 spáchal ve vězení sebevraždu jiný člen Schmoranzovy skupiny mjr. gšt. Bohumil Klein, bývalý zpravodajský analytik a vojenský přidělenec v Budapešti. Dne 20. března 1940 v důsledku onemocnění žaludku zemřel v pražském lazaretu SS také Fárkův nadřízený z dob zpravodajského působení na Slovensku pplk. gšt. Třebický. Zvláště u něj Gestapo při výsleších doslova zvráceným způsobem využívalo jeho vážné choroby při vynucování výpovědí. ⁷⁷

Odbojová skupina Tři konšelé, nebo jen Konšelé, byla při vyšetřování vedena pouze jako

„Farek-Gruppe“. Dnes sice již víme, že odbojové hnutí začalo vznikat v podstatě živelně až po nacistické okupaci, nicméně úředníci Gestapa od počátku vyšetřování operovali s konstruktem, že zárodky zpravodajského odbojového hnutí vytvořil ještě před svým odletem František Moravec a právě František Fárek a Antonínem Longou měli v okupované republice patřit k jeho nejbližším spolupracovníkům. ⁷⁸

U Lidového soudu v Berlíně

Dne 3. září 1940 Fárka s Longou Fleischer naposled předvolal k výslechu. Den poté je k jejich překvapení spolu s dalšími vězni dali do společné transportní cely a mohli tak zrekapitulovat vše, co věděli a co u výslechu řekli. Následně je převezli do drážďanské věznice na Mathildenstrasse. ⁷⁹

Za pár dnů Fárka spolu s dalšími vězeňským vlakem převezli do věznice v Chemnitz a v říjnu 1940 do káznice ve Zwickau, kde ho zaměstnali na výrobně knoflíků. Podle poválečných vzpomínek zde vězni sice trpěli zimou, ale na druhou stranu dozorci byli vesměs starší a slušní lidé. V lednu roku 1941 se Fárek nuceně stěhoval do berlínského Moabitu a v březnu pak spolu s dalšími přes Štětín do Golnowa. Zde byl, jak po válce uvedl, šokován. Nepřipadal si totiž jako v káznici, ale spíše v nějaké klášterní cele. Všude bezvadná čistota, parketová podlaha se leskla, na posteli čisté povlaky, bílé deky, na polici talíře a hrníček. Každý týden si zde mohl půjčit knihu a jídlo se dokonce podávalo na talíře a jedlo se příborem.⁸⁰

Tato určitá idyla však netrvala věčně. Dne 14. června 1941 Františka Fárka transportovali

⁷⁵ FÁREK, František. 14. Prosince 1939. – Škpt. Longa, pplk. gšt. Houška a ing. Budík zatčeni. – Výslechy u ges- tapa. – Lékařská prohlídka na Pankráci. – Výslechy o spolupráci šoféra Záruby. – Výslechy pplk. gšt. Houšky a jeho tragická smrt. – Dílčí doznání škpt. Fárka a škpt. Longy. – Výslechy o činnosti některých agentů 2. Odd. před 15./

III. 1939 (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka), s. 1.

⁷⁶ FÁREK, ref. 77, s. 4–5; ABS Praha, f. Německé soudy v Říši (f. 141), sign. 141-63-1, fol. 75 a 81.

⁷⁷ ABS Praha, f. Německé soudy v Říši (f. 141), sign. 141-63-1, fol. 75 a 81. BAREŠ, Arnošt – PASÁK, Tomáš. Od- bojová organizace Zdeňka Schmoranze v roce 1939. In Historie a vojenství, 1968, č. 6–7, s. 1027–1028.

⁷⁸ FÁREK, ref. 77, s. 7–8; ABS Praha, f. Německé soudy v Říši (f. 141), sign. 141-63-3/95–96, Schlußbericht zum Vorgang Schmoranz und Andere, fol. 95–96.

⁷⁹ FÁREK, František. Poslední výslech u krim. komisaře Fleischera. – Na transportní cele se škpt. Longou.-Od- jezd do Drážďan. – Věznice na Mathildenstrasse. – Výslech u Langerichtsrata Preussnera. – Zatýkací rozkaz. – Transport do Zwickau. – Odjezd do Berlína Moabitu. – Transport do Golnowa. – Znovu do Berlína Moabitu (nepub- likovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka), s. 1–3.

⁸⁰ FÁREK, ref. 81, s. 4.

zpět do Berlína Moabitu. Zde ho ještě několikrát vyslýchali k jeho činnosti proti Německu před rokem 1939. Až začátkem listopadu se dověděl, že 4. prosince bude mít soud v Berlíně.⁸¹ Ve zdejší samovazbě František Fárek trávil čas až do svého odsouzení. Od rána do večera zde přišíval knoflíky na vojenské uniformy, případně lepil kožená potítka do vojenských čepic.⁸²

František Fárek byl do soudního procesu zahrnut spolu se svým přítelem Antonínem Longou a navíc ještě s řidičem francouzského velvyslanectví Josefem Zárubou, který byl zapojen do kontaktů Konšelů s vyslanectvím. Vlastní obžaloba Františka Fárka vinila nejen z likvidace zpravodajských materiálů, ale navíc z toho, že spolu s Longou a Čáslavkou převzali péči o rodiny uprchlých zpravodajských důstojníků a posléze jim tak pomohl k ilegálnímu odchodu do Polska. Mnohem horší bylo, že byl také viněn ze zpravodajské činnosti proti Německu.⁸³

Ve snaze alespoň část aktivit těsně před soudním stáním přiznat a osvětlit vlastní motivaci k chování Antonín Longa, ve shodě s Františkem Fárkem, podal následující prohlášení:

„Prohlašuji, že naše činnost se zrodila z přání pomoci našim bývalým představeným, kamarádům a jejich rodinám, jejichž bolesti jsme byli svědky a že si tento charakter také až do konce držela. Kamarádskou pomoc osobní jsme sledovali především tuto, právě tak jako činnost ostatní byla veskrze iniciativou škpt. Čáslavky, jemuž jsme vylíčeným způsobem pomáhali.“⁸⁴ Jak Fárek, tak Longa si byli dobře vědomi, že uvedené skutky budou případně posuzovány mírněji, než vlastní špionáž proti Německu.

Soud naštěstí vlastní činnost Fárka, Longy a Čáslavky spatřoval především v ilegální pomoci rodinám uprchlých zpravodajských důstojníků do zahraničí. Právě v této věci měla být dle soudu vedena také nelegální korespondence se zahraničím přes francouzské velvyslanectví. Za úspěchem mimo jiné stálo, že samotný obsah zpráv do zahraničí se ani Gestapu během vyšetřování ani soudu v průběhu stání nepodařilo objasnit.⁸⁵

Lidový soud v Berlíně Františka Fárka a Antonína Longu nakonec odsoudil k desetiletému trestu káznice. Oba dva si mohli částečně oddechnout, protože obžaloba navrhovala trest smrti. Řidiče Zárubu soud dokonce osvobodil.⁸⁶ Z nabyté svobody se ale dlouho netěšil. Zanedlouho byl Gestapem znovu zatčen a poslán do koncentračního tábora v Osvětimi, kde zemřel.⁸⁷

Již 18. prosince byl Fárek s Longou převezen do káznice v Ebrachu v Bavorsku. Z Fárka se zde stal tzv. Ledertrenner, neboli párač kožených opasků, řemení, jezdeckých sedel a brašen z kořistní výstroje. Následně vyráběl rohože a pak skoro dva a půl roku strávil u verpánku v ševcovské dílně. Počátkem roku byl po psychotechnické zkoušce přidělen na práci do brusírny skla, kde pracoval skoro do konce války.⁸⁸

Následující období bylo ve světle předchozích událostí poměrně klidné. S postupujícími roky z venku ve větší míře prosakovaly zprávy naznačující konec německého nacismu. Po nocích byly častěji slyšet motory burácejících letadel směřující na různé cíle v Německu. Počátkem dubna roku 1945 s blížící se frontou Františka Fárka odvedli do společné cely, kde

⁸¹ FÁREK, ref. 81, s. 5.

⁸² FÁREK, František. Samovazba v Moabitu. – Moji sousedé. – Škpt. Jaroslav Gardavský odsouzen k smrti. – Škpt. Fárek, škpt. Longa a šofér Záruba před lidovým soudem v Berlíně. – Právní zástupce dr. Müller – Hof. – Rozsudek.

– Zárubův konec. – Transport do káznice v Ebrachu. – Zaměstnání v káznici. – Sabotáže. – Setkání v Hofu. – Setkání v berlínském Alexu. – Longa odchází do Bayreuthu. – Výslechy v Berlíně. – Štědrý večer 1943 v Bamberku (nepub- likovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka), s. 1.

⁸³ ABS Praha, f. Německé soudy v Říši (f. 141), sign. 141-63-3/143, Anklageschrift, fol. 142–143.

⁸⁴ ABS Praha, f. Německé soudy v Říši (f. 141), sign. 141-63-3/180, An das Volksgerichtshof, Gollnow, 4. 11. 1941, fol. 180.

⁸⁵ ABS Praha, f. Německé soudy v Říši (f. 141), sign. 141-63-3/212, In Namen des deutschen Volkes, 4, fol. 211–212.

⁸⁶ ABS Praha, f. Německé soudy v Říši (f. 141), sign. 141-63-3/196, In Namen des deutschen Volkes, 4, fol. 196.

⁸⁷ FÁREK, ref. 84, s. 10.

⁸⁸ Tamže, s. 11–12.

se setkal se známými, vesměs politickými vězni, a následně je vlakem přepravili na jih do německého Straubingu.⁸⁹

Koncem dubna spojenecká letadla bombardovala také Straubing. Dne 25. dubna všechny vyhnali z cel, každý obdržel deku a šálek na jídlo a ve vězeňském úboru se vydali na pochod směr Dachau. Při pochodu všichni míjeli trosky a v příkopech u cest viděli mnoho mrtvol z předchozích pochodů. Zřejmě i část dozorců správně tušila, že se válka blíží ke konci a začala pomalu mizet. Také František Fárek se spolu s dalšími od pochodu utrhl. Následně se jim podařilo kontaktovat předvoje postupující americké armády. Právě u Američanů se jim konečně dostalo pořádného jídla a lékařské péče. František Fárek se spolu s dalšími konečně dočkal vysněné svobody.⁹⁰

Poválečné období

Dne 15. května roku 1945 byl František Fárek převezen do Chebu a přes Plzeň se o den později dostal Prahy za rodinou. Jeho kamarád Alois Čáslavka se zanedlouho ozval ze zahraničí, ale marně čekali na posledního Konšela Antonína Longu. Ten se sice dočkal osvobození, ale od 12. dubna roku 1945, kdy měl plnit zpravodajské úkoly pro americkou armádu, byl nezvěstný. V roce 1947 ho pak soud úředně prohlásil za mrtvého. Jeho poválečné osudy jsou tak prozatím obestřené tajemstvím.⁹¹

Fárek se ihned po svém návratu hlásil na 2. oddělení, nedostal však ihned zařazení. V dané situaci to bylo stejně bezpředmětné, protože mu zdravotní stav stejně nedovoloval v armádě dále setrvat. Nicméně došlo k jeho povýšení do hodnosti podplukovníka pěchoty a za své odbojové aktivity byl vyznamenán Československým válečným křížem 1939, Československou medailí za chrabrost a Československou medailí za zásluhy I. stupně.⁹²

U zpravodajství ale setrval, když ho jeho předválečný kolega gen. Josef Bartík vyzval ke spolupráci v tzv. odboru pro politické zpravodajství (odbor Z, pozdější odbor VII)⁹³ při ministerstvu vnitra. Fárek zde koncem května roku 1945 obdržel funkci vrchního odborového rady a na starost dostal evidenční a technickou problematiku (přednosta odboru Z 8- evidenčního). S přímým výkonem zpravodajské služby tak neměl nic společného.⁹⁴

Poválečné Československo bylo ale diametrálně odlišné od svého předmnichovského předchůdce. Vdůsledku měnící se politické konstelace bylo setrvání dříve exponovaných osob ve vrcholných pozicích nereálné. Zvláště to platilo o bývalých zpravodajských důstojnících. Právě Fárkův přítel a současně představený gen. Bartík musel v důsledku tohoto politického soupeření mezi komunistickou a demokratickými stranami v silových rezortech v lednu roku 1946 ze své funkce odejít a byl nahrazen kpt. Bedřichem Pokorným.⁹⁵ Po odchodu

⁸⁹ FÁREK, František. Transport do Straubingu. – Pochod smrti. – Osvobození. – Shledání s rodinou (nepublikova- ný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka), s. 1.

⁹⁰ FÁREK, ref. 91, s. 2–7.

⁹¹ VÚA-VHA Praha, Sb. 255, Osobní spis účastníka boje za národní osvobození Antonína Longy, Opis – prohlá- šení za mrtvého.

⁹² VÚA-VHA Praha, Sb. Vojenské osobní spisy, Vojenský osobní spis Františka Fárka, Životopis.

⁹³ V době práce na svých pamětech koncem 60. let 20. století František Fárek zřejmě na své působení na MV stále pohlížel jako na velice citlivou záležitost a i přes jisté politické uvolnění oné doby se o něm ve svých rozsáhlých vzpomínkách prakticky nezmiňuje.

⁹⁴ ABS Praha, f. Ústředna Státní bezpečnosti (f. 305), sign. 305-347-5/3, Protokol sepsaný dne 15. 3. 1948 u oblast- ní úřadovny státní bezpečnosti v Praze s předvedeným Františkem Fárkem, fol. 3; NA Praha, f. Petr Zenkl (f. 33), sign. 33-11-1, Informace o poměrech v ministerstvu vnitra a v některých podřízených bezpečnostních složkách, fol. 36 a VÚA-VHA Praha, Sb. Vojenské osobní spisy, Vojenský osobní spis Františka Fárka, Věc: Fárek František, vrchní odborový rada u ministerstva vnitra – podplukovník v zál. – vyhotovení dekretu.

⁹⁵ HANZLÍK, František. Případ kpt. Adolf Püchler. Svědectví agenta OBZ o nelegálním získávání financí zpra- vodajskou službou ministerstva vnitra. Praha: Úřad dokumentace a vyšetřování zločinů komunismu, 2006, s. 152. ISBN 80-86621-21-9 a KREISINGER, ref. 54, s. 101–102.

gen. Bartíka z ministerstva vnitra se Fárek dostal pod nenápadnou kontrolu bezpečnostních složek. Příslušníci komunisty ovládaného 5. (obranného) oddělení HŠ MNO ho podezírali ze styků s dalším předmnichovským zpravodajcem gen. Františkem Moravcem. Měli vážné obavy, že Moravec se přes Fárka snaží dostat k určitým informacím z ministerstva vnitra.⁹⁶ Pod drobnohled se dostaly také Fárkovy kontakty s gen. Bartíkem. Sám Fárek měl zřejmě o kontrole své osoby určité povědomí, na což ve svodkách upozorňovali sami příslušníci

5. oddělení. Fárek se s Bartíkem stýkal ve věci tzv. londýnského archivu. Archiv, který pocházel ještě z činnosti politického zpravodajství v Londýně, měl totiž František Fárek uspořádat. Určitou zajímavostí je, že na Fárkově oddělení, kde docházelo k soustřeďování všech kartoték, neměli komunisté ani jednoho člověka.⁹⁷

Události počátku roku 1948 ovlivnily osudy Františka Fárka prakticky po všech stránkách. V prvé řadě komunistický převrat zasáhl do jeho profesního života. Události dostaly rychlý spád a již 10. března 1948 Františka Fárka zajistili příslušníci StB a současně u něj provedli domovní prohlídku. Vyšetřovatelé se zajímali o jeho činnost na ministerstvu a také styky s Josefem Bartíkem. O týden později ale došlo k jeho propuštění.⁹⁸

Do roku plného překotných změn Fárek vstoupil také se stále zhoršujícím se zdravím. Pozorný čtenář si vzpomene, že ho po fyzické stránce poznamenala již 1. světová válka. Po osvobození ho navíc sužovala těžká srdeční choroba. Podle určitých informací měl totiž již v roce 1943 v káznici v Ebrachu utrpět infarkt myokardu. Ve spojení se zhoršujícím se sluchem a celkovými změnami ve společnosti zažádal o přeložení do výslužby a 30. listopadu 1948 z ministerstva vnitra odešel.⁹⁹

Relativního klidu si ale neužil dlouho. V lednu roku 1949 ho zatkli podruhé a okamžitě byl předán do vazby Státního soudu v Praze.¹⁰⁰ Podle tajné policie měl mít povědomí o údajně plánované emigraci své neteře a jejího manžela, bývalého příslušníka RAF, mjr. Františka Fábery. Připravovaný proces plně zapadal do rámce realizovaného represivního tažení proti vybraným příslušníkům československé armády – tedy proti příslušníkům vojska na Západě a bývalým vojenským zpravodajcům demokratické Masarykovy republiky.

Žaloba z pera nechvalně známého vojenského prokurátora pplk. just. JUDr. Karla Vaše Františka Fárka vinila z neoznámení trestného činu. Rozsudek Státního soudu v Praze ho však naštěstí vznesených obvinění zprostil. Jeho neteř ale soud odsoudil k dvouletému a jejího manžela dokonce k pětiletému nepodmíněnému trestu.¹⁰¹

Závěrem

Politické změny roku 1948 ovlivnily osudy statisíců našich spoluobčanů. Z logických příčin se k nim zařadil také František Fárek. V roce 1953 mu byla v již záloze upravena vojenská hodnost na podplukovníka administrativní služby. Podle tehdejší takzvané služebně politické charakteristiky: „Jmenovaný svoji oddanost k lidově demokratickému zřízení, KSČ a SSSR nedává najevo, jeví se spíše záporně. Politicky se v místě neprojevuje, v masových organisacích není zapojen. Veřejného života v místě se neúčastní a nezapojuje

⁹⁶ ABS Praha, f. HS VKR (f. 302), sign. 302-200-2/16, Mjr. Fárek ministerstvo vnitra, fol. 16.

⁹⁷ ABS Praha, f. Ústředna Státní bezpečnosti (f. 305), sign. 305-347-5/4, Protokol sepsaný dne 15. 3. 1948 u ob- lastní úřadovny státní bezpečnosti v Praze s předvedeným Františkem Fárkem, fol. 4 a KREISINGER, ref. 54, s. 100–101.

⁹⁸ ABS Praha, f. Vyšetřovací spisy, arch. č. V-5508 MV, Zápis o zadržení ze dne 10. března 1948.

⁹⁹ VÚA-VHA Praha, Sb. Vojenské osobní spisy, Vojenský osobní spis Františka Fárka, Životopis; Osvědčení o nemoci (zranění) čís. 489.

¹⁰⁰ ABS Praha, f. Vyšetřovací spisy, arch. č. V-5508 MV, Zápis o zatčení ze dne 3. 1. 1949, fol. 39.

¹⁰¹ ABS Praha, f. Vyšetřovací spisy, arch. č. V-5508 MV, Obžaloba Státní prokuratury v Praze; Rozsudek Státního soudu v Praze.

se ani do prací při budování obce, ačkoli je k těmto pracem vyzýván. …“.¹⁰² Zcela v souladu s uvedenou charakteristikou mu také byla náležitě upravena výše důchodu… Ve druhé polovině 50. let se ho příslušníci StB navíc pokoušeli získat neúspěšně ke spolupráci.¹⁰³

Dokonce i v době politického uvolňování v průběhu 60. let se nacházel pod nenápadnou kontrolou ze strany Obvodního oddělení VB Roztoky, okr. Praha – západ. V říjnu roku 1965 se František Fárek, zřejmě pro své bývalé zařazení u vojenského a politického zpravodajství a možný styk s osobami v zahraničí, dokonce dočkal zařazení do evidence nepřátelských osob.¹⁰⁴

Přesto se mu podařilo ke zpravodajštině svým způsobem vrátit, když začal sepisovat své obsáhlé vzpomínky na předválečná léta.¹⁰⁵ V roce 1975 jeho paměti pod názvem Stopy mizí v archivu vyšly knižně. Těsně před pádem komunistického režimu byl na základě jeho knihy sepsán ještě scénář pro televizní inscenaci Bankovní dům Daubner inspirovaný činností Franze Dobianera s Jaromírem Hanzlíkem a Viktorem Preissem v hlavních rolích. Podplukovník a vrchní odborový rada ve výslužbě František Fárek se však její uvedení nedožil. Navzdory svému pohnutému životu zemřel tiše a klidně 24. září 1973 ve svém domě v Praze.

M. VYHLÍDAL: DERERSTEVONDENDREI SCHÖFFEN. NACHRICHTENOFFIZIER STABKAPITÄN FRANTIŠEK FÁREK (1894 – 1973)

Der vorliegende Beitrag stellt eine biographische Skizze des tschechoslowakischen Offiziers František Fárek dar. In seiner Lebensbahn widerspiegelten sich alle Schicksalsmomente der Tschechoslowakischen Republik. Fárek, dessen Tätigkeit und Schicksal in breiten Zusammenhängen geschildert wird, dient somit als ein imaginärer Wegweiser durch die tschechoslowakische militärische Geschichte in der ersten Hälfte des

20. Jahrhunderts. Als Quellenbasis für diese Studie wurden Dokumente herangezogen, die im Militärhistorischen Archiv (VÚA-VHA) in Prag, im Archiv des ehem. Innenministeriums (Archiv bezpečnostních složek – ABS) in Prag, im tschechischen Nationalarchiv (Národní archiv – NA) in Prag gelagert werden, im wesentlich kleineren Ausmaß auch die vom Staatsbezirksarchiv (SOkA) in Liberec und dem Bundesarchiv – Militärarchiv in Freiburg verwalteten Archivalien. Einen großen Stellenwert hat ebenfalls der umfangreiche Nachlass Fáreks, der bis heute von seinen Nachkommen aufbewahrt wird.

František Fárek wurde 1894 im Ort Lipník nad Bečvou geboren. Während des Ersten Weltkriegs kämpfte er als Soldat der österreich-ungarischen Armee an der italienischen Front. Nach der Entstehung der Tschechoslowakischen Republik meldete er sich als Offizier zu Dienst und nahm 1919 an den Kämpfen gegen Ungarn in der südlichen Slowakei teil. Nach seiner Verwundung wurde er dem militärischen Nachrichtendienst (die sog. 2. Abteilung) zugeteilt und war zunächst in der Slowakei tätig. Sein Zuständigkeitsbereich war die nachrichtendienstliche Tätigkeit gegen Ungarn. 1929 wurde er in die Zentrale des militärischen Nachrichtendienstes (sog. 2. Abteilung des Generalstabs) nach Prag beordert.

¹⁰² VÚA-VHA Praha, Sb. Vojenské osobní spisy, Vojenský osobní spis Františka Fárka, Návrh úpravy hodnosti na podplukovníka administrativní služby ve výslužbě; Služebně politická charakteristika důstojníka (generála) v záloze.

¹⁰³ ABS Praha, f. Vyšetřovací spisy, arch. č. V-5508 MV, Věc: Fárek František ze Suchdola – výpis z archivu MV ze dne 21. 10. 1958.

¹⁰⁴ ABS Praha, f. Vyšetřovací spisy, arch. č. V-5508 MV, Farka František, nar. 10. 8. 1894, byt. Suchdol, Havlíčko- va čp. 659 šetření; Fárek František – záznam o prověrce; Fárek František – návrh na zaevidování do evidence NO.

¹⁰⁵ Mimo to zpracoval i teoretické elaboráty adresované přímo tehdejší Zpravodajské správě GŠ ČSLA. Více k té- matu: MEDVECKÝ, Matej – ZAŤKOVÁ, Jana – ONDRA, Hubert. C. K. Evidenz bureau – K vývoju rakúsko-uhor- skej spravodajskej služby. In Vojenská história, 2016, roč. 20, č. 3, s. 111–126. ISSN 1335-3314.

Er war für die offensive nachrichtendienstliche Tätigkeit gegen das nationalsozialistische Deutschland zuständig. Fárek leitete u. a. die erste sog. vorgerückte Nachrichtendienstliche Zentralstelle (Předsunutá agenturní ústředna – PAÚ) in Nordböhmen. Es gelang ihm, hier ein eine vorgetäuschte Bankanstalt aufzubauen, die unter dem Deckmantel der Kreditvergabe nach geeigneten Kandidaten für die Dienste des tschechoslowakischen militärischen Nachrichtendienstes suchte. Im März 1939, als die Besatzung der Republik unmittelbar bevorstand, wurde er zum Initiator einer Aktion, die sich die Vernichtung der Unterlagen des tschechoslowakischen Nachrichtendienstes in der Zentrale in Prag zum Ziel setzte.

Unmittelbar nach der Zerschlagung der Tschechoslowakei durch das nationalsozialistische Deutschland schloss er sich der Widerstandsbewegung an (sog. Gruppe der drei Schöffen) und zusammen mit Stabkapitän Antonín Longa und Alois Čáslavka, seinen ehemaligen Kollegen aus dem Nachrichtendienst, übergab er wichtige Informationen an die sich zu dieser Zeit bildende tschechoslowakische militärische Widerstandsbewegung im Ausland (die nachrichtendienstliche Expositur gruppiert um Lt. i. Gst. František Moravec in Großbritannien). Als seine Tätigkeit aufgeflogen ist, wurde er zusammen mit Antonín Longa durch die Gestapo verhaftet und im Schnellprozess zu 10 Jahren Haft verurteilt. Den Zweiten Weltkrieg überbrachte er als politischer Häftling des nationalsozialistischen Deutschlands.

Im April 1945 wurde er zusammen mit anderen Lagerinsassen von der US-Armee befreit. Schon im Mai desselben Jahres wurde er von der Abteilung für politische Nachrichtenerstattung beim tschechoslowakischen Ministerium des Inneren in Prag aufgenommen, wo er für die Evidenz und technische Angelegenheiten zuständig war. In diesem Amt erlebte er die Machtübernahme der Kommunisten im Land im Februar 1948. In der Zeit nach dem kommunistischen coup d‘état wurde er mehrmals verhaftet und von der Staatssicherheit (StB) verhört. Zu seiner Verurteilung ist es allerdings nie gekommen.

Selbst nach seinem unfreiwilligen Abgang aus den Diensten des Innenministeriums wurde er als ehemaliger Nachrichtenoffizier von der kommunistischen Geheimpolizei streng beobachtet. Zu Zeiten des „Tauwetters“ in der ČSR in den 1960er Jahren schrieb er seine Erinnerungen. Er verstarb 1973 in Prag.

Seznam použité literatury:

FÁREK, František. Dokumenty za milion (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka).

FÁREK, František. Dopis plk. gšt. Moravce. – Vládní vojsko. – Mjr. gšt. Salzer. – Škpt. Novotný. – Konflikt plk. gšt. Hájek contra plk. gšt. Moravec. – Škpt. Č. – Poznávací značky vozidel gestapa a něm. úřadů. – Spolupráce s jinými odbojovými skupinami. – Schůzka s plk. gšt. Kudláčkem. – Krycí adresy do Holandska. – Václav Klabík a jeho činnost. – Tisková skupina. – Smrt mjr. gšt. Kleina. – Starosti s mjr. gšt. Houškou. – Kurýr do Londýna. – Vzkaz přes Beneše do vlasti. – Dopis plk. Moravce pro mjr. Houšku (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka).

FÁREK, František. Fárek, Longa a Čáslavka do výslužby. – První zpráva z Londýna. Gen. Ingr. – Gen. Eliáš. – Odsun rodin jedenáctky za hranice. – Dr. Hora z pol. řed. V Praze. – Fárek a Longa „Konšelé“. – Čáslavkova zpráva z Londýna. – Čáslavkův životopis. – Mjr. gšt. Toscani (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka).

FÁREK, František. Hácha odjíždí dne 14./III. do Berlína. – Odposlouchávání telefonického hovoru Hácha-gen. Syrový. – Všechno zničit. – Postup likvidace skupiny-1. – Potíže

s pálením spisového materiálu. – Archiv ag. pátrací ústředny v Podbabě. – Jak tomu bylo s ničením spisových archivů v jiných resortech a úřadech (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka).

FÁREK, František. Ing. Budík, jeho činnost v 2. Odd. hl. štábu a v odboji. – Major Dítě se setkává a agentem A-54. – Mjr. gšt. Houška získán ke spolupráci. – Npor. v zál. Truníček a jeho činnost. – Prap. Šlégr. – Štrtm. Müller. – Cesta škpt. Longy k navázání styků s venkovskými zprav. orgány. – Škpt. Volevecký. – Letci chtějí za hranice. – Konec éry Abwehrstelle. – Poslední rozmluva škpt. Fárka s přednostou Abwehrstelle. – Gestapo se pokouší získat škpt. Fárka ke spolupráci. – Výslechy škpt. Fárka o jeho zpravodajské činnosti proti Německu (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka).

FÁREK, František. Poslední výslech u krim. komisaře Fleischera. – Na transportní cele se škpt. Longou.- Odjezd do Drážďan. – Věznice na Mathildenstrasse. – Výslech u Langerichtsrata Preussnera. – Zatýkací rozkaz. – Transport do Zwickau. – Odjezd do Berlína Moabitu. – Transport do Golnowa. – Znovu do Berlína Moabitu (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka).

FÁREK, František. První výslech u krim. komisaře Oskara Fleischera. – Krim. Asistent Karl Herschelmann. – První noc v samovazbě na Pankráci (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka).

FÁREK, František. Příslušníci 2. odd. hl. štábu mjr. Bohumil Dítě, škpt. Frant. Fárek, škpt. Antonín Longa, škpt. Josef Rybář, škpt. Oskar Olmer jako zvláštní pozorovatelé březnových událostí 1939 na Slovensku (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka).

FÁREK, František. Samovazba v Moabitu. – Moji sousedé. – Škpt. Jaroslav Gardavský odsouzen k smrti. – Škpt. Fárek, škpt. Longa a šofér Záruba před lidovým soudem v Berlíně.

– Právní zástupce dr. Müller – Hof. – Rozsudek. – Zárubův konec. – Transport do káznice v Ebrachu. – Zaměstnání v káznici. – Sabotáže. – Setkání v Hofu. – Setkání v berlínském Alexu. – Longa odchází do Bayreuthu. – Výslechy v Berlíně. – Štědrý večer 1943 v Bamberku (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka).

FÁREK, František. Situace v 2. odd. dne 15./III.1939. – Příjezd Abwehru. – Major Abwehru žádá plk. Svobodu o uvolnění kanceláří. – Členové Abwehru v P-1. – Ustavení odbojové skupiny důst. 2. oddělení. – Jednání s angl. voj. Attaché Gibsonem. – Návštěva francouzského vyslanectví. – Spolupráce s franc. voj. Attaché d´Abordem a jeho přidělencem mjr. Henri Gouyou (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka).

FÁREK, František. Situace ve 2. odd. Hl. štábu dne 14./III. 1939. – Rozloučení s Moravcovou skupinou. – Odlet „jedenáctky“ do Anglie a co mu předcházelo. – Plk. gšt. Havel ustanoven přednostou 2. Odd. – Návrat mjr. Dítěte ze Slovenska (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka).

FÁREK, František. Situace v 2. odd. po 15. březnu 1939. – Admirál Canaris v hlavním štábu. – Oberst Longin. – Škpt. Fárek a mjr. Dítě u přednosty Abwehrstelle. – Příslušník Abwehru chce udělat zdvořilostní návštěvu u škpt. Fárka. – Návštěva u mjr. Dítěte. – Charakteristika příslušníků Abwehru a německých důstojníků (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka).

FÁREK, František. Spolupráce odbojové skupiny 2. odd. s polskými zpravodajskými orgány

(nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka).

FÁREK, František. Stopy mizí v archívu…Praha : Vyšehrad, 1975.

FÁREK, František. Z historie naší zpravodajské služby (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka).

FÁREK, František. Transport do Straubingu. – Pochod smrti. – Osvobození. – Shledání

s rodinou (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka).

FÁREK, František. Září a říjen 1939. – Potíže se spojením do Londýna. – Zprávy o činnosti gestapa. – Čeští policejní zaměstnanci ve službách gestapa. – Krim. asistent Emil Šíp. – Vrch. polic. tajemník František Čmolík. – Několik poznámek k práci skupiny a poměrech, v nichž rozvíjela svoji činnost (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka).

FÁREK, František. 2. oddělení hlavního štábu za mobilizace v září 1938. – Cesta do Vyškova.

Kapitulace Československa. – Návrat do Prahy. – Rozloučení s náč. hl. št. arm. gen. Krejčím.
Zprav. činnost 2. odd. po Mnichovu. – Odchod přednosty 2. Odd. plk. gšt. Hájka. – Plk. gšt. František Moravec novým přednostou 2. odd. hlavního štábu (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka).

FÁREK, František. 14. Prosince 1939. – Škpt. Longa, pplk. gšt. Houška a ing. Budík zatčeni.

Výslechy u gestapa. – Lékařská prohlídka na Pankráci. – Výslechy o spolupráci šoféra Záruby. – Výslechy pplk. gšt. Houšky a jeho tragická smrt. – Dílčí doznání škpt. Fárka a škpt. Longy. – Výslechy o činnosti některých agentů 2. Odd. před 15./III. 1939 (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka).

GEBHART, Jan. Poznámky k čs.-polským zpravodajským kontaktům do 15. března 1939. In Slezský sborník, 1996, roč. 94 (52), č. 1, s. 34–37.

HANZLÍK, František. Případ kpt. Adolf Püchler. Svědectví agenta OBZ o nelegálním získávání financí zpravodajskou službou ministerstva vnitra. Praha: Úřad dokumentace a vyšetřování zločinů komunismu, 2006. ISBN 80-86621-21-9.

HAVEL, František. Převedení zprav. fondu 2. odd. hl. štábu do propagačního úřadu v Dušní ulici a souvislost této akce s gen. Eliášem (nepublikovaný strojopis v držení Ing. Jiřího Havla).

HOLUB, Ota. Trumfy komisaře Geisslera. Ústí nad Labem: Severočeské nakladatelství, 1988.

KOKOŠKA, Jaroslav – KOKOŠKA, Stanislav. Spor o agenta A-54. Praha: Naše vojsko, 1994. ISBN 80-206-0437-5.

KREISINGER, Pavel. Brigádní generál Josef Bartík. Zpravodajský důstojník a účastník prvního i druhého československého odboje. Praha: Ústav pro studium totalitních režimů, 2011. ISBN 978-80-87211-55-7.

KREISINGER, Pavel – VYHLÍDAL, Milan. Životní osudy generála Josefa Zusky (1902– 1978). Od důstojníka dělostřelectva přes zpravodajské oddělení Hlavního štábu a nacistické káznice do Egypta. I. část. In Historie a vojenství, 2015, roč. 64, č. 1, s. 64–76. ISSN 0018- 2583.

KREISINGER, Pavel – VYHLÍDAL. Milan. Životní osudy generála Josefa Zusky (1902– 1978). Od důstojníka dělostřelectva přes zpravodajské oddělení Hlavního štábu a nacistické káznice do Egypta. II. část (dokončení). In Historie a vojenství, 2015, roč. 64, č. 2, s. 90–99. ISSN 0018-2583.

MEDVECKÝ, Matej – ZAŤKOVÁ, Jana – ONDRA, Hubert. C. K. Evidenz bureau – K vývoju rakúsko-uhorskej spravodajskej služby. In Vojenská história, 2016, roč. 20, č. 3, s. 111–126. ISSN 1335-3314.

MORAVEC, František. Špión, jemuž nevěřili. Praha: Rozmluvy Alexandra Tomského, 1990.

PROCHÁZKOVÁ, Klára. Životní osudy zpravodajského důstojníka a vojenského diplomata plukovníka Aloise Čáslavky. Olomouc, FF UP v Olomouci (Magisterská diplomová práce), 2015.

STRAKA, Karel. Rekonstrukce československé agenturní sítě a jejich výsledků z let 1933– 1939. Zpravodajské ústředí. Praha: MO ČR, 2017. ISBN 978-80-7278-709-8.

STRANKMÜLLER, Emil. Československé ofenzivní zpravodajství v letech 1937 do 15. března 1939. In Odboj a revoluce, 1968, roč. 6, č. 1, s. 42–73.

TITL, Zdeněk. Rekonstrukce vývoje organizační struktury a personálií československého vojenského výzvědného zpravodajství (do 15. března 1939). 1. část – stať. Praha: Generální štáb – Inspektorát vojenské zpravodajské služby AČR, 1995.

VAJSKEBR, Jan – ŠUSTROVÁ, Radka. Německá bezpečnostní opatření v Protektorátu Čechy a Morava na začátku války. In Paměť a dějiny, 2009, roč. 3, č. 3, s. 90–107. ISSN 1802-8241.

VYHLÍDAL, Milan. Zpravodajská tipařská akce Franze Dobianera. Příklad práce československé rozvědky před 2. světovou válkou. In Sborník prací Pedagogické fakulty Masarykovy univerzity, řada společenských věd (v tisku).

VOJENSKÉ MÚZEJNÍCTVO

NEMECKÁ VOJENSKÁ TECHNIKA V TANKOVOM

MÚZEU MUNSTER (1918 – 1945)

MARTIN KONEČNÝ

KONEČNÝ, M.: German Military Vehicles in the Munster Tank Museum (1918 – 1945). Vojenská história, 1, 23, 2019, pp 146-156, Bratislava.

The town of Munster in the German federal state of Lower Saxony has a long military history. As early as in 1893, there was a dislocated battalion of the imperial army, also having the future German general and president, Paul von Hindenburg, serving there. Nearby Munster, an extensive military area and research institute originated, used since 1916 mainly for chemical weapons development and testing. In 1935, Germany secretly recovered the research and development of the chemical weapons in Munster, later opening a tank school with training area. After the end of the World War Two, these military premises found their use for storing the German and Allied tanks, armoured vehicles and varied military vehicles. Since the 1950’s, the vehicles was used for the Bundeswehr and Western Ally armies research purposes. The Munster collection was expanding over the years as was the military base and training area. However, only in 1983, the idea of making the historical armoured vehicles accessible to the public in the new German Tank Museum (Deutsches Panzermuseum Munster) was successfully implemented.

Military museology. German Tank Museum in Munster.

Mestečko Munster v spolkovom nemeckom štáte Dolné Sasko má dlhú vojenskú históriu. Už v roku 1893 tu bol dislokovaný prápor cisárskej armády, v ktorom slúžil aj budúci nemecký generál a prezident Paul von Hindenburg. V okolí Munsteru vznikol rozsiahly vojenský areál a výskumný ústav, ktoré sa od roku 1916 používali najmä na vývoj a skúšky chemických zbraní. V roku 1935 Nemecko tajne obnovilo výskum a vývoj chemických zbraní v Munsteri a zároveň tu neskôr zriadilo aj tankovú školu s výcvikovým areálom. Po skončení druhej svetovej vojny sa tieto vojenské priestory začali využívať na uskladnenie nemeckých, ale aj spojeneckých tankov, obrnených vozidiel a najrôznejšej vojenskej techniky. Od 50. rokov minulého storočia slúžila technika na výskumné účely Bundeswehru a armád západných spojencov. Zbierka v Munsteri sa rokmi rozširovala a rovnako sa zväčšovala aj vojenská základňa a výcvikový areál. Až v roku 1983 sa však podarilo zrealizovať myšlienku sprístupniť historické obrnené vozidlá verejnosti v novom Nemeckom tankovom múzeu Munster (Deutsches Panzermuseum Munster).

Postupom času sa z Munstera stala jedna z hlavných základní Bundeswehru s rozsiahlym výcvikovým strediskom. V súčasnosti je v Munsteri ubytovaných približne 10 000 vojakov nemeckej armády aj s rodinami. Môžem z vlastnej skúsenosti potvrdiť, že pri prechádzke Munsterom uvidíte nemecké maskáčové uniformy s charakteristickým vzorom „flecktarn“ doslova na každej ulici. Človek sa však aspoň cíti bezpečnejšie. Spolu s tankovým múzeom je dominantou Munsteru aj vojenský kostol sv. Štefana, najvyššia stavba v meste.

Deutsches Panzermuseum Munster sa nachádza na ulici Hans-Krüger Strasse 33 a je

otvorené pre verejnosť v závislosti od ročného obdobia.1 V októbri – máji je otvorené každý deň od 10:00 do 18:00. V letných mesiacoch jún – september je múzeum prístupné každý deň v rovnakých otváracích hodinách. Základné vstupné je 8 eur, čo na nemecké pomery nie je veľa. K dispozícii sú aj zľavnené lístky pre deti, študentov, dôchodcov a skupiny. Návšteva tohto špecializovaného múzea však rozhodne stojí za to, keďže si tu môžete pozrieť aj unikáty, aké nenájdete nikde inde na svete.

Múzeum sa rozprestiera na ploche s celkovou rozlohou až 9 000 m2. Časť exponátov je umiestnená v krytých hangároch, no niekoľko vozidiel je inštalovaných aj na otvorenom priestranstve. Na podrobnú prehliadku všetkých výstavných hál a objektov spolu s poctivým fotografovaním si pokojne môžete vyhradiť celý deň. Ak patríte medzi nadšencov obrnenej techniky, hodiny budú ubiehať veľmi rýchlo. Drvivú väčšinu zbierkových predmetov tvoria nemecké vojenské vozidlá a zbrane pochádzajúce z obdobia od konca prvej svetovej vojny až do súčasnosti. V menšej miere sú zastúpené stroje britskej, americkej a sovietskej proveniencie. V múzeu sa nachádza vyše 150 exponátov vojenskej techniky. V tomto príspevku sa zameriam výlučne na predstavenie nemeckých tankov, samohybných diel, stíhačov tankov, obrnených transportérov, obrnených automobilov a ďalších vozidiel pochádzajúcich z rokov 1918 – 1945.

Expozícia sprístupnená v hangároch sa začína obdobím prvej svetovej vojny (1914 – 1918). Okamžite po vstupe do výstavnej haly vás okrem chladu (tieto priestory nie sú vykurované) zaujme pôsobivá dioráma bojiska „Veľkej vojny“ na západnom fronte. Nemeckí vojaci v zákopoch sú vyzbrojení nielen opakovacími puškami, ale aj ťažkým guľometom MG 08/15. Diorámu dopĺňa všadeprítomný ostnatý drôt, vrecia s pieskom, prepravky na muníciu a množstvo nábojníc. Dominantou tohto priestoru je replika nemeckého ťažkého tanku Sturmpanzerwagen A7V (ďalej v texte A7V), ktorý sa na bojisku objavil až v poslednom roku vojny2. Nemci do novembra 1918 dokázali vyrobiť len 20 kusov, ktoré sa zapojili do boja na západnom fronte. Niekoľko z nich vojnu prežilo, ale následne museli byť zničené na základe článkov Versailleskej zmluvy. Jediný zachovaný exemplár tanku A7V sa dnes nachádza v múzeu v austrálskom Brisbane. V 80. rokoch minulého storočia postavili Nemci repliku tanku A7V a pomenovali ho „Wotan“. Pôvodný Wotan bol zničený dohodovými mocnosťami v roku 1919, replika tohto tanku A7V je dnes jediná v kontinentálnej Európe.

Úplne odlišný typ nemeckého tanku z obdobia prvej svetovej vojny predstavuje ľahký Leichter Kampfwagen II (ďalej LK II). Jeho výroba sa začala až v októbri 1918, teda len niekoľko týždňov pred ukončením vojny. Za ten čas Nemci skompletizovali desať kusov, ktoré sa však nestihli zapojiť do boja na západnom fronte. V 20. rokoch boli rozmontované tanky prepravené do Švédska, ktoré ich zaradilo do svojej armády pod názvom Stridsvagn m/21. Tanky následne prechádzali rôznymi úpravami a vo švédskej armáde slúžili do roku 1938, keď boli vyradené ako zastarané. V roku 1993 venovalo Švédsko jeden exemplár tanku LK II Nemecku, ktoré ho vystavuje v Munsteri.

Druhá časť hangáru je tematicky venovaná medzivojnovému Nemecku. Zaujímavým predstaviteľom obdobia 20. rokov je obrnené policajné vozidlo Daimler DZVR

21. Nemeckej armáde vyplývali z Versailleskej zmluvy viaceré obmedzenia, medzi inými aj používanie obrnených vozidiel. Pre potreby nemeckej polície na udržiavanie verejného poriadku a potláčanie demonštrácií však bolo povolené vyzbrojiť 85 obrnencov guľometmi inštalovanými v otáčacích vežiach. Hoci sa oficiálne jednalo o špeciálny policajný automobil,

¹ Základné informácie o múzeu nájdeme na webovej stránke www.daspanzermuseum.de. V porovnaní so strán- kami iných tankových múzeí je jej obsah pomerne stručný. Absentujú tu fotografie exponátov, videá, predstavenie zbierkových predmetov, podrobnejšie priblíženie histórie múzea a jeho jednotlivých expozícií. Všetky základné informácie o popisovaných vozidlách v texte tohto článku sú z informačných tabúľ múzea.

² THOMAS, N. Německá armáda za první světové války. Brno : Computer Press, 2009, s. 143-144. ISBN 978-80- 251-1921-1.

bežne ho používal aj Reichswehr počas vojenských cvičení. Po roku 1935 ho Wehrmacht upravil ako obrnený rádiovoz.

Okamžite po uchopení moci nacistami v roku 1933 sa v tajnosti rozbehol program vývoja nového ľahkého tanku. Panzerkampfwagen I (ďalej Panzer I) sa dostal do výroby v roku 1934 a tvoril základ tankových vojsk nemeckej armády až do konca 30. rokov.3 Tento ľahký tank bol vyzbrojený len dvoma guľometmi kalibru 7.92 mm a obsluhovaný dvojčlennou posádkou. Spolu s ľahkým tankom Panzer II sa v masívnom meradle použil pri invázii do Poľska v roku 1939, aj počas bojov vo Francúzsku o rok neskôr. Jeho výroba sa skončila v roku 1941, keďže bol pre svoju slabú výzbroj a pancierovanie nevhodný na používanie vo frontovom pásme. Munster vlastní jeden kompletný tank Panzer I a vežu z tanku Panzer II. Symbolom vynikajúcej konštrukčnej školy medzivojnového Československa bol ľahký tank LT-38, Nemcami neskôr označený ako Panzerkampfwagen 38 (t).4 Jeho výroba sa začala v roku 1938, teda na sklonku existencie prvej republiky. Po obsadení českých krajín Nemeckom a rozbití republiky pokračovala produkcia už pre potreby Wehrmachtu, a to až do roku 1942. Jeho upravený podvozok sa však využíval aj ako základ vynikajúceho nemeckého stíhača tankov Jagdpanzer 38 (t) Hetzer, ktorý sa nachádza v ďalšej časti

expozície. Stroj z Munsteru bol licenčne vyrobený vo Švédsku pod označením m/42.

Najväčší počet exponátov súvisiacich s témou tohto príspevku si môžeme pozrieť v expozícii venovanej obdobiu druhej svetovej vojny. V jej úvodnej časti dominujú dva

„ťažné kone“ Wehrmachtu, ktoré tvorili chrbtovú kosť nemeckých tankových jednotiek najmä v prvej polovici vojny. Stredný tank Panzerkampfwagen III vo vystavovanej verzii M (Ausf. M) mal ako hlavnú zbraň kanón kalibru 50 mm, ktorý dopĺňali dva guľomety MG 34. Tento model sa vyrábal v rokoch 1942 – 1943 a dovedna vzniklo 517 kusov.5 Tank z Munsteru slúžil v jednotkách Afrikakorps, pôsobiacich na severoafrickom bojisku v rokoch 1941 – 1943.

Stredný tank Panzerkampfwagen IV bol jediným nemeckým tankom, ktorého produkcia bežala nepretržite počas celého obdobia druhej svetovej vojny. Dovedna zišlo z montážnych liniek vyše 8 500 ks deviatich rôznych verzií.6 Panzer IV z Munsteru je v prevedení G (Ausf. G), ktoré sa vyrábalo v rokoch 1942 – 1943. Tank mal ako hlavnú zbraň vynikajúci kanón kalibru 75 mm s dlhou hlavňou, doplnený dvoma guľometmi MG 34. Tento exemplár sa podobne ako vyššie spomínaný Panzer III zúčastnil bojov v púštnych farbách Afrikakorpsu a bol zajatý Britmi pri Tobruku. So svojím kvalitným kanónom nemal na africkom bojisku konkurenciu a až do príchodu ťažkého tanku Tiger I bol najobávanejším nemeckým tankom.

Najslávnejší nemecký tank Panzerkampfwagen VI Tiger I sa do dnešných čias v Nemecku nezachoval.7 Preto sa vedenie múzea rozhodlo vyrobiť jeho presnú repliku z plastu a pomenovali ju trefne PlasTiger. Replika váži len 2,7 tony – približne 5 % pôvodnej hmotnosti tanku Tiger I, ktorá bola 57 ton. PlasTiger sa pracne staval v rokoch 2012 – 2017, je teda v múzeu novinkou. Nacistické Nemecko vyrobilo v rokoch 1942 – 1944 okolo 1 350 tankov Tiger I, doslova zanedbateľný počet v porovnaní s konkurenčnými strojmi ako M4 Sherman alebo T-34.8 Dnes sa na svete nachádza už len 6 kusov tohto legendárneho tanku. Jediný pojazdný exemplár je verejnosti prístupný v tankovom múzeu v anglickom meste Bovington.

Z „rodiny“ tankov Tiger však Munster vystavuje najťažší nemecký sériovo vyrábaný

³ CHANT, Ch. Tanky. Praha : Naše vojsko, 2014, s. 57. ISBN 978-80-206-1468-1.

⁴ FRANCEV, V. Československé zbraně ve světě. Praha : Grada, 2015, s. 123-128. ISBN 978-80-247-5314-0.

⁵ Dostupné na internete: http://www.panzernet.net/panzernet/stranky/tanky/pz3.php. [cit. 22. 11. 2018].

⁶ Dostupné na internete: http://www.panzernet.net/panzernet/stranky/tanky/pz4.php. [cit. 22. 11. 2018].

⁷ Všetky údaje o vojenskej technike, ktorá sa zachovala do dnešných čias, sú v tomto článku prebraté z webového portálu „Surviving panzers“. Pozri http://the.shadock.free.fr/Surviving_Panzers.html.

⁸ ANDERSON, T. Tiger. Praha : Grada, 2014. ISBN 978-80-247-5077-4.

tank druhej svetovej vojny, ktorým bol Panzerkampfwagen VI Tiger II (zvaný Königstiger, rovnako ďalej v texte).9 Vážil takmer 70 ton a jeho predný pancier mal hrúbku neuveriteľných 180 mm! Neexistoval sovietsky alebo spojenecký tank, ktorý by dokázal prebiť predný pancier tohto monštra ani z bezprostrednej blízkosti. Hlavnou zbraňou Königstigra bol vynikajúci tankový kanón kalibru 88 mm, kvalitnejší ako kanón použitý v tanku Tiger I. Tento stroj sa stal vďaka svojmu pancierovaniu a výzbroji legendou, aj napriek nízkemu počtu vyrobených kusov (len 492) a operačnému nasadeniu. Dodnes sa na svete zachovalo len 8 týchto tankov. Exponát vystavený v Munsteri pôvodne patril práporu ťažkých tankov 501 bojujúcom v rámci Waffen-SS na západnom fronte a bol zajatý Spojencami v septembri 1944.

Vedľa tanku Königstiger stojí ďalší obor, v ktorého blízkosti budete mať zimomriavky na chrbte (ešte umocnené chladom v hangári). Na podvozok tanku Tiger I nainštalovali Nemci plne uzatvorenú nadstavbu, ktorej pancierovanie dosahovalo v prednej časti až 150 mm. Ako hlavnú zbraň dostalo vozidlo raketomet RW61 kalibru 380 mm, ktorý bol pôvodne určený pre bojové lode. Tak vznikol samohybný raketomet Sturmtiger, prvýkrát nasadený do boja počas Varšavského povstania v auguste 1944.10 Táto pevnosť na pásoch ničila naraz celé domy a zrovnávala bunkre a postavenia povstalcov nemilosrdne so zemou. Jedna jeho raketa vážila až 345 kg a do vozidla sa nakladala pomocou špeciálneho žeriava. Sturmtigery sa používali nielen na boj v mestskej zástavbe, ale boli nasadzované aj proti tankom a iným obrneným prostriedkom protivníka z dobre maskovaných obranných postavení. Dovedna vzniklo 18 ks tohto samohybného raketometu a dnes sú na svete už len dva Sturmtigery.

Múzeum v Munsteri disponuje aj zbierkou stíhačov tankov a samohybných diel. Vo vývoji a výrobe týchto špecializovaných strojov boli Nemci majstrami. K starším typom stíhačov tankov patrí Marder III, postavený na spoľahlivom podvozku čs. tanku LT-38.11 Po invázii do Sovietskeho zväzu v roku 1941 čelili Nemci obrovskému počtu sovietskych obrnencov, medzi ktorými kraľoval legendárny tank T-34/76. Prebiť predný pancier T-34/76 i ďalšieho tanku KV-1 sa ukazovalo byť nad sily nemeckých strojov. Bolo nutné prijať okamžité riešenie a osadiť silnejšie protitankové delá na už existujúce pásové podvozky. Spomínaný tank LT-38 bol v roku 1942 už zastaraný, ale jeho podvozok bol spoľahlivý a Nemci ho mali k dispozícii vo veľkých počtoch. Na korbu umiestnili protitankový kanón Pak 40 kalibru 75 mm a vznikol stíhač tankov známy ako Marder III. Jeho nedostatkom bola otvorená nadstavba, takže posádka bola zhora a zozadu nechránená. Tieto stroje bojovali až do konca druhej svetovej vojny, a to na všetkých frontoch. Zaujímavosťou je, že okrem Nemecka slúžili aj v armáde Slovenskej republiky a zúčastnili sa Slovenského národného povstania.12 Múzeum vystavuje verziu Marder III. Ausf. H.

Ešte väčšieho využitia sa dočkal podvozok spoľahlivého tanku Panzer IV, ktorý Nemci použili pri výrobe niekoľkých typov stíhačov tankov a samohybných diel. Poďme si postupne predstaviť tie, ktoré sú vystavené v Munsteri. Vývoj samohybného dela na podvozku stredného tanku Panzer IV prebiehal vo firme Alkett už od začiatku roku 1942. Armáda potrebovala ťažkú zbraň namontovanú na pásový podvozok schopnú operovať priamo na bojisku s plne uzatvorenou nadstavbou, ktorá by kompletne chránila posádku. Konštruktéri sa rozhodli použiť 150-mm húfnicu StuH 43 L/12 a ako sekundárnu zbraň mali vojaci k dispozícii guľomet MG 34. Predný pancier tohto stroja zvaného Sturmpanzer IV Brummbär mal

⁹ Tamže, ref. 8, s. 20-21.

¹⁰ Dostupné na internete: http://www.panzernet.net/panzernet/stranky/samohybky/sturmtiger.php. [cit. 22. 11.

2018].

¹¹ FRANCEV, V. Československé zbraně ve světě, ref. 4, s. 101.

¹² GODÁL, O. Povstalecké stíhače tankov v SNP. Dostupné na internete: http://historyweb.dennikn.sk/clanky/ detail/povstalecke-stihace-tankov-v-snp#.W_calrh5swA. [cit. 22. 11. 2018].

hrúbku až 100 mm, takže poskytoval mužom veľmi dobrú pasívnu ochranu.13 Brummbäry zaznamenali svoju premiéru v júli 1943 v bitke pri Kursku a slúžili až do úplného konca vojny, a to na všetkých frontoch. Dovedna bolo vyrobených 306 ks tohto stroja. Vidieť dnes Brummbär je veľká vzácnosť, keďže sa na svete zachovali už len štyri, pričom pojazdný nie je ani jeden.

Neďaleko Brummbära stojí samohybná húfnica Hummel, ktorá bola ďalším vozidlom postaveným na upravenom podvozku tanku Panzer IV.14 Primárnym účelom malo byť ničenie veľmi silne opevnených postavení nepriateľa, ale Hummel sa ukázal byť účinným aj v boji proti tankom a iným obrneným vozidlám. Hlavnú zbraň predstavovala ťažká húfnica sFH 18 kalibru 150 mm. Stroj nemal priamo integrovaný guľomet proti nepriateľskej pechote, takže ho posádky nosili voľne v bojovom priestore. Hummel mal dva výrazné nedostatky: maximálna zásoba munície bola len 18 granátov a nemal plne uzatvorenú nadstavbu, takže posádka bola zhora nechránená. Napriek tomu sa Hummel v boji veľmi osvedčil, keďže dokázal likvidovať nepriateľské tanky i opevnené postavenia na veľkú vzdialenosť. Táto samohybná húfnica bojovala v jednotkách Wehrmachtu i Waffen-SS, a to až do úplného konca vojny.

V múzeu nájdeme aj dva obávané stíhače tankov Jagdpanzer IV.15 Vývoj tohto stroja prebiehal takmer rok a pol, kým sa z technických výkresov dostal až k sériovej výrobe. Jagdpanzer IV je právom považovaný za jeden z najlepších nemeckých stíhačov tankov, ktorý v sebe kombinoval vysokú pasívnu ochranu posádky s kvalitným protitankovým kanónom a veľkou výhodou v boji, ktorou bola jeho nízka silueta (na výšku meral len 186 cm). Predný pancier mal hrúbku až 80 mm a keďže bol skosený, dosahoval podobnú úroveň ochrany ako hrubší predný pancier ťažkého tanku Tiger I. Kanón Pak 39 L/48 kalibru 75 mm si dokázal poradiť so všetkými strednými tankmi protivníka a pri paľbe do boku mohol vážne ohroziť aj ťažké tanky. Exponát vystavený v Munsteri je natretý vrstvou antimagnetickej pasty zimmerit, ktorá sa používala proti uchyteniu magnetických mín. Ďalší vystavený Jagdpanzer IV pochádza z tzv. nultej série a slúžil primárne na výcvik posádok. Zaujímavosťou je, že prototyp nie je opancierovaný, keďže to armáda na skúšobné účely nepožadovala. Podľa informačného panelu v múzeu bol však tento exemplár na konci vojny nasadený do boja, no s veľkou dávkou šťastia prežil a dnes je svetovým unikátom.

Vojenskí historici sa zhodujú, že jedným z najlepších stíhačov tankov druhej svetovej vojny bol nemecký stroj Jagdpanther, postavený na podvozku stredného tanku Panzerkampfwagen V Panther.16 Jagdpanther mal skosený predný pancier hrubý 80 mm a vynikajúci protitankový kanón Pak 43 kalibru 88 mm. Ten dokázal vyradiť nepriateľské tanky aj na vzdialenosť presahujúcu 2 000 m, z ktorej ho ony nemohli ohroziť. Nemci ho však nasadili príliš neskoro na to, aby mohol zvrátiť pre nich beznádejnú situáciu na fronte. Dnes sa na svete nachádza 10 kusov tohto legendárneho stíhača tankov. Exponát vystavený v Munsteri je pojazdný.

Jedným zo symbolov nemeckých tankových divízií a divízií tankových granátnikov boli aj obrnené transportéry SdKfz 251.17 Vyrábali sa počas celého obdobia vojny v rokoch 1939 – 1945 a vzniklo vyše 16 000 kusov. SdKfz 251 existoval v štyroch základných verziách označovaných ako Ausf. A, B, C, D, ktoré sa ešte líšili typom výzbroje alebo špecifickým účelom, na ktoré boli prispôsobené. Základná verzia vozidla s dvoma guľometmi MG 34

¹³ Dostupné na internete: http://www.panzernet.net/panzernet/stranky/samohybky/hummel.php. [cit. 22. 11. 2018].

¹⁴ Dostupné na internete: http://www.panzernet.net/panzernet/stranky/samohybky/hummel.php. [cit. 22. 11. 2018].

¹⁵ KONEČNÝ, M. Jagdpanzer IV. Hitlerův oblíbenec. In Military revue, roč. 10, 2014, č. 11, s. 30-32. ISSN 1805-

0247.

¹⁶ GREEN, G. – GREEN, M. Panther. Německá snaha o dosažení převahy na bojišti. Praha : Grada, 2015. ISBN 978-80-247-5450-5.

¹⁷ KLIMENT, Ch. Sd.Kfz.251. Nevojice : Jakab Publishing, 2011. ISBN 978-80-87350-08-9; KONEČNÝ, M.

SdKfz 251. Symbol pancéřových granátníků. In Zbraně, 4, 2014, s. 32-35. ISSN 2336-1573.

niesla označenie SdKfz 251/1. Panzermuseum Munster vlastní dva transportéry SdKfz 251 vo verzii Ausf. D. Typ SdKfz 251/9 je vybavený krátkohlavňovým delom KwK 37 L/24 kalibru 75 mm a druhý je ženijná verzia SdKfz 251/7 s charakteristickými časťami ľahkého ženijného mosta, upevnenými na korbe (tento exponát je pojazdný).

Unikátom je ťažký osemkolesový obrnený automobil SdKfz 234, považovaný za jedno z najlepších vozidiel svojej kategórie v období druhej svetovej vojny.18 Parametrami sa skôr približoval ľahkému tanku ako automobilu, keďže vážil až 11,5 ton, jeho predný pancier mal hrúbku 30 mm a disponoval silnou výzbrojou. SdKfz 234 predstavoval vrchol nemeckej techniky v kategórii ťažkých prieskumných vozidiel. Jeho podvozok bol dokonca vybavený dvoma stanovišťami pre vodiča, jeden sedel v prednej a druhý v zadnej časti vozidla. Vznikli štyri verzie tohto automobilu, zrejme najznámejšia je SdKfz 234/2 zvaná Puma, ktorá bola vyzbrojená 50-mm kanónom. Vozidlo v Munsteri je typ 234/4 s protitankovým kanónom Pak 40 L/46 kalibru 75 mm, ktoré sa začalo vyrábať až v úplnom závere vojny. Od decembra 1944 do marca 1945 vyprodukovali nemecké zbrojovky 97 ks tohto obrneného automobilu. Munster je jediným miestom na svete, kde môžeme vidieť SdKfz 234/4. Ďalší dochovaný exemplár tohto prieskumného vozidla v americkom múzeu Fort Benning totiž nie je verejnosti prístupný.

Samostatná expozícia Elementy vojny sa nachádza v sekcii venovanej vojenskej technike druhej svetovej vojny. Každopádne ju odporúčam navštíviť, pretože sú v nej vystavené nemecké chladné i strelné zbrane, výzbroj, výstroj, uniformy, prilby, pokrývky hlavy, medaily a vyznamenania od 19. storočia až po súčasnosť. Nájdeme tu vzácnu kolekciu nemeckých uniforiem z prvej i druhej svetovej vojny i všetky typy nemeckých prilieb. Rozsiahlej zbierke strelných zbraní dominujú opakovacie pušky, samopaly, guľomety, útočné pušky i pištole. Milovníkov faleristiky určite nadchnú nemecké medaily a vyznamenania, vrátane Rytierskeho kríža s dubovými ratolesťami.

Návštevu tohto múzea odporúčam najmä všetkým záujemcom o nemeckú obrnenú techniku druhej svetovej vojny. Ide o najrozsiahlejšiu zbierku obrnených vozidiel v celom Nemecku a Munster, samozrejme, patrí k najväčším tankovým múzeám v celosvetovom meradle. Ročne ho navštívi viac ako 85 000 návštevníkov a aj v tomto ukazovateli patrí medzi popredné špecializované múzeá v celom Nemecku. Múzeum má zároveň najväčšiu zbierku vozidiel Bundeswehru, ktorá je priebežne dopĺňaná o ďalšie stroje. Naopak, slabšie sú zastúpené spojenecké či sovietske obrnené vozidlá druhej svetovej vojny. Tých je oveľa viac v Auto & Technik Museum Sinsheim, o ktorom sme v minulosti písali aj vo Vojenskej histórii.19

¹⁸ CHANT, Tanky, ref. 3, s. 127.

¹⁹ KONEČNÝ, M. Auto & Technik Museum Sinsheim (Nemecko). In Vojenská história, 21, 2017, č. 4, s. 162-177. ISSN 1335-3314.

Replika nemeckého tanku A7V z prvej svetovej vojny bola postavená v 80. rokoch minulého storočia.

Ľahký tank Panzer I vyrábali Nemci v rokoch 1934 – 1941.

Stredný tank Panzer III Ausf. M s delom kalibru 50 mm

Panzer IV bol jediným tankom, ktorý Nemci vyrábali nepretržite počas celého obdobia druhej svetovej vojny.

Replika ťažkého tanku Tiger I váži len 2,7 tony – približne 5 % hmotnosti skutočného tanku.

Samohybný raketomet Sturmtiger nasadili Nemci do boja po prvýkrát počas Varšavského povstania v auguste 1944.

Pohľad do zadnej časti ťažkého prieskumného obrneného automobilu SdKfz 234/4

Obrnené transportéry SdKfz 251/9 (vľavo) a ženijný SdKfz 251/7 (vpravo)

Nemecké uniformy z druhej svetovej vojny v expozícii „Elementy vojny“

Pohľad na vystavenú vojenskú techniku v jednej z miestností venovanej druhej svetovej vojne

RECENZIE

ANDRIESSEN, J. H. J. PRVNÍ SVĚTOVÁ VÁLKA V DOKUMENTÁRNÍ FOTOGRAFII.

4. upravené vydanie. Praha : Rebo International CZ, 2018, 600 s. ISBN978-80-255-1066-7.

V rokoch 2014 až 2018 sme si pripomínali jednotlivé udalosti týkajúce sa 1. svetovej vojny, ktorú vtedajšia spoločnosť nazývala Veľkou vojnou. Prvý globálny konflikt v dejinách ľudstva priniesol obrovské straty na životoch a majetku najmä na európskom kontinente, ale musíme objektívne priznať, že sa bojovalo i na Blízkom východe, Afrike, Ázii a na svetových moriach. Práve v spomínaných rokoch vychádzalo po celom svete množstvo monografií a vedeckých prác s tematikou prvej svetovej vojny určených či už pre odbornú alebo laickú verejnosť.

Jednou z mnohých publikácií, ktoré mapujú obdobie rokov 1914 až 1918, je do českého jazyka preložené štvrté upravené vydanie knihy s názvom První světová válka vdokumentární fotografii od holandského autora J. H. J. Andriessena. Čitateľa na prvý pohľad určite zaujme kvalitne spracovaná obálka knihy zobrazujúca vojaka v popredí a skupinu ďalších mužov v uniforme stojacich v úzadí.

Obsiahla publikácia ponúka čitateľovi na 600 stranách základný prehľad medzinárodno- politickej situácie a bojov na frontoch 1. svetovej vojny z pohľadu Nemecka, Rakúsko- Uhorska, Ruska, Veľkej Británie či Francúzska. Publikácia je kvôli lepšiemu prehľadu rozčlenená na osem kapitol. V prvej časti (s. 10-47) autor analyzuje vznik a vývoj dvoch politicko-mocenských a vojenských blokov na európskom kontinente, a to Trojspolku, ktorých členovia sa taktiež súhrnne označovali i ako Centrálne mocnosti, a Dohody od roku 1871 až do vypuknutia 1. svetovej vojny. Druhá kapitola (s. 48-75) sa zaoberá krízovými udalosťami v lete 1914, keď došlo k zavraždeniu následníka rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda a jeho manželky Žofie, čo následne vyvolalo značnú diplomatickú činnosť oboch zoskupení, ktorá viedla nakoniec k rakúsko-uhorskému vyhláseniu vojny Srbsku. V tretej kapitole (s. 76-85) sa autor zameriava na jednotlivé bojové plány Nemecka, Francúzska, Veľkej Británie, Rakúsko-Uhorska a Ruska na počiatku vojny a až v štvrtej časti (str. 86-195) sa dostávame na bojové pole Veľkej vojny. Tu môžeme vidieť, že autor ovplyvnený anglosaskou historiografiou prvej svetovej vojny a i svojím pôvodom, sa dominantne venuje západnému frontu, ktorý opisuje na 83 stranách, a udalosti na východnom bojisku redukuje na 35 strán. Následne v piatej kapitole (s. 196-371) sú charakterizované najvýznamnejšie vojenské operácie oboch zúčastnených strán v rokoch 1915 a 1916, keď sa do konfliktu postupne pridalo Taliansko, už ako spojenec Dohody, a Rumunsko. V šiestej kapitole (s. 372-425) si autor zaumienil v základných rysoch charakterizovať vojnu na mori, ale musíme konštatovať, že informácie sú čitateľovi podávané z pohľadu nemeckého vedenia boja, pričom by určite bolo zaujímavé porovnať námornú silu nemeckého cisára Viliama II. s jeho úhlavným nepriateľom Veľkou Britániou. V predposlednej kapitole (s. 426-457) je rozbor vstupu Spojených štátov amerických do vojnového konfliktu na strane dohodových mocností, ktoré sa tak rozhodli zareagovať na potopenie britského parníka Lusitania. Čitateľa určite zaujme porovnanie britského, amerického a nemeckého výkladu spomínanej námornej tragédie, ktorá prinútila USA prehodnotiť politiku izolacionalizmu a zapojiť sa do víru Veľkej vojny. Posledná kapitola (s. 458-585) začína opisom politickej situácie v Rusku a jeho bojových aktivít, z nášho pohľadu, na východnom fronte. Rusko nakoniec pod tlakom revolučných udalostí podpísalo separátny mier a vystúpilo z víru prvej svetovej vojny aj za ceny straty území a vojenskej reputácie. Andriessen ďalej pokračuje

analyzovaním posledných nemeckých snáh na západnom fronte v roku 1918. Autor v závere načrtáva problematiku Parížskej mierovej konferencie a dotýka sa aj zmien na geopolitickej mape Európy, ktoré prvá svetová vojna priniesla v podobe nástupnických štátov a zmeny politických režimov či už v Rusku, Nemecku alebo Turecku.

Publikácia je obohatená o približne 800 vysokokvalitných fotografií zachytávajúcich najvýznamnejšie politické a vojenské osobnosti danej doby, ale i hrôzy prvého globálneho konfliktu. Prostredníctvom autentických fotografií si čitateľ môže lepšie predstaviť útrapy obyčajných mužov v uniformách bojujúcich armád. Fotografie ponúkajú možnosť nahliadnuť aj do každodenného života vojakov v zázemí či priamo na bojovom poli. Obrazové prílohy taktiež zobrazujú dobovú techniku, zbrane, bojové lode a iné technické výdobytky začiatku

20. storočia. Pozitívom je zoznam použitej literatúry, ktorý môže poslúžiť čitateľovi pri ďalšom štúdiu udalostí Veľkej vojny, a menný register umožňujúci rýchle vyhľadávanie najdôležitejších osobností v 19. a 20. storočí podieľajúcich sa na dovtedy najväčšej vojenskej kataklizme v dejinách ľudstva.

Za negatívum považujem absenciu máp, ktoré by laickému čitateľovi pomohli lepšie sa zorientovať na jednotlivých frontoch prvej svetovej vojny. Taktiež negatívne vnímam nevyváženosť pri opise udalostí na západnom a východnom fronte, čo evokuje, že západné bojisko bolo dôležitejšie ako to na východe.

Publikácia je určená pre všetkých záujemcov o politicko-vojenské dejiny venujúce sa dominantne prvej svetovej vojne a čitateľ môže v nej nájsť cenné informácie týkajúce sa i nášho geografického prostredia.

Matúš Burda

HUSÁK, Otakar. JDI! Vzpomínky legionáře Otakara Husáka. Kniha II. Na vydanie pripravil Michal Rak. Praha : Československá obec legionářská, 2017, 357 s., fotografie v texte, prílohy. ISBN 978-80-87919-42-2.

Druhý zväzok pamätí Otakara Husáka je pokračovaním prvej časti jeho spomienok. Zatiaľ čo v prvom zväzku mapoval svoje pôsobenie pred vypuknutím prvej svetovej vojny, nástup do Českej družiny v Kyjeve a potom pôsobenie v Ruskej légii cez zranenie pri Zborove a odchod na čele niekoľkých stoviek československých dobrovoľníkov do Francúzska,¹ druhý zväzok prináša mnohé detaily z cesty z Ruska do Cognaku, z tamojšieho pobytu a výcviku, prísahy v Darney a záverečných bojov v Argonnách, kde sa Husák a jeho jednotka vyznamenali najmä v úporných a krvavých zrážkach pri Terrone-sur-Aisne a Chesters. Záverom sa dotýka aj návratu do vlasti, pôsobenia na čele vojenskej kancelárie prezidenta republiky T. G. Masaryka a bojov na Těšínsku, Slovensku a Podkarpatskej Rusi. V publikácii je veľa zaujímavých postrehov aj o osobnostiach Masaryka, Beneša, Štefánika, Janina, Piccioneho a ďalších vedúcich osobností nášho prvého odboja.

Príslušník Českej družiny a neskôr francúzsky legionár Otakar Husák (23. 4. 1885 – 12. 6. 1964), ktorý to potom dotiahol ako generál až na funkciu prvého náčelníka vojenskej kancelárie prezidenta Tomáša Garrigue Masaryka a ministra obrany Československej republiky, bol jedným z najvýznamnejších príslušníkov československého prvého aj druhého odboja a vytrpel si svoju kalváriu po februári 1948 aj od komunistického režimu. Husák zanechal po sebe rozsiahly rukopis pamätí, ktorý je uložený v Archíve Národného múzea

¹ HUSÁK, Otakar. JDI! Vzpomínky legionáře Otakara Husáka. Kniha I. Na vydanie pripravili Michal Rak, Tomáš Kykal, Jiří Charfreitag, Milan Mojžíš, Erik Štrégl a Petr Tolar. Praha : Československá obec legionářská, 2017, 357 s., fotografi e v texte, prílohy. ISBN 978-80-87919-29-3 In Vojenská história, roč. 21/2018, č. 1, s. 172-174.

v Prahe. Tam ho po jeho smrti odovzdala jeho manželka a roky ležal zabudnutý. Pred časom ho v tomto archíve objavil historik Martin Zückert. Strojopis pre účely edície zdigitalizoval pracovník Vojenského historického ústavu v Prahe Tomáš Kykal. Československá obec legionárska (ČsOL) vydala prvú časť Husákovych memoárov k 100. výročiu zborovskej bitky (2. júla 1917), v príprave ktorej zohral významnú úlohu. Samotnej bitky sa však už nezúčastnil, lebo pred jej začiatkom bol spolu s Janom Syrovým ťažko zranený rakúsko- uhorským granátom. Druhú časť, ako už deviaty zväzok edície legionárskych memoárov, vydali k stému výročiu bojov v oblasti Terronu a tam ju aj predstavili verejnosti priamo pred domom, kde mal v pivnici Husák svoje veliteľské stanovište.

Husák pochádzal z mlynárskej rodiny, ktorej korene siahajú až do roku 1612, ale jeho otec už pracoval ako úradník pri železniciach. Husáka po skončení meštianskej školy prijali na chemické oddelenie vyššej štátnej Priemyselnej školy v Prahe, ktorá je najstaršou priemyselnou českou školou s rokom vzniku 1837. Nadaný študent si zamiloval chémiu a okrem toho na tejto škole aj vlastenecky dozrieval a sformoval si svoj postoj k nefalšovanému vlastenectvu, ktorému zostal verný po celý svoj život aj v tých najťažších dobách, keď ho raz prenasledovali gestapáci a neskôr komunisti. Učili tam významné osobnosti, profesori, ktorí svoje české presvedčenie neskrývali a vštepovali ho aj svojim študentom. Vzhľadom na rodinné pomery nemohol Husák po absolvovaní priemyslovky študovať na vysokej škole, ale musel si pohľadať prácu a živiť sa už prácou vlastných rúk. Prvé pracovisko si našiel v Českých Budějoviciach v továrni na ceruzky a atrament. Odslúžil si vojnu ako jednoročný dobrovoľník a potom si našiel ďalšie miesto v Paríži a vďaka znalosti francúzskeho jazyka aj schopnostiam ho majiteľ továrne firmy Jules Cacheux v Billancourte pri Paríži ihneď ustanovil zástupcom riaditeľa. Pred vojnou ešte pracoval vo Varšave, v továrni na výrobu ceruziek.

Po pôsobení v Českej družine a v Československej brigáde, Husák už v hodnosti kapitána na jeseň 1917 opúšťa Rusko na čele prvého transportu československých dobrovoľníkov z Ruska a vo Francúzsku sa plne zapája do organizovania 21. a 22. pešieho pluku v Darney a v Jarnaku. Podieľal sa aj na organizovaní prísahy v Darney 30. júna 1918. Zaznamenal mnohé detaily nielen z bojov, ale aj z príchodu prvej skupiny 23 francúzskych a talianskych legionárov do Prahy. Je zaujímavé, že v tejto skupine bolo až desať Slovákov, ku ktorým mal Husák vždy vrelý a naozaj bratský vzťah ako v Rusku, tak vo Francúzsku a aj doma v Československu. V skupine, ktorú Husák 4. decembra 1918 priviedol do Prahy, boli napríklad Cisár, Kristin, Matejka, Koštiaľ, Drinka, Segeš, Hračkaj a ďalší. Po niekoľkých dňoch sa vydáva do Dolného Dvořišťa naproti vracajúcemu sa T. G. Masarykovi, ktorý si ho hneď vyberá za náčelníka svojej vojenskej kancelárie. Neskôr bol krátko aj ministrom obrany. Spory, rozpory a intrigy v armáde aj medzi politikmi viedli k tomu, že na jeseň 1921 radšej odišiel do civilu a vrátil sa do priemyslu, kde uplatnil svoje hlboké znalosti z chémie. V dvadsiatych rokoch založil továreň na výbušniny Explosia v Semtíne. Svoje spomienky začal písať už vtedy a súčasne uverejňoval aj články v tlači. Pre nedostatok času prácu na pamätiach prerušil a vrátil sa k nej až po svojom penzionovaní. Jeho rukopis je úctyhodný – má 1 399 strán a vysokú literárnu úroveň. Podľa spomienok jediného svojho potomka, dcéry Elišky, bol Husák výnimočný, srdečný, priateľský a skromný človek s umeleckým nadaním a svojím tenorom vedel zaspievať aj náročné árie z opier popredných svetových skladateľov. Od roku 1948 bol už v dôchodku a venoval sa výchove dcéry, ktorá sa narodila až keď mal 63 rokov. Ale neskôr ešte musel prejsť rokmi komunistického väzenia a potom zase pracovať až do svojich 75 rokov, aby získal nárok aspoň na skromný dôchodok. Na slobode neskôr udržiaval kontakty s významnými osobnosťami, s ktorými sa priatelil od počiatku vojny, hlavne s Mikulášom Čílom a generálom Václavom Šidlíkom; po návrate z väzenia aj s generálom Janom Syrovým a Jaroslavom Fajfrom. Všetci boli vtedy prenasledovaní komunistickým režimom, zbavení občianskych práv a žili v chudobe. Štátna bezpečnosť ich

sledovala a neraz boli aj na výsluchoch, hlavne kvôli svojim návštevám pri hrobe prezidenta Masaryka v Lánoch. Husák bol v roku 1968 rehabilitovaný a po roku 1989 ho in memoriam vyznamenali Radom Milana Rastislava Štefánika II. triedy. Mesto Nymburk mu v roku 1998 udelilo čestné občianstvo. Vydanie rozsiahleho výberu spomienok v dvoch zväzkoch výnimočného človeka a skutočného hrdinu bez pátosu Otakara Husáka je záslužný čin ČsOL a celého kolektívu, ktorý sa na sprístupnení jeho memoárov podieľal. Vďaka nim sa čitateľ môže vrátiť do rokov prvej svetovej vojny, názorne si predstaviť život príslušníka Českej družiny a neskôr aj francúzskeho legionára, neľahké začiatky budovania československej brannej moci a tiež sledovať osudy čs. vlastenca počas nemeckej okupácie a aj po februári 1948, keď režim legionárom neprial a snažil sa spomienku na nich vytesniť z povedomia Čechov a Slovákov. Husák sa, žiaľ, nedožil rehabilitácie ani zmeny režimu v roku 1989, keď sa opäť môžu pripomínať zásluhy legionárov bez deformácií a klamstiev.

Vydavateľ sa usiloval zachovať čo najväčšiu mieru autenticity, preto je text ponechaný v pôvodnej forme vrátane mnohých dobových výrazov, rusizmov a výrazov v ďalších jazykoch, občas aj poznačenej neobratnou štylistikou. Vcelku má však vydaná publikácia vysokú literárnu úroveň a originálnu osobitosť. Pre historika prináša aj druhý zväzok jeho memoárov mnoho nových neznámych fotografií, zaujímavých detailov, ale aj námetov na diskusiu či polemiku (rozporuplný vzťah Štefánika a Düricha, úloha Štefánika a Janina na Sibíri, postoj Beneša k vojsku, hodnotenie vzťahu „rakúskych“ a legionárskych kádrov v československej armáde atď.). To, že sa Janin nestal vedúcim francúzskej misie v Československu, hodnotí ako krivdu, ale zároveň priznáva, že na túto funkciu sa lepšie hodil Pellé, lebo ten, na rozdiel od Janina, bol nielen vojak, ale aj diplomat. Na rozdiel od mnohých iných, ktorí obviňovali Beneša zo sympatií k boľševizmu, autor memoárov zdôrazňuje jeho bytostný demokratizmus a zásadový odpor voči boľševizmu. Napriek svojim viacerým kritickým poznámkam na adresu Beneša, Husák dokázal byť k nemu aj spravodlivý, keď vyzdvihol jeho neľahkú pozíciu a aj diplomatické úspechy na mierovej konferencii v Paríži a aj v ďalších rokoch. Prezrádza aj, že legionári prezývali Beneša alebo „krajčír“ alebo „malé pivo“. V publikácii je aj niekoľko tlačových chýb, napr. o bojoch pešieho pluku 23. (namiesto správneho 21; 23. pluk vznikol tiež ešte vo Francúzsku, ale až po skončení vojny) Harkovič, (s. 257 namiesto správneho Markovič), Bela (s. 250 namiesto správneho Bella), Six (s. 268 namiesto správneho Vix), ale to neznižuje celkovú vysokú úroveň publikácie. Prínosom je aj množstvo zväčša neznámych fotografií, z ktorých sa viaceré publikujú prvýkrát.

Ferdinand Vrábel

JAŠEK, Peter. BIĽAK. ZRADCA ALEBO KOLABORANT? Bratislava : Marenčin PT 2017. ISBN 978-80-8114-900-9. 189 s.

Biografia v súčasnosti nie je medzi slovenskými historikmi (aj keď existujú aj výnimky) príliš obľúbeným žánrom. Prvú komplexnú vedeckú biografiu Gustáva Husáka spracoval český kolega (tým, samozrejme, nechcem znižovať význam parciálnych biografií Husáka, ktoré vyšli v priebehu nedávnych rokov), skutočne kvalitná biografia Jozefa Tisa pochádza z pera amerického kolegu. Viaceré iné osobnosti sa dočkali aspoň kolektívnych monografií, ktoré však predsa len považujem za menej hodnotné, než sú biografie písané jedným, maximálne dvoma autormi. Ostávajú však desiatky osobností, ktoré v našich dejinách zohrali kľúčovú úlohu a pritom ich životný osud je zväčša spracovaný len vo forme

niekoľkostranového medailónu. Vychádza značné množstvo publicistických diel, ktoré však obvykle vznikajú spôsobom, že sa z piatich kníh uvarí šiesta a nijakým spôsobom nedokážu (minimálne pre odborníkov) nahradiť kvalitne a s dostatočnou erudíciou spracovanú biografiu.

Preto je treba oceniť snahu historika Ústavu pamäti národa Petra Jašeka, ktorý sa rozhodol knižnou formou spracovať život jedného z najvýznamnejších komunistických funkcionárov, pochádzajúcich zo Slovenska. Vasil Biľak je osobnosťou, ktorá formovala dianie v bývalom Československu značne dlhý čas. Napriek tomu o ňom okrem autorizovaných či neautorizovaných spomienok a niekoľkých publicistických výstupov nebolo napísané v podstate nič.

Dielo je rozčlenené na desať kapitol, ktoré kompletne mapujú Biľakov život od ťažkého detstva chudobnej polosiroty z východného Slovenska až po život penzistu, žijúceho v pohodlnej vile v lukratívnej časti Bratislavy. Vďaka širšiemu záberu, citu pre vystihnutie podstaty, ale aj snahu o objektívnu interpretáciu, vecnú interpretáciu motivácie konania Biľaka, či úsiliu o jeho pochopenie v kontexte doby, priblíženie tohto čitateľovi a v neposlednom rade vďaka pútavému štýlu autora dielo predstavuje úspešný pokus o zmapovanie života a kariéry jedného zo silných zákulisných hráčov komunistickej politiky. Výsledok oceňujem o to viac, že Biľakovou doménou zjavne boli primárne rôzne zákulisné hry a ad hoc aliancie, pri ktorých sa často žiadne písané poznámky nerobia.

Prvá kapitola opisuje pôvod, detstvo a mladosť mladého Biľaka, ktorého – podobne ako mnoho iných komunistov – formovala bieda a ťažký údel. Druhá kapitola stručne približuje jeho život počas vojny a v povojnovom období. Biľak nepatril medzi dôležitých činiteľov ilegality a viaceré jeho tvrdenia, vzťahujúce sa k tomuto obdobiu, sú dnes už len ťažko overiteľné. Oveľa väčší význam pre mladého „aparátčika“ však malo nasledujúce obdobie, keď sa mladý Biľak rozhodol zasvätiť svoj život práci v straníckom aparáte a jeho postup na funkčnom rebríčku ďalej dokumentuje kapitola o tajomníčení na východnom Slovensku v rokoch 1953 – 1958. Ďalšie dve kapitoly približujú Biľakovu kariéru na počiatku

60. rokov 20. storočia a jeho schopnosť etablovať sa na akomkoľvek poste a využiť vo svoj prospech možnosti, ktoré aj menej významný post ponúka. Po kratšej kapitole, venovanej pôsobeniu tzv. barnabitskej komisii, autor obšírnejšie približuje Biľakov konflikt s prvým mužom strany Antonínom Novotným. Po stručnom objasnení procesu odmäku v kultúre, za ktorú bol ako ideologický tajomník zodpovedný, prichádzajú štyri hutnejšie kapitoly, venované roku 1968, obdobiu kľúčovému tak v živote V. Biľaka, ako aj v dejinách celého Československa. Na nasledujúcich stranách autor približuje Biľaka na vrchole kariéry, jeho politický pád a osudy po roku 1989.

Záverom teda len zopakujem, že ide o poctivú popularizačnú monografiu. Kniha Biľak – zradca alebo kolaborant? je pútavo napísané dielo, adresované skôr širšej verejnosti, než len úzkemu okruhu odborníkov. Na škodu diela ale je príliš stručná kapitola o období, keď bol Biľak na vrchole moci, ako aj fakt, že si vydavateľ „neustrážil“ niektoré tlačové chyby či preklepy.

Matej Medvecký

BIBLIOGRAFIA

ROK 1938 VO VOJENSKO-POLITICKÝCH SÚVISLOSTIACH VÝVOJA V ČESKOSLOVENSKU V 30. ROKOCH 20. STOROČIA

Výberová bibliografia prác publikovaných v rokoch 2007 – 2018

BOŽENA ŠEĎOVÁ

Po prvom významnom osmičkovom roku v československých dejinách 20. storočia – roku 1918, v ktorom Česi a Slováci vítali zrod spoločného demokratického štátu, nasleduje druhý významný rok končiaci osmičkou – rok 1938, ktorý priniesol zásadné zmeny, vyúsťujúce na jar nasledujúceho roka do rozbitia Československej republiky. Keďže udalostiam, ktoré sa odohrali v roku 1918, sme sa venovali už v dvoch častiach bibliografie Slovensko a Slováci v období prvej svetovej vojny – výberová bibliografia publikovaných prác v rokoch 1990 – 2014 (Odboj a vznik Československa, Slovensko pri vzniku ČSR), publikovanej vo Vojenskej histórii, roč. 19, č. 1 (2015), s. 147-178, v predkladanom výbere sa zameriame na zlomové udalosti roka 1938 v kontexte čs. politickej krízy, zostrenia národnostnej situácie a agresívnej politiky nacistického Nemecka v 30. rokoch.

V atmosfére krízy európskej demokracie spôsobenej nárastom totalitarizmu, nacionalizmu, tendencií k prerozdeleniu sfér vplyvu v európskom priestore, nástupom autoritatívnych režimov i vojenských diktatúr, sa aj v Československu výrazne radikalizovala politika národnostných menšín, silnelo fašistické hnutie afašizmom inšpirované nacionalistické prúdy, rozširovalo sa slovenské autonomistické hnutie, rasistické a antisemitské prejavy. Nástupom novej slovenskej generácie sa silnejúca kritika politických a spoločenských pomerov prejavila v odmietaní čechoslovakizmu a pražského centralizmu. Slovenský národný emancipačný posun sa prejavil väčšinou buď na strane politického aktivizmu sústredeného okolo Andreja Hlinku, vynakladajúceho maximálne úsilie o dosiahnutie slovenskej autonómie, a okolo jeho straníckych pokračovateľov na čele s Jozefom Tisom a ich neoblomnou predstavou národného štátu. Na druhej strane to bolo politické a spoločenské úsilie reprezentované Milanom Hodžom, ktorý sa snažil o komplexné riešenie národnostných problémov v Československu – dosiahnuť dohodu so sudetskými Nemcami a postavenie Slovákov v Čs. republike vyriešiť na báze samosprávy. Jeho čiastkové úspechy v reforme štátnej politiky však prekryla eskalácia zahraničnopolitických udalostí. Realizácia expanzívnych plánov nacistického Nemecka, sprevádzaná masívnou a agresívnou propagandou a ústupčivým postojom Francúzska a Veľkej Británie, vyústila podpísaním Mníchovskej dohody 29. septembra 1938 do legálnej deštrukcie ČSR. Odstúpenie častí čs. územia Nemecku prinieslo nielen vnútroštátne dôsledky, ale aj oslabenie pozície čs. štátu v stredoeurópskom kontexte. Zložitosť situácie využilo dominantné politické krídlo ľudákov 6. októbra 1938 k vyhláseniu autonómie Slovenska a nastoleniu autonómnej vlády už nasledujúceho dňa. Maďarská revizionistická politika a poľská snaha o spoločnú poľsko-maďarskú hranicu vyústila 2. novembra 1938 do Viedenskej arbitráže a obrovského sklamania autonómnej vlády, ktorá sa musela vyrovnávať nielen so stratou časti územia a obyvateľstva, ale aj so vzniknutými hospodárskymi, spoločenskými a kultúrnymi problémami. Najvážnejšie však boli dôsledky vo vojensko-politickej oblasti, v narušení bezpečnostnej situácie a obranyschopnosti krajiny. Celé obdobie existencie 2. Č-SR bolo poznačené stupňujúcim sa napätím v česko-

slovenských vzťahoch, vierou ľudáckych radikálov v nemeckú podporu samostatnosti Slovenska a silnejúcimi protižidovskými postojmi, na Slovensku radikálnejšími ako v Čechách a na Morave. V snahe zabrániť rozpadu Č-SR, obsadilo čs. vojsko a žandárstvo v noci z 9. na 10. marca 1939 strategické miesta na Slovensku a J. Tiso bol odvolaný z funkcie predsedu autonómnej vlády. Z vojenského hľadiska bol zásah síce úspešný, ale z hľadiska politického prišiel oneskorene. A tak pod tlakom nacistického Nemecka odhlasoval Snem Slovenskej krajiny 14. marca vznik samostatného Slovenského štátu.

Celé toto zložité obdobie, ktorého udalosti zásadným spôsobom predznamenali a zmenili históriu českého a slovenského národa, predstavujeme v 12-ročnej publikačnej tvorbe rozpätia rokov 2007 – 2018. Novodobá česká a slovenská historiografia reagovala na všetky dôležité momenty daného obdobia v rôznych formách publikovania i elektronického zdieľania – vedecké štúdie, edované dokumenty, monografie väčšieho i menšieho rozsahu, odborné a populárno-náučné články i drobné zmienky a pripomenutia si udalostí. V bibliografii prinášame vo väčšej úplnosti publikačné výstupy slovenskej proveniencie, keďže česká súčasná historiografia i publicistická tvorba je oveľa rozsiahlejšia. Zvolili sme kombinovanú štruktúru bibliografie – tematické časti nasledujú v približnom chronologickom slede historického diania. Napriek tomu, že dôležité udalosti predmetného obdobia sú spracované aj v syntézach, monografiách, štúdiách zaoberajúcich sa širším časovým úsekom, do bibliografie sme ich väčšinou nemohli zaradiť. Podobne sa to týka biografií významných osobností, ktorých životné osudy, politická, vojenská a iná kariéra sa odvíjali v kontexte daných udalostí, respektíve ich samotní iniciovali a formovali. V každej časti sú predradené knihy, za ktorými nasledujú ostatné príspevky. Ak sa práce venujú dvom i viacerým tematickým oblastiam, uvádzame ich len v jednej časti bibliografie. Bibliografia sa končí rozpadom Československej republiky a vznikom tzv. Slovenského štátu 14. marca 1939.

národný socializmus, český fašizmus, slo- venský nacionalizmus a autonomizmus v 30. rokoch

Armády českých politiků : České polovo- jenské jednotky 1918 – 1945 / Ivo Pejčoch. Cheb : Svět křídel, 2009, 162 s. : fotogr., pram. a lit. ISBN 978-80-86808-60-4.

„Blaho vlasti – zákon najvyšší!“ Národná obec fašistická a Slovensko (1926 – 1938)

/ Anton Hruboň. Ružomberok : Historia nostra, o. z. – Spolok Slovákov v Poľsku, 2015, 205 s. : fotogr., pram. a lit., reg. ISBN 978-80-970080-6-2.

Fašismus v českých zemích : Fašistic- ké a nacionálněsocialistické strany a hnutí v Čechách a na Moravě 1922 – 1945 / Ivo Pejčoch. Praha : Academia – Středisko spo- lečných činností AV ČR, 2011, 507 s. : príl., zozn., pram. a lit., reg. ISBN 978-80-200- 1919-6.

Para-militarizmus v České republice / Mi- roslav Mareš. Praha : Centrum pro studium demokracie a kultury, 2012, 317 s. : biblio- gr., reg. ISBN 978-80-7325-297-7.

Podiel amerických Slovákov na autono- mistickom hnutí na Slovensku (1918 – 1938)

/ Štefan Kucík. Martin : Matica slovenská, 2011, 137 s., pram. a lit., reg., fotogr. príl. ISBN 978-80-8128-015-3.

* * *

Bankrot veľkých vízií: Národná obec fa- šistická a Slovensko (1926 – 1938) / Anton Hruboň. In: V turbulentnom tridsaťročí. Kapitoly z dejín Slovenska v rokoch 1918 – 1948 : Venované 70. narodeninám prof. PhDr. Karola Fremala, CSc. / Peter Mičko, Michal Šmigeľ, Marek Syrný a kol. Krakov

: Spolok Slovákov v Poľsku, 2013, s. 37-68. ISBN 978-80-7490-659-3.

Činnosť Karpatonemeckej strany na Spiši v rokoch 1935 – 1938 / Mária Ďurkovská. In: Slezský sborník. Roč. 110, č. 3-4 (2012), s.

221-237. ISSN 0037-6833. ISSN 0037-6833.

Fašistický mýtus znovuzrodenia v kon- texte ideológie Národnej obce fašistickej a Rodobrany / Anton Hruboň. In: Český časopis historický. Roč. 113, č. 2 (2015), s.

454-487. ISSN 0862-6111.

K činnosti některých negativistických stran na Podkarpatské Rusi v roce 1938 / Jiří Plachý. In: Slovanský přehled. Roč. 98, č. 1-2 (2012), s. 117-136. ISSN 0037-6922.

„Klérofašizmus“? Katolicizmus a radi- kálna pravica v stredoeurópskom kontexte (1918 – 1945) / Miloslav Szabó. In: Historic- ký časopis. Roč. 65, č. 4 (2017), s. 675-687.

ISSN 0018-2575.

Niekoľko poznámok k aktivitám Národ- nej obce fašistickej na východnom Sloven- sku / Vojtech Kárpáty. In: Annales historici Presovienses 6 / Zost.: Martin Pekár, Patrik Derfiňák. Prešov : Universum pre Inštitút histórie FF PU, 2006, s. 373-384. ISBN 80-

89046-40-1.

Od pololegálního spolku k protičeskému povstání : Několik poznámek k založení a existenci „Karpatské Siče“ v letech 1938 – 1939 / Jiří Plachý. In: Historie a vojenství. Roč. 63, č. 4 (2014), s. 40-47 : fotogr. ISSN

0018-2583.

Podiel kanadských Slovákov na autono- mistickom hnutí na Slovensku v rokoch 1918 – 1938 / Štefan Kucík. In: Dejiny – interneto- vý časopis Inštitútu histórie FF PU. Roč. 5, č. 1 (2010), http://dejiny.unipo.sk/, s. 92-100.

ISSN 1337-6861.

Príspevok nacistickej armádnej psycho- lógie k otázke mentality slovenského ná- roda / Jana Tulkisová. In: Acta historica Posoniensia XIII. Historické štúdie / Eds.: Daniš, Miroslav – Valachovič, Pavol. Brati-

slava : Stimul, 2010, s. 254-268. ISBN 978-

80-224-1118-9.

Reakcie štátnych úradov na aktivity Kar- patonemeckej strany na Spiši v rokoch 1935 – 1938 / Mária Ďurkovská. In: Slezský sbor- ník. Roč. 111, č. 2 (2013), s. 275-287. ISSN

0037-6833.

Slovensko v politike Nemecka v rokoch 1918 – 1938 / Valerián Bystrický. In: Kapi- toly z histórie stredoeurópskeho priestoru v 19. a 20. storočí. Pocta k 70-ročnému ju- bileu Dušana Kováča. Bratislava : HÚ SAV, 2011, s. 306-322. ISBN 978-80-970302-4-7.

Slovenský autonomizmus v poľskej politi- ke v 30. rokoch / Mateusz Gniazdowski. In: Česko-slovenská historická ročenka. Brno – Bratislava : Academicus-Coprint, 2010, s. 205-227. ISBN 978-80-555-0252-6.

Svatoplukovy gardy / Ivo Pejčoch. In: Historie a vojenství. Roč. 56, č. 4 (2007), s.

36-51 : fotogr., tabl. ISSN 0018-2583.

Taliansky fašizmus ako modernizačný pr- vok slovenskej politickej scény v medzivoj- novom a vojnovom období / Anton Hruboň. In: Vojnová kronika. Odborný časopis Mú- zea SNP. Roč. 5, č. 2 (2016), s. 3-13 : fotogr.

ISSN 1338-6379.

Tido J. Gašpar a jeho chápanie slovenské- ho národného socializmu / Martin Vašš. In: Roguľová, Jaroslava – Hertel, Maroš a kol.: Adepti moci a úspechu : Etablovanie elít v moderných dejinách : Jubileum Valeriána Bystrického. Bratislava : Veda – HÚ SAV, 2016, s. 65-78. ISBN 978-80-224-1503-3.

Totalitné snahy Deutsche Partei na prí- klade eliminácie Zipserdeutsche Partei a jej záujmových organizácií / Michal Schvarc. In: Annales historici Presovienses 7 / Zost.: Martin Pekár. Prešov : Pre Inštitút histórie FF PU vyd. Universum, 2007, s. 86-103. ISBN 978-80-89046-45-4.

sudetonemecká otázka

Die Sudetendeutschen im Krisenjahr 1938

/ Detlef Brandes. München : Oldenbourg, 2008, 398 s, pram. a lit., reg. ISBN 978-3-

486-58742-5.

Hitler před branami : Literární dokument o povstání Němců v Čechách a na Moravě v roce 1938 a o cestě k němu / Václav Junek. Praha : Olympia, 2013, 320 s. : fotogr., mp. ISBN 978-80-7376-349-7.

Psywar 1938. První psychologická válka moderní doby. Sudetská válka : Hitler proti Československu 20. květen – 30. září 1938 /

J. J. Duffack. Praha : Naše vojsko, 2010, 308

s. : lit. ISBN 978-80-206-1113-0.

Od národního státu ke státu národností? Národnostní statut a snahy o řešení menši- nové otázky v Československu v roce 1938 / Jan Kuklík. Praha : Karolinum, 2013, 450 s.

: fotogr. ISBN 978-80-246-2377-1.

Odepřená integrace. Systémová analýza sudetoněmecké politiky v Československé republice 1918 – 1938 / Ladislav Josef Be- ran. Praha : Pulchra, 2009, 438 s. : tabl., gr., reg. ISBN 978-80-87377-02-4.

Sudetoněmecké nacionalistické tělový- chovné organizace a československý stát v letech 1918 až 1938 / Michal Burian. Praha

: Karolinum – Univerzita Karlova, 2012, 398

s. : fotogr. čb., pram. a lit. ISBN 978-80-246- 2217-0.

Sudetští Němci v krizovém roce 1938 / Detlef Brandes. Praha : Argo, 2012, 428 s. : tabl., faksm., pram. a lit., reg. ISBN 978-80- 257-0605-3.

Sudety / Karel Richter. 2.vyd. Praha : Noos, 2016, 271 s. : fotogr. ISBN 978-80-

88117-01-8.

Sudety 1938 pohledem důstojníků němec- ké armády / Jan Lakosil, Tomáš Svoboda.

Praha : Mladá fronta, 2013, 264 s. : fotogr. ISBN 978-80-204-2894-3.

Zdivočelé Sudety : Nový pohled na dra- matický rok 1938 / Milan Jenčík. Praha : Mladá fronta, 2018, 380 s. ISBN 978-80-

204-4952-8.

* * *

Četníci proti přesile : 13. září 1938 a kr- vavá vzpoura henleinovců na Sokolovsku

/ Vladimír Bružeňák. In: Paměť a dějiny. Revue pro studium totalitních režimů. Roč. 12, č. 1 (2018), s. 84-96 : fotogr. ISSN 1802-

8241.

Foreign Office, britské vyslanectví v Pra- ze a sudetoněmecká otázka v roce 1937 / Lukáš Novotný. In: Moderní dějiny. Časo- pis pro dějiny 19. a 20. století. Roč. 21, č. 2

(2013), s. 101-130. ISSN 1210-6860.

Sudetendeutsches Freikorps / Zuzana Pivcová. In: Historie a vojenství. Roč. 60, č. 2 (2011), s. 105-108 : fotogr. ISSN 0018-

2583.

Sudetoněmecký Freikorps a jeho úloha v mnichovské krizi (září – říjen 1938) / Aleš Binar. In: Národní osvobození. Roč. 29 /96/, č. 21-22 (2018), s. 12-13 : fotogr. ISSN 0231-

8161.

„Wir sind frei!“ Die Sudetendeutschen Befreiungsstempel im Jahr 1938 / Rudolf Jaworski. In: Bohemia : Zeitschrift für Ges- chichte und Kultur der böhmischen Länder. Roč. 58, č. 1 (2018), s. 27-37 : fotogr. ISSN

0523-8587.

Z archivu liberecké státní policie : Před- volební kampaň Sudetoněmecké strany v květnu 1938 / Jiří Plachý. In: Paměť a dě- jiny. Revue pro studium totalitních režimů. Roč. 12, č. 1 (2018), s. 106-115 : fotogr. ISSN

1802-8241.

slovenská otázka

Slováci vo víre tridsiatych rokov. Druhé desaťročie Československej republiky : Pra- mene k dejinám Slovenska a Slovákov XII b / Ved. red. zv.: Róbert Letz, ed.: Pavel Dvořák. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2014, 367 s. : chronolg., fotogr., reg. ISBN 978-80-8119-080-3.

Jozef Rudinský a denník Slovenský hlas v rokoch 1938 – 1939 / Róbert Letz. In: Adepti moci a úspechu : Etablovanie elít v moderných dejinách : Jubileum Valeriána Bystrického / Jaroslava Roguľová, Maroš Hertel a kol. Bratislava : Veda – HÚ SAV, 2016, s. 51-64. ISBN 978-80-224-1503-3.

Medzinárodné súvislosti slovenskej otázky 1927 / 1936 – 1940 / 1944 : Maďarské doku- menty v porovnaní s dokumentmi v Bonne, Bukurešti, Viedni a Prahe / Milan Krajčovič. Bratislava : Slovak Academic Press, 2008 : 439 s. ISBN 978-80-8095-034-7.

Politické aktivity Andreja Hlinku a Mila- na Hodžu v kritickom roku 1938 / Miroslav Bezunk. In: Studia Historica Tyrnaviensia XIV – XV. Trnava – Krakov : FiF Trnavskej univerzity : Spolok Slovákov Poľsku, 2012,

s. 412-432. ISBN 978-83-7490-536-7.

Vývoj Tisovej percepcie slovenskej otáz- ky v rokoch 1920 – 1938 / Martin Vašš.

In: Historia nova. Štúdie k jubileu Pavla Jo- zefa Šafárika. Roč. 2, č. 1 (2011), s. 59-73

[online] ISBN 978-80-89236-94-7.

Zjazd mladej slovenskej generácie v Tren- čianskych Tepliciach : Záznam priame- ho účastníka / Róbert Letz. In: Historický zborník. Vedecký časopis o slovenských národných dejinách. Roč. 25, č. 2 (2015),

s. 126-146. ISSN 1335-8723, ISBN 977-13-

3587-200-6.

Zjazd mladej slovenskej generácie v Tren- čianskych Tepliciach a úsilie o zmenu štáto- právneho postavenia Slovenska v ČSR / Ján

Štefanica. In: Historický zborník. Vedecký časopis o slovenských národných dejinách. Roč. 25, č. 2 (2015), s. 35-48. ISSN 1335-

8723, ISBN 977-13-3587-200-6.

čs. obranná politika, čs. armáda

Armia czechosłowacka w latach 1932 – 1938 / Jan Wiśniewski. Toruň : Adam Mar- szałek, 2007, 273 s. : fotogr., mp., tabl. ISBN 978-83-71749001.

Boj o hranci : Moravská Chrastová 1938

/ Jitka Gruntová, František Vašek. Praha : Naše vojsko, 2018, 110 s. : fotogr. ISBN 978-

80-206-1747-7.

Boj v lehkém opevnění : Pokyny pro boj a službu v lehkém opevnění; Desatero pro velitele objektu lehkého opevnění, čety, roty, praporu; Útok na stálá opevnění; Mož- nosti; Hlavní obranné postavení v září 1938; Iluze a realita / Miloslav Sviták. Jindřichův Hradec : Miloslav Sviták, 2008, 120 s. : fo- togr., mp, plány. ISBN 978-80-254-2185-7.

Boj 1938 v lehkém opevnění / Miloslav Sviták. 2. aktualiz. a rozš. vyd. Jindřichův Hradec : Miloslav Sviták, 2012, 292 s. : fo- togr., mp, plány. ISBN 978-80-260-3429-2.

Československá armáda, pilíř obrany státu z let 1932 – 1939 : Historie českoslo- venské armády 3 / Karel Straka. Praha : Ministerstvo obrany ČR – AVIS, 2007, 158

s. : fotogr., tabl., pram. a lit. ISBN 978-80- 7278-376-2.

Československé lehké opevnění z let 1936 – 1938 v Orlických horách / Ivo Formánek. Dvůr Králové nad Labem : Jan Škoda – Fort print, 2011, 199 s., fotogr., mp. ISBN 978-

80-86011-48-6.

Československé opevnenia na Slovensku v 30. rokoch 20. storočia : Dizertačná práca / Peter Chorvát. Bratislava : Historický ústav SAV, 2008, 157 s. : obr., tabl., pram. a lit.

Československé opevnění 1938 : Velká obrazová kniha / Jan Lakosil, Tomáš Svo- boda. Praha : Mladá fronta a.s., 2017, 278 s. fotogr., reg., lit. ISBN 978-80-204-4629-9.

Československé opevnění z let 1935 – 1938 na Trutnovsku / Miroslav Kejzlar. Dvůr Králové nad Labem : Fort print, 2008,

397 s. : fotogr., mp., tabl. ISBN 978-80- 86011-37-0.

13. divise (1937 – 1938) : Československá branná moc 1920 – 1938 / Jiří Fidler. [Čeký Brod] : Tamtam Development, 2017, 63 s. : fotogr., mp. ISBN 978-80-906975-0-8.

Hanička : Dělostřelecká tvz z let 1936 – 1938 / Bohuslav Kachlík, Martin Ráboň, Luděk Vávra. Brno : Spolek přátel česko- slovenského opevnění, 2007, 99 s. : fotogr., plány. ISBN 80-86463-24-9.

Jednotka určení SOS : díl druhý / Radan Lášek. Praha : Codyprint, 2007, 278 s. : fo- togr., mp. ISBN 80-902964-8-3.

Jednotka určení SOS : díl třetí / Radan Lá- šek. Praha : Radan Lášek – Codyprint, 2008, 335 s. : fotogr. ISBN 978-80-902964-9-7.

Jihozápadní Morava v září 1938 : K 75. výročí konce 1. republiky 1938 – 2013 / Zdeněk Jaroš. Jihlava : Statutární město Jih- lava, 2013, 58 s. : fotogr., mp., plány, faksm. ISBN 978-80-260-4989-0.

Krkonoše v roce 1938 : Armáda a opevně- ní / Radan Lášek. Praha : Codyprint, [2015], 366 s. : fotogr., mp., plány, faksm. ISBN 978-80-903892-3-6.

Kapitoly z dejín československých opev- není na Slovensku / Peter Chorvát. Zohor : Virvar v spolupr. s VHÚ, 2011, 151 s. : fo- togr., nákr., pram. a lit., reg. ISBN 978-80- 970513-3-4.

Letadla zrazeného nebe : Československá vojenská letadla v roce 1938 / Martin Čížek.

Praha : Naše vojsko, 2015, 250 s. : obr. ISBN 978-80-206-1576-3.

Putování po československém opevnění 1935 – 1989 : Muzea a zajímavosti / Mar- tin Dubánek, Tomáš Fic, Jan Lakosil. Praha

: Mladá fronta, 2010, 258 s. : fotogr., nákr. ISBN 978-80-204-2200-2.

Nové putování po československém opev- nění 1935 – 1989 : Muzea a zajímavosti / Jan Lakosil, Martin Dubánek. Praha : Mladá fronta, 2017, 152 s. : fotogr., nákr. ISBN 978-

80-204-4394-6.

Opevnění z roku 1938. Postavení Vltava / Radan Lášek. Praha : Codyprint, 2011, 101

s. fotogr., mp. ISBN 978-80-903892-1-2.

Opevnění Jindřichohradecka z let 1936 – 1938 : Příprava obrany Jindřichohradec- ka v roce 1938 : Díl 1. / Miloslav Sviták. Jindřichův Hradec : [vl. n.], 2007 : 272 s. : fotogr., mp, tabl. ISBN 978-80-239-9634-0.

Opevnění Jindřichohradecka z let 1936 – 1938 : Příprava obrany Jindřichohradec- ka v roce 1938 : Díl 2. / Miloslav Sviták. Jindřichův Hradec : [vl. n.], 2007 : 218 s. : fotogr., mp, tabl. ISBN 978-80-254-0753-0.

Republika v obležení : První éra prezi- denta Beneše, 1935 – 1938 / Jiří Kovtun. Praha : Torst, 2016, 283 s. : fotogr., reg. ISBN 978-80-7215-524-8.

Souboj bez vítěze : Německé přípravy na dobývání čs. lehkého opevnění v roce 1938 / Jan Lakosil, Tomáš Svoboda, Ladislav Čer- mák. Praha : Mladá fronta, 2010, 309 s. : fo- togr. ISBN 978-80-204-2201-9.

Stráž obrany státu 1936 – 1939 / Jaroslav Beneš. Dvůr Králové nad Labem : Jan Ško- da – Fort print, 2007, 367 s. : fotogr., tabl. SBN 978-80-86011-34-9.

Utajená obrana Šumavy : Lehké opev- nění jihozápadních hranic Československa

od Mnichova po současnost / Jan Lakosil. Praha : Mladá fronta, 2012, 327 s. : fotogr., nákr., tabl. ISBN 978-80-204-2791-5.

Ve stínu Mnichova : Z historie českoslo- venské armády 1932 – 1939 / Pavel Šrámek. Praha : Mladá fronta, 2008, 147 s. : fotogr., tabl., pram. a lit. ISBN 978-80-204-1848-7.

Velitelé praporů SOS / Radan Lášek. Pra- ha : Radan Lášek – Codyprint, 2009, 227 s. : fotogr. ISBN 978-80-903892-0-5.

Velká kniha o malých bunkrech. Čes- koslovenské lehké opevnění 1936 – 1938 / Tomáš Svoboda, Jan Lakosil, Ladislav Čer- mák. Praha : Mladá fronta, 2011, 335 s. : fo- togr., nákr. ISBN 978-80-204-2422-8.

Vzpomínka na Mnichov 1938 : Českoslo- venské opevnění ve fotografii / Jan Lakosil, Tomáš Svoboda, Ladislav Čermák. Náchod

: Aleš Horák, 2008, 75 s. fotogr. ISBN 978-

80-254-2875-7.

Ztracené varty : Strážci šumavské hrani- ce 1938 / Radan Lášek. Praha : Codyprint, 2018, 247 s. : fotogr., mp., faksm. ISBN 978-

80-903892-4-3.

Zvláštní zařízení na komunikacích v le- tech 1936 – 1938 / Jaroslav Beneš, Jan La- kosil, Martin Nič, Jan Škoda. Dvůr Králové nad Labem : Jan Škoda – Fort print, 2009, 231 s. : fotogr., mp., faks. ISBN 978-80- 86011-40-0.

* * *

Cíl útoku: československé lehké opevnění

/ Jan Lakosil. In: Střelecká revue. Roč. 42, č. 7 (2010), s. 73-75 : fotogr. ISSN 0322-7650

(nemecký predpis HDvg 124 s popisom plá- novanej metodiky útoku a jeho český pre- klad v praxi čs. armády).

Československé opevnenia a rok 1938 :

80. výročie Mníchovskej zrady / Ivan Hor- ský. In: Bojovník. Dvojtýždenník antifašis-

tov. Roč. 63, č. 19 (2018), s. 9. ISSN 03223-

2018.

Československé opevnenia v regióne Rimavskej Soboty / Peter Chorvát. In: Ge- mer-Malohont II. Rimavská Sobota : Ge- mersko-malohontské múzeum v Rimavskej Sobote, 2006, s. 144-155 : fotogr.

Hraničářský pluk 4 : (15. srpen 1937 – 15. prosinec 1938) / Aleš Binar. In: Národní osvobození. Roč. 29 /96/, č. 17/18 (2018), s. 10-11 : fotogr. ISSN 0231-8161.

K problémom vojenskej obrany stredného Slovenska v druhej polovici 30. rokov 20. storočia / Peter Chorvát. In: Historické špe- cifiká stredného Slovenska v rokoch 1918 – 1938 / Mičko, Peter a kol. Banská Bystrica : Ústav vedy a výskumu UMB, 2008, s. 70-87.

Maďarské kráľovské honvédstvo verzus československé opevnenia – k problémom interakcie / Peter Chorvát. In: Vojenská his- tória. Roč. 12, č. 1 (2008), s. 47-69. ISSN

1335-3314.

Muzea československého opevnění z let 1935 – 1938 / Martin Dubánek, Jan Lakosil, Irena Dibelková. In: Střelecká revue. Roč. 40, č. 7 (2008), s. 43-55 : fotogr. ISSN 0322-7650.

Múzeum petržalského opevnenia / Dana Lacová, Tomáš Farkaš. In: Pamiatky a mú- zeá. Roč. 63, č. 3 (2015), s. 40-42 : fotogr.

Pechotný zrub BZ-8 v Bratislave ožíva / Ivan Horský. In: Vojenská história. Roč. 14, č. 2 (2010), s. 194-199 : fotogr. ISSN 1335-

3314.

Plány a výstavba československých opev- nění v Čopu / Martin Dubánek. In: Vojenská história. Roč. 11, č. 2 (2007), s. 83-92 : foto- gr., mp. ISSN 1335-3314.

Počátky československého pohraničního opevnění / Martin Dubánek. In: ATM. Roč. 41, č. 4 (2009), s. 62-65 : fotogr. ISSN 1802-4823.

Rok 1938 : Přípravy na konflikt : 90. vý- ročí vzniku Československa a jeho armády / Jan Máče. In: ATM – Armády, technika, mi- litaria. Roč. 40, č. 9 (2008), s. 69-73 : fotogr.

ISSN 1336-2003.

Rok 1938 : Na prahu války : 90. výročí vzniku Československa a jeho armády / Jan Máče. In: ATM – Armády, technika, mili- taria. Roč. 40, č. 9 (2008), s. 69-73 : fotogr.

ISSN 1336-2003.

Skupina 1, nestandardní vyšší jednotka za- jištění hranic od jara do podzimu 1938 / Ka- rel Straka. In: Historie a vojenství. Roč. 60, č. 4 (2011), s. 4-23 : fotogr. ISSN 0018-2583.

Skupina 1, nestandardní vyšší jednotka za- jištění hranic od jara do podzimu 1938 / Ka- rel Straka. In: Historie a vojenství. Roč. 61, č. 1 (2012), s. 36-57 : fotogr. ISSN 0018-2583.

Výzbroj čs. pevnostních objektů v Brati- slavě / Martin Dubánek. In: Střelecká revue.

– Roč. 39, č. 2 (2007), s. 47-49 : fotogr. ISSN

0322-7650.

Zbrojársky priemysel na Slovensku v tri- dsiatych rokoch 20. storočia / Zdenka Mu- ráriková. In: Vojenská história. Roč. 18, č. 3 (2014), s. 23-44. ISSN 1335-3314.

Zrození monumentu : Počátky moderního opevňování v meziválečném Českosloven- sku, I. část / Karel Straka. In: Historie a vo- jenství. Roč. 64, č. 1 (2015), s. 4-19 : fotogr.

ISSN 0018-2583.

Zrození monumentu : Počátky moderního opevňování v meziválečném Českosloven- sku, II. část / Karel Straka. In: Historie a vo- jenství. Roč. 64, č. 2 (2015), s. 4-13 : fotogr.

ISSN 0018-2583.

mobilizácia čs. armády

Mobilizace 1938 / František Emmert. Brno : František Emmert, 2015, 171 s., fo- togr., mp., faksm. ISBN 978-80-905081-1-8.

Mobilizace ve fotografii : Armáda a Stráž obrany státu v letech 1938 – 1939 / Jiří Su- chánek, Jaroslav Beneš. Brno : Extra Pub- lishing, 2018, 223 s. fotogr., pram. a lit. ISBN 978-80-7525-159-6.

Mobilizovaná československá armáda 1938 (30. září 1938) / Bedřich Hamák, Ivo Vondrovský. 2. dopl. a uprav. vyd. Dvůr Králové nad Labem : Jan Škoda – Fortprint, 2011, 207 s. : fotogr., tabl. ISBN 978-80-

86011-44-8.

Zvláštní vlak HVOA : Poznatky o štábním vlaku pro hlavního velitele československé branné moci v mobilizaci a válce (1934 – 1938) : Neznámé kapitoly vojenství a tech- niky / Petr Kos. Praha : Petr Kos, 2015, 105

s. : fotogr., mp. ISBN 978-80-260-8379-5.

* * *

Částečná mobilizace v květnu 1938 / Aleš Binar. In: Národní osvobození. Roč. 29 /96/, č. 9-10 (2018), s. 10-11 : fotogr. ISSN 0231-

8161.

Denník čatára Františka Hečka z mobi- lizácie v roku 1938 / František Vnuk. In: Pamäť národa. Nacizmus a komunizmus vo svojej epoche. Roč. 9, č. 1 (2013), s. 54-85 :

fotogr. ISSN 1336-6297 (25. sept. – 18. nov.

1938).

Ferdinand Čatloš za mobilizace v září 1938 / Pavel Šrámek. In: Vojenská história. Roč. 14, č. 1 (2010), s. 89-93 : fotogr. ISSN

1335-3314.

Ještě k působení Ferdinanda Čatloše v zářijové mobilizaci 1938 / Stanislav V. Chytka. In: Vojenská história. Roč. 21, č. 3 (2017), s. 78-82. ISSN 1335-3314.

Od mobilizace k mnichovské konferenci

: 90. výročí vzniku Československa a jeho armády / Jan Máče. In: ATM – Armády, technika, militaria. Roč. 40, č. 12 (2008), s.

68-73 : fotogr. ISSN 1336-2003.

Průběh zářijové mobilizace v roce 1938 na Podkarpatské Rusi / Jiří Plachý. In: His- torie a vojenství. Roč. 60, č. 4 (2011), s. 24-

28 : fotogr. ISSN 0018-2583.

Přikrytí hranice / Vladimír Marek. In: A-report. Měsíčník Ministerstva obrany ČR. Roč. 29, č. 5 (2018), s. 42-43 : fotogr. ISSN 1211-801X.

Rok 1938 : Krize v září 1938 a mobilizace armády : 90. výročí vzniku Československa a jeho armády / Jan Máče. In: ATM – Armá- dy, technika, militaria. Roč. 40, č. 11 (2008),

s. 75-79 : fotogr. ISSN 1336-2003.

mníchovská kríza, mníchovská dohoda,

zahraničné postoje, dôsledky

Ani vojna, ani mír : Velmoci, Českoslo- vensko a střední Evropa v sedmi dramatech na prahu druhé světové války / Vít Smetana. Praha : Nakl. Lidové noviny, 2016, 663 s. : fotogr., pram. a lit., reg. ISBN 978-80-7422- 358-7.

Britské vyslanectví v Praze, Foreign Offi- ce a jejich vnímání česko-německého vzta- hu v Československu v letech 1933 – 1938 / Lukáš Novotný. Praha : Agentura Pankrác s.r.o., 2016, 245 s. : pram. a lit., reg. ISBN 978-80-86781-30-3.

Češi 1938. Jak Beneš ustoupil Hitlerovi

/ Pavel Kosatík – Štěpánka Jislová. Praha : Česká televize – Mladá fronta 2016, [79] s. : fotogr., chronolg. ISBN 978-80-204-3388-6.

Československo a krize demokracie ve střední Evropě ve 30. a 40. letech XX. stole- tí. Hledání východisek / Jan Němeček a kol. Praha : Historický ústav AV ČR, 2010, 489

s. : reg. ISBN 978-80-7286-156-9.

Československý rok 1938 / Robert Kva- ček. 2. rozš. a aktualizované vyd. Děčín

: Polart – Jaroslav Polák v spolupr. s nakl. BVD, 2011, 195 s. : fotogr. ISBN 978-80-

87286-11-1.

Das Münchener Abkommen von 1938 in europäischer Perspektive / Jürgen Zarusky, Martin Zückert. München : Oldenbourg Ver- lag, 2013, 472 s., reg. ISBN 978-3486704174.

Dlouhé stíny Mnichova : Mnichovská dohoda očima signatářů a její dopady na Československo / Jan Kuklík, Jan Němeček, Jaroslav Šebek. Praha : Auditorium s.r.o., 2011, 390 s. : lit. a pram., reg. ISBN 978-80- 87284-18-6.

Druhá republika. Nultá hodina / Václav Junek, Odp. red.: Tomáš Krejčiřík. Brno : Computer Press, a.s., 2011, 223 s. : fotogr., chronolg., dok., reg., pram. a lit. ISBN 978- 80-251-3723-9.

Edvard Beneš – Paměti I. Mnichovské dny : Kritické vydání a rekonstrukce Be- nešových pamětí 1938 – 1945 / Ed.: Milan Hauner. Praha : Academia, 2007, 413 s. : tabl., fotogr., reg. ISBN 978-80-200-1529-7.

Edvard Beneš – Paměti II. Od Mnichova k nové válce a k novému vítězství : Kritické vydání a rekonstrukce Benešových pamětí 1938 – 1945 / Ed.: Milan Hauner. Praha : Academia, 2007, 476 s. : reg. ISBN 978-80-

200-1529-7.

Edvard Beneš – Paměti III. Dokumenty : Kritické vydání a rekonstrukce Benešových pamětí 1938 – 1945 / Ed.: Milan Hauner. Praha : Academia, 2007, 618 s. : reg. (doku- menty 1934-45). ISBN 978-80-200-1529-7.

Feuerschein über den Sudeten / Die- ter Heinze. Leipzig : Engelsdorfer Verlag, 2013, 365 s. : fotogr., pram. a lit. ISBN 978- 3954882526.

Hitler a appeasement : Britský pokus za- bránit druhé světové válce / Peter Neville, z angl. přel.: Martin Kovář, Aleš Skřivan, ml. Český Těšín : Víkend, 2008, 294 s. : fotogr., pram. a lit., reg. ISBN 978-80-86891-98-9.

Hitler osvobozuje Sudety / Heinrich Hoff-

mann. Praha : Naše vojsko, 2011, 71 s. : foto- gr. ISBN 978-80-206-1177-2.

Hitler v Čechách. Všech sto tři hodin den po dni, minutu po minutě … / Václav Junek. Praha : BVD, 160 s. : fotogr., faksm. ISBN 978-80-87090-56-5.

Hitlerova odložená válka za zničení ČSR

/ Václav Kural, Jaroslav Pánek. Praha : Aca- demia – Středisko společných činností AV ČR, 2008, 235 s. : pram. a lit. ISBN 978-80- 200-1657-7.

In the Shadow of Munich : British Policy towards Czechoslovakia from the Endorse- ment to the Renunciation of the Munich Ag- reement (1938 – 1942) / Vít Smetana. Prague

: Karolinum Press, 2008, 358 s. : reg., pram. a lit. ISBN 978-80-246-1373-4.

Likvidace židovských organizací na čes- kém pohraničním území připojeném v říjnu 1938 k nacistickému Německu. Liberec : Se- veročeské muzeum v Liberci ve spolupráci s židovským muzeem v Praze, 2015, 211 s.

: fotogr., faksm. ISBN 978-80-87266-19-9.

Mnichov. Benešovo proroctví / Svjatoslav

J. Rybas, z rus. orig. přel. Miloš Hodač. Pra- ha : vl. nákl., 2018. 190 s. : fotogr., pram. a lit. ISBN 978-80-9052-74-30.

Mnichov : Krize appeasementu 1938 / Da- vid Faber, z angl. orig. přel.: Šimon Trusina. Praha : Bourdon, 2015, 511 s. : pram. a lit., reg. ISBN 978-80-905173-7-0.

Mnichov ve vzpomínkách pamětníků / Připr.: Josef Tomeš, Richard Vašek, autori: Robert Kvaček, Josef Tomeš, Richard Va- šek, Jan Němeček, Pavel Šrámek, Michal Pehr, Jan Gebhart, Valerián Bystrický, Ľud- mila Šimková, Jiří Brabec. Praha : Masa- rykův ústav – Archiv Akademie věd ČR, 2012, 187 s. ISBN 978-80-86495-87-3.

Mnichovský přízrak / Georges-Marc Be- namou, z franc. přel.: Zuzana Tomanová.

Praha – Litomyšl : Ladislav Horáček – Pa- seka, 2008, 242 s. : pram. a lit. ISBN 978- 80-7185-929-1.

Morový rok. Kronika tragického roku 1938 na Sokolovsku a Karlovarsku. 1. díl Sokolovsko / Vladimír Bružeňák. Cheb : Svět křídel, 2017, 455 s., fotogr. ISBN 978-

80-7573-021-3.

Morový rok. Kronika tragického roku 1938 na Sokolovsku a Karlovarsku. 2. díl Karlovarsko / Vladimír Bružeňák. Cheb : Svět křídel, 2017, 351 s. : fotogr. ISBN 978-

80-7573-025-1.

Munich : The 1938 appeasement crisis / David Faber. London : Pocket Books, 2009, 518 s. : fotogr. ISBN 978-1847370082.

Nástin personálních ztrát československé armády v době od 21. května 1938 do 31. března 1939 / Jiří Plachý. Praha : MO ČR – Prezentační a inf. Centrum MO, 2009, 167 s.

: fotogr. ISBN 978-80-7278-499-8.

Neville Chamberlain : Od usmiřování k válce: britská zahraniční politika, 1937 – 1940 / Jiří Ellinger. Praha : Lidové noviny, 2009, 592 s., pram. a lit., reg. ISBN 978-80-

7106-987-4.

Polsko a Československo v evropských vztazích 1933 – 1939 : Jak stoupenci Piłsud- ského bojovali za nové uspořádaní Evropy / Stanislav Vaclavovič Morozov, z rus. orig. přel.: Olga Babiaková. Praha : Ottovo na- kladatelství, 2009, 280 s. : pram. a lit. ISBN 978-80-7360-842-2.

Poslední den : Mnichov – Praha, konec září 1938 / Robert Kvaček. Praha : Epocha, 2011, 131 s. : fotogr. ISBN 978-80-7250-570-

8, 978-80-7425-064-4.

Synagogy v plamenech. Krišťálová noc 1938 v českém pohraničí / Markéta Lhotová. Liberec

: Severočeské muzeum v Liberci, 2013, 120 s. : fotogr. ISBN 978-80-87266-14-4.

1938: Měli jsme kapitulovat? / Vlastimil Klíma, Eds.: Robert Kvaček, Josef Tomeš, Richard Vašek. Praha : Lidové noviny – Ma- sarykův ústav a Archiv AV ČR, 2012, 319 s.

: fotogr., reg. ISBN 978-80-7422-150-7.

Útěky a vyhánění z pohraničí českých zemí 1938 – 1939 / Jan Benda. Praha : Ka- rolinum, 2013 (dotlač 2014), 542 s. : fotogr., pram. a lit., reg. ISBN 978-80-2462119-7.

Vojáci, politici a diplomaté : Českosloven- ská vojenská delegace na jednáních meziná- rodního výboru v Berlíně o odstoupení čes- kého pohraničí v říjnu 1938 / Karel Straka. Praha : MO ČR – Agentura vojenských in- formací a služeb, 2008, 183 s. : fotogr., mp., tabl., pram. a lit. ISBN 978-80-7278-430-1.

Záchrana českých uprchlíků 1938 – 1939. Sir Nicholas Winton nebyl sám / William R. Chadwick. Praha : Mladá fronta [2017], 173 s., fotogr. ISBN 978-80-204-4375-5.

Zmarnowana szansa? Mozliwości obrony Czechosłowacji jesienią 1938 roku / Piotr Maciej Majewski. Gdańsk : Muzeum II Wojny Światowej, 2016, 359 s. : fotogr., mp. ISBN 978-83-63029-58-6.

* * *

Ak by nám pomohli spojenci, Hitler by mal vážny problém / Miloslav Čaplovič, red.: Boris Vanya. In: www.sme.sk, 25. 9. 2018, príl., s. 4-5 : fotogr.

Boj o Bratislavu počas mníchovskej krí- zy s dôrazom na maďarskú menšinu / Attila Simon. In: Bratislava XXI. Zborník Mú- zea mesta Bratislavy. Bratislava : Mestské múzeum v Bratislave, 2009, s. 71-85. ISSN 0524, ISBN 978-80-969864-4-6.

Cesta k Mníchovu 1938 / Ivan Dérer. In: Historická revue. Roč. 29, č. 9 (2018), s. 58-

61 : fotogr. ISSN 1335-6550.

Československé vojenské letectvo v době

vyvrcholení mnichovské krize / Pavel Mi- nařík, Pavel Šrámek. In: Historie a vojenst- ví. Roč. 57, č. 2 (2008), s. 43-52 : fotogr.,

tabl. ISSN 0018-2583.

Československo 1938 a němečtí antina- cisté / Ioannis E. Sideropulos. In: Národní osvobození. Roč. 29 /96/, č. 21-22 (2018), s.

14 : fotogr. ISSN 0231-8161.

Dělostřelectvo československé armá- dy v době vyvrcholení mnichovské krize / Pavel Minařík, Pavel Šrámek. In: Historie a vojenství. Roč. 59, č. 1 (2010), s. 46-55 : fotogr., tabl. ISSN 0018-2583.

Chvíle bilancování o dopadech odtržení československého pohraničí po mnichovské konferenci v roce 1938 / Josef Sedlák. In: Národní osvobození. Roč. 29 /96/, č. 19-20 (2018), s. 11 : fotogr. ISSN 0231-8161.

Jugoslávské ohlasy na události v Českoslo- vensku v letech 1938 – 1939 / Milan Sovilj. In: České, slovenské a československé dějiny 20. století V. Hradec Králové : Historický ústav FF Univerzity Hradec Králové, 2011, s. 93-103.

Kogda Poľša napadet na Čechoslovakiju

: Dejateľnosť poľskich diversionnych otrja- dov vo vremja Čechoslovackogo krizisa v senťabre 1938 goda / Stanislav Vaclavovič Morozov. In: Vojenno-istoričeskij žurnal. Roč. 67, č. 2 (2006), s. 16-19.

Mnichov 1938 není vzdálený osmdesát let

/ Antonín Rašek. In: Národní osvobození. Roč. 29 /96/, č. 19-20 (2018), s. 16 : fotogr.

ISSN 0231-8161.

Mnichov a 15. březen 1939 ve vzpomín- kách pamětníků / Blanka Jedličková. In: České, slovenské a československé dějiny 20. století IX. Ústí nad Orlicí : Oftis pre HÚ FF Univerzity Hradec Králové, 2014, s. 245-253.

Mníchovská dohoda / Stanislav Dragúň. In: Historická revue. Roč. 18, č. 1 (2007), s.

44-47 : fotogr. ISSN 1335-6550.

Mnichovská dohoda : Otázniky kolem originálu? / Jan B. Uhlíř. In: Historie a vo- jenství. Roč. 57, č. 4 (2008), s. 87-91 : fotogr.

ISSN 0018-2583.

Mnichovská dohoda, mnichovská zrada, nebo mnichovský diktát? : Mezinárodní vztahy na konci 30. let a politika čs. vlády / Ioannis E. Sideropulos. In: Národní osvobo- zení. Roč. 29 /96/, č. 21-22 (2018), s. 10-11 :

fotogr. ISSN 0231-8161.

Obdobie mníchovskej krízy v umelecky stvárnených spomienkach Michala Pridalu

/ Michal Pridala, posúdil: Peter Šumichrast. In: Vojenská história. Roč. 10, č. 3 (2006), s.

99-122. ISSN 1335-3314.

Okupace pohraničí a nucená imigrace v letech 1938 – 1939 / Jan Benda. In: Český časopis historický. Roč. 110, č. 2 (2012), s.

329-347. ISSN 0862-6111.

Osamelosť sebastredného štátu : Beneš a tragédia československej zahraničnej poli- tiky v roku 1938 / Igor Lukeš. In: Historická revue. Roč. 29, č. 9 (2018), s. 62-67 : fotogr.

ISSN 1335-6550.

Politika appeasementu ikonograficky a v kombinovaných textoch : „Prečo by sme mali zaujať postoj k niekomu, kto tlačí niekoho iného, keď je tak ďaleko“ / Viliam Kratochvíl. In: Acta historica Posoniensia

XV. Historické štúdie. K životnému jubileu Herty Tkadlečkovej / Eds.: Miroslav Da- niš, Eduard Nižňanský. Bratislava : Stimul

– Centrum informatiky a vzdelávania FiF UK, 2011, s. 26-45 : obr.

Problematika mnichovské dohody a jejích politických reflexí v zrcadle komunistického tisku na příkladu Rudého práva 1948 – 1989

/ Jaroslav Šebek. In: Český časopis historic- ký. Roč. 110, č. 3-4 (2012), s. 654-691. ISSN

0862-6111.

Proti všetkým! V roku 1938 sa ukázalo, že nemáme priateľov / Jiří Macoun. In: www.

sme.sk, 25. 9. 2018, príl., s. 2-3 : fotogr.

Raději zvolili smrt / Vladimír Marek. In: A-report. Měsíčník Ministerstva obrany ČR. Roč. 29, č. 9 (2018), s. 42-43 : fotogr. ISSN 1211-801X.

Rozcestí slepých uliček / Pavel Šrámek. In: Soudobé dějiny. Roč. 15, č. 2 (2008), s.

255-273. ISSN 1210-7050.

„Ruďko, braňte nás!“ Vzpomínky Rudol- fa Gregara na rok 1938 / Rudolf Gregar. In: Národní osvobození. Roč. 29 /96/, č. 19-20 (2018), s. 10-11 : fotogr. ISSN 0231-8161.

Sir Frederick Leith-Ross a jednání o pomnichovské půjčce Česko-Slovensku

/ Jan Kuklík, Jan Němeček. In: Moderní dějiny. Časopis pro dějiny 19. a 20. století. Roč.19, č. 1 (2011), s. 123-156 : fotogr. ISSN

1210-6860.

Slovensko-poľské vzťahy v roku 1938 do Mníchovskej dohody / Martin Garek. In: Nepokojná hranica : Zborník z medzinárod- nej vedeckej konferencie Slovensko-poľské vzťahy v rokoch 1937 – 1947 uskutočnenej

3. októbra 2009 v Spišskej Belej v spolu- práci Spišského dejepisného spolku, Spolku Slovákov v Poľsku, Ústavu pamäti národa / Zost.: Milica Majeriková. Krakov : Spolok Slovákov v Poľsku, 2010, s. 9-24.

„Ta malá, vzdálená země uprostřed Evropy…“ : Britský tisk a „československé události“ v době mnichovské krize / Du- šan Radovanovič. In: Dvacáté století : The Twentieth Century. Roč. 2, č. 1 (2010), s.

141-159.

USA a mnichovská zrada : Diplomatické zákulisí boje o Československou republiku na podzim 1938 / Ioannis E. Sideropulos. In: Národní osvobození. Roč. 29 /96/, č. 23-24 (2018), s. 12-13 : fotogr. ISSN 0231-8161.

USA a mnichovská zrada : Roosevelt Hit- lerovi: „Nic nestojí v cestě uspořádání kon-

ference“ / Ioannis E. Sideropulos. In: Národ- ní osvobození. Roč. 30 /97/, č. 25-26 (2018),

s. 14-15 : fotogr. ISSN 0231-8161.

Zasutá svědectví o Mnichovu : Z událostí roku 1938 v nepublikovaných memoárech českých autorů / Dušan Tomášek, Josef To- meš, Richard Vašek. In: Český časopis his- torický. – Roč. 109, č. 1 (2011), s. 81-112 :

fotogr. ISSN 0862-6111.

Zlyhanie Západu : Politika appeasemen- tu a cesta k Mníchovskej dohode / Adriana Čiefová. In: Historická revue. Roč. 27, č. 6 (2016), s. 50-55 : fotogr. ISSN 1335-6550.

Zničení demokratického státu : 1938 – mnichovská dohoda, mnichovská zrada, nebo mnichovský diktát? / Ioannis E. Sidero- pulos. In: Národní osvobození. Roč. 29 /96/, č. 19-20 (2018), s. 1, 2, 3. ISSN 0231-8161.

viedenská arbitráž a jej dôsledky

Egy rövid esztendő krónikája. A szlo- vákiai magyarok 1938-ban / Attila Simon. Somorja : Fórum Kisebbségkutató Intézet, 2010, 1 DVD (319 s.).

Juh Slovenska po Viedenskej arbitráži 1938 – 1945 : Zborník z vedeckej konfe- rencie Šurany 22. – 23. marca 2011 / Zost.: Ján Mitáč. Bratislava : Ústav pamäti náro- da, 2011, 291 s. ISBN 978-80-89335-45-9.

Obsah: Hetényi, Martin: Podmienky života obyvateľstva slovensko-maďarského pohra- ničia, s. 9-23; Vrábel, Ferdinand: Náprava

„krívd“ z Trianonu? Niekoľko epizód z ob- sadzovania južného Slovenska maďarským vojskom v novembri 1938, s. 24-50; Jablonic- ký, Viliam: Represie na nemaďarskom oby- vateľstve na okupovanom južnom Slovensku po roku 1938 a ich odraz v spoločenskom a kultúrnom vedomí, s. 51-73; Janek, István: Maďarské a slovenské revizionistické snahy a bilaterálne vzťahy v rokoch 1939 – 1940,

s. 74-108; Pehr, András: Vídeňská arbitráž a její ohlas ve společnosti pohledem nejen českého tisku, s. 109-117; Becker, András:

Britský pohľad na Prvú viedenskú arbit- ráž, s. 118-135; Mitáč, Ján: Krvavý incident v Šuranoch na Vianoce 1938 v spomienkach obyvateľov mesta Šurany, s. 136-148; So- kolovič, Peter: Evakuácia úradov z územia odstúpeného Maďarsku na príklade Trnav- ského umiestňovacieho okresu, s. 149-161; Fiamová, Martina: Ilegálne prechody židov- ského obyvateľstva cez slovensko-maďarskú hranicu v rokoch 1942 – 1944, s. 162-172; Buda, František: Osudy Židov z Tvrdošoviec po Viedenskej arbitráži v horthyovskom Ma- ďarsku, s. 173-199; Lacko, Martin: Maďar- ský vpád na Slovensko v marci 1939 a jeho ohlas, s. 200-216; Sabol, Miroslav: Dopad Viedenskej arbitráže na poľnohospodár- stvo, priemysel a infraštruktúru na južnom Slovensku, s. 217-232; Hallon, Ľudovít: Pe- ňažníctvo na južnom Slovensku po zmene hraníc v roku 1938, s. 233-248; Mičko, Peter: Následky Viedenskej arbitráže na činnosť Továrne na papier, účastinná spoločnosť Sla- vošovce, s. 249-261; Šnicer, Igor: Ukrajinská historiografia o maďarskej okupácii Zakar- patskej Ukrajiny a štátoprávnom postavení podkarpatského územia v rokoch 1939 – 1944, s. 262-272; Sergienko, Tatjana: Zakar- patsko v medziach Maďarska: etnopolitický faktor (1939 – 1944), s. 273-286.

Magyar idők a Felvidéken (1938 – 1945)

: Az első bécsi dönteés és következményei

/ Attila Simon. Budapest : Jaffa kiadó, 2014, 247 s. : reg. ISBN 978-615-5418-91-4.

Od Zaolzia po Jaworzynę : Rewindykac- je graniczne jesienią 1938 roku / Robert Kowalski et al. Wyd. drugie poprawione i poszerzone. Nowy Targ : Polskie towar- zystwo historyczne, oddział w Nowym Targu, 2013, 247 s. : fotogr. ISBN 978-83-

60306-96-3.

„Powstanie“ na Zaolziu w 1938 r. : Polska akcja specjalna w swietle dokumentów Od- dzialu II Sztabu Glównego Wojska Polskie- go / Kazimierz Badziak, Giennadij Matwie- jew, Pawel Samus. Warszawa : Audiotor, b.r., 192 s. ISBN 978-83-86100217.

Prinavrátené Komárno : Komárom Vissza- tért : Prehľad spoločensko-politického vývo- ja mesta v rokoch 1938 – 1945 s dôrazom na menšinovú otázku : Társadalmi-politikai he- lyzetkép a város életéről 1938 – 1945 között különös tekintettel a kisebbségi kérdésre / Anton Hruboň, Katarína Ristveyová. Krakov

Ružomberok : Spolok Slovákov v Poľsku
Historia nostra, o. z., 2014, 128 s. : fotogr., pram. a lit. ISBN 978-83-7490-697-5.

Slovensko a slovenská otázka v poľských a maďarských diplomatických dokumentoch v rokoch 1938 – 1939 / Eds.: Dušan Segeš, Maroš Hertel, Valerián Bystrický. Bratisla- va : Pro Historia, 2012, 576 s. : pram. a lit., reg. ISBN 978-80-971247-1-7.

Viedenská arbitráž v roku 1938 a jej európ- ske súvislosti : Zborník príspevkov z vedeckej konferencie / Ed.: Daniel Šmihula. Bratislava

: Úrad vlády Slovenskej republiky, 2008, 111

s. ISBN 978-80-8106-009-0. Obsah: Deák,

Ladislav: Medzinárodno-politické súvislosti Viedenskej arbitráže a dôsledky pre južné Slovensko, s. 9-23; Schvarc, Michal: Brati- slava v nemeckých plánoch na jeseň 1938, s. 24-34; Bystrický, Valerián: Vnútropolitický ohlas na zmeny hraníc v roku 1938, s. 35-47; Čaplovič, Miloslav: Čs. branná moc po Mní- chove: náčrt problematiky (október 1938 – marec 1939), s. 48-61; Baka, Igor: Maďarská agresia na východné Slovensko v marci 1939,

s. 62-76; Beňa, Jozef: Medzinárodno-práv- ne súvislosti Viedenskej arbitráže, s. 77-93; Čečot, Vladimír: Historicko-právne konzek- vencie Viedenskej arbitráže – consilium pro futuro, 94-102; Klimko, Jozef: Viedenská ar- bitráž a Slovensko, s. 103-111.

* * *

Esterházy János Szlovákia politikai éle- tében 1938 és 1945 között : János Esterhá- zy v politickom živote Slovenska v rokoch 1938 – 1945 / Ondrej Podolec. In: Esterházy Jánosról a közép-Európai dialógus jegyében

: O Jánosovi Esterházym v duchu stredo- európskeho dialógu / Zilizi, Zoltán, zost.

[Dunajská Streda] : Lilium Aurum – Živé Podzoborie, o. z., 2016, s. 84-103.

Evakuácia významných úradov a inštitú- cií z Košíc do Prešova v roku 1938 / Martin Pekár. In: Historické medzníky vo vývoji Košíc v 20. storočí. : Zborník príspevkov z vedeckej konferencie, ktorú v dňoch 10. – 11. októbra 2013 organizovali v Košiciach Katedra histórie FF UPJŠ a Spoločensko- vedný ústav SAV / Eds.: Nikola Regináčová, Alžbeta Bojková. Košice : Filozofická fakul- ta Univerzity P. J. Šafárika, 2013, s. 74-80. ISBN 978-80-8152-131-7.

Granica polsko-słowacka w latach 1938 – 1939 w ujęciu etnicznym i funkcjonal- nym / Marek Skawiński. In: Stosunki pol- sko-słowacko-węgierskie na przestrzeni wieków / Tomasz Gajownik et al. Nowy Targ : Polskie towarzystwo historyczne, oddział w Nowym Targu, 2016, s. 189-208 : fotogr., mp. ISBN 978-83-64477-26-3.

Inkorporácia a proces integrácie sever- ného Spiša a hornej Oravy v rokoch 1938 – 1944 / Juraj Lepiš. In: V turbulentnom tridsaťročí. Kapitoly z dejín Slovenska v ro- koch 1918 – 1948 : Venované 70. narode- ninám prof. PhDr. Karola Fremala, CSc. / Peter Mičko, Michal Šmigeľ, Marek Syrný a kol. Krakov : Spolok Slovákov v Poľsku, 2013, s. 173-200. ISBN 978-80-7490-659-3.

Dôsledky viedenskej arbitráže : Vojenská okupácia 5. 11. – 22. 12. 1938 / Ján Mitáč.

In: Historická revue. Roč. 29, č. 11 (2018), s.

63-65 : fotogr. ISSN 1335-6550.

Maďarské snahy o získání Slovenska (Fel- vidéku) v roce 1938 / István Janek, z maď. přel.: Eva Irmanová. In: Slovanský přehled. Roč. 97, č. 3-4 (2011), s. 303-326. ISSN

0037-6922.

Nespravodlivé arbitrážne rozhodnutie z viedenského Belvederu / Petr Švanda. In: Bojovník. Roč. 53, č. 24 (2008), s. 6 : fotogr.

ISSN 03223-2018.

Okupácia, či návrat? : Viedenská arbitráž – rozdielne ponímanie historickej udalosti / Miroslav Michela. In: História. Revue o de- jinách spoločnosti. Roč. 7, č. 6 (2007), s. 42-

43 : mp. ISSN 1335-8316.

Poľské ašpirácie na územia severného Slovenska po Mníchovskej dohode / Milica Majeriková-Molitoris. In: Historická revue. Roč. 24, č. 3 (2013), s. 45-48 : fotogr. ISSN

1335-6550.

Polsko-słowackie rokowania graniczne z jesieni 1938 r. w świetle doniesień prasy czeskiej oraz rapórtow prasowych Konsu- latu RP w Morawskiej Ostrawie. In: Slo- vensko v rokoch neslobody 1938 – 1989 IV. Slovensko, jeho susedia a Európa. Banská Bystrica : Filozofická fakulta UMB, 2016, s. 28-47. ISBN 978-80-557-1180-5.

Postoj Poľska k Viedenskej arbitráži / Pa- vol Matula. In: Historické medzníky vo vý- voji Košíc v 20. storočí. : Zborník príspev- kov z vedeckej konferencie, ktorú v dňoch

10. – 11. októbra 2013 organizovali v Koši- ciach Katedra histórie FF UPJŠ a Spoločen- skovedný ústav SAV / Eds.: Nikola Reginá- čová, Alžbeta Bojková. Košice : Filozofická fakulta Univerzity P. J. Šafárika, 2013, s. 99-

108. ISBN 978-80-8152-131-7.

Prvá Viedenská arbitráž a Slovensko : Me- dzinárodné súvislosti, výsledky a dôsledky

/ Katarína Ristveyová, Anton Hruboň, Ján Mitáč. In: Vojnová kronika. Odborný časo- pis Múzea SNP. Roč. 6, č. 2 (2017), s. 5-12 :

fotogr. ISSN 1338-6379.

Udalosti v Lučenci po Viedenskej arbitrá- ži a ich dopad na obyvateľstvo mesta a blíz- keho okolia / Ján Mitáč, Denisa Štofková. In: Pamäť národa. Nacizmus a komunizmus vo svojej epoche. Roč. 8, č. 1 (2012), s. 3-17

: fotogr. ISSN 1336-6297.

Viedenská arbitráž a vojenské obsadenie južného Slovenska maďarskou armádou / Pavol Mičianik. In: V turbulentnom tridsať-

ročí. Kapitoly z dejín Slovenska v rokoch 1918 – 1948 : Venované 70. narodeninám prof. PhDr. Karola Fremala, CSc. / Peter Mičko, Michal Šmigeľ, Marek Syrný a kol. Krakov : Spolok Slovákov v Poľsku, 2013, s. 87-124. ISBN 978-80-7490-659-3.

Viedenská arbitráž 1938 : Rozhodnutie veľmocí a maďarský revizionizmus / Ján Mitáč. In: Historická revue. Roč. 29, č. 11 (2018), s. 60-62 : fotogr. ISSN 1335-6550.

Viedenské arbitráže ako determinanty politických režimov na Slovensku a v Ru- munsku v období druhej svetovej vojny (pokus o analýzu paralel a špecifík) / Anton Hruboň. In: Vojenská história. Roč. 19, č. 4 (2015), s. 94-108. ISSN 1335-3314.

2. Č-SR, autonómne Slovensko

Autonómia: víťazstvo alebo prehra? Vyvrcholenie politického zápasu HSĽS o autonómiu Slovenska / Arpáš, Róbert. Bratislava : Veda, 2011, 200 s. ISSN 978-

80-224-1190-5.

Autonómia Slovenska v poľskej politike (1936 – 1939) medzi diplomaciou dôvernou a verejnou : Dizertačná práca / Mateusz Gniazdowski. Bratislava : Slovenská akadé- mia vied – Ústav politických vied, 2009, 132

s. : pram. a lit.

Hlinkova garda 1938 – 1945 / Peter So- kolovič. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2009, 559 s. : fotogr. príl., lit. a pram., reg. ISBN 978-80-89335-10-7.

Když přichází bestie, aneb, Dokonáno jest…! (dramatický svár v čase od Vánoc 1938 do jara 1939) / Roman Cílek, Miloslav Moulis. Ústí nad Labem : AOS Publishing, 2016, 226 s. : fotogr., mp. ISBN 978-80-

87624-33-3.

Między obojętnością a niechęcią : Pił- sudczycy wobec Czechosłowacji w latach 1926 – 1939 / Sebastian Pilarski. Warszawa –

Lódź : Instytut Pamię Narodowej – Komisia Scigania Zbrodni przeciwko Narodowi Pol- skiemu, 2017, 454 s. : pram. a lit., reg. ISBN 978-83-8098-137-9.

Od autonómie k vzniku Slovenského štátu

: Výber zo štúdií / Valerián Bystrický. Bra- tislava : Prodama s.r.o., 2008, 301 s. ISBN 978-80-969782-5-0.

Prejavy a články zv. II. (1938 – 1944) / Jozef Tiso; eds.: Miroslav Fabricius, Katarína Hrad- ská. Bratislava : AE Press – Historický ústav SAV, 2007, s. 3-97. ISBN 80-88880-46-7.

Priest, Politician, Collaborator : Jozef Tiso and the Making of Fascist Slovakia / James Mace Ward. Ithaca – London : Cornell Uni- versity Press, 2013, 362 s. : fotogr. čb., reg. ISBN 978-0-8014-4988-8.

Sicherheitsdienst a slovenská secesia 1938/1939 / Michal Schwarc. In: Roguľo- vá, Jaroslava – Hertel, Maroš a kol.: Adepti moci a úspechu : Etablovanie elít v moder- ných dejinách : Jubileum Valeriána Bystric- kého. Bratislava : Veda – HÚ SAV, 2016, s. 287-302. ISBN 978-80-224-1503-3.

Slovensko-nemecké vzťahy 1938 – 1941 v dokumentoch I. : Slowakisch-deutsche Beziehungen 1938 – 1941 in Dokumenten

I. : Od Mníchova k vojne proti ZSSR : Von Munchen bis zum Krieg gegen die UdSSR / Eduard Nižňanský a kol. Bratislava – Prešov

: Pro Historia vo vyd. Universum-EU, 2009, 1170 s. : pram. a lit., biogr. príl., reg.; ďalší autori: Jana Tulkisová, Igor Baka, Miloslav Čaplovič, Miroslav Fabricius, Ľudovít Hal- lon, Dušan Segeš, David Schriffl, Michal Schwarc. ISBN 978-80-89046-61-4.

Válka před válkou. Krvavý podzim 1938 v Čechách a na Moravě / Slanislav Motl. Praha : Rybka Publishers, 20105, 309 s. : fo- togr., faksm. ISBN 978-80-87950210.

Z ďalekých ciest / Alexander Mach, ved. red.: Ján Bobák. Martin : Matica slovenská,

2008, 368 s. : fotogr., reg. ISBN 978-80-

7090-894-5.

* * *

Antisemitizmus druhé republiky v čes- kém denním tisku / Miroslava Ludvíková. In: Antisemitizmus a propaganda : Acta historica Posoniensia XXVII : Judaica et holocaustica 5 / Eduard Nižňanský, Michala Lônčíková a kol. Bratislava : Katedra vše- obecných dejín FiF UK Stimul, 2014, s. 81-

85. ISBN 978-80-8127-119-9.

Antisemitské prejavy v autonómnej Slovenskej krajine na stránkach ríšskone- meckých novín / Jana Tulkisová. In: Anti- semitizmus a propaganda : Acta historica Posoniensia XXVII : Judaica et holocausti- ca 5 / Eduard Nižňanský, Michala Lônčíko- vá a kol. Bratislava : Katedra všeobecných dejín FiF UK Stimul, 2014, s. 70-80. ISBN 978-80-8127-119-9.

Bratislava od autonómie po vyhlásenie samostatného štátu / Matej Šemšej. In: His- torická revue. Roč. 81, č. 9 (2007), s. 44-47 :

fotogr. ISSN 1335-6550.

Budování státní řízené propagandy za druhé republiky (1938 – 1939) / Jan Rataj. In: Moderní dějiny. Časopis pro dějiny 19. a 20. století. Roč. 25, č. 1 (2017), s. 153-166.

ISSN 1210-6860.

Česko-Slovensko a konec Malé dohody

: K vývoji vztahů mezi Mnichovem a 15. březnem 1939 / Pavel Podgorný. In: Studia politica Slovaca. Časopis pre politické vedy, najnovšie politické dejiny a medzinárodné vzťahy. Roč. 4, č. 2 (2011), s. 69-84.

Darovaný čas. Britská pomoc uprchlíkům v Praze (říjen 1938 – březen 1939) / Angeli- ka Hirschová. In: Dějiny a současnost. Roč. 30, č. 3 (2008), s. 41-43. ISSN 0418-5129.

Důsledky říšskoněmeckého výnosu z roku 1938 pro romské obyvatelstvo / Jit-

ka Lunerová, Martin Štěrba. In: Osudové osmičky v našich dějinách. České, slovenské a československé dějiny 20. století. Hradec Králové : Historický ústav FF Univerzity Hradec Králové, 2008, s. 217-224. ISBN

978-80-7405-032-9.

Frekvencia antisemitskej propagandy v období 1938 – 1939 na Slovensku vo vy- branej periodickej tlači / Michala Lônčíko- vá. In: Antisemitizmus a propaganda : Acta historica Posoniensia XXVII : Judaica et holocaustica 5 / Eduard Nižňanský, Michala Lônčíková a kol. Bratislava : Katedra vše- obecných dejín FiF UK Stimul, 2014, s. 47-

69. ISBN 978-80-8127-119-9.

Hektické mesiace slovenských dejín / Ivan Kamenec. In: Historická revue. Roč. 23, č. 3 (2012), s. 6-13 : fotogr. ISSN 1335-6550.

Idea samostatnosti na autonómnom Slo- vensku / Valerián Bystrický. In: Slovenský štát 1939 – 1945: predstavy a realita / Mar- tina Fiamová, Ján Hlavinka, Michal Schvarc a kol. Bratislava : Historický ústav SAV v Prodama, s.r.o., 2014, s. 15-36. ISBN 978-

80-89396-32-0.

Informovanosť česko-slovenskej diplo- macie o kontaktoch slovenských autono- mistických politikov s nacistami v období pomníchovskej republiky / Jana Tulkisová. In: Historický časopis. Roč. 57, č. 3 (2009),

s. 565-591. ISSN 0018-2575.

János Esterházy a jeho miesto v sloven- ských dejinách / Ján Mitáč. In: Historická revue. Roč. 23, č. 3 (2012), s. 38-43 : fotogr.

ISSN 1335-6550.

Juraj Slávik a česko-slovenské vyslanec- tvo vo Varšave január – marec 1939 / Mi- chaela Boďová. In: České, slovenské a čes- koslovenské dějiny 20. století XI. Hradec Králové : Filozofická fakulta Univerzity HK, 2017, s. 95-102. ISBN 978-80-7435-

672-8.

Kontinuita a diskontinuita fungovania okresného zriadenia na Slovensku v roku 1938 na príklade okresov Rožňava a Dob- šiná / Pavol Tišliar. In: Osudové osmičky v našich dějinách. České, slovenské a česko- slovenské dějiny 20. století. Hradec Králo- vé : Historický ústav FF Univerzity Hradec Králové, 2008, s. 139-148. ISBN 978-80-

7405-032-9.

Legislatívne vymedzenie pojmu Žid v II. Česko-Slovenskej republike, I. Slovenskej republike a Protektoráte Čechy a Morava v rokoch 1938 – 1942 / Ján Drgo. In: Histo- rický časopis. – Roč. 62, č. 2 (2014), s. 303-

323. ISSN 0018-2575.

Likvidácia Masarykovho diela počas slo- venskej autonómie a Slovenského štátu / Ka- tarína Zavacká. In: T. G. Masaryk a česká státnost. Sborník příspěvků z mezinárodní vědecké konference pořádané Masaryko- vou univerzitou ve dnech 4. – 5. září 2007 v Brně. Praha : Ústav T. G. Masaryka, 2008,

s. 161-174.

Maďari na Slovensku, Slováci v Maďar- sku : Národnosti na oboch stranách v rokoch 1938 – 1939 / Miroslav Kmeť. In: Historic- ká revue. Roč. 23, č. 3 (2012), s. 32-37 : foto-

gr. ISSN 1335-6550.

Maďarské ozbrojené a diverzné ak- cie proti východnej časti Československa (Česko-Slovenska) v rokoch 1938 – 1939 / František Cséfalvay. In: Valerián Bystrický, Miroslav Michela, Michal Schvarc a kol.: Rozbitie alebo rozpad? Historické reflexie zániku Česko-Slovenska. Bratislava : Veda, 2010, s. 227-236. ISBN 978-80-224-1150-9.

Marcová kríza 1939 v Československu vo svetle vybraných nemeckých dokumentov / Michal Schvarc, Martin Holák. In: Vojenská história. Roč. 11, č. 1 (2007), s. 86-127. ISSN

1335-3314.

Mezi blahovůlí a svévolí. Politika Česko- slovenska vůči uprchlíkům před nacismem /

Michal Frankl. In: Dějiny a současnost. Roč. 30, č. 3 (2008), s. 34-37. ISSN 0418-5129.

Na ceste k samostatnosti / Róbert Arpáš. In: Historická revue. Roč. 23, č. 3 (2012), s.

14-19 : fotogr. ISSN 1335-6550.

Náčrt politickej činnosti Alexandra Ma- cha od októbra 1938 do júla 1940 / Anton Hruboň. In: Moderné dejiny Slovenska I. Zborník odborných príspevkov k histórii Slovenska v rokoch 1918 – 1945. Banská Bystrica : Historia nostra, 2008, s. 14-37 : fotogr.

Narušitelé pořádku. Komunisté a fašisté v pomnichovské ČSR a jejich aktivity na Ostravsku / Lubomír Nenička. In: Slezský sborník. Roč. 107, č. 4 (2009), s. 277-299.

ISSN 0037-6833.

Od demokracie k diktatúre. Slovenská po- litika v čase autonómie Slovenska a riešenie židovskej otázky / Eduard Nižňanský. In: Historická revue. Roč. 23, č. 3 (2012), s. 25-

31 : fotogr. ISSN 1335-6550.

Odsun Čechov zo Slovenska v rokoch 1938 – 1939 / Martin Macko. In: Historická revue. Roč. 23, č. 3 (2012), s. 20-24 : fotogr.

ISSN 1335-6550.

Pokus o atentát na Karmasina : Kompli- kácie s promaďarskou orientáciou sloven- ských Nemcov na Spiši / Michal Schvarc. In: História. Revue o dejinách spoločnosti. Roč. 8, č. 3 (2008), s. 31-34 : fotogr. ISSN

1335-8316.

Politická činnosť Vojtecha Tuku od ná- vratu na Slovensko na jeseň 1938 až po vy- hlásenie slovenskej samostatnosti 14. marca 1939 / Michal Procházka. In: Acta Historica Neosoliensia. Roč. 19, č. 2 (2016), s. 98-118.

Postavenie židovskej komunity v Zlatých Moravciach v období po vyhlásení autonó- mie Slovenska / Martina Fiamová. In: Pa- mäť národa. Nacizmus a komunizmus vo

svojej epoche. Roč. 4, č. 4 (2008), s. 4-18 :

fotogr. ISSN 1336-6297.

Potopenie druhej republiky : Česko-slo- venská republika a nacistické Nemecko / Jana Tulkisová. In: História. Revue o deji- nách spoločnosti. Roč. 9, č. 5-6 (2009), s. 4-9

: fotogr., mp. ISSN 1335-8316.

Právo na ceste Slovenska od demokracie k totalite : Slovensko od októbra 1938 do

14. marca 1939 / Katarína Zavacká. In: Čes- ko-slovenská historická ročenka 2006. Brno

: Česko-slovenská / Slovensko-česká komi- se historiků vo Vyd. Masarykovy univerzi- ty, 2006, s. 341-382. ISBN 80-210-4188-9.

Propaganda v slovensko-maďarských vzťahoch v rokoch 1938 – 1945 / Martin Hetényi. In: Forum historiae. Časopis pre históriu a príbuzné spoločenské vedy [on- line]. Etnické stereotypy v historickom vý- skume. Roč. 6, č. 2 (2012), s. 101-113. ISSN

1337-6861. http://www.forumhistoriae.sk/ FH2_2012/abstrakt_hetenyi.html.

„Slovensko Slovákom!“ Sonda do čes- ko-slovenských vzťahov v období sloven- skej autonómie / Valerián Bystrický. In: História. Revue o dejinách spoločnosti. Roč. 8, č. 3 (2008), s. 29-30. ISSN 1335-8316.

Slovensko v druhé republice / Valerián Bystrický. In: Židovská menšina za druhé republiky. Sborník přednášek z cyklu ve Vzdělávacím a kulturním centru Židovské- ho muzea v Praze v lednu až červnu 2007. Praha : Židovské muzeum v Praze, 2007, s. 118-131.

Slovensko-maďarská štátna hranica v ro- koch 1938 – 1945 / Ján Valo. In: Historica XLIX. Zborník k 65. narodeninám profeso- ra Leona Sokolovského. Bratislava : Univer- zita Komenského, 2015, s. 248-265.

Spoločensko-politický vývoj Komárna v rokoch 1938 – 1945 (1. časť) Od revízie po stabilizovanie nového režimu / Katarína

Ristveyová, Anton Hruboň. In: Historický zborník. Vedecký časopis o slovenských národných dejinách. Roč. 23, č. 1 (2013), s.

95-114. ISSN 1335-8723, ISBN 977-13-3587-

200-6.

Spomienky na maďarskú okupáciu / Ján Mitáč. In: Pamäť národa. Nacizmus a ko- munizmus vo svojej epoche. Roč. 7, č. 2 (2011), s. 90-95 : fotogr. ISSN 1336-6297.

Státní správa a problém uprchlíků z odstou- pených území v letech 1938 – 1939 / Jan Ben- da. In: Moderní dějiny 17/1. Časopis pro dě- jiny 19. a 20. století. Praha : Historický ústav AV ČR, 2009, s. 113-167. ISSN 1210-6860.

Temná sila Slovenska : Vznik a formova- nie Hlinkovej gardy do marca 1939 / Milo- slav Čaplovič. In: História. Revue o dejinách spoločnosti. Roč. 9, č. 5-6 (2009), s. 10-14 :

fotogr. ISSN 1335-8316.

Tlač, cenzúra a propaganda na Slovensku od 6. októbra 1938 do konca vojny / Katarí- na Zavacká. In: Česko-slovenská historická ročenka 2007. Brno : Česko-slovenská / Slo- vensko-česká komise historiků vo Vyd. Ma- sarykovy univerzity, 2007, s. 239-274.ISBN 978-80-210-4497-5.

V zájmu klidu a veřejného pořádku : Ke vzniku prvního koncentračního tábora na území Československa / Jiří Plachý. In: Paměť a dějiny. Revue pro studium totalit- ních režimů. Roč. 12, č. 1 (2018), s. 49-54

: fotogr. (Karpatská Ukrajina, tábory inter- načné, Rachov 1938). ISSN 1802-8241.

Vplyv udalostí roku 1938 na život obyva- teľov mesta a okresu Zvolen / Pavol Sakáč. In: Slovensko v rokoch neslobody I. Veľ- ké udalosti a fenomény rokov 1938 – 1989 v regiónoch Slovenska : Zborník z vedeckej konferencie Banská Bystrica 10. – 11. mája 2011 / Zost.: Anton Hruboň, Juraj Lepiš, Martin Kubuš. Bratislava : Ústav pamäti ná- roda v spolupr. s o.z. Historia nostra, 2014, s. 28-35. ISBN 978-80-89335-65-7.

Vzťahy majority a minorit v okrese Ban- ská Štiavnica na pozadí budovania mono- polu moci HSĽS / Martin Macko. In: Slo- vensko v rokoch neslobody I. Veľké udalosti a fenomény rokov 1938 – 1989 v regiónoch Slovenska : Zborník z vedeckej konferencie Banská Bystrica 10. – 11. mája 2011 / Zost.: Anton Hruboň, Juraj Lepiš, Martin Kubuš. Bratislava : Ústav pamäti národa v spolupr. s o.z. Historia nostra, 2014, s. 36-57. ISBN 978-80-89335-65-7.

Zápas o teritoriálnu integritu Slovenskej krajiny v rokoch 1938 – 1939 / Valerián Bys- trický. In: Slovensko a Európa medzi de- mokraciou a totalitou : Kapitoly z dejín 20. storočia k jubileu Bohumily Ferenčuhovej / Eds.: Matej Hanula, Michal Kšiňan, Pavol Šimko. Bratislava : Veda – Historický ústav SAV, 2017, s. 87-103. ISBN 978-80-224-

1564-4.

Ženy a trinásta hodina : Slovenské vysie- lanie viedenského rozhlasu v rokoch 1938 – 1939 / Jana Tulkisová. In: História. Revue o dejinách spoločnosti. Roč. 9, č. 5-6 (2009),

s. 14-20 : fotogr. ISSN 1335-8316.

Ženy v období autonómneho Slovenska / Daniela Hrnčiarová, Eva Škorvanková. In: Acta historica Posoniensia XXI. Historické štúdie. Ed.: Rybár, Lukáš. Bratislava : Filo- zofická fakulta UK, 2013, s. 261-298. ISBN 978-80-224-1324-4.

Židé přes palubu : Konstrukce židovské otázky za druhé republiky / Michal Frankl. In: Dějiny a současnost. Roč. 31, č. 3 (2009),

s. 37-39. ISSN 0418-5129.

Židovská emigrace z druhé republiky (říjen 1938 – březen 1939) / Jan Benda. In: Moderní dějiny. Časopis pro dějiny 19. a 20. století. Roč. 21, č. 2 (2013), s. 163-183. ISSN

1210-6860.

Židovská menšina za druhé republiky. Sborník přednášek z cyklu ve Vzděláva- cím a kulturním centru Židovského muzea

v Praze v lednu až červnu 2007 / Pojar, Mi- loš – Soukupová, Blanka – Zahradníková, Marie. Praha : Židovské muzeum v Praze, 2007. 183 s.

Židovská náboženská obec vo Vranove nad Topľou v období autonómie Slovenska / Martin Lupčo. In: Ružomberský historický zborník III. Ružomberok : Katedra histórie FF Katolíckej univerzity v Ružomberku, 2009, s. 224-245.

Žilinská dohoda 6. októbra 1938 / Valeri- án Bystrický, Barbara Písecká. In: Vojenská história. Roč. 10, č. 4 (2006), s. 77-108. ISSN

1335-3314.

Život obyvateľov na slovensko-maďar- skom pohraničí po viedenskej arbitráži v roku 1938 / Martin Hetényi. In: Osudové osmičky v našich dějinách. České, slovenské a československé dějiny 20. století. Hradec Králové : Historický ústav FF Univerzity Hradec Králové, 2008, s. 149-160. ISBN

978-80-7405-032-9.

čs. armáda v období 2. Č-SR

Na zrazeném nebi : Encyklopedie česko- slovenského vojenského letectva za branné pohotovosti státu na podzim 1938 / Jiří Fid- ler. Praha : Libri, 2015, 439 s. : fotogr., tabl. ISBN 978-80-7277-532-3.

Armáda v období po Mnichovské dohodě. Před okupací : 90. výročí vzniku Českoslo- venska a jeho armády / Jan Máče. In: ATM. Roč. 41, č. 1 – 2 (2009), s. 68-73, 76-79 : fo-

togr. ISSN 1802-4823.

Československá armáda medzi Mnícho- vom 1938 a marcom 1939 s dôrazom na Slovensko / Miloslav Čaplovič. In: Rozbitie alebo rozpad? Historické reflexie zániku Česko-Slovenska / Valerián Bystrický, Mi- roslav Michela, Michal Schvarc a kol. Bra- tislava : Veda, 2010, s. 111-126. ISBN 978-

80-224-1150-9.

Hlavně nedráždit! : Armáda mezi Mni- chovem a patnáctým březnem / Zdenko Maršálek. In: Dějiny a současnost. Roč. 31, č. 3 (2009), s. 33-36. ISSN 0418-5129.

Homolův puč – jediný pokus o českoslo- venskou vojenskou diktaturu? / Jan Hrubec- ký. In: České, slovenské a československé dějiny 20. století XII. Hradec Králové : Fi- lozofická fakulta UKH – Historický ústav UKH, 2017, s. 173-187. ISBN 978-80-7435-

706-0.

Horúce marcové dni – cesta k 14. marcu 1939 / Tomáš Černák. In: Historická revue. Roč. 20, č. 4 (2009), s. 68-71 : fotogr. ISSN

1335-6550.

Hroby vojáků padlých v letech 1938 – 1939 na území dnešní ČR a SR / Jiří Plachý. In: Historie a vojenství. Roč. 59, č. 3 (2010),

s. 44-51 : fotogr. ISSN 0018-2583.

Letecké havárie na Slovensku v roku 1938

: Strata orientácie, boj i nedisciplinovanosť

/ Petr Švanda. In: Letectví + kosmonautika. Roč. 86, č. 6, 10 (2010), s. 65-67, 60-62 : fo-

togr. ISSN 0024-1156.

Lidské ztráty československé armády 1938 – 1939 / Jiří Plachý. In: Střelecká re- vue. Roč. 41, č. 12 (2009), s. 80-82 : fotogr.

ISSN 0322-7650.

Malé nešťastia pred veľkou tragédiou

: Letecké havárie na Slovensku v januári a februári 1939 / Petr Švanda. In: Letectví + kosmonautika. Roč. 90, č. 4 (2014), s. 70-72

: fotogr. ISSN 0024-1156.

Niekoľko poznámok k postaveniu Slová- kov v česko-slovenskej armáde v období od podpísania Mníchovskej dohody do vzniku samostatného Slovenského štátu / Peter Ja- šek. In: Studia Historica Tyrnaviensia IX. – X./ Ed.: Marta Dobrotková Krakov : Spolok Slovákov v Poľsku v spolupr. s FiF Trnav- skej univerzity, 2010, s. 259-278.

Nově dohledané hroby čs. vojáků padlých v letech 1938 – 1939 / Jiří Plachý. In: Histo- rie a vojenství. Roč. 60, č. 3 (2011), s. 124-

125 : fotogr. ISSN 0018-2583.

Obraz vzniku Slovenského štátu vo vojen- ských kronikách / Martin Lacko. In: Sloven- sko medzi 14. marcom 1939 a salzburskými rokovaniami / Zost.: Martin Pekár – Richard Pavlovič. Prešov : Universum, 2007, s. 228-

240. ISBN 978-80-8068-669-7.

Operace „Łom“ : Polské diverzní a te- roristické útoky na Podkarpatské Rusi na podzim roku 1938 / Jindřich Marek. In: His- torie a vojenství. Roč. 62, č. 4 (2013), s. 26-

47 : fotogr. ISSN 0018-2583.

Rozvegovský incident / Radan Lášek. In: Národní osvobození. Roč. 26 /93/, č. 3 (2016), s. 8 : fotogr. ISSN 0231-8161.

Padlí a zemřelí vojáci čs. armády ze Slo- venska (květen 1938 – březen 1939) / Jiří Plachý. In: Pamäť národa. Nacizmus a ko- munizmus vo svojej epoche. Roč. 6, č. 1 (2010), s. 34-44 : fotogr., tabl. ISSN 1336-

6297.

Vojenský zásah ústrednej vlády na Slo- vensku 9. – 11. marca 1939 / Valerián Bys- trický. In: Historický časopis. Roč. 58, č. 3 (2010), s. 439-469. ISSN 0018-2575.

Zapomenutá válka o Podkarpatskou Rus

/ Petr Blahuš. In: Střelecká revue. Roč.43, č. 2 (2011), s. 47-57 : fotogr., mp. ISSN 0322-

7650.

rozpad Česko-Slovenskej republiky a vznik Slovenského štátu

Das Deutsche Reich und die Slowakische Republik 1938 – 1945. Dokumente. Band

I. Von München bis Salzburg 1938 – 1940

/ Herausgeber: Ladislav Suško. Bratislava : Lúč, 2008, 979 s. : reg. ISBN 978-80-7114-

665-0.

Rozbitie alebo rozpad? : Historické re- flexie zániku Česko-Slovenska / Valeri- án Bystrický, Miroslav Michela, Michal Schvarc a kol. Bratislava : Veda, 2010, 575 s.

: reg., pram. a lit. ISBN 978-80-224-1150-9.

S jasným cílem a plnou silou : Nasazení německých policejních složek při rozbití Československa 1938 – 1939 / Petr Kaňák, Dalibor Krčmár, Jan Vajskebr. Terezín : Pa- mátník Terezín, 2014, 223 s. : fotogr., mp., pram. a lit. ISBN 978-80-88052-00-5.

Tretia ríša a vznik Slovenského štátu. Dokumenty I. : Das Dritte Reich und die Entstehung des Slowakischen Staates. Do- kumente I. / Eds.: Michal Schvarc, Martin Holák, David Schriffl. Bratislava : Ústav pa- mäti národa – SNM-Múzeum kultúry kar- patských Nemcov, 2008, 627 s. : pram., reg. ISBN 978-80-89335-02-2.

Tretia ríša a vznik Slovenského štátu. Dokumenty II. : Das Dritte Reich und die Entstehung des Slowakischen Staates. Do- kumente II. / Eds.: Michal Schvarc, David Schriffl. Bratislava : Ústav pamäti náro- da – SNM-Múzeum kultúry karpatských Nemcov, 2010, 627 s. : pram., reg. ISBN 978-80-89335-38-2.

Zahraničnopolitické súvislosti vzniku Slovenského štátu 14. marca 1939 / Valeri- án Bystrický. Bratislava : Veda – Historický ústav SAV, 2014, 462 s. : pram. a lit., reg. ISBN 978-80-224-1364-0.

Zrod Slovenského štátu v kronikách slo- venskej armády / Ed.: Martin Lacko. Brati- slava : Ústav pamäti národa, 2010, 183 s. : reg. ISBN 978-80-89335-19-0.

* * *

Hektický marec 1939 v kronikách Hlin- kovej gardy / Peter Sokolovič. In: Pamäť národa. Nacizmus a komunizmus vo svojej epoche. Roč. 4, č. 1 (2008), s. 52-72 : fotogr.

ISSN 1336-6297.

Odtržení Slovenska a počátek okupace českých zemí : 90. výročí vzniku Českoslo- venska a jeho armády / Jan Máče. In: ATM. Roč. 41, č. 4 (2009), s. 77-79 : fotogr. ISSN

1802-4823.

Postoj Jozefa Tisu k vnútro- a zahranič- nopolitickým otázkam Slovenskej republi- ky v rokoch 1938 – 1945 / Martin Vašš. In: Historický zborník. Vedecký časopis o slo- venských národných dejinách. Roč. 18, č. 2 (2008), s. 185-199. ISSN 1335-8723.

K niektorým súvislostiam vzniku a po- čiatkov výstavby armády Slovenského štátu

/ Jozef Bystrický. In: Rozbitie alebo rozpad? Historické reflexie zániku Česko-Slovenska

/ Valerián Bystrický, Miroslav Michela, Mi- chal Schvarc a kol. Bratislava : Veda, 2010,

s. 488-505. ISBN 978-80-224-1150-9.

Nacistické Nemecko a vznik Slovenského štátu / Jana Tulkisová, Eduard Nižňanský. In: Slovenský štát 1939 – 1945: predstavy a realita / Martina Fiamová, Ján Hlavinka, Michal Schvarc a kol. Bratislava : Historic- ký ústav SAV v Prodama, s.r.o., 2014, s. 15-

36. ISBN 978-80-89396-32-0.

Vec: Československo. Neznáma správa Wernera Göttscha o okolnostiach vzniku Slovenského štátu / David Schriffl, Michal Schvarc. In: Historický časopis. Roč. 60, č. 1 (2012), s. 115-139. ISSN 0018-2575.

ANOTÁCIE, GLOSY

MERCER, generál Alexander Cavalié. WATERLOO – Deník z tažení. Editor An- drew Uffindell. Nové, nezkrácené ilustrova- né vydání. Praha : Elka Press, 2017, 384 s., mapy a fotografie v texte, dodatky, biblio- grafia, register. ISBN 978-80-87057-32-2.

Andrew Uffindell je popredný britský vo- jenský historik, ktorý sa špecializuje hlavne na napoleonské vojny. Do povedomia špe- cialistov sa zapísal svojimi dielami Napole- on´s Immortals, The National Army Muse- um Book of Wellington´s Armies, Napoleon 1814 a aj publikáciou o kulinárskej kuriozi- te z napoleonských vojen, ktorá je dodnes špecialitou aj v tých najrenomovanejších reštauráciách: kura a la Marengo (Napole- on´s Chicken Marengo: Creating the Myth of tühe Emperor´s Favorable Dish).

Miestny názov Waterloo je pojem nielen pre každého vojenského historika, nech sa už zaoberá hociktorým dejinným obdobím, ale prešiel aj do jazykovej výbavy desiatok národov: je to odvtedy synonymum pre totálnu, úplnú, konečnú a zdrvujúcu poráž- ku. Bitkou medzi francúzskymi a spojený- mi britsko-nemecko-holandským vojskami sa pri tomto belgickom meste 18. júna 1815 definitívne skončila závratná kariéra Napo- leona Bonaparte, po ktorej prvé francúzske cisárstvo zaniklo a Napoleona čakal už len smutný záver života väzňa na Ostrove sv. Heleny v Atlantickom oceáne. Hlavní velitelia spojencov zo 7. protinapoleonskej koalície – vojvoda Wellington a maršal von Blücher tu Napoleonovi a maršalovi Neyo- vi uštedrili porážku, ktorá v Európe ukon- čila éru napoleonských vojen a znamenala počiatok obdobia nazývaného ako obdobie konsolidácie, stabilizácie (vtedy sa slovo normalizácia ešte nepoužívalo) pod dohľa- dom Svätej aliancie až do roku 1848. Klasik vojenskej teórie Carl von Clausewitz nepo- chybne Napoleonovi pri hodnotení bitky pri Waterloo aj ukrivdil, keď napísal, že „Bona- parte vynaložil svoje posledné sily, aby do- cielil obrat, keď už žiadny obrat nebol mož-

ný, vydal všetko do haliera, a potom utiekol ako žobrák z bojiska aj z ríše.“ Lebo Na- poleon z bojiska neutiekol a žobráka z neho urobila len britská internácia. A keby nebol zlyhal francúzsky generál Grouchy so svo- jím 30-tisícovým zborom, mohlo predsa všetko dopadnúť celkom inak.

Opis bitky pri Waterloo bol znovu vydaný k dvojstému výročiu bitky. Ide o nové vyda- nie, plne ilustrované s rozsiahlym úvodom, ktorý informuje o histórii denníka aj s vy- užitím doteraz nepublikovaných archiválií. Kapitán Mercer bol zástupcom veliteľa sto- tiny G Kráľovského jazdného delostrelec- tva. Jeho denník opisuje celú výpravu od vylodenia v Ostende, kde sa Wellingtonova armáda začala zhromažďovať, opis samot- nej bitky a okupáciu Paríža až po ukonče- nie vojny. Mercer bol nadaný pozorovateľ aj dobrý spisovateľ a jeho dielo je skvelým čítaním prinášajúcim plno informácií a ži- vých scenérií i zážitkov, hoci veľa stránok napísal priamo pod nepriateľskou paľbou. Originál Mercerovho Denníka je v Knižnici kráľovského delostrelectva vo Woolwichi. Vydavateľ mnoho detailov doplnil aj pri štú- diu v Národnom archíve, Britskej knižnici, Hertfordshirskej knižnici, v Národnej fran- cúzskej knižnici v Paríži, vo francúzskom Archíve historickej služby obrany vo Vin- cennes a radnice v Stains. Na stranách 3 – 26 nájde čitateľ podrobný životopis Mercera, ktorý to dotiahol až na generála, na stranách 27 – 44 sú podrobnosti o jeho stotine, delách a povozoch, koňoch, dôstojníkoch, poddôs- tojníkoch a mužstve.

Mercer (1783 – 1868) bol aj nadaným umelcom, ktorý svoj denník aj ilustroval. Podarilo sa mu napísať dielo, ktoré je pozo- ruhodným svedectvom o udalostiach roku 1815 a vytvoriť aj jeden z najlepších opisov akejkoľvek vojenskej výpravy. Prvýkrát bol jeho denník vydaný už v roku 1870, avšak išlo o vydanie neúplné a nekritické, čo po- strehli už vtedajší recenzenti. Autor okrem podstaty bitky, zachytil aj mnohé farebné detaily a keďže sa zoznámil aj s mnohými

zaujímavými ľuďmi, vytvoril aj ich medai- lónky, napríklad aj samotného sira Arthura Wellesleyho, prvého vojvodu de Wellingto- na (s. 124-125) a s odstupom aj Napoleona, ktorého dokonca aj uvidel (s. 148).

Samotný denník sa začína útekom Napo- leona z Elby (s. 45) a jeho pristátím na juhu Francúzska 1. marca 1815 pričom o devät- násť dní bol už v Paríži. Bourbonský kráľ Ludovít XVIII. utiekol do Spojených ho- landských provincií a európske mocnosti šo- kované Napoleonovým návratom urýchlene mobilizovali svoje armády a pripravovali sa na inváziu do Francúzska. Stotina G, v kto- rej Mercer slúžil, bola jednou z prvých stotín, ktoré mali byť poslané k Wellingtonovi. Na prepravu cez Kanál La Manche bolo potreb- ných mnoho lodí, lebo boli k dispozícii iba malé plavidlá. Samotná Mercerova stotina potrebovala na prepravu tri transportné lode. Stotina sa vylodila v Ostende. Ide o vzrušu- júce a poučné čítanie, ktoré si aj po viac ako dvesto rokoch nájde svojich priaznivcov nie- len z radov vojenských historikov a socioló- gov, ale aj z radov bežných čitateľov.

Ferdinand Vrábel

PAOLO VARRIALE: FRANCESCO BARACCA – UNA BIOGRAFIA. Edizio-

ni Rivista Aeronautica, Tivoli 2018, 302 s. ISBN 9788888180335.

Pri príležitosti 100. výročia smrti naj- úspešnejšieho talianskeho stíhacieho letca z čias 1. svetovej vojny, Francesca Baraccu, vyšiel podrobný životopis tejto osobnos- ti talianskych vojenských dejín. Autorom knihy je popredný letecký historik, zná- my i za hranicami rodnej krajiny, Paolo Varriale. K známym prácam autora patrí napr. publikácia Italian Aces of World War 1 vydaná britským vydavateľstvom Osprey Publishing. Maggiore Francesco Baracca dosiahol počas prvej svetovej vojny 34 po- tvrdených zostrelov, zahynul však pri plne- ní bojovej misie nad vrchom Montello 19. júna 1918 počas poslednej rakúsko-uhor- skej ofenzívy.

Kniha Francesco Baracca – Una biogra- fia je rozdelená na osem kapitol, prvé dve sa venujú Francescovmu detstvu a jeho štu- dijným rokom. Baracca sa narodil 9. mája 1888 v malom meste Lugo pri Ravenne ako jediný syn bohatého statkára. Počas štúdií neďaleko Florencie v sebe objavil vášeň pre jazdu na koni a azda i z tohto dôvodu si zvolil vojenskú kariéru. Vojenskú školu absolvoval v Modene a spočiatku slúžil pri kavalérii.

Tretia kapitola hovorí už o leteckých po- čiatkoch Francesca Baraccu, ktorý absolvo- val pilotný výcvik vo francúzskom meste Reims. Po návrate do vlasti mladý pilot vy- striedal viacero jednotiek i letísk.

Štvrtá a piata kapitola čitateľa vtiahnu do víru udalostí Veľkej vojny. Keď v máji 1915 vstúpilo Taliansko do vojny na strane doho- dových mocností, patril Baracca medzi tých talianskych pilotov, ktorí v Le Bourget pri Paríži prešli preškolením na stíhačov. Od júla 1915 slúžil v 8ª Squadriglii vybavenej málo výkonnými strojmi Nieuport 10. Ob- zvlášť zaujímavá pasáž sa viaže k udalosti z 13. septembra 1915 – Baracca sa vo vzdu- chu stretol s posádkou rakúsko-uhorského Albatrosu B.I leteckej jednotky Flik 4 v zlo- žení Oberleutnant Roman Florer a Oberleut- nant Hassan Riza Effendi Pieler, mimocho- dom bratislavský rodák. Varriale pri písaní knihy vychádzal i z osobnej korešponden- cie Francesca Baraccu, z jedného z listov cítiť, ako si taliansky pilot prial víťazstvo, no jeho guľomet sa zasekol. Avšak Florer po nepriateľovi strieľal z pištole, Barac- ca sa preto z boja stiahol a neskôr velenie dvojici rakúsko-uhorských aviatikov pri- znalo vôbec premiérové víťazstvo K. u. k. Luftfahrtruppen na juhozápadnom bojisku. Baracca dosiahol prvé víťazstvo 7. apríla 1916, keď poslal k zemi dvojmiestny stroj Hansa-Brandenburg C.I z Fliku 19. I k to- muto boju Varriale uverejňuje Baraccov list. Písal v ňom, ako útočil vo výške približne 3 000 m, zo vzdialenosti zhruba 50 m, pri- čom vypálil 45 výstrelov.

Šiesta kapitola sa začína 1. januára 1917, v deň Baraccovho šiesteho víťazného boja.

Vzájomný rešpekt, ktorý k sebe pociťovali letci z oboch strán frontu, pekne vykresľujú uverejnené spomienky najúspešnejšieho pi- lota rakúsko-uhorského námorného letectva Linienschiffsleutnanta Gottfrieda von Ban- fielda, ktorý sa taktiež v boji s Baraccom stretol. Väčšinu zo svojich úspechov však Baracca vybojoval ako príslušník 91ª Squ- adriglie, pri tomto útvare slúžil od mája 1917. Do histórie sa zapísal i ako prvý ta- liansky pilot, ktorý zostrelil nemecký stroj. Stalo sa tak 22. októbra 1917, presnejšie, k zemi poslal až dva nemecké dvojmiest- ne stroje DFW C.V z Fliegerabteilungu 14, pričom všetci štyria nemeckí letci zahynu- li. Autor venuje pozornosť všetkým víťaz- stvám Francescu Baraccu, obzvlášť pozorne analyzuje to zo 6. novembra 1917, keď padlo rakúsko-uhorské letecké eso Oberleutnant Rudolf Szepessy-Sokoll.

Siedmu kapitolu Varriale pomenoval „Po- sledné dni“ a začína sa v noci zo 14. na 15. júna 1918, keď vypukla posledná ofenzíva rakúsko-uhorskej armády. A práve 15. júna zaznamenal Baracca svoje posledné dve ví- ťazstvá, keď počas preletu frontu pozoroval, ako v hmle a dyme útočili rakúsko-uhor- ské lietadlá na talianske pozície. Posádka dvojmiestneho lietadla Hansa-Brandenburg

C.I z Fliku 32D boj neprežila, zatiaľ čo pilot Albatrosu D.III (Oef) Leutnant Sig- mund von Josipovich z Fliku 51J skončil v zajatí. Ako Varriale pripomína, i Barac- ca sa zúčastňoval extrémne nebezpečných misií, Talianmi prezývaných ako „plazivé“. Stíhači v malých výškach nalietavali na ra- kúsko-uhorských vojakov, vystavení paľbe diel a guľometov, no i pušiek. Aby nepria- teľom sťažovali paľbu, kľučkovali hľadajúc ciele. Hoci Taliani mali nad Piavou vzdušnú prevahu, Baracca vzlietol 19. júna 1918 do boja naposledy. Autor spomína obe mož- nosti konca slávneho pilota: zásah nepria- teľskou protileteckou obranou či pravdepo- dobnejší úspech rakúsko-uhorských letcov. Podvečer 19. júna 1918 hlásila totiž zostrel nad vrchom Montello posádka dvojmiestne- ho rakúsko-uhorského Phönixu C.I z Fliku 28D v zložení Oberleutnant Arnold Barwig

a Zugsführer Max Kauer. K nešťastiu mohlo prispieť i to, že s Baraccom vzlietol do boja ako „wingman“ neskúsený nováčik Tenente Franco Osnago. Taliansky hrdina bol po boji niekoľko dní nezvestný, napokon 24. júna našli jeho telo. Bol pochovaný v rodnom meste, pohrebu sa zúčastnilo množstvo ľudí. Napokon ôsma kapitola rozoberá Fran- cesca Baraccu ako vojenskú legendu, ktorej

odkaz pretrváva v Taliansku až dodnes. Záver knihy tvoria prílohy. Prvou je zo-

znam vyznamenaní udelených Francescovi Baraccovi – talianskych, vrátane najvyš- šieho Medaglia d´Oro al Valor Militare, no i spojeneckých, napr. belgických, francúz- skych či srbských. Veľmi užitočný je pre- hľad víťazstiev Francesca Baraccu, ktorý obsahuje dátum a miesto leteckého boja, typ a číslo Baraccovho i nepriateľského lietad- la, ako aj mená porazených nepriateľských letcov. Z 34 obetí talianskeho „esa všetkých es“ bolo osem lietadiel nemeckých a zvyšné stroje patrili rakúsko-uhorskému letectvu. Varriale venuje krátku pasáž i legendárne- mu a najmä v Taliansku dodnes známemu emblému Francesca Baraccu, erdžiacemu koňovi stojacemu na zadných nohách.

Na konci knihy nájde čitateľ poznámky, menný a miestny register a zoznam použi- tej literatúry a prameňov. Veľkou devízou publikácie sú uverejnené fotografie, na- príklad obetí Francesca Baraccu z radov rakúsko-uhorských letcov a zostrelených lietadiel. Azda jediným nedostatkom publi- kácie je absencia máp, ktoré by osvetľovali priebeh leteckých bojov v súvislosti s pre- biehajúcou situáciou na fronte.

Juraj Červenka

BALÍK, Stanislav. ČESKOSLOVENŠTÍ LEGIONÁŘI A JOSEF ŠNEJDÁREK. Vy-

škov : Velitelství výcviku – Vojenská aka- demie, 2016, prílohy, fotografie v texte aj na konci publikácie, literatúra, 155 s.

Stručná prehľadná publikácia informuje o vzniku a pôsobení československých légií v Rusku, Francúzsku a Taliansku a o živote

a významnom zástoji Josefa Šnejdárka v bo- joch v prvej svetovej vojne, ďalej o územ- nú integritu Československej republiky na Těšínsku a na Slovensku a taktiež o jeho ďalšej vojenskej kariére.

Autor sa v úvodných kapitolách zaoberá vznikom a pôsobením čs. dobrovoľníckeho vojska v Rusku (s. 53-112), Francúzsku (s. 3-34) a v Taliansku (s. 35-53). Domnievam sa, že zoradenie kapitol je tak trošku nelo- gické, hádam s prihliadnutím na ich výz- nam a aj počet mala byť prvá časť o našich legionároch v Rusku a až potom vo Fran- cúzsku a Taliansku. Ale možno bol autor ovplyvnený tým, že v rokoch 1918 – 1919 sa o integritu Československa zaslúžili pre- dovšetkým talianski a francúzski legionári.

Naozaj nie je mojou snahou znižovať záujem S. Balíka aj o slovenské reálie, ale pre prípadné druhé vydanie jeho knihy by som rád niektoré veci spresnil. V rokoch 1914/1915 naozaj nemožno hovoriť o slo- venských hraniciach (s. 13), išlo o hranice Uhorska, resp. rakúsko-uhorskej monarchie. Pri popisovaní prvých bojov vo Francúzsku, kde ide o masové nasadenie guľometov, keď nemá útočník proti obrane mnoho šancí, má autor pravdu. Boli to hekatomby zbytočných obetí, ale generáli, ktorí o útokoch rozhodo- vali, boli ďaleko v zázemí, a tak to nevedeli správne vyhodnotiť. Viedli vojnu, ešte pod- ľa starých pravidiel, keď guľomety neexis- tovali (s. 19). Je veľmi záslužné, že Balík in- formuje aj o takmer zabudnutých aktéroch vtedajšieho obdobia: Wickhamovi Steedovi, Emanuelovi Voskovi či Willimovi Wisema- novi (s. 22-23). Keď autor píše o Štefánikovi, pravdepodobne sa dal nanešťastie uchvátiť niektorými vyjadreniami bulvárnych auto- rov. Podľa neho bol Štefánik nielen obľúbe- ný, ale aj „pohledný muž“ (s. 24). Ale ako svedčia viacerí súčasníci Štefánika, tak to nebolo (M. Schneider-Trnavský, L. Weiss, atď.). Štefánik bol celkom iste osobnosť, ale krásavec, ktorý by svojím fyzickým zjavom ženy priťahoval, celkom iste nebol.

K niektorým diskusným tvrdeniam, kto- ré bohužiaľ autor nedokladá odkazmi, tre- ba uviesť napríklad údaj o Štefánikovom

odvode vo Francúzsku, že pri 102. pešom pluku nebol uznaný za schopného vojen- skej služby. O neúspešných odvodoch vieme z rakúsko-uhorskej armády, ale pokiaľ ide o Francúzsko, toto je závažná informácia, ktorá by si zaslúžila doložiť príslušným dokumentom. Prekvapuje však presná, ale málo známa informácia, že Štefánik sa zau- jímal o letectvo už pred vojnou (s. 25), a tak po vypuknutí konfliktu mal už základný le- tecký výcvik, ku ktorému ho zrejme viedla jeho profesia astronóma, už za sebou. Je to skutočne tak, a preto neobstoja niektoré tvr- denia, že Štefánik začal svoj letecký výcvik až vo francúzskej armáde.

Autor sa v niektorých zásadných veciach mýli, alebo ich aspoň nepresne interpretu- je. Na strane 26 píše o tom, že Štefánik sa s Masarykom „toužil seznámit“. Zrejme mu tu unikla informácia, že Štefánik a Masaryk sa veľmi dôverne poznali už z Prahy v ro- koch 1899 – 1904, keď tam Štefánik študo- val, chodil tam nielen na prednášky profeso- ra Masaryka, ale dokonca aj do jeho rodiny.

Je samozrejmé, že Štefánik ako minister vojny už existujúcej československej vlády nemohol akceptovať akúsi vojenskú sa- mosprávu v Ruskej légii (delegátov, komi- téty, zjazd) a musel ich v rámci upevnenia disciplíny a premeny revolučnej dobrovoľ- níckej armády na ozbrojený zbor demokra- tického štátu zrušiť. Z obsahu knihy čitateľa celkom iste zaujme pomerne podrobná časť o ruskom zlate (s. 110-111) a údaj, že odo- vzdávanie cárskeho štátneho pokladu česko- slovenskými legionármi boľševikom trvalo len 35 (!) minút. Za taký krátky čas samo- zrejme na podrobnú inventúru nebol dosta- točný priestor. Autor tiež dospieva k záveru, že obviňovanie legionárov, že časť pokladu zadržali, je neopodstatnené.

Ďalšia časť publikácie je venovaná Jose- fovi Šnejdárkovi a jeho zásadnej úlohe v bo- joch na Těšínsku a na Slovensku (s. 113-130). Knihu S. Balíka, obsahom bohatú a priná- šajúcu aj niektoré nové, ale aj diskusné inter- pretácie o prvom odboji Čechov a Slovákov, však znehodnocuje nedostatočná redakčná a jazyková korektúra. V prínosnej publi-

kácii sú totiž mnohé tlačové chyby, nepres- nosti a chybné údaje, ktoré môžu záujemcov o toto významné obdobie v dejinách Čechov a Slovákov značne miasť. Len ako príklady uvádzam: Persching (s. 33) namiesto správ- neho Pershing, Couraud, namiesto správ- neho Gouraud) tamže, Aidi namiesto Aidy (s. 36), Isonso, namiesto správneho Isonzo, Palule, namiesto Padule (s. 39), Andrea Grazziani (s. 45) namiesto Graziani, Filigno, namiesto správneho Foligno, atď.

Ferdinand Vrábel

LIŠKA, Václav a kol. PŘÍJEZD T. G. MASARYKA DO VLASTI. Praha : Českoslo- venská obec legionářská a spolek Svatobor, 2018, 135 s., fotografie v texte, štúdie a do- datky. ISBN 978-80-87919-51-4.

Anotovanú publikáciu pripravili autori k stému výročiu slávneho návratu prezi- denta Tomáša Garrigue Masaryka do vlasti. V dňoch 21. – 22. decembra 2018 vyvrcholi- li v Českej republike spomienkové slávnosti pripomínajúce sto rokov od vzniku česko- slovenských légií a vyhlásenia Českoslo- venskej republiky rekonštrukciou príchodu prezidenta Tomáša Garrigue Masaryka do vlasti – do republiky, ktorú svojou činnos- ťou doma aj v zahraničí spolu so svojimi spolupracovníkmi Milanom Rastislavom Štefánikom, Edvardom Benešom a mnohý- mi ďalšími výrazne pomohol vytvoriť. Na rekonštrukcii jeho návratu po sto rokoch (20. – 21. decembra 1918) sa podieľali Čes- koslovenská obec legionárska, České dráhy,

a. s., Národné technické muzeum, Národní filmový archiv, spolok Svatobor a ďalšie inštitúcie. T. G. Masaryk cestoval z USA takmer mesiac na lodi Carmania do Európy a potom cez Paríž, Darney, Padovu a Ra- kúsko až na československé hranice.

V decembri 1918 sa pripravovalo uvíta- nie T. G. Masaryka doma za účasti vlády, parlamentu, vojska, Sokolstva, spisovateľov a jeho osobných priateľov. Ministerská rada (t. j. vláda) sa uzniesla na programe uvíta- nia prezidenta, ktorého príchod do Prahy

sa očakával popoludní 21. decembra 1918. Vytvoril sa slávnostný výbor na čele s pred- sedom vlády Karolom Kramářom, predse- dom Národného zhromaždenia Františkom Tomáškom, ministrom obrany Václavom Klofáčom, za mesto Prahu Přemyslom Šá- malom, za Sokolstvo Josefom Scheinerom, za spisovateľov Aloisom Jiráskom a za Ma- sarykových osobných priateľov redaktorom Janom Herbenom. Podľa vlády malo byť uvítanie „slavnostní za účasti všech vrstev národa při zachování úplného klidu, pořád- ku a osobní bezpečnosti hlavy státu…“ Na hranice štátu bola v zvláštnom vlaku vypra- vená delegácia, ktorá privítala prezidenta pri jeho vstupe na českú pôdu a ďalej riadila jazdu vlaku až do Prahy. Prvé privítanie pre- zidenta sa uskutočnilo na železničnej stani- ci v Hornom Dvořišti. Ešte pred príchodom vlaku sa na železničnú stanicu dostavili minister železníc Isidor Zahradník, plukov- ník Otakar Husák, zástupca zahraničného úradu František Štěpánek a ďalší význam- ní predstavitelia. Na stanici hrala vojenská hudba 29. pešieho pluku a čestnú stráž tvori- la stotina vojska. Masaryk prekročil hranice krátko pred 13. hodinou. Rakúsko-Uhorsko opustil pred štyrmi rokmi 19. decembra 1914. Podľa novín je jeho návrat „jedním z nejslavnějších okamžiků historie česko- slovenského národa“. Keď vlak vchádzal do stanice, Masaryk stiahol okienko a vedľa neho sa objavili aj vojaci. Prichádzali ako zo slávnosti a nie z boja, poznamenal jeden novinár. V prezidentovom sprievode boli aj zástupcovia spojeneckých mocností – fran- cúzsky vyslanec, minister rezident v Prahe Clement Simon, taliansky generál Luigi Pic- cione a britský plukovník Sir Thomas Mont- gomery Cunningham.

Slávnostne vyzdobená lokomotíva pri- tiahla na železničnú stanicu viacero vagó- nov – služobné, salónne, osobné aj nákladné. Za zvukov hymny vystúpili z vlaku najprv Masaryk s dcérou Olgou a ďalšími člen- mi sprievodu. Dojemné bolo zvítanie otca a sestry so synom a bratom Janom Masa- rykom. Po uvítacích prejavoch, ktoré vy- zdvihovali Masarykovu činnosť v zahraničí,

prezident poďakoval za prijatie, predstavil členov svojho sprievodu a vyzval prítom- ných k spoločnej práci v prospech republiky:

„Vše, co jsme podnikli, čeho jsme dosáhli, dosáhli jsme skutečnou prací. Jsem jist, že co jsme dosáhli, též udržíme, a doplníme a zdokonalíme. Čeká nás jistě mnoho práce, snad těžší práce než dosud a já každého zvu k této práci, jež nám všem musí býti společ- nou.“

Ďalšou zastávkou prezidentovho sprievo- du boli České Budějovice, kde jeho príchod oznámilo 24 delových výstrelov. Po uvítaní na železničnej stanici sa prezidentov sprie- vod odobral cez vyzdobené ulice mesta na námestie a českobudějovickú radnicu. Po prehliadke čestnej jednotky pristúpil k prezi- dentovi Pavel Blaho, ktorý sa mu poďakoval za oslobodenie Slovákov a zdôraznil, že Ma- saryk bol prvý, kto z mysliacich českých mu- žov intenzívne hlásal ideu československú, žil ňou, pre ňu pracoval a bojoval, až zvíťazil. Masaryk mu odpovedal, že je zo slovenskej krvi, ako z krvi českej. Prezident sa napokon vrátil do svojho vlaku, kde prespal.

Ráno 21. decembra vyrazili smerom k Prahe dva zvláštne vlaky so zastávkami vo Veselí-Mezimostí, Tábore a Benešove. Zvlášť významné bolo uvítanie Masaryka v husitskom Tábore, kde prezident, okrem iného, vyslovil slávnu vetu „Tábor je náš program“. Masaryka v Tábore vítali sláv- nostné fanfáry z opery Libuše a nemohla chýbať ani husitská pieseň „Kdož sú boží bojovníci“. V Tábore prechádzal Masaryk špalierom dám za zvukov slovenskej hymny

„Nad Tatrou sa blýska“. Uvítanie v Tábore sa nieslo naozaj v duchu česko-slovenskom. Na ďalšej ceste z Tábora, s krátkou zastáv- kou v Benešove, vítali prezidentov vlak všade davy ľudí zhromaždených okolo že- lezničnej trate. Do Prahy prišiel Masaryk krátko popoludní. Tu nasledovali najväčšie oslavy, slávnostný sprievod na Staromest- ské námestie a do Poslaneckej snemovne na Malej Strane, kde Masaryk zložil prezident- ský sľub. Až potom mohol navštíviť sanató- rium vo Veleslavíne, zvítať sa s manželkou Charlotou a odviezť ju odtiaľ do dočasného

bytu na Pražskom hrade. Svoj prvý sláv- nostný prejav predniesol prezident v nedeľu

22. decembra 1918.

Rekonštrukcia návratu Masaryka zo za- hraničia samozrejme nemohla byť verná do všetkých detailov, aj keď sa snažila vyjsť z dobových reálií a prilákala tisíce divá- kov, ktorí oba vlaky vítali nielen na stani- ciach, ale pozdravovali ich aj pozdĺž celej trasy. Postavu prezidenta úspešne stvárnil obľúbený herec Otakar Brousek mladší. K dôstojnej slávnosti, uzavierajúcej osla- vy storočnice Československej republiky, prispeli aj stovky dobrovoľníkov, legioná- rov a domáceho vojska v dobových unifor- mách, Sokoli i námorníci. Zaujímavým bolo aj divadelné predstavenie súboru z Mladej Boleslavi „Republika, takový krásný sen“, ktoré divákov zaujalo v Českých Budějovi- ciach i v Prahe.

V publikácii je veľa aj menej známych dobových fotografií, štúdia o Masarykovej publikácii Nová Evropa, dodatok o budo- vách, kde sa v Prahe odohrávalo uvítanie Masaryka, informácia o dokumentárnom filme Triumfální příjezd presidenta T. G. Masaryka a prehľadná štúdia o vzniku a vý- zname československých légií.

Ferdinand Vrábel

MAJER, Petr. RUDOLF JOSIEK – NE-

ZNÁMÝ HRDINA Z TŘINCE. Bez miesta vy- dania a uvedenia vydavateľa /Třinec/, 2018, 79 s., fotografie v texte, zoznam obetí z radov príslušníkov Finančnej stráže, zoznam pou- žitej literatúry. ISBN 978-80-270-3786-5.

Publikácia približuje život a tragický osud príslušníka Finančnej stráže Rudolfa Josieka (1914 – 1938) a je ďalším príkladom neúnavnej bádateľskej činnosti autora, plu- kovníka v. v. Petra Majera a tiež dôkazom, že aj pomerne stručná publikácia môže pri- niesť pre čitateľa mnoho nových poznatkov. Kniha vyšla zásluhou magistrátu mesta Třinec k stému výročiu vzniku Českoslo- venskej republiky. V tomto roku si však pri- pomíname nielen vznik ČSR, ale aj smutné

udalosti z roku 1938, keď agresivita hitle- rovského Nemecka a ľahostajnosť západ- ných veľmocí viedli postupne k deštrukcii československého štátu najprv v septembri 1938 a potom po niekoľkomesačnej agónii aj k jeho zániku v marci 1939. Podľa Roberta Kvačka sa tá „kostižerná doba“ vyznačova- la aj vystupňovaným úsilím vodcov národ- ností v Československu – predovšetkým ne- meckej, maďarskej a Poľskej, ktoré susedia tohto „neželaného štátu“, „vredu“ (A. Hitler) či „ohavy“ (J. Esterházy) využili a zneužili pre jeho oklieštenie a likvidáciu.

Ak sa všeobecne uznáva, že druhá sveto- vá vojna sa začala 1. septembra 1939 nemec- kým útokom na Poľsko, treba pripomenúť, že pre mnohých Čechov a Slovákov znamenali už udalosti v roku 1938 – najmä v septembri a neskôr, po prijatí Mníchovskej dohody 30.

9. 1938, vojne podobné skúsenosti – záker- né vraždy, nevyprovokované útoky, vysťa- hovanie z pohraničných pásiem a často aj vyháňanie, podobné skúsenosti, aké pre mi- lióny ľudí priniesla až vojna. Autor preto za- čína svoje rozprávanie o jednej takejto obeti prehľadom udalostí v roku 1938 keď sa už ukázalo, že cieľom Nemecka nie je ochrana príslušníkov nemeckej národnosti v Česko- slovensku, ale likvidácia tohto demokratic- kého štátu, ktorý bol Hitlerovi tŕňom v oku (s. 7-14). Prehľadne sú tu uvedené fakty o politike Konráda Henleina, ktorý na čele Sudetonemeckej strany (SdP) zámerne vy- hrocoval situáciu v Československu a jeho snahou nebolo dosiahnutie dohody s čes- koslovenskou vládou, ale odtrhnutie pohra- ničia a jeho pripojenie k Nemeckej ríši. To sa ukázalo najmä na straníckom zjazde SdP

24. apríla 1938 v Karlových Varoch, kde vodca československých Nemcov vyhlásil tzv. Karlovarské požiadavky vychádzajúce z predchádzajúcej porady s Hitlerom v Ber- líne. Na radikálne požiadavky, ktoré by viedli vlastne k dvojakému režimu v Česko- slovensku – na jednej strane k demokratic- kému na území, kde nemali väčšinu Nemci a k nedemokratickej nemeckej autonómii so všetkým, čím sa vyznačovalo Nemecko (zákaz demokratických strán, rasové zá-

kony, cenzúra a obmedzenie občianskych slobôd, koncentračné tábory atď.) českoslo- venská vláda najprv nepristúpila, ale potom ich 5. septembra v podstate prijala vo svo- jom „Návrhu o postupe rokovania ohľadne národnostných otázok“. S týmto návrhom súhlasil dokonca aj pronemecky zameraný britský vyjednávač lord Walter Runciman, ale vodcovia sudetských Nemcov návrh ne- prijali v duchu taktiky vyhrocovať napätie v Československu, čo by poskytlo Hitlerovi zámienku na ozbrojený zásah. To napokon viedlo ku kríze najmä v oblasti Sokolova a Karlových Varov. Zopakovala sa v oveľa vyhrotenejšej forme situácia z mája 1938, keď československá vláda vyhlásila čiastoč- nú mobilizáciu. Májovú krízu sa ešte poda- rilo prekonať, ale septembrovú už nie.

Sudetskí Nemci od požiadavky na auto- nómiu prešli po Hitlerovom prejave na zjaz- de NSDAP v Norimbergu 12. septembra 1938 na stanovisko odtrhnutiam pohraničia a jeho pripojenia k Nemecku. Situácia v čes- koslovenskom pohraničí sa vyhrocovala, cez hranice sa z Nemecka pašovali zbrane, v pohraničí prebiehali búrlivé demonštrácie, vykrikovali sa protičeské heslá a vyvesovali zástavy s hákovým krížom. V tejto situácii sa československá vláda, v snahe nevyhro- covať ešte viac napätie, najprv rozhodla nenasadiť armádu a žandárov, ale prísluš- níkov Finančnej stráže. Už 13. septembra 1938 však vypuklo v pohraničí povstanie sudetských Nemcov, ktorí prepadávali žan- dárske stanice, poštové a telegrafné úrady. Vláda preto vyhlásila v ôsmich okresoch zá- padných a južných Čiech stanné právo a do pohraničia premiestnili zosilnené oddiely polície, žandárstva a armády. O deň neskôr zakázali SdP a jej vodcovia a niektorí ďalší exponenti utiekli do Nemecka. Vtedy došlo aj k prvým stratám na životoch. Pri pokuse o puč prišlo o život 37 osôb, z toho 16 na československej strane. Na priamy Hitlerov pokyn 17. septembra založil Henlein Sude- tonemecký dobrovoľnícky zbor (Sudeten- deutches FGreikorps), ktorého členovia sa nazývali aj ordneri. Bola to polovojenská organizácia, ktorej členov cvičili nemeckí

špecialisti. Prvé bojové akcie vypukli už

18. a 19. septembra 1938 a pokračovali až do konca septembra. Pri násilných stretoch zahynulo 162 ľudí, z toho 110 Čechov, väč- šinou členov Stráže obrany štátu, zloženej zo žandárov, policistov, vojakov a príslušní- kov Finančnej stráže, ktorí boli v pohraničí v prvej línii. Obeťami sudetských Nemcov sa však stali aj mnohí civilisti. Z Těšínska padli guľkami ordnerov finančný dozorca Rudolf Jasiok z Třinca a pomocný dozorca finančnej stráže Josef Oczko z Jablunkova.

Čitateľ nájde v publikácii prehľadnú chro- nológiu predokupačných dní (s. 11-13), kapi- tolu o Finančnej stráži, jednotkách SOS a ich rovnošatách (s. 15-25). Život a tragický osud Rudolfa Josieka opisuje kapitola na stranách 27 – 73. Veľkým prínosom tejto stručnej, ale obsahom významnej knižočky je aj in- formácia o čs. hraničných stĺpoch, čo je veľ- mi málo známe – Symbol hraníc – hraničný stĺp (s. 74-75). Tieto stĺpy lemovali hranice Československej republiky a stavali ich na základe výnosu ministerstva verejných prác z júla 1925 od druhej polovice dvadsiatych rokov minulého storočia na všetkých col- ných prechodoch cez štátne hranice. Tvar stĺpov navrhol architekt Josef Havlíček spolu so sochárom B. Štefanom niekedy v rokoch 1923 – 1924 počas svojej vojenskej prezenčnej služby. Ale Havlíček sa o tom, že jeho návrh bol realizovaný, dozvedel až zo smutne známej fotografie, na ktorej príslušníci nemeckej brannej moci a sudet- skí Nemci búrajú jeden z takýchto stĺpov. (A štát zrejme ušetril na autorskom honorári pre architekta – ostatne bol vojakom zák- ladnej služby a asi by mu ho neboli z toho dôvodu priznali…) Hraničné stĺpy vyrábali železiarne v Podbrezovej – Banská a hutníc- ka a. s. Železiarne Podbrezová. Cenu stĺpa stanovili na 1 250 Kčs. Stĺpy sa vyrábali z lisovaného oceľového plechu, znútra boli konzervované asfaltovým náterom, zvonka míniom. Jeden stĺp vážil približne 140 kg a bol vybavený liatinovým malým štátnym znakom v smaltovaných farbách. Vážil 6 kg a železiarne si zaň účtovali 160 Kčs. Zna- ky sa rozlišovali na ľavý a pravý, jeden mal

v sebe hladké otvory a druhý závitové otvo- ry pre upevňovacie skrutky.

Zastupiteľstvo mesta Třinca na svojom zasadaní 24. apríla 2018 udelilo Rudolfovi Josiekovi čestné občianstvo in memoriam a pričinilo sa aj o vydanie tejto knihy.

Ferdinand Vrábel

ŽIŽKOVÁ, M. – ŠRÁMEK, P. – LÁŠEK,

R. JÁ SE GENERÁLEM NENARODIL, ARM. GEN. LUDVÍK KREJČÍ. Z PÍSEMNOSTÍ HLAVNÍHO VELITELE ČS. ARMÁDY NE-

JEN O ROCE 1938. Praha : Codyprint, 2018. ISBN 978-80-903892-5-0.

Pražské vydavateľstvo Codyprint vydalo v roku stého výročia vzniku Českosloven- skej republiky zaujímavú edíciu textov, kto- rých autorom, resp. pôvodcom, bol náčelník generálneho štábu československej armády a jej hlavný veliteľ v septembri 1938 – ar- mádny generál Ludvík Krejčí. Jej autormi sú Marie Žižková (staršia generálova dcéra), historici Pavel Šrámek a Radan Lášek. Či- tateľ zaujímajúci sa o vojenské dejiny Čes- koslovenskej republiky má prostredníctvom tejto práce možnosť nahliadnuť do vnú- torného sveta generála. Je tu prezentovaný jeho pohľad na vlastné míľniky vojenskej kariéry, z ktorých kľúčový bol rok 1938 a prijatie tzv. Mníchovskej dohody. Kniha je tematicky rozdelená do piatich celkov. Prvá časť predstavuje päť spomienkových textov generála z rokov 1946, 1966 a 1967. Druhá obsahuje vyjadrenia pre historikov a no- vinárov, ktoré vznikli postupne v rokoch 1963 – 1968. Tretiu časť tvoria generálove poznámky a záznamy o udalostiach, z kto- rých dva texty pochádzajú z medzivojnové- ho obdobia a zvyšok z povojnového obdobia. Štvrtá kapitola obsahuje listy generála inšti- túciám a osobám, datované 1943 – 1970. Po- slednú reprezentujú dokumenty z roku 1938 (prejavy, listy, memorandá, rozkazy atď.). Vzhľadom na spomenutú časovo-tematickú kompozíciu práce je pochopiteľné, že sa viaceré momenty a kľúčové okamihy života generála Krejčího opakujú. Význam prá-

ce spočíva najmä v publikovaní málo zná- mych informácií o československej armáde v rokoch 1933 – 1938 z pohľadu generála, a teda v sústredení zaujímavých archívnych a iných dokumentárnych materiálov. Z nich bola predtým publikovaná len veľmi malá časť. Slovenského čitateľa určite zaujme generálov úprimný vzťah k Slovákom. Text je doplnený stručnými poznámkami. Publi- kácia je graficky pripravená kvalitne a púta- vo, s desiatkami pozoruhodných fotografií, zväčša z generálovej rodinnej pozostalosti. Viaceré „civilné“ zábery vhodne a citlivo dopĺňajú osobnosť generála, ktorý sa o svo- jej vojenskej kariére viackrát vyjadril slova- mi: „Já se generálem nenarodil“.

Peter Chorvát

RISTVEYOVÁ, Katarína. „ZA MA-

ĎARSKÉ MAĎARSKO“. Menšinová otázka v maďarskej politike na odstúpenom území Komárňanskej župy v rokoch 1938 – 1945. Banská Bystrica : Bellianum, 2017, 174 s., anglické resumé, zoznam použitých prame- ňov a literatúry. ISBN 978-80-557-1272-7.

Autorka, ktorá pochádza z Komárna a ovláda (na rozdiel od mnohých iných his- torikov, ktorí sa témou zaoberajú) maďar- ský jazyk, sa profiluje, ako nádejná mladá bádateľka. Problematiku, ktorou sa zaoberá už viac rokov, podrobne pozná, a to sú všet- ko nevyhnutné predpoklady, aby jej publiká- cia priniesla veľa nových poznatkov a bola prínosom k danej téme. Témou Viedenskej arbitráže sa zaoberá len hŕstka slovenských historikov, ale ako to ukazuje aj práca Ris- tveyovej, stále je toho veľa nespracovaného a toto zložité a pre našich predkov aj ťažké obdobie by si zaslúžilo väčšiu pozornosť. Ristveyová sa vo svojom výskume zame- riava práve na obdobie rokov 1938 – 1945 a o tom, ako tie roky prebiehali a čo zna- menali pre obyvateľstvo Komárna a okolia, publikovala už dvojjazyčnú monografiu Prinavrátené Komárno/ Komárom vissza- tért. Treba oceniť, že autorka nepracovala len s dokumentmi domácej proveniencie

a v slovenských archívoch a knižniciach, ale absolvovala aj dlhšie študijné pobyty v Pra- he a v Budapešti, a teda čerpala okrem iných zdrojov aj z dokumentov v Maďarskom kra- jinskom archíve a aj v Archíve ministerstva zahraničných vecí v Prahe.

Práca sa delí na päť logicky členených kapitol: Prvé varovanie? Židovská otázka ako súčasť menšinovej otázky v politike Maďarska v 20. a 30. rokoch 20. storočia (s. 26-37), Menšinová otázka na odstúpenom území Komárňanskej župy v období medzi prvou Viedenskou arbitrážou a stabilizá- ciou nového režimu (s. 38-67), Menšinová otázka na odstúpenom území Komárňan- skej župy v období stabilizovaného režimu (68-100), Menšinová otázka na odstúpenom území Komárňanskej župy v období ne- meckej okupácie Maďarska a „Kto je dobrý Maďar?“ K vytváraniu obrazu „My“ verzus

„Oni“ v kontexte menšinovej otázky na prí- klade odstúpeného územia Komárňanskej župy (s. 137-148).

Ristveyová vychádza zo známeho fak- tu, že Uhorsko sa v roku 1918 v dôsledku prehratej vojny a národnooslobodzovacieho zápasu utláčaných národností rozpadlo, ale potrianonské Maďarsko sa s tým nikdy ne- zmierilo a jeho zahraničná politika bola sú- stavne zameraná na „nápravu krívd“, resp. revíziu Trianonskej mierovej zmluvy. Hoci konečným cieľom maďarskej politiky bola obnova svätoštefanskej koruny v plnom roz- sahu „restitutio in integrum“, tento svoj zá- mer s ohľadom na zahraničie maskovala len akousi čiastkovou revíziou hraníc so svoji- mi susedmi v rámci uplatňovania etnického princípu. Najmä v spolupráci s Talianskom a neskôr s Nemeckom sa to horthyovské- mu Maďarsku čiastočne aj podarilo dvoma arbitrážami, ktorými dosiahlo veľkú, ale z hľadiska zámerov maďarskej politiky stále len čiastočnú úpravu hraníc s Českosloven- skom/Slovenskom a Rumunskom. Ďalej ísť maďarskí politici nemohli, pretože hitlerov- ské Nemecko si spory medzi svojimi „spo- jencami“ neželalo, a tak k veľkej nespokoj- nosti Maďarska brzdilo jeho snahy. Autorka si všíma známy fakt, že jedným z prvých

protižidovských zákonov v Európe 20. sto- ročia bol maďarský numerus clausus a dáva ho do patričného dobového kontextu. Takis- to na území južného Slovenska, ktoré si Bu- dapešť prisvojila, sa v rokoch 1938 – 1939 začali uplatňovať oveľa prísnejšie legislatív- ne opatrenia proti židovskému obyvateľstvu ako v samotnom Maďarsku. Je to dôležité aj preto, lebo v časti maďarskej historiografie sa stále objavujú tvrdenia, že protižidovské opatrenia sa v Maďarsku začali uplatňovať až po okupácii krajiny Nemeckom.

Celkove je Ristveyovej práca veľkým prínosom pre danú problematiku týkajúcu sa nielen Komárna a Komárňanskej župy, ktorú si najviac všíma, ale aj pre celé obdo- bie 1938 – 1945 z hľadiska dôsledkov prvej Viedenskej arbitráže. K práci mám len nie- ktoré menšie poznámky, ktoré nemajú za cieľ samoúčelnú kritiku, ale sú skôr mysle- né tak, aby sa autorka vo svojich budúcich prácach týmto nepresnostiam a terminolo- gickej nejednotnosti vyhla. Predovšetkým ide o označenie územia, ktorého sa arbitráž dotýkala. Sama uvádza, že ako maďarský termín „oslobodené územie“, tak aj sloven- ský výraz „okupované územie“ už v sebe nesú aj hodnotenie, ktoré nemusí vždy byť objektívne a prikláňa sa k názoru Martina Hetényiho, že toto územie by vo vedeckých prácach malo byť označované neutrálnym pojmom „arbitrážne územie“ (s. 8), ale v ďalšom texte na to akoby zabudla a po- užíva iné termíny, najčastejšie „odstúpené územie“. Domnievam sa, že pri hodnotení maďarskej historiografie má pravdu v tom, že Miklós Zeidler je z maďarskej strany au- torom najvyváženejšej a najobjektívnejšej monografie o revíziách hraníc Maďarska so susedmi, pričom si vo svojej práci o revíz- nej myšlienke všíma aj negatívne dôsledky pre maďarské obyvateľstvo na arbitráž- nom území. V 1. storočí iste územie Ma- ďarska neexistovalo (s. 28) a presnejšie by bolo napísať „na budúcom území Uhorska“ a Slovensko po 14. marci 1939 nemožno za „nezávislé“ označiť ani s prižmúrením oboch očí (s. 44). Podobné nepresnosti, ale- bo s realitou sa rozchádzajúce tvrdenia, sú

na viacerých miestach práce, ale opakujem, že celkový dojem je napriek tomu dobrý a ide len o maličkosti, ktoré autorka v bu- dúcnosti pri väčšej pozornosti môže ľahko odstrániť. Musím však upozorniť aj na jed- nu vážnu faktografickú chybu, ktorá unikla ako autorke, tak aj recenzentom práce. Ide o údaj, že, ak sa medzi Československom a Maďarskom nepodarí dosiahnuť v otázke hraníc kompromis, o vyriešení problému mali rozhodnúť dve signatárske veľmoci Mníchovskej dohody, Nemecko a Talian- sko (s. 41). Podľa Doplňujúceho vyhlásenia k tejto dohode to bolo v skutočnosti takto:

„Hlavy štyroch mocností vyhlasujú, že prob- lém poľskej a maďarskej menšiny v Čes- koslovensku – pokým nebude vyriešený do troch mesiacov formou dohody medzi zainteresovanými vládami – sa stane pred- metom ďalšieho stretnutia tu prítomných hláv štyroch mocností.“¹ To, že napokon vo Viedni naozaj rozhodli len Taliansko a Ne- mecko, možno označiť len za pokračovanie v trápnej a krátkozrakej politike Francúzska a Veľkej Británie, ktoré tento záväzok voči Československu nedodržali a fakticky o vý- voj v strednej Európe po tom, čo v Mnícho- ve Československo celkom odpísali, stratili aj na svoju škodu záujem. Všetko prenechali len Nemecku. To, že to bola obrovská chyba, ukázala už blízka budúcnosť.

Ferdinand Vrábel

MARJINA, Valentina Vladimirovna. SSSR – SLOVAKIJA 1939 – 1945 GG.: VOJENNO-POLITIČESKIJE ASPEKTY. (ZSSR – SLOVENSKO V ROKOCH 1939 – 1945: VOJENSKO-POLITICKÉ ASPEKTY).

Moskva : Institut slavianovedenija RAN (Rossijskaja akademia nauk), 2017. ISBN 978-5-7576-0383-4.

Autorka monografie Valentina Marjinová (1927) sa vo svojej výskumnej činnosti zao-

1 DEÁK, Ladislav. Viedenská arbitráž 2. november 1938. Dokumenty I. (20. september – 2. november 1938). Martin : Matica slovenská, 2002, s. 48-49.

berá dejinami druhej svetovej vojny a zame- riava sa na jej miesto v slovenských dejinách. Pri príležitosti svojich 90. narodenín vydala dielo syntetizujúce výsledky svojho báda- nia v oblasti sovietsko-slovenských vzťahov v rokoch 1939 – 1945.

V úvode venovanom komentáru zozbie- raného archívneho materiálu autorka kon- štatuje, že hoci sú v posledných dvadsia- tich rokoch ruské archívy otvorenejšie než tomu bolo za sovietskych čias, ruskí vedci majú do nich naďalej obmedzený prístup. Marjinovej hlavné výskumné zdroje boli dokumenty uložené v nasledujúcich archí- voch: Archív zahraničnej politiky Ruskej federácie, Ruský štátny archív sociálno-po- litických dejín, Archív prezidenta Ruskej federácie a Centrálny archív Federálnej bezpečnostnej služby. V prílohe diela sa na- chádza 53 dobových dokumentov z týchto archívov. Značná časť z nich zatiaľ nebola publikovaná.

Prvá kapitola má názov Vznik Slovenské- ho štátu (14. marec 1939): pod dohľadom a nátlakom „Tretej ríše“. Autorka načrtla súradnice politických vektorov zaintere- sovaných európskych mocností v danom období: Hitlerove geopolitické plány na ovládnutie priestoru v strednej Európe, po- litika appeasementu západných krajín, ma- ďarské a poľské územné ambície, dôsledky Mníchovskej dohody pre územno-politické usporiadanie Československa a koexisten- ciu rôznych možností sledu známych uda- lostí. Marjinová v tejto časti vychádza aj z výsledkov bádania slovenských a českých historikov, hlavne Valeriána Bystrického, Ivana, Kamenca, Slavomíra Michálka, Joze- fa Klimku a i.

V druhej kapitole sa pozornosť venuje obdobiu od marca do septembra roku 1939. Dokumenty odkrývajú proces rozhodova- nia ZSSR, v ktorom sa objavuje sovietsky nesúhlas s vývinom v strednej Európe, no zároveň sa naznačuje potreba konsolidovať postup v zhode s európskymi mocnosťami. Neúspešné rokovania ZSSR s Britániou a Francúzskom prispeli k podpísaniu Doho- voru o neútočení medzi ZSSR a Nemeckom

v auguste 1939. Stalin rozhodol, že ZSSR uzná SR de iure, čo autorka vníma ako

„gesto dobrej vôle“ voči Berlínu. Marjinová charakterizuje nadviazanie diplomatických vzťahov so SR ako možnosť sovietskej stra- ny získať vplyv a informácie o situácii v eu- rópskom regióne, ktorý jej nebol ľahostajný. Tretia kapitola mapuje sovietsko-slo- venské vzťahy v období od roku 1940 po jún 1941, pričom autorka vychádza hlavne z denníka a správ diplomata Georgija Puški- na pôsobiaceho v Bratislave od 2. februára 1940 do 15. júna 1941. Zameriava sa najmä na jeho postrehy o vonkajšej i vnútornej slo- venskej politike a ďalej na charakteristiky jednotlivých politikov: Tisa, Tuku, Macha, Ďurčanského, Čatloša a i. ZSSR sa v danom období pokúšal o rozvíjanie politických, hospodárskych a kultúrnych vzťahov so SR. Týmto pokusom sa aktívne bránilo Nemec- ko, ktoré považovalo Slovensko bezpodmie-

nečne za sféru svojich záujmov.

V ďalšej časti sa autorka venuje dvom účastiam Slovenska vo vojne po boku Ne- meckej ríše – vojenskej agresii proti Poľsku v roku 1939 a vojne proti ZSSR v období 1941 – 1944. Výsledkom poľskej akcie bolo pripojenie oblastí pri poľsko-slovenskej hra- nici, o ktoré Československo prišlo v rokoch 1920, 1924, 1938 a prehĺbenie spolupráce s Nemeckom. Marjinová konštatuje, že účasť slovenských ozbrojených síl vo voj- ne proti ZSSR sa v minulosti obchádzala v sovietskej i československej historiografii. Osobitú zásluhu v otvorení tejto témy po roku 1989 pripisuje Jozefovi Bystrickému. Súčasný historický výskum naznačuje, že hoci bola slovenská armáda oproti Wehr- machtu neporovnateľne slabšia, prispela na začiatku vojny k jeho víťazstvám na Vý- chodnom fronte a podieľala sa na uplatňova- ní nemeckej okupačnej politiky na obsade- nom sovietskom území.

Témou piatej kapitoly sú Slováci v čes- koslovenských vojenských oddieloch na území ZSSR v rokoch 1943 – 1944. Oddie- ly sa formovali na základe dohovoru medzi sovietskou vládou a čs. exilovou vládou v Londýne. Pozostávali z Čechoslovákov,

ktorí žili v ZSSR, a taktiež vojnových za- jatcov. Rozoberajú sa väčšie vojenské stre- ty Červenej armády na ukrajinskom území, v ktorých slovenskí vojaci buď dobrovoľne prešli k Sovietom alebo sa dostali do zajatia. Ďalej autorka venuje pozornosť organizácii a preskupovaniu týchto vojakov v jednotli- vých oddieloch v ZSSR.

V ďalších dvoch častiach monografie autorka skúma pozíciu ZSSR na prípravy a uskutočnenie SNP. Na postoj Sovietov k slovenskej otázke sa pozerá v kontexte obnovenia diplomatických vzťahov ZSSR a československej exilovej vlády. S povojno- vou existenciou samostatného slovenského štátu sa nerátalo. „Československý“ Londýn začal už od polovice roku 1943 hľadať vo- jenskú podporu povstania na území býva- lej ČSR. Podľa Marjinovej ZSSR prejavil ochotu v budúcnosti akciu podporiť, avšak spočiatku zachovával zdržanlivý postoj, pretože mal o situácii na Slovensku málo in- formácií. Do Moskvy ich preniklo viac, až keď začalo na území bývalej ČSR v auguste 1944 aktívnejšie pôsobiť 12 partizánskych organizačných skupín na čele so sovietsky- mi (Jegorov, Popov, Veličko, a i.) i českoslo- venskými (Kalina, Ušiak, a i.) veliteľmi.

Analýzou témy SNP a ZSSR sa Marjino- vá zaoberá aj v siedmej kapitole s názvom Pomoc ZSSR Slovenskému národnému povstaniu: projekty a skutočnosť (septem- ber – október 1944). Sústredí sa na Karpat- sko-dukliansku operáciu Červenej armády. Okrem sovietskych vojsk sa do akcie zapojil

československý armádny zbor vytvore- ný v ZSSR. Pre veľké ľudské straty sa táto operácia v slovenskej a českej historiografii na konci 20. a začiatku 21. storočia vnímala kriticky, pričom sa spochybňoval najmä jej prínos pre Povstanie.

V predposlednej kapitole sa Marjinová za- oberá témou Červenej armády na Slovensku v rokoch 1944 – 1945. Konštatuje, že v po- slednom štvrťstoročí táto problematika ne- bola pre slovenských historikov príťažlivá a ak sa aj nejakým momentom venovala po- zornosť, išlo predovšetkým o zdôrazňova- nie negatívnych aspektov. Okrem dôvodov

vyplývajúcich zo zmeny režimu sa na tom, podľa Marjinovej, podieľal aj fakt, že sa táto téma považovala za dostatočne prebádanú za čias komunizmu. Autorka sa v tejto ka- pitole komentuje dokumenty, ktorými chce ilustrovať odpoveď na otázku, aký mali Slo- váci v danej dobe vzťah k Červenej armáde. Vychádza z hlásení politických pracovníkov, spomienok politikov i vojakov, informácií vojnových korešpondentov a materiálov ar- mádnych časopisov. Prichádza k záveru, že vo väčšine prípadov boli sovietski vojaci vnímaní obyvateľstvom ako osloboditelia spod nemeckej a maďarskej okupácie.

V poslednej kapitole autorka analyzuje

„slovenskú otázku“ v kontexte sovietsko-čes- koslovenských vzťahov. Ide jej najmä kryš- talizáciu koncepcie štátoprávneho statusu Slovenska v povojnovej ČSR a zrkadlenie tohto procesu v sovietskych dokumentoch.

Marjinová prichádza k záveru, že hoci boli sovietsko-slovenské vzťahy počas

svetovej vojny dôležité, ani pre jeden z týchto štátov neboli na prvom mieste. SR vznikla ako vedľajší produkt politiky na- cistického Nemecka a vzťahy k ZSSR boli určované touto skutočnosťou. Pomer ZSSR k Slovensku boli tiež formovaný na základe sovietsko-nemeckých vzťahov, ktoré mali rôznu podobu na začiatku vojny („priateľ- ské“) a po napadnutí Nemecka ZSSR (voj- nový stav). Okrem toho na sovietsko-slo- venské vzťahy vplývala pozícia ZSSR voči československej exilovej vláde. ČSR bola prvým štátom, s ktorým ZSSR podpísal v decembri 1943 Dohovor o vzájomnej po- moci počas vojny a o povojnovej spolupráci.

Tamara Janecová

ČAPLOVIČ, Dušan – ČAPLOVIČ, Mi- loslav. OSMIČKY V NAŠICH DEJINÁCH.

Bratislava : Perfekt, 2018. Druhé vydanie, 223 s. ISBN 978-80-8046-885-9.

Minulý rok sa niesol v znamení mnohých významných výročí, svetových, ale aj tých domácich. Celosvetový význam malo pre- dovšetkým 100. výročie ukončenia 1. sve-

tovej vojny, ktoré sme si aj u nás pripome- nuli v podobe mnohých výstav, konferencií, odhalenia tabúľ, pamätníkov, publikácií. V slovenských dejinách sa často osudovo viažu mnohé historické medzníky, fakty a udalosti k magickému číslu osem. V súvis- losti s týmto číslom sa nám už automaticky v pamäti vynárajú roky 1918, 1938, 1948, 1968 a s nimi spojené udalosti. Ich reflexiu sme zaznamenali v bohatej publikačnej tvorbe spätej s tým-ktorým dejinným výro- čím. Svetlo sveta uzrela v roku 2018 aj pub- likácia, ktorá sa im všetkým venuje súhrnne, a to Osmičky v našich dejinách.

Uplynulo už dvadsať rokov od prvého vy- dania „Osmičiek“, ktoré autorsky pripravil archeológ-historik Dušan Čaplovič. V sú- časnosti vydaná publikácia je autorským dielom dvojice historikov Čaplovičovcov, Dušana (otca), ktorý rozšíril a obohatil pô- vodné kapitoly (dovedna osem) nielen z po- hľadu historika, ale aj osobných skúseností politika, a Miloslava (syna), významného vojenského historika.

V predhovore k prvému vydaniu jej autor zdôvodnil svoj zámer vybrať spomedzi de- jinných udalostí tie roky s osmičkami, ktoré významne ovplyvnili kultúrnohistorický, spoločenský a politický vývoj v našom regióne. Roky, ktoré priamo či nepriamo súviseli s formovaním národnej identity, našej slovenskosti, národnoemancipačné- ho procesu, národnooslobodzovacích snáh na ceste k vytúženej štátnej samostatnosti. V slove na úvod súčasného vydania autori uvádzajú, že „bolo žiaduce niektoré tieto udalosti doplniť a lepšie dokresliť o časy predchádzajúce prelomovým rokom, o sku- točnosti, ktoré kliesnili a tvorili generácie, aj prostredníctvom medzigeneračného reťa- zenia, k skutkom natrvalo zapísaným do de- jín národa, do dejín národno-emancipačné- ho hnutia, sociálnych, kultúrnych pohybov, demokratických zmien, národno-štátnych skutkov v putovaní za slobodou, spravod- livosťou, zvrchovanosťou, medzinárodným uznaním, až po vstup do nadnárodných spo- ločenstiev ekonomického, sociálneho, kul- túrneho, vedeckého a politického významu.“

V tomto duchu bolo dielo obohatené a roz- šírené. Pribudla tiež nová fotodokumentácia a prehľadné kalendárium osmičiek v našich dejinách.

Autorom prvých troch kapitol je Dušan Čaplovič. Prvá z nich má názov Na počiatku kresťanstva. V nej sa autor venuje postupnej kristianizácii nášho územia až po cyrilome- todské obdobie v druhej polovici 9. storočia.

2. kapitola sa venuje začleňovaniu územia Slovenska do Uhorského kráľovstva a končí smrťou kráľa Štefana I. 15. augusta 1038. 3. kapitola nesie názov Revolučná jar európ- skych národov a Slováci. Rok 1948 sa Žia- dosťami slovenského národa, Slovenským povstaním, vznikom a pôsobením Sloven- skej národnej rady na Myjave zapísal do pre- lomových národno-emancipačných rokov našich dejín, do doby národných a sociál- nych revolučných pohybov európskych dejín vôbec. Pôsobenie slovenských dobrovoľní- kov na domácom území, predovšetkým bit- ka pri Brezovej pod Bradlom 22. septembra 1848, národný program vypracovaný jeho vodcami mali mimoriadny historický výz- nam. Úsilie revolučných rokov 1848 – 1849 tvorili jeden z hlavných pilierov národnoe- mancipačných snáh Slovákov až do rozpadu Rakúsko-Uhorska.

Ďalších päť kapitol publikácie sa už viaže k 20. storočiu. 4. kapitola s názvom Cesta Slovenska do Česko-Slovenska vykresľu- je neľahkú situáciu utláčaných Slovákov v mnohonárodnostnom Uhorsku na prelome

19. a 20. storočia, program slovensky orien- tovaných politických subjektov a slovenskej politickej elity. Prvá svetová vojna (1914 – 1918), napriek jej krvavému charakteru, priniesla aj niekoľko alternatív riešenia slo- venskej otázky. Spomedzi nich napokon zís- kala prevahu idea o vytvorení spoločného štátu Slovákov s blízkym českým národom. O jej uvedenie do reality sa v prostredí čs. zahraničného odboja predovšetkým zaslúžil, nesporne najväčšia osobnosť v dejinách Slo- venska, vedec, vojak a politik M. R. Štefánik, ktorému pripadla úloha priekopníka predo- všetkým na vojensko-diplomatickom poli. Zaslúžil sa predovšetkým o zorganizovanie

čs. légií, ktoré v boji po boku armád Do- hody priniesli národnú slobodu a následne viedli k vzniku Republiky Česko-Sloven- skej. Kapitola je bohato ilustrovaná fotodo- kumentáciou. O výsledné spracovanie ka- pitoly sa veľkou mierou zaslúžil Miloslav, vojenský historik, ktorý sa osobnosťou gen. M. R. Štefánika, jeho pôsobením v čs. odboji, ako aj čs. legionármi dlhodobo vo svojej výskumnej práci zaoberá.

V 5. kapitole Slovensko v nacistickom súmraku Európy (1938) sa autori venujú otázkam, ktoré v medzivojnovom Čes- ko-Slovensku viedli k problémom vo vnútropolitickom vývoji na pozadí širších medzinárodnopolitických súvislostí, spre- vádzaných hospodárskou krízou, nacis- tickou ideológiou, expanzívnou politikou Nemecka, vyvrcholením v Mníchovskej dohode v septembri 1938, územnými požia- davkami zo strany Maďarska, Poľska a po- stupne k rozbitiu celej republiky.

6. kapitola Slovensko od totality k tota- lite sa začína povojnovým obdobím, keď po krátkodobom „demokratickom nadých- nutí“ sa začal v Československu vkrádať iný tieň totality – stalinského boľševizmu a despotizmu. Po nastolení komunistickej moci vo februári 1948 nastal v spoločnosti čas prenasledovania a politických čistiek. S upevňovaním totalitného režimu v ČSR pokračovali procesy so skupinami tzv. „pro- tištátnych sprisahaní na Slovensku“.

V 7. kapitole Pokus o demokratický so- cializmus a Slovensko autori v úvodných riadkoch načrtávajú spojitosť medzi „bu- dovaním socializmu“ v totalitnom Česko- slovensku a posilňovaním pragocentrizmu,

centralistickým spravovaním štátu a syste- matickým odnímaním právomocí sloven- ským národným orgánom. Ďalším znakom tohto obdobia bolo, že veda, kultúra a vzde- lávací proces boli pod ideologickým dozo- rom štátostrany. V ďalších častiach kapitoly je načrtnutý neúspešný pokus o reformu to- talitného komunistického režimu v druhej polovici 60. rokoch, idea „socializmu s ľudskou tvárou“, pražská a Dubčekova jar. Kapitolu uzatvárajú udalosti súvisiace s intervenciou vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968.

Posledná, 8. kapitola Zvrchované Slo- vensko v medzinárodných spoločenstvách uvádza čitateľa do obdobia, keď sa Sloven- sko postupne vymanilo z normalizačných praktík „sprevádzaných honbou na čaro- dejnice a protisocialistické živly“ až napo- kon definitívne v novembri 1989 zvíťazila v spoločnosti demokracia a o pár rokov nato,

1. januára 1993, sa Slovenská republika stala nezávislým a demokratickým štátom. Zvlášť je tu venovaná pozornosť našej ceste do NATO a Európskej únie, do spoločenstva európskych národov a štátov. Táto kapitola nesie výraznú pečať Dušana Čaploviča, kto- rý svoje poznatky z priameho účinkovania na slovenskej politickej scéne pretavil do historických postulátov.

Publikácia nie je vedeckou monografiou, ktorá by problematiku analyzovala do pod- robností. Text je štruktúrovaný prehľadne a zároveň veľmi zrozumiteľne. Zaujme nie- len široký čitateľský okruh, ale môže výbor- ne poslúžiť pedagógom základných a stred- ných škôl pri výučbe dejepisu.

Mária Stanová

KRONIKA

KLUB VOJENSKEJ HISTÓRIE BESKYDY A VÝSTAVNÉ PROJEKTY VENOVANÉ TÉME 1. SVETOVEJ VOJNY (AKTIVITY V ROKOCH 2014 – 2018)

Občianske združenie Klub vojenskej histórie Beskydy vzniklo v roku 2004. Vo svojej činnosti sa zameriava na problematiku 1. svetovej vojny a jej vzťah k Slovensku. Činnosť združenia môžeme rozdeliť do troch hlavných oblastí, a to: 1. odborný výskum a publikačná činnosť, 2. obnova zanedbaných vojnových cintorínov, 3. popularizácia témy

1. svetovej vojny.

Neoddeliteľnou súčasťou činnosti Klubu vojenskej histórie Beskydy sú aj výstavné projekty venované obdobiu 1. svetovej vojny. Členovia Klubu vojenskej histórie Beskydy v rokoch 2014 – 2018 pripravili, alebo sa spolupodieľali na príprave viacerých výstav zameraných na obdobie rokov 1914 – 1918.

Výstava Bojovali v 1. svetovej vojne

Výstavu pripravilo Zemplínske múzeum v Michalovciach v spolupráci s Klubom vojenskej histórie Beskydy. Autormi výstavy boli členovia Klubu vojenskej histórie Beskydy Martin Drobňák, Radoslav Turik a pracovníci múzea Mária Fuchsová, Tibor Tabak a Martin Molnár.

Výstava bola rozdelená do troch tematických miestností. Prvá miestnosť bola venovaná problematike 1. svetovej vojny v regióne severovýchodného Slovenska. Vystavené panely zobrazovali dobové mapy a fotografie, ktoré mapujú priebeh bojov u nás. Na ďalších paneloch boli zobrazené vojnové škody v regióne a postupná výstavba vojnových cintorínov a ich neskorší osud. Časť fotografií v tejto miestnosti zobrazovala výsledky práce dobrovoľníkov z Klubu vojenskej histórie Beskydy pri záchrane vojnových cintorínov.

Druhá a tretia miestnosť bola venovaná rodákom z regiónu Zemplína, ktorí sa zúčastnili bojov 1. svetovej vojny. Časť výstavy vo všeobecnosti vysvetľovala priebeh mobilizácie a odchodu na front. Mapovala tiež najvýznamnejšie bojiská, kde mohli chlapi z regiónu Zemplína počas vojny bojovať. Realizácii výstavy predchádzala výzva verejnosti, ktorej cieľom bolo získať predmety a príbehy obyvateľov Zemplína spojené s udalosťami

1. svetovej vojny. Tieto predmety boli vystavené v tretej miestnosti. Do mapovania osudov predkov z regiónu sa zapojili aj študenti gymnázií z Humenného a Michaloviec. Osudy ľudí, ktorých príbehy študenti zaznamenali, pripomínali jednotlivé panely v tretej miestnosti.

Výstava bola slávnostne sprístupnená 12. mája 2014.

Výstava 1. svetová vojna a východné Slovensko

Realizátormi výstavy boli Klub vojenskej histórie Beskydy a Štátna vedecká knižnica v Košiciach. Výstava bola pripravená ako sprievodné podujatie medzinárodnej vedeckej konferencie s rovnomenným názvom. Autormi výstavy boli Martin Drobňák (Klub vojenskej histórie Beskydy) a Viktor Szabó (Štátna vedecká knižnica v Košiciach). Výstava bola tvorená najmä kópiami autentických dobových novín, fotografií, archívnych dokumentov a máp. Tematicky približovala udalosti 1. svetovej vojny od atentátu na nástupcu rakúsko- uhorského trónu až po ukončenie vojny v novembri 1918. Zámerom autorov bolo tieto udalosti priblížiť so zameraním sa na udalosti v regióne východného Slovenska a účasť mužov z tohto regiónu na bojiskách 1. svetovej vojny.

Vernisáž výstavy sa uskutočnila 14. mája 2014 v priestoroch kultúrno-vzdelávacieho centra Štátnej vedeckej knižnice v Košiciach.

Výstava Mementá 1. svetovej vojny

Výstavu Mementá prvej svetovej vojny pripravili Klub vojenskej histórie Beskydy a Krajské múzeum v Prešove. Autormi sú Martin Drobňák (Klub vojenskej histórie Beskydy) a Jozef Kušnír (Krajské múzeum v Prešove). Tematicky je zameraná najmä na vojnové cintoríny na severovýchodnom Slovensku. Na informačných paneloch boli prezentované takmer dve desiatky vojnových cintorínov, ktoré sa nachádzajú na severovýchodnom Slovensku. Obsah panelov tvoria archívne dokumenty, mapy, dobové aj súčasne fotografie vojnových cintorínov. Súčasťou výstavy bola aj ukážka militárií z 1. svetovej vojny. Výstava bola navrhnutá ako prenosná.

Prvé slávnostné otvorenie výstavy sa uskutočnilo 12. júna 2014 v Prešove. Okrem Prešova bola výstava prezentovaná aj v Humennom, Svidníku, Stropkove a Sabinove.

Fotografická výstava Obnova vojnových cintorínov z 1. svetovej vojny

Realizátorom fotografickej výstavy bol Klub vojenskej histórie Beskydy. Autormi boli Martin Drobňák, Radoslav Turik a Peter Turik. Výstava približuje dobrovoľnícke aktivity Klubu vojenskej histórie Beskydy, ktorým sa združenie venuje od roku 2004 do súčasnosti. Každý panel výstavy je venovaný jednému vojnovému cintorínu, ktorý občianske združenie zrekonštruovalo.

Výstava bola slávnostne otvorená 15. júna 2014 v priestoroch Vihorlatského múzea v Humennom. Výstava bola navrhnutá ako prenosná a bola prezentovaná v priebehu rokov 2014 – 2016 na viacerých podujatiach venovaných téme 1. svetovej vojny.

Výstava Prvá svetová vojna – Karpatský front 1914/1915

Výstava je venovaná problematike 1. svetovej vojny v regióne Humenného, Medzilaboriec a Sniny. Výstavu zorganizoval Klub vojenskej histórie Beskydy v spolupráci s Vihorlatským múzeom v Humennom. Autormi výstavy boli Martin Drobňák, Radoslav Turik (Klub vojenskej histórie Beskydy), Vasil Fedič a Ivana Strakošová (Vihorlatské múzeum).

Výstava bola inštalovaná v troch miestnostiach Vihorlatského múzea (zámok v Humennom). Prvá miestnosť bola venovaná vypuknutiu 1. svetovej vojny a všeobecným súvislostiam tohto konfliktu. Druhá miestnosť bola už venovaná problematike bojov na severovýchodnom Slovensku. Posledná časť výstavy sa venovala pozostatkom vojny, to znamená predovšetkým vojnovým škodám v regióne a vojnovým cintorínom. Výstava bola slávnostne sprístupnená verejnosti dňa 16. októbra 2014.

Výstava Prvá svetová vojna v regióne Snina

Výstavu pripravilo Mestské kultúrne a osvetové stredisko v Snine v spolupráci s Klubom vojenskej histórie Beskydy a Klubom vojenskej histórie Karpaty. Výstava bola umiestnená v priestoroch kaštieľa v Snine. Autormi výstavy boli Martin Drobňák (Klub vojenskej histórie Beskydy) a Daniela Kapráľová (Mestské kultúrne a osvetové stredisko v Snine). Obsahovo sa výstava zameriavala na región Sniny a priebeh bojov v tomto regióne v rokoch 1914/1915. Súčasťou výstavy bola prezentácia veľkého množstva militárií z 1. svetovej vojny, ktorú pre potreby výstavy zapožičal Klub vojenskej histórie Karpaty zo Sniny. Súčasťou výstavy bola aj prezentácia fotografií súčasných fotografov na tému: 1. svetová vojna dnes.

Vernisáž výstavy sa konala 11. novembra 2014. Súčasťou otvorenia výstavy bol nástup vojakov v dobových uniformách a odborné prednášky Martina Drobňáka a Radoslava Turika.

Výstava Karpatská zima 1914/1915

Realizátorom výstavy bol Klub vojenskej histórie Beskydy. Autormi boli Martin Drobňák a Radoslav Turik. Výstava pozostáva z jednotne spracovaných informačných panelov. Tematicky mapuje priebeh bojov v Karpatoch od januára do marca 1915 – počas tzv. Karpatskej zimy. Výstava kladie dôraz na priblíženie bežných problémov vojakov na Karpatskom fronte (počasie, terén, choroby, špecifiká boja v horách a pod.).

Výstava bola slávnostne verejnosti predstavená 22. januára 2015 v priestoroch Vihorlatského múzea. Bola navrhnutá ako prenosná a od roku 2015 je prezentovaná na rôznych podujatiach venovaných téme 1. svetovej vojny.

Prenosná výstava Pradedovia na frontoch Veľkej vojny 1914 – 1918

Realizátorom výstavy je Klub vojenskej histórie Beskydy. Tematický je výstava zameraná na priblíženie účasti vojakov z územia dnešného Slovenska na bojiskách 1. svetovej vojny. Autormi výstavy sú Martin Drobňák a Radoslav Turik. Výstava bola koncipovaná ako prenosná. Tvorí ju 6 prenosných panelov (rozkladací systém roll-up). Pre použitie v exteriéri je súčasťou výstavy rozkladací stan rozmerov 6×3 m a prezentačný stolík na tlačoviny.

Výstava bola verejnosti prvýkrát predstavená v novembri 2015. Vzhľadom na jej ľahký prenos a možnosť prezentácie v exteriéri, od roku 2015 po súčasnosť, bolo možné ju prezentovať na desiatkach podujatí (vojensko-historické podujatia, konferencie, prednášky, pamätné dni obcí a pod.). V priebehu približne troch rokov videlo výstavu viac ako 20 000 návštevníkov.

Fotografická výstava: Vojnový album II. práporu rakúsko-uhorského „košického“

34. pešieho pluku

Realizátormi výstavy boli Klub vojenskej histórie Beskydy a Štátna vedecká knižnica v Košiciach. Výstava obsahuje výber fotografií z dobového album II. práporu rakúsko- uhorského „košického“ 34. pešieho pluku z rokov 1914/1915. V zostave 34. pešieho pluku bojovalo mnoho vojakov z územia dnešného Slovenska. Album mapuje ich bojovú cestu v radoch II. práporu tohto pluku na bojiskách 1. svetovej vojny.

Výstavu tvorí 17 plagátov formátu B1. Na prezentovaných fotografiách možno vidieť nielen bojové nasadenie práporu, ale aj bežný život vojakov priamo na frontovej línii či v zázemí frontu. Jedinečné sú fotografie zobrazujúce relax vojakov v čase voľna.

Autormi výstavy sú Martin Drobňák, Maroš Drobňák a Viktor Szabó. Výstava by nevznikla bez podpory talianskeho novinára Paolo Sena, ktorý zapožičal kópiu vojnového albumu.

Výstava bola verejnosti slávnostne predstavená 12. novembra 2018 a potrvá do

12. januára 2019.

Prenosná výstava Karpatský front 1914/1915

Nadväzujúc na dobré skúsenosti s prenosnou výstavou Pradedovia na frontoch Veľkej vojny 1914 – 1918 bola v roku 2018 realizovaná prenosná výstava Karpatský front 1914/1915. Realizátorom je Klub vojenskej histórie Beskydy.

Obsahovo sa venuje priebehu bojov na severovýchodnom Slovensku v období od novembra 1914 do mája 1915 a vojnovým cintorínom z tohto obdobia.

Autormi výstavy sú Martin Drobňák a Radoslav Turik. Výstavu tvorí 6 prenosných panelov (rozkladací systém roll-up). Pre použitie v exteriéri je súčasťou výstavy rozkladací stan rozmerov 6×3 m a prezentačný stolík na tlačoviny.

Výstava bola verejnosti prvýkrát predstavená v decembri 2018. Vzhľadom na jej ľahký prenos a možnosť prezentácie v exteriéri bude výstava postupne prezentovaná na mnohých podujatiach, podobne ako výstava Pradedovia na frontoch Veľkej vojny 1914 – 1918.

Martin Drobňák

Zdroj: www.kvhbeskydy.sk

Výstava Mementá 1. svetovej vojny

Prenosná výstava Pradedovia na frontoch Veľkej vojny 1914 – 1918

DOBROVOĽNÍCI OBNOVILI NAJVÄČŠÍ CINTORÍN Z 1. SVETOVEJ VOJNY NA SLOVENSKU

Dňa 28. septembra 2018 sa v obci Veľkrop (okres Stropkov) uskutočnila slávnostná posviacka zrekonštruovaného vojnového cintorína z 1. svetovej vojny, ktorú vykonal prešovský pravoslávny arcibiskup a metropolita Rastislav spolu s duchovnými ďalších cirkví. Domáci a zahraniční hostia symbolicky zasadili dva duby na znak vzájomnej spolupráce a priateľstva. Vojnový cintorín vo Veľkrope je počtom pochovaných vojakov z prvej svetovej vojny najväčším pietnym miestom na území severovýchodného Slovenska. Dovedna je na cintoríne pochovaných 8 662 rakúsko-uhorských a ruských vojakov. Samotný vojnový

Výstava Prvá svetová vojna – Karpatský front 1914/1915

Fotografická výstava: Vojnový album II. práporu rakúsko-uhorského „košického“ 34. pešieho pluku

cintorín obdĺžnikového tvaru, ktorého okraje lemujú stromy, sa nachádza približne 800 m juhovýchodne od obce Veľkrop. Podľa katastrálneho listu cintorín pozostáva zo 127 hrobov, z ktorých 72 je hromadných šácht a 55 jednotlivých hrobov. Paradoxom je skutočnosť, že v súčasnosti poznáme menovite len 11 pochovaných vojakov, pričom dodávame, že od roku 2015 Klub vojenskej histórie Beskydy spracováva matriky padlých a úmrtné listy vojakov, čo do budúcnosti môže viac napovedať o pochovaných vojakoch na vojnových cintorínoch v okresoch Humenné, Snina, Medzilaborce, Stropkov, Svidník a Bardejov.

Obnova cintorína, ktorý bol na začiatku 21. storočia na pokraji zániku, sa začala v roku 2010. Obecná samospráva spolu s Klubom vojenskej histórie Beskydy a ďalšími dobrovoľníkmi zo Slovenska, Maďarska, Poľska, Česka, Ukrajiny a Rumunska, v počte približne 200, v priebehu ôsmich rokov na základe zachovaného archívneho náčrtu pietne miesto vyčistili, ohradili, upravili a zvýraznili hrobové miesta, vybudovali chodníky a osadili kríže. Záverečnou fázou rekonštrukcie vojnového cintorína vo Veľkrope bolo

vybudovanie centrálneho pamätníka pripomínajúceho hrôzy bojov odohrávajúcich sa v okolí obce a celom regióne bývalej Šarišskej a Zemplínskej župy. Pamätník, ktorého autormi sú krajinný architekt Marek Sobola a architekt Andrej Smatana, je vytvorený z kameňa nachádzajúcich sa v okolí obce. Na monumente sú vyobrazené latinské a pravoslávne kríže, ktoré symbolizujú dve bojujúce armády, a to rakúsko-uhorskú a ruskú. Na bokoch sa vypínajú roky 1914 – 1918. Pamätník je doplnený ostnatým drôtom na znak utrpenia obyčajného muža v uniforme či už rakúsko-uhorskej alebo ruskej armády. Na krížoch sú lipové listy vyhotovené z kovu, ktoré v prenesenom význame podľa slov architekta znamenajú pokoj a mier.

Rekonštrukciu vojnového cintorína vo Veľkrope podporilo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, rakúsky Čierny kríž, Veľvyslanectvo Ruskej federácie na Slovensku a množstvo lokálnych patriotov a vojenských nadšencov 1. svetovej vojny. V roku 2018 sa začal aj proces zápisu cintorína do zoznamu národných kultúrnych pamiatok na Slovensku, ktorý zabezpečuje Pamiatkový úrad Slovenskej republiky. Podobný proces čaká viacero vojnových cintorínov z 1. svetovej vojny na území severovýchodného Slovenska. Podľa slov predsedu Klubu vojenskej histórie Beskydy Martina Drobňáka ambíciou do budúcnosti je prihlásiť vojnový cintorín vo Veľkrope do nominačného procesu na Európske kultúrne dedičstvo a zvýrazniť tak jeho postavenie v rámci vojenských kultúrnych pamiatok na Slovensku či v stredoeurópskom priestore.

Vojnový cintorín vo Veľkrope spolu s ďalšími pamiatkami v regióne môžu napomôcť k rozvoju cestovného ruchu a záujmu laickej verejnosti o obdobie Veľkej vojny. Okrem iného, zrekonštruované pietne miesto môže poslúžiť školám a učiteľom pri výučbe prvej svetovej vojny z pohľadu regionálnych dejín.

Matúš Burda

NOVÝ PAMÄTNÍK NA BOJISKU 1. SVETOVEJ VOJNY NA VRCHU KAŠTIELIK

Vrch „Kaštielik“ sa nachádza v okrese Bardejov medzi obcami Nižná Polianka a Mikulášová. Počas 1. svetovej vojny predstavovala táto výšina dôležitý obranný bod rakúsko-uhorskej armády. Vo februári a marci 1915 prebiehali o vrch krvavé boje, ktoré si vyžiadali životy tisícov vojakov. Od týchto udalostí vojaci, ale aj miestne obyvateľstvo, nazývajú výšinu tiež „Hora smrti“.

Pamätník na vrchu Kaštielik na bojisku I. svetovej vojny

V roku 2018 bol priamo na bojisku vybudovaný pamätník, ktorý má pripomínať udalosti zo začiatku roka 1915. Hlavným realizátorom pamätníka bol Klub vojenskej histórie Beskydy a obec Mikulášová. Realizácia pamätníka bola možná vďaka podpore projektu NETWORLD (slovenským partnerom projektu je Fakulta manažmentu Prešovskej univerzity v Prešove), ktorý prepája dedičstvo 1. svetovej vojny v dunajskom regióne. Realizáciu pamätníka a náučného chodníka podporili aj obec Nižná Polianka a organizácia Das Österreichische Schwarze Kreuz (Rakúsky čierny kríž). Autorom návrhu pamätníka je Ing. arch. Maroš Drobňák.

Hlavným motívom pamätníka je stret armád Rakúsko-Uhorska a Ruska na výšine

„Kaštielik“ v roku 1915. Kamenný monolit – symbolický bod stretu je obkolesený sériou drevených stĺpov. Dvojaké materiálové vyhotovenie stĺpov symbolizuje dvojicu bojujúcich armád. Počet stĺpov reprezentuje pomer síl proti sebe stojacich vojakov. Vďaka archívnemu výskumu bolo možné na stĺpy nainštalovať názvy miest, z okolia ktorých pochádzali vojaci bojujúci na hore Kaštielik. Bojov o výšinu sa zúčastnili nasledujúce jednotky rakúsko- uhorskej armády: 3. peší pluk Landwehru (Graz a Maribor), 4. peší pluk Landwehru (Klagenfurt), 5. peší pluk Landwehru (Trieste), 10. peší pluk Landwehru (Mladá Boleslav a Turnov), 11. peší pluk Landwehru (Jičín a Hradec Králové), 26. peší pluk Landwehru (Maribor a Celje), 27. peší pluk Landwehru (Ljubljana a Trieste), 27. peší pluk (Graz). Ich protivníkom boli jednotky ruskej armády, konkrétne: 189. peší Izmaiľskyj pluk (Samara),

190. peší Očakovskyj pluk (Ufa), 191. peší Largo-Kaguľskyj pluk (Orenburg), 192. peší Rymnikskyj pluk (Samara a Orenburg). Prítomnosť názvov miest dodáva pamätníku osobnejší a zároveň medzinárodný charakter.

Práce na stavbe pamätníka a realizácii náučného chodníka sa realizovali od mája do októbra 2018. Nemalou mierou sa do nich zapojili aj dobrovoľníci z Klubu vojenskej histórie Beskydy. Slávnostné odovzdanie a posviacka pamätníka sa uskutočnili v sobotu 20. októbra 2018. Posviacku vykonali vojenskí kňazi Ozbrojených síl Slovenskej republiky. Podujatia sa zúčastnila približne stovka nadšencov vojenskej histórie. Súčasťou posviacky bola aj prezentácia historických súvislostí, ku ktorým sa pamätník viaže. Realizátori zároveň predstavili ideu pamätného miesta. Sprístupnený bol aj novo vyznačený náučný turistický chodník. Ten sa začína pri obecnom úrade v obci Mikulášová. Odtiaľ pokračuje k vojnovému cintorínu a jeho konečnou zastávkou je práve pamätník na vrchu Kaštielik. Súčasťou chodníka sú štyri informačné panely v slovenskom a anglickom jazyku. Absolvovanie trasy od obecného úradu na vrch Kaštielik a späť zaberie približne 3 hodiny.

Martin Drobňák

ZROD EXPOZÍCIE VENOVANEJ PROTIVZDUŠNEJ OBRANE

V mesiaci október 2018 nastala významná zmena v rámci vonkajšej expozície Vojenského historického múzea v Piešťanoch. Pod odborným dohľadom kpt. v. z. Jána Vereša vykonali príslušníci ozbrojených síl Slovenskej republiky z protilietadlovej raketovej brigády Nitra a práporu logistiky Hlohovec v spolupráci s odbornými zamestnancami Vojenského historického múzea v Piešťanoch sériu náročných presunov zbierkových predmetov patriacich do zbierky VIII – Technika protivzdušná obrana. Na nové miesta prezentácie presunuli jedenásť veľkorozmerných zbierkových predmetov (protilietadlové rakety NEVA, VOLCHOV, DVINA, rádiolokátory RL-128 a P-19, protilietadlové rakety KRUG a KUB vrátane staníc navedenia, …), čím vytvorili ucelenú časť vonkajšej múzejnej expozície, ktorá dokumentuje bojové prostriedky a techniku protivzdušnej obrany bývalej Československej ľudovej armády.

Všetkým zainteresovaným patrí naše úprimné poďakovanie, pretože ich úsilím sa zvýšila kvalita vonkajšej expozície Vojenského historického múzea v Piešťanoch.

www.vhu.sk

ARGONNE 1918 – 2018

(K stému výročiu bojov čs. légií vo Francúzsku – Vouziers, Chestres, Terron – sur – Aisne)

V dňoch 1. – 5. novembra 2018 usporiadala Československá obec legionárska (ČsOL) v Prahe a ministerstvo obrany Českej republiky národnú púť na miesta bojov spred sto rokov. Na akcii sa zúčastnilo okolo 140 pútnikov z ČR a aj niekoľko Slovákov. Pripomenuli sme si tak našich padlých a kruté boje, ktoré tu prebiehali v októbri 1918 a ešte aj začiatkom novembra 1918. V zrážkach s Nemcami tu zomreli vtedy stovky Čechov a Slovákov alebo priamo v bojoch, alebo neskôr na svoje zranenia či nemoci v okolitých poľných lazaretoch. Našli svoj posledný odpočinok na Národnom cintoríne v Chestres-Vouziers a na cintorínoch okolitých obcí v severovýchodnom Francúzsku.

O hrdinskom výkone našich predkov svedčí aj citácia v rozkaze Hlavného velenia francúzskej armády z tých čias: „Pod ráznym a obratným velením plukovníka Philippea podali čs. pluky 21 a 22 dôkaz najkrajších vojenských vlastností v bojoch od 19. do 25. októbra východne od Vouziers. Dňa 21. októbra sa zmocnili dediny Terron za mimoriadne ťažkých podmienok a v nasledujúcich dňoch odrazili 3 nemecké útoky podporované veľmi prudkým bombardovaním, najmä plynovými strelami. Potom podnikli s nádhernou odvahou útok na nepriateľské pozície severne od mlynu Landéves a východne od Chestres, zničili mnoho guľometných hniezd a zajali nepriateľských vojakov.“

V bojoch na tomto úseku západného frontu sa v posledných dňoch pred vyhlásením prímeria 11. novembra 1918 zo známych osobností zúčastnili napríklad kapitán (neskôr generál) Otakar Husák, ktorý sa do Francúzska v novembri 1917 presunul z Ruska cez Archangeľsk, Newcastle a Winchester napokon do Cognaku. Husák sa už v Rusku vyznamenal pri Zborove, hoci samotnej bitky sa pre ťažké zranenie utrpené ešte pred

2. júlom 1917 nezúčastnil. Ďalej tu bojoval aj Alois Eliáš, neskorší protektorátny predseda vlády, popravený nacistami za svoju účasť v odboji a spojenie s londýnskym exilom.

V oblasti je veľa hrobov, pomníkov alebo názvov, ktoré pripomínajú vtedajšie spojenectvo Čechov a Slovákov s francúzskym národom: Masarykova ulica, Štefánikova aleja, Československé námestie či Masarykovo lýceum v Terrone, ktoré Francúzsku ako prejav vďačnosti postavila a darovala Československá republika.

V čs. légiách vo Francúzsku bojovalo aj veľa amerických Slovákov a Rusínov, ktorí do dobrovoľníckeho vojska vstúpili v USA po nábore organizovanom Milanom Rastislavom Štefánikom na jeseň 1917 a mnohí z nich tu aj padli. Niektorí Česi a Slováci zomreli na zranenia už po vzniku Československej republiky.

Okrem viacerých cintorínov, kde sú pochovaní naši legionári a spojeneckí vojaci – La Perriére v La Cheppe – Marne, Chalons sur Marne, Fére-Champenois, Vouziers-Chestres, Conde les Vouziers a ďalších sme v Terrone-sur-Aisne pred budovou, kde mal svoj štáb kapitán Otakar Husák uviedli do života druhý diel jeho pamätí „Jdi“, ktorý vydala ČsOL k 100. výročiu tamojších bojov. V nich zohrala jednotka pod Husákovým velením významnú úlohu.

Pluky 21. a 22. čs. légií vo Francúzsku, po vystriedaní francúzskymi jednotkami (neskôr sa k nim ešte pripojil aj 23. pluk), sa po oddychu a prehliadke, ktorú tu vykonal Tomáš Garrigue Masaryk, potom pripravovali na odchod do vlasti, kde sa spolu s vracajúcimi sa čs. légiami z Talianska zúčastnili bojov o územnú integritu na Těšínsku a hlavne na Slovensku.

Ferdinand Vrábel

PODUJATÍM „KVETY KRVI“ SI V HUMENNOM PRIPOMENULI UKONČENIE 1. SVETOVEJ VOJNY

Dňa 9. novembra 2018 sa v priestoroch Vihorlatskej knižnice v Humennom konalo slávnostné otvorenie výstavy pri príležitosti ukončenia 1. svetovej vojny a Dňa vojnových veteránov „Kvety krvi“, na ktorej sa podieľalo občianske združenie Podvihorlatská paleta v spolupráci s Klubom vojenskej histórie Beskydy. Umelci zo Slovenska, Poľska a Maďarska namaľovali vyše 20 obrazov, pričom na všetkých výtvarných dielach dominuje červený mak ako symbol pamätného dňa venovaný veteránom, ktorí padli v akomkoľvek vojenskom konflikte. Počiatok symboliky červeného maku sa prvýkrát objavuje v básni kanadského vojenského lekára Johna McCraea s názvom „In Flanders Fiels“, ktorú napísal v máji 1915, keď na západnom fronte prebiehali boje o belgické mesto Ypres a na východnom fronte zase rakúsko-uhorské a nemecké vojská podnikli mohutnú ofenzívu na poľské mesto Gorlice. Báseň sa po vojne dostala do USA, kde vďaka iniciatíve členky Mladí kresťania Moiny Michaelovej si červený mak ako symbol spomienky na vojnové hrôzy osvojili americkí veteráni. Po slávnostnom otvorení výstavy sa prítomným prihovorila členka Podvihorlatskej palety Anna Šimkuličová a po nej nasledovala prednáška členov Klubu vojenskej histórie Beskydy Martina Drobňáka a Radoslava Turika na tému prvá svetová vojna v regióne severovýchodného Slovenska, vznik 1. Československej republiky a dopad bojov na región Zemplína či stereotypy pretrvávajúce v našej kolektívnej pamäti o Veľkej vojne. Členovia občianskeho združenia Klub vojenskej histórie Beskydy okrem iného predstavili doterajšiu prácu či už na vojnových cintorínoch alebo v rámci archívneho výskumu, ale aj vízie do budúcnosti. Výstava ponúka návštevníkom a záujemcom o umenie iný pohľad na 1. svetovú vojnu, keďže v sebe spojila krásu prírody v podobe červeného maku a ukrutnosť bojov odohrávajúcich sa v rokoch 1914 až 1918, ktorú vyjadruje spomínaný celosvetovo uznávaný symbol.

Matúš Burda

V HUMENNOM ODHALILI PAMÄTNÚ TABUĽU RUSKÝM VOJAKOM Z 1. SVETOVEJ VOJNY

Dňa 5. novembra 2018 sa v meste Humenné na miestnom cintoríne, ktorého súčasťou je aj cintorín padlých vojakov z 1. svetovej vojny, konalo slávnostné odhalenie pamätnej tabule pri príležitosti 100. výročia ukončenia prvého globálneho konfliktu v dejinách ľudstva. Podujatie zorganizovala mestská radnica. Na podujatí sa zúčastnili delegácie z Ruskej federácie, členovia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov a ďalšie organizácie. Po príhovoroch si účastníci vypočuli krátku báseň a pieseň venovanú obetiam prvej svetovej vojny. Následne dekan Pravoslávnej cirkevnej obce v Humennom mitr. prot. Peter Humeník posvätil pamätnú tabuľu. Na záver členovia radnice a delegácií položili vence a zapálili sviece na znak úcty padlým vojakom nielen v okolí mesta, ale všetkým obetiam Veľkej vojny a vypočuli si hymnu Slovenskej republiky a Ruskej federácie.

Význam pietneho aktu spočíval v tom, že práve územie súčasného severovýchodného Slovenska s okresmi Bardejov, Svidník, Snina, Medzilaborce, Humenné, Stropkov na prelome rokov 1914 až 1915 zasiahli boje prvej svetovej vojny. Ruským jazdeckým jednotkám sa už v závere septembra 1914 podarilo prelomiť obranné postavenia rakúsko-uhorských vojsk na dnešnej slovensko-poľskej hranici a prvýkrát vpadli na územie Šarišskej župy, ale na dlhšiu dobu sa nevedeli usadiť na severovýchode Uhorska. Až v novembri roku 1914 sa veliteľovi ruskej 8. armády generálovi jazdectva Aleksejovi Aleksejovičovi Brusilovovi, konkrétne 48. pešej divízii generálmajora Lavra Georgijeviča Kornilova, podarilo bez boja

obsadiť mesto Humenné. V dňoch 23. a 24. novembra sa rakúsko-uhorské velenie rozhodlo pre riskantný krok a pokúsilo sa odrezať únikové cesty ruskej armády. Tak sa strhla bitka o mesto Humenné, ktorá trvala do 28. novembra 1914. Ruské vojská po zvážení situácie začali s koordinovaným ústupom v smere do Karpát. V boji o mesto Humenné dovedna padlo 339 vojakov, pričom na cintoríne je pochovaných 1 248 mužov. U 757 vojakov vieme určiť ich príslušnosť.

Cintorín padlých vojakov z 1. svetovej vojny v Humennom sa môže stať ďalším vyhľadávaným turistickým miestom odkazujúcim na vojenskú tematiku a udalosti rokov 1914 až 1915, ktoré sú v našej historiografii zastúpené len vo veľmi malej miere. Na záver je dôležité podotknúť, že výročie ukončenia bojov 1. svetovej vojny by sme si mali pripomínať každý deň a udalosti z rokov 1914 až 1915 by mali byť pre ľudstvo mementom, aby sa hrôzy vojny neopakovali.

Matúš Burda

ODHALENIE PAMÄTNÍKA PADLÝM VOJAKOM V PRVEJ SVETOVEJ VOJNE V OBCI VEĽKÝ GROB

11. november 2018 bol dňom, keď sa po celom svete konali spomienkové akcie na ukončenie Veľkej vojny, prvej v dejinách, označenej prívlastkom svetová. Konflikt, prebiehajúci na rôznych kontinentoch, ktorý svojimi dôsledkami zasiahol takmer celý svet, si pripomenuli aj v obci Veľký Grob, v okrese Galanta, postavením pamätníka padlým rodákom. Myšlienka vybudovania pamätníka bola aktuálna už v roku 1928, keď sa oslavovalo 10. výročie vzniku Československej republiky. Stroskotala však pre spory, ktoré vznikli ohľadom jeho umiestnenia v obci. Čas na jeho postavenie dozrel až sto rokov od ukončenia vojny. Od roku 2017 prebiehali prípravné práce, ktoré spočívali v archívnom výskume vo Vojenskom historickom archíve v Bratislave, v Štátnom archíve v Bratislave a v aktívnom oslovovaní príbuzných padlých. Tieto aktivity priniesli pekné výsledky. Podarilo sa doložiť 41 mužov, pochádzajúcich z Veľkého Grobu, ktorí položili svoje životy na bojiskách 1. svetovej vojny. Veľkogrobčania rukovali predovšetkým k 72. bratislavskému pešiemu pluku a 13. honvédskemu pešiemu pluku, ktoré sa ako súčasť prvej armády generála Viktora Dankla dostali v prvom období vojny na východný front. Z tohto dôvodu viacerí muži z Veľkého Grobu padli práve v oblasti Haliče. Po otvorení talianskeho frontu bola časť z nich v rámci svojich jednotiek presunutá do Talianska, kde sa zúčastňovali operácií na rieke Soča a Piava. Slávnostné odhalenie pamätníka sa konalo 11. novembra 2018 o 15.30 v revitalizovanom parku pred evanjelickým kostolom. Celým podujatím prítomných ako moderátor sprevádzal koordinátor projektu Jaroslav Andor. Podujatie otvorila svojím príhovorom historička a miestna rodáčka Ivana Červenková, nasledovaná starostom Viliamom Rigom, ktorý vyzdvihol podiel viacerých občanov na postavení pamätníka. V. Rigo spolu so starostkou susednej obce Čataj, Martou Tušovou, následne odhalili štyri metre vysoký pamätník, vytvorený v historizujúcom štýle Ing. Ľudovítom Tomašovičom. Menoslov padlých prečítal Rudolf Ženiš, člen Dobrovoľného hasičského zboru z Veľkého Grobu a jeden z iniciátorov projektu odhalenia pamätníka, ktorý sa nemalým podielom zaslúžil o realizovanie tejto myšlienky. Početným prítomným sa prihovoril i farár evanjelickej cirkvi, Pavel Kollár. Po príhovoroch vystúpila miestna dôchodcovská skupina Grobanka, ktorá si pre túto príležitosť pripravila piesne s vojenskou tematikou. Po zaznení slovenskej hymny boli položené vence a ako bodka na záver prítomných ohlušila čestná salva z dela. Atmosféru dotvárala aj prítomnosť rakúsko-uhorských vojakov z Vojenského historického múzea Pohronský

Ruskov, ktorí držali pri pamätníku čestnú stráž.

Okrem odhalenia samotného pamätníka bola pre záujemcov v kultúrnom dome

pripravená aj výstava venovaná rodákom z obce, ktorí narukovali na front počas 1. svetovej vojny. Podarilo sa pozbierať nemalý počet fotografií vojakov, listov z frontu a pohľadníc či niekoľkých osobných vecí. Mená z pamätníka tak dostali konkrétnu podobu, zhmotnili sa.

Úlohou každého pamätníka je pripomínať súčasníkom udalosti, ktoré zanechali výraznú stopu v dejinách. Pamätník na padlých Veľkogrobčanov je jedným z nich, nesie mená mužov, ktorí odišli z domova brániť vlasť a viac sa nevrátili. Zároveň je spomienkou na konflikt, ktorý pre národy v našom geografickom priestore znamenal historický zlom – 1. svetovou vojnou sa skončil starý poriadok a nastala nová kapitola v dejinách (nielen) Slovenska.

Odhalenie pamätníka v obci Veľký Grob 11. novembra 2018

Odhalenie pamätníka v obci Veľký Grob 11. novembra 2018

Ivana Červenková

V TRNAVE SI PRIPOMENULI 100. VÝROČIE UKONČENIA PRVEJ SVETOVEJ VOJNY

Dňa 12. novembra 2018 Únia vojnových veteránov, mesto Trnava, Trnavský samosprávny kraj, Jednota dôchodcov na Slovensku spolu s predstaviteľmi okolitých obcí zorganizovali pietny akt pri príležitosti stého výročia ukončenia bojov prvej svetovej vojny, ktorá zmenila pomery na európskom kontinente. Predstavitelia vyššie uvedených organizácií položili k pamätníku obetí 1. svetovej vojny v Sade Antona Bernoláka, ktorého autorom je zakladateľ slovenského moderného sochárstva a rodák z mesta Trnava Ján Koniarek, vence a vzdali hold všetkým padlým vojakom v rokoch 1914 až 1918. Na pamätníku, ktorý je aj národnou kultúrnou pamiatkou a predstavuje vrchol pomníkovej tvorby s tematikou prvej svetovej vojny na Slovensku, je 251 mien padlých mužov. Monument znázorňuje umierajúceho bojovníka so zlomeným mečom a obviazanou hlavou. Aj keď Trnava bola od bojísk

1. svetovej vojny vzdialená stovky kilometrov, i tak môžeme v meste nájsť viacero ďalších pamiatok a budov spätých s Veľkou vojnou. Príkladom môže byť cintorín padlých vojakov z 1. svetovej vojny, kde je údajne pochovaných okolo 1 000 mužov z Česka, Slovenska, Poľska, Talianska a balkánskych krajín. Rôznorodosť národností je spôsobená tým, že do Trnavy privážali ranených zo všetkých bojísk, keďže v meste sa nachádzala záložná nemocnica (dnes Fakultná nemocnica v Trnave) s veľmi dobre vybaveným chirurgickým oddelením a taktiež špeciálnym oddelením pre duševne a nervovo chorých. Významnú úlohu zohrávala aj železničná stanica, ktorou denne prechádzali transporty s vojakmi rakúsko-uhorskej armády smerujúcich na front, ale aj ranenými a chorými vojakmi do nemocníc v zázemí.

Cieľom podujatia bolo pripomenúť si obete prvého globálneho konfliktu, v ktorom zo 400 000 až 450 000 narukovaných mužov z územia súčasného Slovenska padlo 69 000, pričom sa medzi nimi nachádza aj množstvo rodených Trnavčanov.

Matúš Burda

V TRNAVE ODHALILI PAMÄTNÚ TABUĽU NA PAMIATKU TROM PADLÝM ČETNÍKOM

Dňa 13. novembra v priestoroch železničnej stanice v Trnave odhalili zrekonštruovanú pamätnú tabuľu pripomínajúcu smrť troch četníkov Františka Beneša, Jozefa Neplechu a Františka Vlčeka, ktorí presne pred sto rokmi padli pri obrane mesta. Spomínaná pamätná tabuľa sa v priestoroch starej železničnej stanice nachádzala už od 17. septembra 1922, keď ju z iniciatívy Ferka Urbánka, člena Národného výboru v Trnave a dramatika, osadili, aby pripomínala boje o mesto. Do depozitu Západoslovenského múzea sa dostala niekedy po roku 1989, keď sa verejnosti sprístupnila nová budova železničnej stanice. Slávnostného aktu sa zúčastnil predstaviteľ Železníc Slovenskej republiky Milan Kubíček, primátor mesta Trnava Peter Bročka a riaditeľ Odboru kultúry a športu Trnavského samosprávneho kraja Peter Kadlic, ktorí sa všetkým prítomným prihovorili a vyzdvihli odvahu četníkov, keďže tí čelili 13. novembra 1918 maďarskej presile. Tá dorazila na železničnú stanicu z neďalekého Leopoldova s cieľom prevziať moc nad mestom. Po príchode ďalšieho vlakového transportu s maďarskými vojakmi sa československé vojsko stiahlo z Trnavy smerom na Kúty. Avšak maďarská armáda ovládala Trnavu len do 24. novembra, kedy mesto obkľúčili a do večera aj oslobodili československé jednotky. Komplikovanú situáciu po vzniku Československa tak dokumentuje ďalšia pamätná tabuľa a pripomína, že o nový štát na mape Európy museli predkovia bojovať proti maďarským vojskám.

Matúš Burda

PIETNY AKT V GBELCIACH 29. NOVEMBRA 2018

Miestny odbor Matice slovenskej v Bratislave – Petržalke, zástupca Československej obce legionárskej, Jednota Český Brod, členovia Matice slovenskej v Štúrove a ďalší vlastivední priatelia usporiadali dňa 29. novembra 2018 v obci Gbelce (pri Štúrove, okres Nové Zámky) pietnu spomienku pri pomníku padlých v 1. a 2. svetovej vojne a aj štyroch zavraždených československých legionárov 7. 11. 1938.

Po Mníchove tragédia Československa pokračovala aj na Slovensku. Následne po prvej Viedenskej arbitráži (druhá bola v auguste 1940 a týkala sa Rumunska) sa od Slovenska na základe nemecko-talianskeho diktátu z 2. novembra 1938 muselo od Československa/ Slovenska odčleniť územie s rozlohou 10 390 km2 s 853 670 obyvateľmi podľa sčítania obyvateľstva v roku 1930. Z toho bolo 503 980 osôb maďarskej, ale aj 272 145 slovenskej a českej národnosti. S výnimkou Bratislavy a Nitry stratilo Slovensko všetky mestá na juhu, ktoré boli prirodzenými hospodárskymi aj kultúrnymi strediskami okolia. Zvlášť citlivé to bolo v prípade Košíc. Pri okupovaní územia južného Slovenska horthyovským Maďarskom dochádzalo aj k rôznym atrocitám, podobne, ako pri okupovaní českého a moravského pohraničia nacistami. Jedným z najväčších zločinov – do dnešných dní nevyšetreným a nepotrestaným – bolo zavraždenie štyroch čs., všetko bývalých čs. legionárov v Rusku v obci Gbelce (do r. 1948 nazývané Köbölkút, maď. názov používaný, popri slovenskej verzii, aj dnes): Antona Mencla, Bedřicha Potměšila a Josefa Škvora zastrelili, Vojtecha Mornsteina obesili. S Mornsteinom, ktorého život sa skončil na lanovej slučke zavesenej na strome pred miestnou školou, naložili tak preto, lebo bol aj veliteľom miestnej Sedliackej jazdy, ktorá pomáhala pri ostrahe hraníc. Ani jeden zo zavraždených pritom nekládol okupantom ozbrojený odpor.

Na pietnom akte sa okrem niekoľkých aktivistov, ktorí si ctia padlých a pripomínajú si smutné udalosti z tragického 20. storočia, ako memento a výstrahu, aby sa takéto zločiny už nikdy viac neopakovali, napriek pozvaniu nezúčastnil nikto z miestnej samosprávy.

Odkaz na pomník: https://www.vets.cz/vpm/mista/obec/5966-gbelce/

Ferdinand Vrábel

SLÁVNOSTNÁ PROMÓCIA KNIHY SLOVENSKO A SLOVÁCI VO VÍRE PRVEJ SVETOVEJ VOJNY

Dňa 12. decembra sa v priestoroch Univerzitnej knižnice v Bratislave uskutočnila slávnostná promócia knihy Slovensko a Slováci vo víre prvej svetovej vojny. Knižná novinka bola verejnosti prezentovaná v rámci podujatí zorganizovaných pri príležitosti 100. výročia ukončenia prvej svetovej vojny. Jej autormi sú riaditeľ Vojenského historického ústavu plk. Mgr. Miloslav Čaplovič, PhD. a vedecká pracovníčka odboru vojensko-historických výskumov tejto inštitúcie Mgr. Jana Zaťková, PhD.

Dielo prezentuje výsledky ich dlhoročného výskumu v predmetnej oblasti vedeckého bádania. Cieľom tejto práce je sprístupniť najnovšie poznatky vojenskej historiografie odbornej, ale predovšetkým laickej verejnosti, čomu napovedá už jeho podnadpis Vojenské dejiny Slovenska v rokoch 1914 – 1919 slovom a obrazom. Kniha je výsledkom dlhodobej spolupráce Vojenského historického ústavu a občianskeho združenia Pro Militaria Historica. Dielo bolo realizované aj s finančnou podporou Ministerstva obrany Slovenskej republiky v rámci jeho dotačného programu. Edične nadväzuje na titul Slovensko a Slováci vo víre druhej svetovej vojny, ktorý sa len nedávno stretol s veľkým ohlasom medzi odborníkmi, ale aj v radoch širokej verejnosti.

Slávnostné uvedenie knihy do života moderoval riaditeľ Vojenského historického ústavu

plk. M. Čaplovič. Publikáciu bližšie odprezentovala J. Zaťková. Zdôraznila pritom, že kniha približuje účasť Slovákov na frontoch prvej svetovej vojny ako v radoch rakúsko-uhorskej armády, tak i v radoch čs. légií. Časť publikácie je venovaná aj životu v zázemí, kde obyvateľstvo v dôsledku vojnových pomerov denne prekonávalo množstvo hospodárskych a sociálnych problémov. Kniha podľa historičky prináša tiež nové podnety pre ďalší výskum tejto rozsiahlej problematiky. Upresnila tiež, že kniha časovo presahuje ukončenie prvej svetovej vojny a venuje sa aj utváraniu hraníc Československej republiky krátko po jej vyhlásení, keďže tieto udalosti sprevádzali intenzívne boje o Slovensko. Tieto prevratné udalosti podľa autorky kniha prezentuje populárno-odborným štýlom, čomu zodpovedá, okrem jej textovej časti množstvo dobových fotografií, originálneho čiernobieleho, ale tiež farebného obrazového materiálu, tabuliek, grafických schematizmov apod.

Autori knihu slávnostne uviedli do života spoločne s náčelníkom generálneho štábu Ozbrojených síl Slovenskej republiky genpor. Ing. Danielom Zmekom.

Súčasťou promócie bola slávnostná predpremiéra filmu Generál M. R. Štefánik, ktorý bude mať na 100. výročie jeho tragickej smrti roku 2019 premiéru.

www.vhu.sk

VÝSTAVA „LEGIONÁRI – NAŠI HRDINOVIA VEĽKEJ VOJNY 1914 – 1918“

V BELGICKU

Národní predstavitelia Slovenskej republiky a Českej republiky pri Najvyššom veliteľstve spojeneckých síl v Európe (SHAPE) v belgickom Mons dňa 14. novembra 2018 zorganizovali pri príležitosti 100. výročia vzniku spoločného štátu Slovákov a Čechov slávnostnú recepciu. Okrem príslušníkov oboch bratských armád sa na nej zúčastnili pozvaní hostia – príslušníci veliteľstiev spojeneckých síl NATO v Európe. V príjemnej sviatočnej atmosfére si účastníci recepcie so záujmom prezreli panelovú výstavu „Legionári – naši hrdinovia Veľkej vojny 1914 – 1918“, ktorej autorom je riaditeľ Vojenského historického

ústavu plk. Mgr. Miloslav Čaplovič, PhD. Výstava tvorená štrnástimi panelmi s textami v slovenskom jazyku a anglickom jazyku návštevníkom priblížila významnú časť vojenskej minulosti Slovenska. Slávnu históriu československých légií, ktorú tvorili naši predkovia na bojiskách prvej svetovej vojny, približuje od vzniku našich prvých vojenských jednotiek na území cárskeho Ruska a Francúzska v roku 1914, až po návrat posledných československých legionárov do Československa v roku 1920.

Po jej úspešnej prezentácii v priestoroch Najvyššieho veliteľstva spojeneckých síl v Európe v belgickom Mons bola panelová výstava piešťanského Vojenského historického múzea zapožičaná za účelom jej prezentácie Úradu vojenského predstaviteľa Slovenskej republiky pri Vojenskom výbore NATO v Bruseli. Tak ako v predchádzajúcom mieste svojej prezentácie, aj v Bruseli jej obsah zaujal nielen tam pracujúcich Čechov a Slovákov, ale aj návštevníkov z rôznych kútov sveta, ktorí sa prostredníctvom nej mohli oboznámiť s históriou dvoch bratských národov žijúcich v srdci Európy.

www.vhu.sk

AUTORI ČÍSLA

Doc. Mgr. Martin HURBANIČ, PhD., Filozofická fakulta Univerzity Komenského, Šafárikovo námestie č. 6, 811 01 Bratislava, Slovenská republika, email: martin.hurbanic@ uniba.sk

Mgr. Filip SCHNEIDER, MA, Bieloruská 11, 821 06 Bratislava, Slovenská republika, email: filip.schneider@gmail.com

JUDr. Oldřich PEJS, Kafkova 53, 160 00 Praha, Česká republika, email: pejso@post.cz

JUDr. Jaroslav KOZOLKA, LL. MBA, Generálna prokuratúra SR, Štúrova 2, 812 85 Bratislava, Slovenská republika, email: Jaroslav.Kozolka@genpro.gov.sk

Mgr. Juraj ČERVENKA, Rozhlas a televízia Slovenska, Mlynská dolina, 845 45 Bratislava, Slovenská republika, email: cervenkajuraj2000@yahoo.com

PhDr. Milan VYHLÍDAL, PhD., Univerzita obrany v Brně, Kounicova 65, 602 00 Brno, Česká republika, email: Vyhlidal.Milan@seznam.cz

Mgr. Martin KONEČNÝ, PhD., Letná 20, 04001 Košice, Slovenská republika, email: konecnybdke@gmail.com.

POKYNY PRE AUTOROV

Spôsob odovzdávania rukopisov

Príspevky do Vojenskej histórie odovzdávajte, resp. posielajte zásadne v textových editoroch Word. Poznámky vrátane bibliografických odkazov je potrebné vkladať pomocou programu WORD na vkladanie poznámok/odkazov pod čiarou – nie písať ich mechanicky vzadu za textom štúdie. Súhrnný zoznam použitej literatúry treba uvádzať v abecednom poradí na konci príspevku. K štúdii je potrebné pripojiť ab- strakt (v slovenčine do 10 riadkov), 5 kľúčových slov v slovenskom aj anglickom jazyku; resumé v slovenčine v rozsahu cca jednej strany, zaslať osobné údaje o autorovi: rodné číslo, adresu, číslo účtu v tvare IBAN, telefonický a emailový kontakt, adresu zamest- návateľa. Zaslaním príspevkov a osobných údajov dávajú autori redakcii a určeným pracovníkom plný súhlas na ich spracovanie, pričom tí plne rešpektujú pravidlá GDPR na ochranu osobných údajov.

Text sa nepokúšať zalamovať ani špeciálne upravovať, odstavce bez tabulátora! Písmo Times New Roman, veľkosť 12, normal, bez zvýrazňovania. Riadkovanie 1,5. V prípade priamych citácií písať kurzívou. Obrazové prílohy poprosíme zasielať čierno-biele samostatne vo formáte jpg, jpeg, bmp v rozlíšení min. 300 dpi a riadne označené a iden- tifikovatené. V texte uveďte popiskom, kde by mal byť obrázok umiestnený. Tabuľky, grafy je potrebné zasielať v osobitnom súbore v štandarde xls, xlsx (excel).

Rozsah príspevkov

Rozsah štúdií, vrátane poznámkového aparátu, by nemal prekročiť 40 strán (minimálny má rozsah 15 s.) Recenzie môžu byť v rozsahu do 15 strán, anotácie maximálne do 3 strán. Pri anotáciách a recenziách je potrebné uvádzať ISBN.

Počet normostrán sa počíta podľa počtu znakov (1 800 znakov vrátane medzier na stranu).

Základnou citačnou normou je STN 690 (01 0197) – Dokumentácia. Bibliografické odkazy

Odkaz na monografie

VÁROŠ, Milan. Posledný let generála Štefánika. Bratislava : International, 1994, s. 56. ISBN 80-215-0149-9.

PEJSKAR, Jožka (ed.). Poslední pocta : Památník na zemřelé československé exulanty v letech 1948 – 1981.

B. m. : Konfrontace, 1986, sv. 2., s. 118-121. ISBN 3 8577 01 203.

(v prameni neuvedené miesto vydania: bez miesta; podobne aj pri neuvedenom vyda- vateľstve: b. v., roku: b. r.)

Odkaz na štúdie (v prípade, že je uvedený v zborníku aj editor, uveďte ho za názvom zborníka):

ŠPIRKO, Dušan – LUPTÁK, Miroslav. Obrana bratislavského predmostia vo francúz- sko-rakúskej vojne roku 1809. In Vojenská história, 2002, roč. 6, č. 1, s. 9-10. ISSN

1335-3314.

(pri cudzojazyčných zdrojoch uvádzať v príslušnom jazyku, napr. anglický zdroj: In

Army History, 2003, vol. 59, no. 1, p. 13-15.)

DEIGHTON, Leon. Blitzkrieg : Od Hitlerova nástupu po pád Dunkerque. Prel. Kárník, Zdeněk. Praha : Argo, 1994, s. 85. ISBN 80-85794-08-X.

Odkaz na už citovaný zdroj v texte

PEJSKAR, ref. 2, s. 97; číslo ref. je číslo poznámky pod čiarou, v ktorej sa nachádza citovaná práca 1.-krát s celým bibliografickým údajom

v prípade, že v jednej poznámke sú uvedené dva pramene toho istého autora,

v ďalších poznámkach uvádzame aj prvé slová názvu prameňa: PEJSKAR, Poslední, ref. 2, s. 93.

autor nemusí uvádzať mená všetkých pôvodcov citovaného diela (druhého, tretieho) alebo ak má citované dielo viacerých ako troch pôvodcov, uvádzame: ŠPIRKO, Dušan et al.

v prípade viacerých miest vydania, alebo názvov vydavateľstiev, píšeme bodkočiarku alebo čiarku: Praha : Naše vojsko; Bratislava : Magnet Press, 1999,

údaje v bibliografickom popise citovaného prameňa sa uvádzajú v jazyku prameňa až po údaj o rozsahu.

Odkaz na archívny dokument

MVSR-Slovenský národný archív v Bratislave (ďalej SNA), f. Minister Českosloven- skej republiky s plnou mocou pre správu Slovenska, 1918-1928 (ďalej f. ), škatuľa (ďalej šk.) č. 277, sign. č. 1234/1920 prez.

Pri opakovaných záznamoch uvádzať Tamže, s. 8 (nie tamtiež)

najfrekventovanejšie skratky archívov: SNA Bratislava, VÚA-VHA Praha, VHA Bratislava, NA Praha, AM SNP B. Bystrica,

Používanie skratiek a označovanie

Skratkou pre označovanie strán alebo strany je s., ročníky časopisov a čísla zborníkov sa uvádzajú arabskými číslicami. Pokiaľ sú dokumenty v edíciách číslované, je potreb- né uvádzať okrem strán aj číslo.

Redakčná rada si vyhradzuje právo na základe vyžiadaných odborných posudkov rozhodnúť o uverejnení, prípadne vrátení príspevku. Nevyžiadané rukopisy sa ne- vracajú.

Vojenská história 1/2019

Časopis pre vojenskú históriu, múzejníctvo a archívnictvo

Vydáva Vojenský historický ústav v Bratislave v spolupráci s Ministerstvom obrany SR

Editor a šéfredaktor: plk. Mgr. Miloslav Čaplovič, PhD.

Výkonná redaktorka: Mgr. Mária Stanová

Kontaktná adresa: redakciavh@gmail.com

Grafická úprava: Mill Valley, s. r. o.

Redakčná rada: doc. PhDr. Vladimír Segeš, PhD. (predseda), PhDr. Igor Baka, PhD. (podpredseda), PhDr. Milena Balcová, PhDr. Viliam Čičaj, CSc., PhDr. Igor Graus, PhD., doc. Mgr. Michal Habaj, PhD., Mgr. Peter Chorvát, PhD., Mgr. Peter Kralčák, PhD., Mgr. Matej Medvecký, PhD., PhDr. Slavomír Michálek, DrSc., PhDr. Richard Pavlovič, PhD., pplk. v zál. PhDr. Peter Šumichrast, PhD., doc. PhDr. Pavol Valachovič, CSc.

Medzinárodný redakčný kruh: pplk. Dr. Tibor Balla, DrSc. – Hadtörténeti Intézet és Múzeum, Budapest; Dr. István Janek, PhD. – Magyar Tudományos Akadémia Bölcsészettudományi Kutatóközpont Történettudományi Intézet, Budapest; PhDr. Michal Lukeš, PhD. – Národní muzeum, Praha; Mgr. Mateusz Gniazdowski, PhD. – Ośrodek Studiów Wschodnich, Warszawa; PhDr. Jiří Rajlich – Vojenský historický ústav, Praha; Dr. Harold E. Raugh, Jr., U.S. Army Europe, APO AE 09096 USA; Dr. Martin Zückert – Collegium Carolinum Forschungstelle für bömischen Länder, München

Časopis je indexovaný v medzinárodných databázach:

The Central European Journal of Social Sciences and Humanities (CEJSH) European Reference Index for the Humanities and Social Sciences (ERIH PLUS)

Vychádza štyrikrát ročne.

Rozširuje: Vojenský historický ústav, Krajná 27, 821 04 Bratislava Fax: + 421/2/48207719

Schválené do tlače dňa: 17. 1. 2019 EV734/08

IČO vydavateľa: 00309591 Nepredajné

ISSN 1335-3314

Tlač: HSa MO SR, OdVČ, PoO, Kutuzovova 8, Bratislava

Na obálke je portrét s vyobrazením gen. M. R. Štefánika na jednej zo sériových poštových známok Československej republiky vydanej 28. 10. 1945. Autor návrhu a rytec: Jindra Schmidt.

© Vojenský historický ústav, Bratislava 2019 www.vhu.sk

OBSAH

INHALT

Studien

CONTENTS

Studies

Documents and Materials

Military Museology

DVE VÝPRAVY V JEDNOM ROKU? K otázke chronológie počiatku východorímskych ťažení proti Avarom v období vlády cisára Maurikia (582 – 602)

THE BYZANTINE ANABASIS OF THE HUNGARIAN PRINCE BÉLA

OSUD SLOVENSKÝCH POSÁDEK V OKUPOVANÉM

ŠTÁTNA SLOVENSKÁ VOJENSKÁ REÁLKA

DOKUMENTY A MATERIÁLY

LETECKÉ OPERÁCIE NAD PIAVOU POČAS POSLEDNEJ RAKÚSKO-UHORSKEJ OFENZÍVY V JÚNI 19181

Nasadenie talianskeho letectva počas rakúsko-uhorskej ofenzívy v júni 1918129

Rakúsko-uhorské víťazstvá počas júnovej ofenzívy (letecké jednotky jednotlivých armád)130

PRVNÍ ZE TŘÍ KONŠELŮ. ZPRAVODAJSKÝ DŮSTOJNÍK ŠTÁBNÍ KAPITÁN FRANTIŠEK FÁREK (1894–1973)

VOJENSKÉ MÚZEJNÍCTVO

NEMECKÁ VOJENSKÁ TECHNIKA V TANKOVOM

RECENZIE

BIBLIOGRAFIA

ROK 1938 VO VOJENSKO-POLITICKÝCH SÚVISLOSTIACH VÝVOJA V ČESKOSLOVENSKU V 30. ROKOCH 20. STOROČIA

ANOTÁCIE, GLOSY

KRONIKA

KLUB VOJENSKEJ HISTÓRIE BESKYDY A VÝSTAVNÉ PROJEKTY VENOVANÉ TÉME 1. SVETOVEJ VOJNY (AKTIVITY V ROKOCH 2014 – 2018)

DOBROVOĽNÍCI OBNOVILI NAJVÄČŠÍ CINTORÍN Z 1. SVETOVEJ VOJNY NA SLOVENSKU

NOVÝ PAMÄTNÍK NA BOJISKU 1. SVETOVEJ VOJNY NA VRCHU KAŠTIELIK

ZROD EXPOZÍCIE VENOVANEJ PROTIVZDUŠNEJ OBRANE

ARGONNE 1918 – 2018

PODUJATÍM „KVETY KRVI“ SI V HUMENNOM PRIPOMENULI UKONČENIE 1. SVETOVEJ VOJNY

V HUMENNOM ODHALILI PAMÄTNÚ TABUĽU RUSKÝM VOJAKOM Z 1. SVETOVEJ VOJNY

ODHALENIE PAMÄTNÍKA PADLÝM VOJAKOM V PRVEJ SVETOVEJ VOJNE V OBCI VEĽKÝ GROB

V TRNAVE SI PRIPOMENULI 100. VÝROČIE UKONČENIA PRVEJ SVETOVEJ VOJNY

V TRNAVE ODHALILI PAMÄTNÚ TABUĽU NA PAMIATKU TROM PADLÝM ČETNÍKOM

PIETNY AKT V GBELCIACH 29. NOVEMBRA 2018

SLÁVNOSTNÁ PROMÓCIA KNIHY SLOVENSKO A SLOVÁCI VO VÍRE PRVEJ SVETOVEJ VOJNY

VÝSTAVA „LEGIONÁRI – NAŠI HRDINOVIA VEĽKEJ VOJNY 1914 – 1918“

AUTORI ČÍSLA

POKYNY PRE AUTOROV

Vojenská história 1/2019

ISSN 1335-3314